Neskorá rímska republika je označenie obdobia dejín starovekého Ríma medzi rokmi 146 / 133 pred Kr. a 44 / 31 pred Kr. Ide o poslednú fázu Rímskej republiky, teda o obdobie krízy republiky a častých občianskych vojen (13231 pred Kr.).
Všetky roky v tomto článku sa rozumejú pred Kr. (ak nie je inak uvedené)
Vnútorný vývoj Úvod Dobytie veľkých území v Stredomorí malo ďalekosiahle následky: Na dobytých územiach vznikali veľkostatky (latifundiá), ktoré väčšinou patrili optimátom a pracovali na nich (lacní) otroci. Tiež sa dovážalo veľa lacných otrokov, s ktorými sa lepšie oplatili veľkostatky ako malé polia. Do Itálie sa dovážalo tak lacné obilie, že „domáci“ roľníci svoje nemohli predať a strácali svoje pozemky, čím sa stávali bezzemkami – proletármi. Proletári žili najmä v Ríme, kam sa sťahovali z celej krajiny. Roľníci z Itálie chudobneli aj tým, že tvorili jadro vojska a ešte počas bojov utrpeli ťažké straty. Keďže nedostatok roľníkov znamenal aj nedostatok vojakov medzi rímskymi politikmi sa stále častejšie objavovali návrhy na obmedzenie veľkostatkov (rozdelenie pôdy). V Itálii sa začali pestovať olivy a vínna réva. Už po roku 200 dochádzalo prijímaním nových „vodcov“ z dobytých území k rozpadu dovtedy jednotnej rímskej vedúcej vrstvy (187/184 scipiónske procesy)
Obyvateľstvo tvorili: optimáti – senátorský stav, úradnícka šľachta, vrchná vrstva nobility resp. názov nobility na sklonku republiky populári (ľudová strana) – od roku 133 názov pre politikov zastupujúcich záujmy rytierov, bezzemkov, roľníkov a obchodníkov, opierali sa najmä o rytierov a ľudové zbory, bojovali proti optimátom, rozlišovacím znakom populárov a optimátov je, že prví si nechávali schvaľovať zákony len ľudovými zbormi, kým druhí senátom rytieri (publikáni, jazdci) – jazdci poverení vyberaním daní (na tom zbohatli), veľkoobchodníci bezzemkovia (proletári) – bez vlastníctva pôdy, najmä remeselníci a nádenníci roľníci obchodníci otroci
Od Grakchovcov po vznik Prvého triumvirátu (133 – 60 pred Kr.) Rozvoj otrokárskeho hospodárstva po Druhej púnskej vojne spôsobil tzv. Prvé povstanie otrokov (136 – 132), ktoré vypuklo v oblasti mesta Enna. Povstalci si zvolili aj kráľa, ale boli porazení.
V roku 133 tribún ľudu Tiberius Sempronius Grakchus, sám príslušník najvyšších optimátov, navrhol zákon, podľa ktorého kto má viac ako určitú rozlohu pôdy, má dať túto „nadbytočnú“ pôdu do dedičnej držby bezzemkov (t. j. nových roľníkov). Senát zákon zamietol, ľudový zbor ho však ochotne prijalo. Nato senátori Grakchusa zavraždili a jeho prívržencov odsúdili na popravu, zákon však ostal v platnosti, ale jeho realizácia bola všemožne sťažovaná, až sa nakoniec takmer neuskutočnila.
Nasledovalo obdobie častých občianskych vojen (132 – 31 pred Kr.). V rokoch 123 – 121 bol zvolený za ľudového tribúna Gaius Sempronius Grakchus, brat zavraždeného Tibéria, ktorý sa pokúsil o ešte ďalekosiahlejšie reformy. Okrem zákona podobného zákonu jeho brata navrhol o. i. aj predať zlacnené obilie plebejcom v Ríme a previesť súdy na rytierov, no aj jeho roku 121 spolu s 3000 prívržencami zavraždili a zákonom z roku 111 agrárnu reformu úplne zablokovali.
Zlyhanie optimátov vo Vojne s Jugurtom a Vojne s Kimbrami a Teutónmi (pozri Vonkajší vývoj) viedlo k vzostupu vodcu populárov Gaia Maria, ktorý bol dokonca protiústavne 5-krát zvolený konzulom (104 – 100). Marius urobil roku 104 vojenskú reformu: nahradil ad-hoc zvolávanú armádu profesionálnou armádou tvorenou hlavne bezzemkami, ktorí mali dostať ako žold pozemky (čo však optimáti potom prekazili).
