Dejiny počítačov je možné definovať ako obdobie, od kedy sa začal vývoj počítacích strojov až do súčasnosti.
Počítač sa dnes vďaka svojmu výkonu považuje za univerzálne použiteľné zariadenie na automatické spracovanie údajov. V minulosti však slúžil na to, aby človeku pomohol zrealizovať výpočty.
Počítačová kamenná doba náhľad|Abakus Vek najstaršej zachovanej mechanickej pomôcky abakusu, ktorý slúžil na uľahčenie počítania, sa odhaduje na 5 000 rokov.
Bola to drevená alebo hlinená doštička, v ktorej boli vyryté jarčeky a v nich sa posúvali kamienky. Tie sa po latinsky volajú calculus (kalkulus) – odtiaľ meno pre kalkulačku. Abakus sa používal v Starom Grécku a Ríme a dodnes sa používa v Japonsku a v Číne.
Už od pradávna si počtári radi uľahčovali prácu, ktorú mali pri počítaní. Niektoré výpočty, ktoré realizovali, by sa dali skutočne označiť za otrocké. Dokladom je aj pergamen z 16. storočia, do ktorého neznámy benátsky mních primaľoval k zložitému výpočtu obrázok galejí. Dokonca spôsob, akým v stredoveku delili, sa nazýval galejným. Jediná pomôcka, ktorá počtárom uľahčovala prácu, bola tabuľka dopredu vypočítaných hodnôt. Najstaršia takáto tabuľka, ktorá sa zachovala, pochádza zo 17. storočia pred Kr. Neskôr sa postupne začali objavovať dômyselnejšie tabuľky, ktoré pomáhali hvezdárom vypočítať dráhy nebeských telies. Išlo hlavne o tabuľky druhých a tretích mocnín a trigonometrických funkcií.
right|príklad výpočtu 24*38 pomocou napierových kostí Prvou mechanickou pomôckou, ktorá však významným spôsobom ovplyvnila vznik mechanických strojov, boli Napierove kosti, ktoré vymyslel škótsky matematik John Napier niekedy na konci šestnásteho storočia. Objav bol však zverejnený až po jeho smrti v roku 1617. Mechanické kalkulátory, ktoré vznikli neskôr, sú len zdokonalením tejto geniálnej myšlienky.
Pri počítaní pomocou napierových kociek sa na dve strany obdĺžnika (alebo štvorca) zostavili čísla ktorých súčin sme chceli vypočítať. Potom sa na miesto so súradnicami daných cifier umiestnila kocka s ich súčinom. Po zostavení celého obdĺžnika stačilo urobiť súčet cifier po diagonále a poprípade pričítať prenos z predchádzajúceho súčtu.
Tento významný matematik – John Napier je však autorom ešte jedného vynálezu, ktorý umožnil mechanizovať výpočty. Týmto vynálezom je logaritmické pravítko. Princíp tejto mechanickej pomôcky spočíva v nahradení súčinu súčtom s využitím logaritmov, pretože platí: a tiež platí: . Súbor:Logaritmickepravitko.png
Prvé mechanické kalkulátory Nákres zrejme najstaršieho počítacieho stroja nakreslil Leonardo da Vinci. Rovnako ako väčšina jeho vynálezov i tento zostal bez povšimnutia verejnosti.
Otcom éry počítacích strojov sa stal Wilhelm Schickard, ktorý postavil roku 1623 prvý mechanický počítací stroj. Ten používal ozubené kolieska určené pôvodne pre hodiny – preto býva tiež nazývaný „počítacie hodiny“. Tento stroj slúžil na sčítavanie a odčítavanie šesťciferných čísel a vraj bol prakticky použitý Johannom Keplerom pri astronomických výpočtoch.
V tom istom roku keď Wilhelm Schickard zostrojil prvý počítací stroj sa narodil významný francúzsky filozof, matematik, fyzik a konštruktér ďalšieho mechanického počítacieho stroja Blaise Pascal. Svoj stroj zhotovil pre svojho otca, ktorý pracoval ako účtovník v roku 1642 vo veku 19-tich rokov. Jeho stroj Pascalina slúžil ako prostriedok na mechanické sčítavanie a odčítavanie čísel, ktorý sa osvedčil ako pomerne pozoruhodný a presný prístroj s obmedzenými možnosťami. Aj napriek prekvapujúcej rýchlosti a presnosti mnohí ľudia mali strach z tohto stroja, pretože niektorí úradníci sa báli, že takýto výkonný stroj môže zapríčiniť stratu ich zamestnania. Z týchto dôvodov Pascal mohol vytvoriť a distribuovať iba asi 50 kusov pascaliny.
