náhľad|vpravo|Detail zo slávnej vázy Olpé Chigi zachytávajúci dramatický moment tesne pred zrážkou dvoch šíkov hoplitov v plnom boji (cca 640 pred Kr., Národné etruské múzeum Villa Giulia, Rím). Úplne vľavo stojí hudobník hrajúci na dvojitú píšťalu (diaulos), ktorý formácii udával rytmus, čo predstavuje najstaršie zobrazenie tohto vojenského zvyku v gréckom umení. Orientalizujúci štýl (alternatívne orientalizujúce obdobie alebo orientalizujúca keramika) predstavuje kľúčovú, mimoriadne dynamickú a inovatívnu epochu v dejinách starogréckeho výtvarného umenia, ktorá sa najvýraznejšie prejavila vo vázovom maliarstve približne v priebehu 7. storočia pred Kr. (cca medzi rokmi 720 pred Kr. a 600 pred Kr.).ADKINS, Lesley; ADKINS, Roy A. Starověké Řecko. Praha: Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. s. 385–386.
Tento smer vznikol ako priama reakcia na postupné ustrnutie a estetické vyčerpanie prísnych, abstraktných schém predchádzajúceho geometrického štýlu.ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Grécky zázrak. Bratislava: Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. s. 231–232. Bol podmienený intenzívnym rozvojom gréckeho námorného obchodu a zakladaním kolónií, vďaka čomu sa Gréci prostredníctvom obchodných plavieb hlbšie zoznámili so životom a umením rozvinutých civilizácií Blízkeho východu (najmä Fenicie, Asýrie a Egypta).
Z hľadiska ikonografie priniesol štýl do gréckeho repertoáru bohatšiu a rozmanitejšiu dekoráciu plnú exotických šeliem (levy, tigre), palmetových vlysov a ornamentov odvodených z lotosových kvetov a palmových listov. Objavili sa aj fantastické bájne bytosti z Orientu ako sfingy, gryfy či sirény, ktoré umelci často komponovali do symetrického, heraldického usporiadania dvoch zvierat stojacich tvárou v tvár proti sebe. Postavy ľudí a zvierat nadobudli podstatne väčšiu živosť, anatomickú presnosť a realizmus, pričom sa na vázach po prvýkrát začali uplatňovať zložité a výtvarne náročné kompozície zachytávajúce konkrétne príbehy z gréckej mytológie.
Vývoj tohto štýlu nebol v celom gréckom svete synchrónny ani jednotný, ale rozpadol sa do niekoľkých výrazných regionálnych škôl s odlišným estetickým prístupom a technologickými postupmi.
Technologický prevrat: Čiernofigúrová technika a rytie náhľad|Slávny MacMillanov aryballos (výška len 6,9 cm, cca 640 pred Kr., Britské múzeum, Londýn). Na miniatúrnom tele vázy je dokonale vidieť prínos čiernofigúrovej techniky s jemne vyrytými detailmi výstroja a svalstva bojovníkov, zatiaľ čo vrchná časť je modelovaná do podoby levej hlavy. Kým v staršom geometrickom období sa pozornosť hrnčiarov sústreďovala na celkový naratívny charakter na úkor detailov, orientalizujúca doba priniesla radikálnu zmenu v remeselnom spracovaní.BOARDMAN, John. Storia dei vasi greci: vasai, pittori e decorazioni. Roma: Istituto Poligrafico e Zecca dello Stato, 2004. ISBN 88-240-1101-2. s. 29–40. Myšlienka zaznamenávania jemných vnútorných línií do tmavej maľby postáv vznikla pravdepodobne ako priama inšpirácia z orientálnej tradície rytia a gravírovania do kovu.COOK, Robert Manuel. Greek Painted Pottery. London ; New York: Routledge, 1997. ISBN 0-415-13860-4. s. 48–54.
To viedlo k vyvinutiu revolučnej čiernofigúrovej techniky, ktorej rozvoj donútil hrnčiarskych majstrov pracovať veľmi pomaly a precízne. Tým sa úspešne zabránilo predošlému sklonu k nepresnej voľnej maľbe a schematickému zobrazovaniu postáv. Postup fungoval nasledovne: Postava človeka či zvieraťa sa na svetlý podklad hliny najprv namaľovala ako celistvá tmavá silueta. Po jemnom zaschnutí umelec vzal ostrý rycí nástroj a precíznymi ťahmi vyrýval do laku vnútorné línie (incízie), čím odkryl svetlú hlinu pod ním a znázornil svalstvo, detaily srsti, očí či ornamenty odevov. Výjav bol následne obohacovaný nanášaním doplňujúcich krycích farieb, najmä purpurovej, červenej a bielej.
Zatiaľ čo táto technika plne ovládla figurálne kompozície, staršia a voľnejšia obrysová kresba zostala v užívaní len pri druhoradých a dekoratívnych prvkoch pozadia.
