Paul Victor Jules Signac (* 11. november 1863, Paríž – † 15. august 1935, Paríž) bol francúzsky maliar, akvarelista a litograf. Patrí k zakladateľom a teoretikom neoimpresionizmu. V roku 1884 sa stretol s Georgesom Seuratom a v tom istom roku sa podieľal na založení Société des Artistes Indépendants, ktorej sa neskôr stal predsedom.
Signac začal maľovať po tom, čo v roku 1880 prerušil štúdium architektúry. V roku 1882 navštevoval ateliér Émila Bina na Montmartre a pri maľovaní v uliciach Paríža si ho všimol Jean-Baptiste Guillaumin.
Signac patril k zakladateľom a teoretikom neoimpresionizmu. Po Seuratovej smrti v roku 1891 pokračoval v propagácii jeho princípov prostredníctvom vlastnej tvorby a teoretických prác. Jeho kniha D'Eugène Delacroix au néo-impressionnisme vyšla v roku 1899.
Mladosť a umelecké začiatky
Paul Signac pochádzal z parížskej rodiny majetných obchodníkov. V roku 1880 prerušil štúdium architektúry a začal sa venovať maľbe. V rovnakom období sa venoval aj plachteniu na Seine v Asnières-sur-Seine a navštevoval kabaret Chat-Noir na Montmartre.
V roku 1882 si prenajal svoj prvý ateliér a začal maľovať podľa skutočnosti, pričom sa venoval aj morským scenériám ovplyvneným impresionizmom. V tom istom roku navštevoval ateliér Émila Bina na Montmartre a pri maľovaní v uliciach Paríža si ho všimol Jean-Baptiste Guillaumin.
V roku 1884 vystavoval na prvom Salon des Indépendants a v tom istom roku sa stretol s Georgesom Seuratom. Obaja sa spriatelili a zaujímali sa o vedecké teórie farieb a optického vnímania. Signac v roku 1886 prijal Seuratovu metódu delenia farieb, ktorá sa stala základom jeho neoimpresionistickej tvorby.
Neoimpresionizmus a Georges Seurat
Stretnutie s Georgesom Seuratom v roku 1884 predstavovalo významný zlom v Signacovej umeleckej tvorbe. V tom istom roku sa podieľal na založení Société des Artistes Indépendants, kde sa so Seuratom stretol.
V roku 1886 Signac prijal Seuratovu divizionistickú metódu založenú na rozdelení tónov a farieb. Signac a Seurat sa spolu s ďalšími umelcami stali predstaviteľmi nového smeru, ktorý kritik Félix Fénéon označil ako neoimpresionizmus. Signac zároveň vystavoval na ôsmej a poslednej výstave impresionistickej skupiny v roku 1886.
Po Seuratovej smrti v roku 1891 Signac pokračoval v propagácii neoimpresionizmu. Svoje poznatky o tomto smere neskôr zhrnul v teoretickej práci D'Eugène Delacroix au néo-impressionnisme, ktorá vyšla v roku 1899.
Saint-Tropez a zmena tvorby
V roku 1892 Signac prvýkrát navštívil Saint-Tropez, ktorého prístav ho zaujal. Rozhodol sa tam tráviť časť roka a postupne sa Saint-Tropez stalo jedným z hlavných miest jeho tvorby. Neskôr si tam kúpil vilu La Hune.
Jeho pobyt na juhu Francúzska ovplyvnil vývoj jeho maliarskeho štýlu. Začal používať širšie ťahy štetca a jeho obrazy sa vyznačovali jasnejšími a intenzívnejšími farbami. Postupne sa tak vzďaľoval od prísne systematickej podoby neoimpresionizmu.
K významným dielam z tohto obdobia patrí La Bouée rouge z roku 1895. Obraz zachytáva prístav v Saint-Tropez a využíva kontrast modrej vody a oranžovo-červenej bóje. Musée d'Orsay uvádza, že technika obrazu je stále divizionistická, ale už sa vzďaľuje od striktnej podoby neoimpresionizmu.
Cestovanie a akvarelová tvorba
Signac bol vášnivým jachtárom a morské scenérie a prístavy patrili medzi časté motívy jeho tvorby. Na prelome 19. a 20. storočia podnikal cesty, ktoré ho zaviedli do francúzskych prístavov, Benátok, Rotterdamu a Istanbulu. Svoje dojmy z ciest zaznamenával v akvarelových zošitoch.
Akvarelu sa začal intenzívnejšie venovať v Saint-Tropez v roku 1892. Táto technika mu umožňovala pracovať s farbou priamo v krajine. Pri svojej tvorbe používal kresby, štúdie maľované priamo podľa motívu a prípravné skice, z ktorých následne pripravoval obrazy v ateliéri.