Ďalšie zlepšenie priniesol v roku 1673 nemecký filozof a matematik Wilhelm Gottfried von Leibniz. Leibnitzov kalkulátor dokázal čísla aj násobiť, deliť a dokonca aj počítať s odmocninami. Jeho stroj bol úspešný i na trhu a na jeho princípe boli zostrojené takmer všetky ďalšie mechanické počítacie stroje.
Prvým masovo vyrábaným mechanickým kalkulátorom sa stal Aritmometer, ktorý si dal patentovať Charles Xavier Thomas de Colmar v roku 1820.
Prvé programovateľné stroje V roku 1801 vymyslel francúzsky vynálezca Joseph Marie Jacquard tkáčsky stroj, v ktorom sa tkaný vzor vytváral pomocou dierkovaných kartičiek. Zmena kartičky spôsobila to, čo by inak bolo možné urobiť iba prestavaním celého stroja. Ihly prechádzali systémom dier na kartónových kartách, preťahovali nite a tak tkali látku. Umiestnenie dier na kartách určovalo vzor materiálu, preto na výrobu nového návrhu stačilo tkáčom vytvoriť novú súpravu kariet. Boli predchodcami neskorších diernych štítkov, ktoré sa používali na programovanie počítačov. Jacquard vystavil a predal svoj tkáčsky stroj priemyselníkom na svetovom trhu v Paríži v roku 1801. V priebehu 10 rokov sa predalo vyše 100 000 kusov tohto tkáčskeho stroja i napriek silnému odporu tkáčov, ktorých tento stroj pripravil o prácu.
Technológiu Jacquardovho stroja v roku 1834 použil Charles Babbage, na vylepšenie svojho diferenčného stroja () na analytický stroj (). Stroj navrhol tak, že mal obsahovať centrálnu výpočtovú aritmeticko-logickú jednotku centrálnu riadiacu jednotku jednotku pre vstup dát jednotku pre výstup dát
Podnetom pre navrhnutie stroja boli časté chyby, ktoré sa nachádzali v logaritmických tabuľkách. Pôvodný diferenčný stroj mal teda na princípe newtonových diferenciálnych rovníc tabelovať logaritmy a trigonometrické funkcie aproximovaním polynomických funkcií. Analytický stroj však už mal byť programovateľný. Mal byť poháňaný parným motorom a rozmery 30×10 metrov. Vstupom pre zadávanie programov mali byť dierne štítky a výstupom tlačiareň, ploter kriviek a zvonček. Stroj mal tiež výsledok raziť na dierne štítky aby mohli byť neskôr znovu načítané. Stroj počítal v desiatkovej sústave s číslami s pevnou rádovou čiarkou a mal dokonca i pamäť pre 1 000 čísel, z ktorých každé mohlo mať 50 platných cifier. Stavba stroja bola ale dosť nákladná preto Babbage požiadal o pomoc vládu. Potom čo projekt vládu stál 17 000 libier a stále nebol hotový, prestala sa oň zaujímať. Väčšina ľudí neprikladala novému stroju žiaden význam. Jednou výnimkou však bola komtesa Ada Augusta Lovelace, dcéra Lorda Byrona, ktorá s Babbageom úzko spolupracovala. Navrhla niekoľko programov pre tento stroj, a preto je považovaná za prvého programátora na svete. Analytický stroj však nikdy nebol dokončený, pretože mechanické zariadenia požadovali presnosť a technológie, ktoré neboli v 19. storočí dostupné.
Po prečítaní Babbageových článkov začali otec a syn Georg a Edvard Scheutzovci konštruovať vlastný diferenčný stroj, ktorý sa im podarilo dokončiť v roku 1843. Bol to prvý stroj, ktorý tlačil mechanicky počítané tabuľky.
Prvý skonštruovaný stroj, ktorý používal pre vstup dierne štítky zostrojil Herman Hollerith v roku 1890. Tento stroj slúžil ako tabelátor, ktorý sa použil v spojení s triediacou skrinkou pri spracúvaní výsledkov sčítania ľudu v USA v decembri 1890. Tento stroj však už bol založený na elektromechanickom princípe. Ručne dierované štítky sa vkladali do matrice a ich dierky určovali prechod elektrického prúdu. Spoločnosť založená Hermanom Hollerithom sa neskôr stala jadrom firmy IBM. Už v roku 1910 vznikla Dehomag (Deutsche Hollerith-Maschinen Gesellschaft mbH) Holleritova nemecká dcérska spoločnosť, ktorá sa stala dcérskou spoločnosťou IBM s monopolným postavením na nemeckom trhu pred a počas druhej svetovej vojny. Spoločnosť Dehomag založil Willy Heidinger, ktorý bol Hollerithov známy, pretože ten bol synom nemeckých emigrantov.
