Džez (-kodifikovaný tvar)pozri Pravidlá slovenského pravopisu, Krátky slovník slovenského jazyka alebo jazz () je hudobný žáner, ktorý vznikol začiatkom 20. storočia v USA, v meste New Orleans, ktoré sa nachádza v štáte Louisiana. Vznikol postupným zlúčením afroamerického folklóru (najmä bluesu) s európskymi hudobnými tradíciami.
Štýl sa vyznačuje improvizáciou, zvláštnym spôsobom tvorby tónu a stretávaním niekoľkých metrorytmických pásiem. Džez znamenal zásadný prevrat v populárnej hudbe 20. storočia.
Z tohto štýlu od jeho vzniku vzniklo mnoho iných štýlov ako napríklad Big band swing-style v rokoch 1930 – 1940, bebop od polovice 1940 roku, rôzne druhy Latin jazz fúzií ako afro-kubánsky jazz v rokoch 1950 a 1960, jazz-rock fúzia v rokoch 1970 a 1980, alebo acid jazz, ktorý je prímesou jazzu a vplyv na funk a hip-hopu. Ako hudba je známa po celom svete, využíva miestne národy a regionálne hudobné kultúry, pričom jeho estetika je prispôsobená jeho rozmanitému prostrediu a vedie k mnohým štýlom.
Definícia džezu vľavo|náhľad|Waldemar Kurpiński & Tress Jazz band Džez je veľmi ťažké definovať, pretože siaha od Ragtime valčíkov až do 2000 sfér syntézy. V určitom čase bolo mnoho pokusov určenia džezu, ale významný kritik Joachim Berendt považuje všetky tieto pokusy za nevyhovujúce. Berendt tento pojem definuje ako „formu umenia“ hudby, ktorá vznikla v USA konfrontáciou s hudbou černochov. Ďalej tvrdí aj to, že sa líši od európskej džezovej hudby, ktorá má osobitný vzťah k času, je definovaná ako 'swing' a jej spontánnosť a vitalita hudobnej produkcie v ktorých hrá hlavnú úlohu improvizácia, zvučnosť a spôsob formulácie, ktoré odrážajú osobnosť realizátora. Bol často charakterizovaný aj ako výrobok demokratickej tvorivosti, interakcie, spolupráce a umiestňovania rovnakých hodnôt.
Travis Jakson zaviedol taktiež širšiu definíciu džezu – hovorí, že „džez je hudba zahrňujúca vlastnosti, improvizáciu, skupinové interakcie, rozvoj a bytie rôznych hudobných možností.“In Review of The Cambridge Companion to Jazz by Peter Elsdon, FZMw (Frankfurt Journal of Musicology) No. 6, 2003 Podľa Krina Gabbarta je hudba tohto štýlu chápaná ako súčasť súvislej tradície.
Nech sú v džezovej skupine akokoľvek dobrí hráči, nikdy nezahrajú v rovnakom zložení, rovnakým spôsobom dvakrát po sebe. Džezový hudobník si môže meniť melódie, alebo bude v takte. Európska klasická hudba bola pre skladateľov akýmsi médiom. V New Orleans a Dixielande hrali umelci striedavú melódiu, zatiaľ čo ostatní improvizovali. Od swingovej éry sa big bandy viac blížili a spoliehali na prehľadnú hudbu: dojednania boli buď písomne alebo naspamäť, lebo veľa skorých džezových umelcov nemohlo čítať noty. Neskôr v bebope sa pozornosť presunula späť k malej skupine a boli prijaté minimálne opatrenia.