Korintská škola (Protokorintský štýl) Najbohatšie a najvýznamnejšie sa orientalizujúci štýl rozvinul v starovekom Korinte, ktorý vďaka svojej strategickej polohe ovládol v druhej polovici 7. storočia pred Kr. vtedajší grécky svet umelecky aj obchodne. Tamojšia produkcia sa nazýva protokorintský štýl (približne 725 – 625 pred Kr.), aby sa odlíšila od neskoršej klasickej korintskej keramiky.BANTI, Luisa. Protocorinzi, vasi. In: Enciclopedia dell'arte antica classica e orientale. Vol. 6. Roma: Istituto della enciclopedia italiana, 1965. Miestom jej pôvodu sa dlho zaoberala odborná diskusia, kým britský archeológ Humfry Payne v roku 1931 nezvratne dokázal, že tieto vázy pochádzajú priamo z korintských dielní.PAYNE, Humfry. Necrocorinthia: a study of Corinthian art in the archaic period. Oxford: Clarendon Press, 1931. Relatívnu chronológiu systému neskôr upresnil dánsky archeológ Knud Friis Johansen na základe morfologického vývoja flakónov na voňavky (aryballoi).FRIIS JOHANSEN, Knud. Les Vases Sicyoniens. Étude archéologique. 2. vyd. Paris: Edouard Champion, 1923.
Materiálové špecifiká a export: Protokorintská keramika sa vyrábala zásadne bez hlineného povlaku (engoby).VILLARD, François. La chronologie de la céramique protocorinthienne. In: Mélanges d'archéologie et d'histoire. 1948, roč. 60, č. 1, s. 7–34. ISSN 0223-4874. Lokálna jemná hlina po vypálení nadobudla charakteristickú sivožltú až jemne zelenkastú farbu. Tento tovar sa masovo vyvážal do južnej Itálie a na Sicíliu, kde vznikali jeho verné domáce repliky, ktoré sa od originálu dajú odlíšiť takmer výlučne podľa farby hliny, ktorá je u italských napodobenín spravidla sýto oranžová. Tvary nádob: Na rozdiel od geometrických váz tieto výrobky neslúžili ako veľké náhrobky. Dominovali menšie, úžitkové a luxusné predmety: drobné nádobky na drahé oleje (aryballos – ktorý býval najzdobenejší, a podlhovastý alabastron), ďalej krčahy (oinochoé, olpé) a široké pitné čaše (kotylé).
Vývojové fázy v Korinte náhľad|vpravo|Korintský pyxis s pokrievkou zo začiatku zrelého korintského štýlu (cca 620 – 590 pred Kr., Štátna antická zbierka, Mníchov). Zobrazuje dva živočíšne vlysy husto vyplnené zväčšenými rozetami, ktoré boli typické pre vtedajšiu masovú produkciu. Ranoprotokorintská fáza (cca 725 – 690 pred Kr.): Povrch váz bol rozdeľovaný skupinami jemných línií, ktoré pri nožičke prechádzali do pásu s lúčmi. Na pleciach váz sa koncentroval zvierací vlys s zatiaľ pomerne úzkym okruhom motívov. V tejto dobe sa prvýkrát objavuje baňatý aryballos, ktorý sa z tohto tvaru neskôr menil na ovoidný (v tvare vajca) a piriformný (hruškovitý), čo slúži ako dôležité chronologické vodítko. Stredoprotokorintská fáza (cca 690 – 650 pred Kr.): Dochádza k plnému zavedeniu čiernofigúrovej techniky, prvých nápisov na vázach a štandardizácii zvieracích motívov s bájnymi netvormi.DEHL-VON KAENEL, Christiane. Protocorinzi, vasi. In: Enciclopedia dell'arte antica classica e orientale : Secondo supplemento. Vol. 4. Roma: Istituto della enciclopedia italiana, 1996. V tejto fáze vyniklo niekoľko významných autorov, akými boli Maliar Aianta, Maliar Bellerofonta a Maliar psov (Hound Painter). Neskoroprotokorintská fáza (cca 650 – 640 pred Kr.): Vrcholné obdobie, v ktorom vzniklo niekoľko majstrovských diel charakteristických výnimočnou dokonalosťou kresby, kompozície a vyjadrením pohybu pomocou prekrývania postáv. Patrí sem MacMillanov aryballos s plastickou levou hlavou a vlysom zobrazujúcim bitku osemnástich hoplitov, a tiež svetoznáma váza Olpe Chigi, na ktorej umelci po prvýkrát namaľovali ľudskú pokožku realistickou svetlohnedou farbou. Prechodná fáza (Transícia, cca 640 – 625 pred Kr.): Po vyhotovení vázy Olpe Chigi nastal pod vplyvom masovej komerčnej produkcie postupný úpadok jemného miniatúrneho štýlu. Zobrazenie zvierat strácalo predošlú dynamiku a začalo pôsobiť strnulo. Tradičného, na detaily náročného leva postupne nahrádzal kompozične jednoduchší panter a celé zvieracie skupiny (napríklad motív býka medzi levom a panterom) sa opakovali ako hotová šablóna. Hustota výplňových bodkovaných roziet v pozadí narástla natoľko, že ornamenty začali vizuálne potláčať samotné hlavné figúry. Táto epocha okolo roku 625 pred Kr. definitívne vyústila do rozvinutého korintského štýlu.HURWIT, Jeffrey Mark. The art and culture of early Greece : 1100-480 b.C. London: Cornell University Press, 1985. ISBN 0-8014-1767-8. s. 153–157.
