Ľaliovky (iné názvy: krinoidykrinoid. In: ŠALING, S. et al. Veľký slovník cudzích slov. 2000. S. 698ľaliovky. In: Encyklopédia Zeme. Bratislava: Obzor. 1983. S. 326, krinoideá, crinoideá [vyslov: krinoideá]crinoideá. In: Pyramída S. 583; staršie: ľalijovkyNomenklatúra zoologickej systematiky. In: Slovenské odborné názvoslovie. 1953. č. 1. S. 13, ľalijnicekrinoid. In: IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M. et al. Slovník cudzích slov A/Z. 1979. S. 494DANĚK, G. Zoologia pre vyššie triedy stredných škôl. 1936. S. 107, krinoidey; zastarano: lalijkyRízner, Ľ. V. Živočíchopis. Uh. Skalica 1875. S. 285, vlasatíPETRIKOVICH, J. Soznam živočíchov, darovaných Museálnej slovenskej spoločnosti predsedom Andrejom Kmeťom. In: Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti. roč. VII. 1902. S. 90 ; ľudovo alebo zastarano: morské ľalieFERIANC, O. Zoologia pre VII. a VIII. triedu slovenských gymnázií. 1941. S. 125; ) sú trieda ostnatokožcov (podkmeň Crinozoa, skupina stopkavce).
Charakteristika Telo má tvar kalicha na krátkej alebo (častejšie) na dlhej ohybnej stopke. „Kalich“ tvorí 5 dichotomicky sa vetviacich ramien, ktoré sú spevnené vápnitými doštičkami. Ústny aj análny otvor sú v hornej časti tela, okrem toho tu vyúsťujú aj gonády a drobné otvory – tzv. hydropóry, ktorými v prípade potreby preniká voda do ambulakrálnej sústavy. Ambulakrálne panôžky majú dýchaciu a zmyslovú funkciu. Pohybom ramien víria vodu, čím priháňajú planktónnu potravu k ústam.
Vývin prebieha cez súdkovitú larvu dolioláriu, ktorá má okolo tela niekoľko obrvených pruhov. Larva čoskoro prisadá a predná coelomová časť sa predlžuje v stopku. Žijú väčšinou v tropických moriach (často i vo väčších hĺbkach), preto živé ľaliovky vidno skôr výnimočne. Niektoré druhy môžu dosť dobre plávať, ich stopka je v dospelosti redukovaná a na jej mieste je veniec prichytávacích cirrov – do tejto skupiny patrí Antedon bifida, hojný druh pobrežia Atlantického oceánu. Pri pobreží severných morí je častá Heliometra glacialis.
Telá ľalioviek sa po odumretí obvykle rozpadnú na jednotlivé články. Nálezy celých schránok sú zriedkavé. Jednotlivé články ľalioviek sú tvorené kalcitom, pri pohľade voľným okom sa väčšinou lesknú. V polarizačnom mikroskope sa ich možno pozorovať ako monokryštály s výrazným reliéfom a pentagonálnou súmernosťou, ktoré celé naraz zhášajú.
Evolúcia Ľaliovky tvoria skupinu, ktorá existuje už od kambria. Počas dlhého vývoja obývali odlišné ekosystémy. Zatiaľ čo napríklad druhohorné ľaliovky väčšinou uprednostňovali plytkovodné prostredie, dnešné sú známe skôr z väčších hĺbok. V mediteránnej oblasti, do ktorej v jure zasahovali i Západné Karpaty, boli ľaliovky rozšírené hlavne v plytkom šelfe, väčšinou v hĺbkach okolo 30 – 50 mMišík, M., Reháková, D., 2009, Vápence Slovenska. I. časť Biohermné, krinoidové, sladkovodné, ooidové a onkoidové vápence. Veda, Bratislava, s. 64. Výnimkou sú voľne plávajúce ľaliovky rodu Saccocoma, žijúce v kimeridži (vrchná jura). Hojné fosílne pozostatky ľalioviek možno nájsť vo vápencoch v bradlovom pásme a pásme jadrových pohorí (tatrikum, fatrikum aj hronikum).
Systematika trieda ľaliovky (Crinoidea): rod †Botryocrinus rod Cenometra rod †Ctenocrinus rod †Eifelocrinus rod †Encrinus rod †Eocystites rod Nemaster podtrieda †Inadunates rod †Aesiocrinus rod †Carabocrinus rod †Cyathocrinites rod †Ectenocrinus rod †Hybocrinus podtrieda †Camerates rod †Eucalyptocrinites rod †Glyptocrinus podtrieda †Flexibles rod †Onychocrinus podtrieda Articulata rad Millericrinida rad Cyrtocrinida rad Bourgueticrinida rad Isocrinida rad Comatulida
Obrázky
Zdroje
Iné projekty