Rada Európy (RE; anglicky: Council of Europe, CoE, francúzsky: Conseil de l'Europe, CdE) je medzinárodná organizácia, ktorej cieľom je presadzovať ľudské práva, demokraciu a právny štát v Európe. Bola založená v roku 1949 a od roku 2023 združuje 46 členských štátovV závislosti od rôznych geografických definícií možno niektoré členské štáty alebo ich časti považovať za transkontinentálne alebo euroázijské (Arménsko, Azerbajdžan, Cyprus, Gruzínsko a Turecko), alebo patriace do Ameriky (Holandský Karibik, Francúzska Guyana a Grónsko), Oceánie (Francúzska Polynézia) a Afriky (Kanárske ostrovy, Ceuta, Mayotte, Melilla a Réunion) s približne 675 miliónmi obyvateľov; jej ročný rozpočet je približne 500 miliónov eur.
Táto organizácia je odlišná od Európskej únie (EÚ), hoci ľudia si niekedy tieto dve organizácie zamieňajú - čiastočne preto, že EÚ prevzala pôvodnú európsku vlajku, ktorá bola navrhnutá pre Radu Európy v roku 1955, ako aj európsku hymnu. Žiadna krajina nikdy nevstúpila do EÚ bez toho, aby predtým nebola členom Rady Európy. Rada Európy je oficiálnym pozorovateľom OSN.
Rada Európy ako medzinárodná organizácia nemôže vydávať zákony, ale má možnosť presadzovať dodržiavanie vybraných medzinárodných dohôd, ktoré členské štáty uzavreli v rôznych oblastiach. Najznámejším orgánom Rady Európy je Európsky súd pre ľudské práva, ktorý funguje na základe Európskeho dohovoru o ľudských právach z roku 1953.
Dva štatutárne orgány Rady sú Výbor ministrov, ktorý tvoria ministri zahraničných vecí jednotlivých členských štátov, a Parlamentné zhromaždenie Rady Európy (PZRE), ktoré tvoria členovia národných parlamentov jednotlivých členských štátov. Komisár pre ľudské práva je inštitúcia v rámci Rady Európy, ktorej úlohou je podporovať povedomie o ľudských právach a ich dodržiavanie v členských štátoch. Generálny tajomník predsedá sekretariátu organizácie. Medzi ďalšie významné orgány RE patrí Európske riaditeľstvo pre kvalitu liekov a zdravotnej starostlivosti (EDQM) a Európske audiovizuálne observatórium.
Sídlo Rady Európy, ako aj jej Súd pre ľudské práva sa nachádzajú v Štrasburgu vo Francúzsku. Rada používa angličtinu a francúzštinu ako dva úradné jazyky. Výbor ministrov, PZRE a Kongres Rady Európy používajú na niektoré svoje činnosti aj nemčinu a taliančinu. Dejiny
Založenie V roku 1929 francúzsky minister zahraničných vecí Aristide Briand vo svojom prejave vyslovil myšlienku organizácie, ktorá by združovala európske národy do "federálnej únie" s cieľom riešiť spoločné problémy. Premiér Spojeného kráľovstva počas vojny Winston Churchill prvýkrát verejne navrhol vytvorenie "Rady Európy" v rozhlasovom vysielaní BBC 21. marca 1943, keď ešte zúrila druhá svetová vojna. Podľa vlastných slov sa snažil "nazrieť cez hmly budúcnosti na koniec vojny" a premýšľať o tom, ako obnoviť a udržať mier na rozbitom kontinente. Vzhľadom na to, že Európa stála pri zrode dvoch svetových vojen, vytvorenie takéhoto orgánu by bolo podľa neho "ohromnou záležitosťou". K tejto myšlienke sa vrátil počas známeho prejavu na univerzite v Zürichu 19. septembra 1946, pričom za ňu postavil celú váhu svojej značnej povojnovej prestíže. náhľad|Pamätná tabuľa pripomínajúca prvé zasadnutie zhromaždenia Rady Európy na Štrasburskej univerzite Okrem toho na celom kontinente pôsobilo mnoho ďalších štátnikov a politikov, mnohí z nich členovia Európskeho hnutia, ktorí sa v tichosti usilovali o vytvorenie rady. Niektorí ju považovali za záruku, že hrôzy vojny - alebo porušovanie ľudských práv nacistickým režimom - sa už nikdy nebudú môcť opakovať na kontinente, iní ju vnímali ako "klub demokracií", vytvorený na základe súboru spoločných hodnôt, ktorý by mohol byť oporou proti totalitným štátom patriacim do východného bloku. Iní ho zasa videli ako rodiace sa "Spojené štáty európske", čo je rezonujúca fráza, po ktorej Churchill siahol v roku 1946 v Zürichu.