104 – 101 sa odohralo aj Druhé povstanie otrokov (tzv. sicílske). Senát nariadil, aby miestodržitelia Ríma prepustili takých otrokov, ktorí boli priatelia Ríma a otrokmi sa stali len kvôli pirátom alebo daňovým nedoplatkom. Keď na Sicílii miestny miestodržiteľ implementácii nariadenia zabránil, došlo k vzbure otrokov, ktorú ale Rím roku 101 porazil.
Nasledovala Spojenecká vojna (91 – 89 pred Kr., tiež: Marsická vojna), čiže v podstate vojna Italikov mimo Ríma (najmä Marsovia, Samniti, Paelingovia) proti Rímu. Italikovia už boli nahnevaní od zákona z roku 95 pred Kr., ktorí vykázal z Ríma všetkých cudzincov s „neprávoplatným“ občianstvom. Roku 91 potom ľudový tribún Livius Drusus o. i. požadoval, aby sa občianstvo poskytlo všetkým spojencom, ale Senát to zamietol a na tribúna bol spáchaný atentát. Nato začali Italikovia zabíjať úradníkov z Ríma a vypukla vojna. Výsledkom bola porážka Italikov (hoci niekoľko miest ešte pokračovalo v odboji), priznanie Rímskeho občianskeho práva všetkým slobodným občanom polostrova a následná definitívna romanizácia Apeninského polostrova.
V rokoch 88 – 82/80 došlo k občianskej vojne medzi vodcom optimátov konzulom Cornéliom Sullom a vodcom populárov Gaiom Mariom, resp. jeho nástupcami. Spor sa začal roku 88 pred Kr., kedy senát poveril Sullu vedením vojny proti Mithradatovi (pozri Vonkajší vývoj). Žiarlivý Marius však dosiahol, že za veliteľa bol zvolený on sám. Nato Sulla obsadil s rímskym vojskom Rím, Marius bol vyhnaný a Sulla sa vybral na východ (úspešne) bojovať proti Mithradatovi. Marius sa zatiaľ roku 87 s pomocou novozvoleného konzula L. Cornélia Cinnu zmocnil Ríma, bol zvolený za konzula, ale v januári 86 zomrel. Roku 83 sa Sulla vrátil do Itálie, zavraždil despotického Cinnu, roku 82 porazil Mariovho syna, dal povraždiť Samnitov (vtedy spojencov populárov), skonfiškovať majetok svojich nepriateľov a stal sa doživotným diktátorom (prvýkrát v rímskych dejinách). Zaviedol prvýkrát proskripcie, t. j. zoznamy nepohodlných ľudí (tu Mariových prívržencov), ktorých môže každý zabiť. Posledných Sullových nepriateľov porazil vojvodca Pompeius v rokoch 81 až 80 na Sicílii a v Afrike. Hispánia pod vedením Mariovho straníka prétora Sertoria, ktorý tam vytvoril protivládu Ríma, však dlho vzdorovala. Po nerozhodných bitkách medzi Pompeiom a Sertoriom v Hispánii (75 – 72) bol Sertorius porazený až pomocou sprisahania v Hispánii roku 72.
Za Sullovej diktatúry (82 – 79) došlo k viacerým reformám, ktoré najmä zvýšili moc optimátov (senátu) a obmedzili moc ich protivníkov – tribúnov ľudu. Roku 79 sa Sulla vzdal moci.
Nasledovalo Spartakovo povstanie (73 – 71 pred Kr.), povstanie asi 70 000 otrokov, ktoré bolo spočiatku úspešné, ale pre nejednotnosť porazené roku 71 najväčším rímskym boháčom Liciniom Crassom. Zvyšok otrockého vojska, ktorý utiekol do severnej Itálie, bol porazený Pompeiom vracajúcim sa z Hispánie.
V roku 70 konzuli Pompeius a Licinius Crassus zrušili aj posledné prvky Sullových reforiem a hlavne obnovili práva tribúnov ľudu. V roku 63 konzul a znamenitý rečník Marcus Tullius Cicero odhalil sprisahanie (prevzatie moci) pripravované šľachticom Catilinom. Catilina nato utiekol z Ríma a jeho prívrženci boli na príkaz Cicerona popravení, pričom ale v príslušnej debate v senáte vysvitlo, že Caesar je proti poprave a proti nemu stojí okrem Cicerona aj Cato, vodca odporcov veľkostatkárov. Roku 62 bol Catilina porazený pri Pistorii.