Analógové stroje V roku 1886 James Thompson, brat Lorda Kelvina, vynašiel analyzátor, ktorý na princípe analógie meranej veličiny a mechanického posunu umožnil zobrazenie hodnoty meranej veličiny. Na základe tejto úvahy Vannevar Bush zostrojil v roku 1930 prvý univerzálny dovtedy najpresnejší počítací stroj s názvom diferenciálny analyzátor (). Stroj dokázal riešiť diferenciálne rovnice s osemnástimi nezávislými premennými.
Rozšírenie elektrického prúdu umožnilo zostrojenie analytických strojov, ktoré pracovali na princípe analógie meraných veličín a veľkosti prúdu a napätia (čím väčšie číslo tým väčší prúd a naopak).
Od začiatku boli počítače využívané v armáde. Dumaresq bolo mechanické počítacie zariadenie, ktoré vynašiel okolo roku 1902 poručík John Dumaresq z Britského Kráľovského námorníctva. Bol to analógový počítač, ktorý spájal dôležité premenné riadenia paľby s pohybom vlastnej lode a cieľovej lode. V roku 1912 vyvinul Arthur Pollen elektricky poháňaný mechanický analógový počítač pre systémy riadenia paľby založený na diferenciálnom analyzátore. Používalo ho cisárske ruské námorníctvo v 1. svetovej vojne.
Počas druhej svetovej vojny sa na výpočty a zameriavanie dráhy striel zbraní používali mechanické analógové počítače. V roku 1942 však Helmut Hölzer vo vojenskom výskumnom ústave Heeresversuchsanstalt Peenemünde postavil v plne elektronický analógový počítač, ktorý slúžil ako vstavaný riadiaci systém na výpočet trajektórií rakiet V2 na základe zrýchlenia a orientácie (meranej gyroskopmi) s účelom stabilizovať a viesť raketu.
Analógové počítače Na Slovensku bol prvý analógový počítač uvedený do prevádzky na SAV v roku 1958. O jeho vývoj a výrobu sa zaslúžil najmä kybernetik a nestor slovenskej informatiky Ivan Plander. Vo všeobecnosti platí, že analógové počítače sú obzvlášť vhodné na reprezentáciu situácií opísaných diferenciálnymi rovnicami. Príležitostne boli použité, keď sa diferenciálna rovnica ukázala ako veľmi ťažká na riešenie tradičnými prostriedkami (nemali matematické riešenie). Výsledok bol zapísaný formou krivky, ktorá zaznamenala výstupné veličiny v priebehu času. Analógový počítač mal typické panely s mnohými konektormi (zásuvky s jedným kontaktom), ktoré umožňovali pomocou prepojovacích káblov (flexibilné vodiče s konektormi na oboch koncoch) vytvoriť prepojenie, ktoré definovali nastavenie problému (programovanie). Počítač SAV bol taktiež vybavený jednosmerným zosilňovačom, ktorý Plander sám navrhol (je dochovaný návrh, datovaný 15. októbra 1956) a skonštruoval.
Počítače 0. generácie Za počítače nultej generácie sa považujú elektromechanické počítače, ktorých základom sa stala súčiastka nazývaná elektromagnetické relé. Tieto počítače pracovali väčšinou s taktovacou frekvenciou ani nie 1 Hz (60 operácií za minútu).
náhľad|Reprodukcia Zuseho počítača Z1 Za prvý zostrojený programovateľný počítač sa považuje počítač (predchodca Z1), ktorý zostrojil Konrad Zuse vo svojej spálni v roku 1936. Stroj sa stal takým veľkým ako mu dovolili múry jeho spálne. Počítač pracoval už v dvojkovej sústave a dokázal pracovať s číslami s pohyblivou rádovou čiarkou. Program sa do počítača zavádzal pomocou diernej pásky, ktorou bol kinofilm. Počítač bol ešte elektromechanický s kolíkovou pamäťou na 16 čísel a bol nespoľahlivý a nevhodný pre praktické použitie. Zuse tiež nepoznal práce Babbaga, preto do počítača nezakomponoval podmienené skoky. Jeho projekt bol veľmi nákladný no podarilo sa mu ho dokončiť za pomoci príspevkov jeho priateľov. Po dokončení predviedol počítač vláde, ktorá uvoľnila prostriedky na stavbu ďalších troch vylepšených modelov, Z2, Z3 a Z4.
V roku 1936 Alan M. Turing publikoval článok, v ktorom vysvetľuje svoju myšlienku o univerzálnej elektronickej kalkulačke s názvom Turingov stroj. Stroj mal byť schopný vyriešiť ľubovoľnú výpočtovú a logickú operáciu. Napriek tomu, že stroj nebol nikdy zostrojený jeho myšlienka sa použila na zostrojenie neskorších počítačov.