Od roku 1910 akvarel definitívne prevládal nad jeho olejomaľbou.
Teoretická činnosť a Société des Artistes Indépendants
Signac bol významným teoretikom a organizátorom francúzskeho umeleckého života. V roku 1884 sa podieľal na založení Société des Artistes Indépendants, ktorá umožňovala umelcom vystavovať bez poroty a udeľovania ocenení. V roku 1908 sa stal jej predsedom.
Od roku 1896 pracoval na knihe D'Eugène Delacroix au néo-impressionnisme, ktorá vyšla v roku 1899. V diele sa zaoberal vývojom maliarstva od Eugèna Delacroixa k neoimpresionizmu a teóriou farieb.
Signac podporoval aj mladších umelcov. Vo vile La Hune v Saint-Tropez zhromažďoval diela a stretával sa s umelcami, ktorí sa zaoberali výrazovým využitím farby, medzi ktorých patrili napríklad Henri Matisse, Henri Manguin a Albert Marquet.
Signac zároveň zhromažďoval vo svojej súkromnej zbierke diela impresionistov, neoimpresionistov a ďalších umelcov. Musée d'Orsay uvádza napríklad jeho zbierku diel Seurata, Matisseho, Camoina či Marqueta.
Neskoršie obdobie a posledné roky
V roku 1913 Signac pobýval v Antibes, kde ho zastihlo vypuknutie prvej svetovej vojny. Vojnové udalosti obmedzili jeho možnosti cestovať. K pravidelnejšiemu cestovaniu medzi Bretónskom a Parížom sa vrátil až v roku 1918.
Po prvej svetovej vojne pokračoval v organizovaní činnosti Société des Artistes Indépendants a cestoval po Francúzsku. V neskoršom období sa naďalej venoval najmä prístavom, pobrežiam a krajinám.
Medzi jeho neskoršie diela patrí Le Pardon des Terre-neuvas. Saint-Malo z roku 1928.
Signac zostal predsedom Société des Artistes Indépendants až do svojej smrti. V rokoch 1902, 1904 a 1907 sa konali jeho samostatné výstavy.
Paul Signac zomrel 15. augusta 1935 v Paríži vo veku 71 rokov.
Umelecký štýl
Signacova tvorba vychádzala z princípov neoimpresionizmu, najmä z divizionizmu. Pri pointilizme používal body alebo krátke ťahy čistých farieb, ktoré pri pozorovaní vytvárajú optické účinky. Signac a Seurat používali pojem divizionizmus pre svoje teórie delenia farieb.
V porovnaní so Seuratom Signac postupne používal voľnejšie ťahy a väčšie farebné plochy. Jeho neskoršia tvorba sa tak odkláňala od striktne systematickej podoby neoimpresionizmu.
Medzi časté motívy Signacovej tvorby patrili krajiny, prístavy, pobrežia, lode a mestské scenérie. Jeho obrazy často pracujú s výraznou farebnosťou a svetelnými účinkami.
Signacov prístup k farbe ovplyvnil aj ďalších umelcov. Neoimpresionizmus mal vplyv na neskorší vývoj fauvizmu a ďalších umeleckých smerov.
Vybrané diela
Vplyv a odkaz
Paul Signac patril spolu s Georgesom Seuratom k zakladateľom a významným predstaviteľom neoimpresionizmu. Po Seuratovej smrti pokračoval v propagácii jeho umeleckých princípov a prostredníctvom svojej tvorby a teoretických prác prispel k ich ďalšiemu šíreniu.
Jeho neoimpresionistická tvorba mala význam pre ďalší vývoj moderného umenia vrátane fauvizmu. Musée d'Orsay uvádza, že neoimpresionizmus vytvoril dôležité východisko pre neskorších umelcov, ktorí rozvíjali prácu s čistou farbou.
Signac podporoval aj ďalších umelcov a prostredníctvom Société des Artistes Indépendants vytváral priestor na prezentáciu nových umeleckých smerov.
Pozri aj
Georges Seurat Neoimpresionizmus Pointilizmus Divizionizmus Impresionizmus Fauvizmus Société des Artistes Indépendants
Externé odkazy
Paul Signac – Musée d'Orsay Paul Signac – National Gallery, London Paul Signac – Museo Nacional Thyssen-Bornemisza Paul Signac – Musée des Impressionnismes Giverny
Referencie
```
Kategória:Francúzski maliari Kategória:Francúzski grafici Kategória:Francúzski umelci Kategória:Osobnosti z Paríža