Prvý triumvirát (60 – 53 pred Kr.)
V roku 61, po Pompeiovom návrate z vojny proti Mithradatovi (pozri Vonkajší vývoj), senát zamietol prideliť jeho vojakom pozemky a uznať ním uskutočnené územné usporiadanie východných provincií (63). To viedlo k vzniku tzv. Prvého triumvirátu (60 – 53) medzi Pompeiom (ktorý mal slávu), Crassom (ktorý mal peniaze, pozri hore) a Caesarom (ktorý mal moc, získal si obľubu usporadúvaním nákladných hier, od roku 68 kvestor, na rok 59 už bol zvolený za konzula). Išlo o tajný spolok, ktorým si rozdelili moc. V roku 59 sa Pompeius oženil s Casearovou dcérou. Caesar počas svojho konzulátu napriek odporu senátu splnil hore uvedené Pompeiove želania, ako aj mnohé Crassove, prostredníctvom ľudového snemu. Caesarovi naopak pridelili na päť rokov provincie Gallia cisalpina, Illyricum a Pompeius cez senát „pridal“ ešte Galliu ulterior. Rečník Cicero sa stal známym kritikou novovzniknutých pomerov, ktoré vlastne paralyzovali všetky inštitúcie republiky.
Caesar bol potom v rokoch 58 – 49 správcom celej Galie, kde výrazne posunul rímske hranice (pozri Vonkajší vývoj). Doma v Ríme Caesarove záujmy zastupoval Clodius, bojovný straník, ktorému Caesar dopomohol k funkcii tribúna ľudu. Tento roku 58 hneď niekoľkými zákonmi odpratal Caesarových odporcov, najmä Cicerona (bol vyhnaný, pretože prikázal popravu Catilinovych prívržencov – občanov Ríma) a Catona (poslali ho anektovať Cyprus). Cicero sa síce po zásahu Pompeia mohol roku 57 pred Kr. vrátiť, ale už sa politike venoval len málo. V tom čase – počas svojho pobytu v Galii a inde – Caesar neustále nepriamo zasahoval do situácie v Ríme, kde sa Pompeius a Crassus pokúšali dosiahnuť Caesarovu úroveň vplyvu a oligarchia na čele s Catonom sa snažila zrušiť Caesarove velenie v Galii. Senát však Caesarovo poverenie fakticky legalizoval roku 57 pred Kr. usporiadaním dvojtýždňových slávností na počesť Caesarových víťazstiev v Galii. V roku 56 bol na Caesarov popud obnovený triumvirát. Výsledkom bolo, že Pompeius a Crassus sa stali konzulmi na rok 55 pred Kr., Pompeius potom mal ísť na päť rokov do provincie Hispánia (aby mohol tak ako Caesar ukázať svoje vodcovstvo), Crassus zas do Sýrie (bojovať proti Partom) a Caesarovi predĺžili poverenie v Gallii o ďalších päť rokov. Pompeius však nakoniec do Hispánie neodišiel, poslal tam svojich legátov a ostal v blízkosti Ríma. Crassa zas Partovia roku 53 zabili, čím sa triumvirát rozpadol.
Anarchia, občianska vojna medzi Caesarom a Pompeiom a boj o Egypt (53 – 44 pred Kr.) V roku 53 vypukol v Ríme obrovský korupčný škandál kvôli konzulátnym voľbám, vypukla anarchia, Pompeiova žena (čiže Caesarova dcéra) zomrela, Pompeius nezasiahol a znova odložil odchod do Hispánie. Medzi Caesarom a Pompeiom narastalo odcudzenie. Pompeius prešiel na stranu optimátov. Vo všeobecnom chaose (bola podpálená budova senátu a Clodius zavraždený svojimi protivníkmi) napokon všetky vrstvy obyvateľstva roku 52 zvolili Pompeia za jediného konzula. V decembri roku 50 potom iný konzul prenechal Pompeiovi svojvoľne „ochranu republiky“.
Medzitým (od r. 51) Caesar v Galii, stojac na čele najväčšieho a najlepšieho vojska aké dovtedy Rím zažil, požadoval úrad konzula, senát ovládaný Pompeiom zas v januári 49 požadoval, aby rozpustil svoje vojsko a vrátil sa do Ríma. Keď potom vysvitlo, že senát navyše vyhlásil Caesara za nepriateľa štátu, prekročil Caesar začiatkom roku 49 dnes povestnú rieku Rubikon (s výrokom „Kocky sú hodené“), tvoriacu hranicu medzi Itáliou a Galiou.