O budúcej štruktúre Rady Európy sa diskutovalo na Kongrese Európy, na ktorom sa v holandskom Haagu v roku 1948 zišlo niekoľko stoviek popredných politikov, zástupcov vlád a členov občianskej spoločnosti. V reakcii na závery Kongresu Európy zvolala Poradná rada Bruselského paktu Výbor pre štúdium európskej jednoty, ktorý sa od novembra 1948 do januára 1949 stretol osemkrát, aby vypracoval návrh novej širokej európskej organizácie.
Existovali dva konkurenčné názory: jedni uprednostňovali klasickú medzinárodnú organizáciu so zástupcami vlád, zatiaľ čo druhí dávali prednosť politickému fóru s poslancami. Oba prístupy sa nakoniec spojili vytvorením Výboru ministrov (v ktorom boli zastúpené vlády) a Poradného zhromaždenia (v ktorom boli zastúpené parlamenty), dvoch hlavných orgánov uvedených v štatúte Rady Európy. Táto dvojitá medzivládna a medziparlamentná štruktúra bola neskôr skopírovaná pre Európske spoločenstvá, NATO a OBSE.
Rada Európy vznikla 5. mája 1949 na základe Londýnskej zmluvy, zakladajúceho štatútu organizácie, ktorý stanovil tri základné hodnoty, ktorými by sa mala riadiť jej činnosť: demokraciu, ľudské práva a právny štát. V ten deň ju v Londýne podpísalo desať štátov: Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Švédsko a Spojené kráľovstvo, hoci Turecko a Grécko sa pripojili o tri mesiace neskôr. Dňa 10. augusta 1949 sa v Štrasburgu zišlo 100 členov poradného zhromaždenia rady, poslancov z dvanástich členských štátov, na jej prvom plenárnom zasadnutí, ktoré sa konalo počas 18 zasadnutí a trvalo takmer mesiac. Diskutovali o tom, ako zmieriť a obnoviť kontinent, ktorý sa ešte stále spamätáva z vojny, ale už čelí novému rozdeleniu medzi Východom a Západom, predstavili radikálnu koncepciu nadnárodného súdu na ochranu základných ľudských práv každého občana a urobili prvé kroky v procese, ktorý nakoniec vyústil do vytvorenia jej odnože - Európskej únie.
V auguste 1949 Paul-Henri Spaak odstúpil z funkcie belgického ministra zahraničných vecí, aby bol zvolený za prvého predsedu zhromaždenia. Aj on v zákulisí potichu pracoval na vytvorení rady a zohral kľúčovú úlohu pri riadení jej počiatočnej práce. V decembri 1951, po takmer troch rokoch vo funkcii, však Spaak sklamane odstúpil po tom, ako zhromaždenie odmietlo návrhy na vytvorenie "európskeho politického orgánu". Keďže bol presvedčený, že Rada Európy nikdy nebude schopná dosiahnuť jeho dlhodobý cieľ zjednotenej Európy, čoskoro sa o to pokúsil znova v novom a sľubnejšom formáte, tentoraz založenom na hospodárskej integrácii, a stal sa jedným zo zakladateľov Európskej únie.
Prvé roky V prvých rokoch existencie Rady Európy vládlo obrovské nadšenie, keď jej priekopníci začali pripravovať návrh Európskeho dohovoru o ľudských právach, charty individuálnych práv, ktorú - ako sa dúfalo - už žiadna členská vláda nebude môcť porušiť. Čiastočne vychádzali z princípov Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorá bola podpísaná len niekoľko mesiacov predtým v Paríži. Čo je však rozhodujúce, Všeobecná deklarácia mala v podstate len aspiračný charakter, Európsky dohovor od začiatku obsahoval mechanizmus presadzovania - medzinárodný súd, ktorý mal rozhodovať o údajných porušeniach jeho článkov a brať vlády na zodpovednosť, čo bol dramatický skok vpred v oblasti medzinárodnej spravodlivosti. Dnes je to Európsky súd pre ľudské práva, ktorého rozhodnutia sú záväzné pre 46 európskych štátov, čo je najrozsiahlejší systém medzinárodnej spravodlivosti na svete.
Jedným z prvých krokov Rady bolo prijatie Západného Nemecka do jej radov 2. mája 1951, čím sa vytvoril model povojnového zmierenia, ktorý sa stal charakteristickým znakom Rady, a začal sa dlhý proces "rozširovania", v rámci ktorého sa organizácia rozrástla z pôvodných desiatich zakladajúcich členských štátov na 46 štátov, ktoré tvoria Radu Európy v súčasnosti. Island sa stal členom už v roku 1950, v roku 1956 ho nasledovalo Rakúsko, v roku 1961 Cyprus, v roku 1963 Švajčiarsko a v roku 1965 Malta.