Protoatická škola (Atény) náhľad|vľavo|Fragment hrdla protoatickej hydrie z okruhu Maliara z Analatosu (výška 12,5 cm, cca 700 – 680 pred Kr., Múzeum antickej Agory, Atény). Zobrazuje desať žien pri kruhovom tanci, čo dokumentuje postupný prechod od prísnej geometrie k voľnejšiemu atickému štýlu. V Aténach a priľahlej oblasti Atiky sa toto prechodné obdobie nazýva protoatický štýl (približne 700 – 600 pred Kr.).ADKINS, Lesley; ADKINS, Roy A. Starověké Řecko. Praha: Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. s. 385–386. Na rozdiel od Korintu nebola táto keramika v cizině spočiatku taká populárna (zriedkavo sa totiž nachádza v zahraničí) a aténski majstri sa vydali odlišnou estetickou cestou:
Monumentálnosť a tvary: Kým Korint prešiel na miniatúrne flakóny, Atény zostali verné tradícii monumentálnych nádob. Hlavnými tvarmi zostali masívne pohrebné amfory a kratéry, hoci pre domáce potreby sa v menšej miere vyrábali aj oinochoi a skyfoi. Ikonografia: V protoatickej maľbe bolo podstatne menej orientálnych zvierat a oveľa viac ľudských postáv. Aténski umelci kládli dôraz na rozmerné maľované vzory a počas 7. storočia pred Kr. sa stali mimoriadne bežnými komplexné výjevy z mytologických príbehov (napr. mýtus o Perseovi či oslepenie kyklopa Polyféma). Černobiely štýl: Aténčania spočiatku odmietali korintskú čiernofigúrovú techniku s rytím. Postavy kreslili čiastečne v obrysoch a čiastečne v siluetách, s četnými motívmi odvozenými ešte z geometrického štýlu. Na zvýraznenie odevov, svalov a detailov používali bielu kryciu farbu nanesenú na tmavý lak, vďaka čomu sa táto vývojová fáza nazýva černobiely štýl. Prechod k čiernej figúre: Zhruba v období rokov 625 – 600 pred Kr. prenikla z Korintu do Atén klasická čiernofigúrová technika s rytými líniami (incíziami). Geometrické výplňové motívy začali ustupovať, čo v polovici 6. storočia pred Kr. viedlo k vzniku nového, celosvetovo dominantného atického štýlu.ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Grécky zázrak. Bratislava: Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. s. 231–232.
Východogrécka škola (Štýl divokej kozy) náhľad|Slávny východogrécky krčah na víno (oinochoé) v štýle divokej kozy z lokality Kameiros na ostrove Rhodos (cca 625 – 600 pred Kr., Louvre, Paríž). Na nádobe je výborne viditeľný žiarivý, smotanovožltý povrch vytvorený tekutou engobou, na ktorú sú nanesené charakteristické vlysy s pasúcou sa divou zverou. Vo východných oblastiach gréckeho sveta, predovšetkým na ostrove Rodos a v iónskom meste Milét, sa rozvinul mimoriadne špecifický smer známy ako štýl divokej kozy (kedysi nazývaný čisto rodským štýlom). Pre tento iónsky prúd boli charakteristické nasledujúce znaky:
Ikonografia: Dominovali vlysy s opakujúcimi sa motívmi divokých kôz, jeleňov, husí a iných zvierat, rovnako ako orientálnych bájnych bytostí, ktoré dopĺňali bohaté rastlinné pásy s motívmi lotosových kvetov a púčikov. Najbežnejším tvarom tohto štýlu bol krčah na víno (oinochoé). Materiálové špecifiká (Engoba): Kvôli horšej kvalite miestnej hliny vo východnej časti Egejského mora sa tieto nádoby museli pred samotným pomaľovaním a vypálením pokryť jemnou vrstvou tekutej hliny – takzvanou engobou. Tá vytvorila pre tento štýl typický, žiarivý smotanovožltý povrch, na ktorý sa následne nanášala tmavá maľba.
Kykladská a krétska škola Na ostatných gréckych ostrovoch sa orientálne vplyvy prirodzene prelínali s hlboko zakorenenými lokálnymi tradíciami: Kréta: Miestni umelci nadviazali na dávnu minojskú tradíciu a úspešne udržiavali výrobu keramiky charakteristickú bohatou mnohofarebnou (polychrómnou) výzdobou.