Historické prejavy v Rade Európy náhľad|Inauguračný prejav Winstona Churchilla na zasadnutí Rady Európy v Haagu V roku 2018 sa na internete objavil archív všetkých prejavov hláv štátov a vlád prednesených na pôde PZRE od vzniku Rady Európy v roku 1949, ktorý je výsledkom dvojročného projektu s názvom "Hlasy Európy". V čase spustenia archív obsahoval 263 prejavov, ktoré počas 70 rokov prednieslo približne 216 prezidentov, premiérov, monarchov a náboženských predstaviteľov zo 45 krajín - archív sa však naďalej rozširuje, keďže každých niekoľko mesiacov pribúdajú nové prejavy.
Zahrnuté sú aj niektoré veľmi skoré prejavy jednotlivcov považovaných za "zakladateľov" európskych inštitúcií, aj keď v tom čase neboli hlavami štátov alebo vlád (napríklad sir Winston Churchill alebo Robert Schuman). V zozname sa objavujú prejavy ôsmich monarchov (napríklad španielskeho kráľa Juana Carlosa I., belgického kráľa Alberta II. a luxemburského veľkovojvodu Henricha I.), ako aj prejavy náboženských osobností (napríklad pápeža Jána Pavla II. a pápeža Františka) a niekoľkých vedúcich predstaviteľov krajín Blízkeho východu a severnej Afriky (napríklad Šimona Peresa, Jásira Arafata, Husního Mubaráka, Léopolda Sédara Senghora alebo jordánskeho kráľa Husajna).
Úplné znenie prejavov je uvedené v angličtine aj vo francúzštine bez ohľadu na použitý pôvodný jazyk. V archíve je možné vyhľadávať podľa krajín, mien a chronologicky.
Ciele a úspechy V článku 1 písm. a) štatútu sa uvádza, že "cieľom Rady Európy je dosiahnuť väčšiu jednotu medzi jej členmi s cieľom chrániť a uskutočňovať ideály a zásady, ktoré sú ich spoločným dedičstvom, a uľahčovať ich hospodársky a sociálny pokrok." Členstvo je otvorené pre všetky európske štáty, ktoré sa usilujú o harmóniu, spoluprácu, dobrú správu vecí verejných a ľudské práva, akceptujú zásadu právneho štátu a sú schopné a ochotné zaručiť demokraciu, základné ľudské práva a slobody.
Zatiaľ čo členské štáty Európskej únie prenášajú časť svojich národných zákonodarných a výkonných právomocí na Európsku komisiu a Európsky parlament, členské štáty Rady Európy si zachovávajú svoju suverenitu, ale zaväzujú sa prostredníctvom dohovorov/zmluv (medzinárodné právo) a spolupracujú na základe spoločných hodnôt a spoločných politických rozhodnutí. Tieto dohovory a rozhodnutia vypracúvajú členské štáty, ktoré spolupracujú v Rade Európy. Obe organizácie fungujú ako sústredné kruhy okolo spoločných základov európskej spolupráce a harmónie, pričom Rada Európy je geograficky širším kruhom. Európsku úniu možno považovať za menší kruh s oveľa vyššou úrovňou integrácie prostredníctvom prenosu právomocí z národnej úrovne na úroveň EÚ. "Rada Európy a Európska únia: rozdielne úlohy, spoločné hodnoty." Dohovory/zmluvy Rady Európy sú otvorené na podpis aj nečlenským štátom, čím sa uľahčuje rovnocenná spolupráca s krajinami mimo Európy.
Najznámejším úspechom Rady Európy je Európsky dohovor o ľudských právach, ktorý bol prijatý v roku 1950 na základe správy PZRE a nadviazal na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv Organizácie Spojených národov. Na základe dohovoru bol zriadený Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Súd dohliada na dodržiavanie Európskeho dohovoru o ľudských právach, a teda funguje ako najvyšší európsky súd. Práve na tento súd sa môžu Európania obrátiť, ak sa domnievajú, že niektorá členská krajina porušila ich základné práva a slobody.
Rôzne aktivity a výsledky Rady Európy nájdete podrobne na jej oficiálnej webovej stránke. Rada Európy pôsobí v týchto oblastiach:
Ochrana právneho štátu a podpora právnej spolupráce prostredníctvom približne 200 dohovorov a iných zmlúv vrátane takých významných nástrojov, ako je Dohovor o počítačovej kriminalite, Dohovor o predchádzaní terorizmu, Dohovory proti korupcii a organizovanému zločinu, Dohovor o boji proti obchodovaniu s ľuďmi a Dohovor o ľudských právach a biomedicíne. Výbor expertov pre terorizmus, určený na koordináciu protiteroristických opatrení Európska komisia pre efektívnosť justície Ochrana ľudských práv, najmä prostredníctvom: Európsky dohovor o ľudských právach