Rozpravy Zmena alebo transformácia džezu na základe nových vplyvov bola spočiatku často kritizovaná – Andrew Gilbert tvrdí, že džez má „schopnosť absorbovať a premeniť vplyvy“ z rôznych hudobných štýlov.In "Jazz Inc." by Andrew Gilbert, Metro Times, December 23, 1998 Niektorí nadšenci zase džez argumentovali pre užšie definície, ktoré vylučujú množstvo iných druhov hudby. Džezoví hudobníci sa sami často zdráhajú definovať hudbu, ktorú hrajú. Duke Ellington zhrnul džez slovami: „Toto je hudba“. Niektorí kritici však kritizovali Ellingtona, že jeho hudba nebola džezom, pretože bola riadená a prehľadná. Na druhej strane Ellingtonov priateľ Earl Hines, ktorý bol dvadsiatym sólistom uviedol transformatívnu verziu Elingtonovych skladieb, ktoré popísal džezový kritik Ben Ratliff z novín New York Times ako dobrý príklad džezového procesu.Ratliff 2002, 19.
Obchodno-orientované populárne formy džezovej hudby boli dlho kritizované a to najmä od vzniku Bopu. Tradičný džezoví nadšenci zamietli Bop. V roku 1970 dochádza ku komerčnému znehodnoteniu hudby. Podľa Bruca Johnsona mala džezová hudba vždy „napätie medzi džezom, komerčnou hudbou a umením.“ Village Voice a džezový kritik Gary Giddins tvrdia, že pri vytváraní a šírení džezu sú stále dominantné veľké zábavné podniky.
Etymológia džezu Slovo džez sa prvýkrát objavilo na baseballovom vystúpení v San Franciscu v roku 1913.Word Myths: Debunking Linguistic Urban Legends, David Wilton, ISBN 0-19-517284-1 (2004) Džez bol zavedený do San Francisca v roku 1913 Williamom Slatterom, športovým redaktorom a propagovaný band-leaderom Artom Hickmanom. V Chicagu o ňom bolo počuť niekedy okolo roku 1915, a v New Yorku o rok neskôr.H. L. Mencken, The American Language, Supplement II, Knopf, 1948, p. 709.
Počiatok džezu náhľad|vpravo|Maľba The Old Plantation znázorňujúca tancujúcich Afričanov Od roku 1808 priniesol Atlantický obchod s otrokmi takmer pol milióna Afričanov do Spojených štátov. Otroci pochádzali vo väčšine zo západnej časti Afriky a s nimi prišli aj silné kmeňové hudobné tradície. Na festivaloch sa predstavovali africké tance s bubnami, ktoré boli organizované v nedeľu na miesto Konga. Africká hudba bola veľmi funkčná, rituálna a zahŕňala piesne práce a terénne hulákanie. Africké tradície využili single-line melódiu a call-and-response vzor, ale bez európskeho poňatia harmónie. Africké rytmy odrážali reč, vzory a africké použitie váh, ktoré viedlo k modrej poznámke bluesu a džezu.
Blackface skupina Virginia Minstrels v roku 1843 začala predstavovať tamburínu, husle, banjo a kosti.
Na začiatku 19. storočia bol stále väčší počet čiernych hudobníkov ktorí sa naučili hrať na európskych nástrojoch, najmä na husliach, ktoré slúžia na paródiu európskej tanečnej hudby. Na druhej strane, americko-európskych umelcov minstrel show s blackface popularizoval ako medzinárodnú hudbu, ktorá sa kombinuje s európskym harmonickým sprievodom. Louis Moreau Gottschalk upravil afroamerickú hudbu cakewalk štýlom a ďalšie melódie otrokov ako hudbu salónov. Iný vplyv prišiel od čiernych otrokov, ktorí sa naučili harmonický štýl hymny a začlenili ju do svojej hudby ako spirituály. Pôvod blues je neznámy, aj keď môže byť videný ako svetský náprotivok spirituálov. Paul Oliver zameral pozornosť na podobnosti v nástrojoch, hudby a sociálne funkcie na Griots Západu africkej savany.
Roky 1890 – 1910 Ragtime
V tom istom čase keď bolo zrušené otroctvo nastali nové príležitosti pre vzdelávanie slobodných Afroameričanov, aj keď bol prísny rasový nátlak – „segregácia“ na týchto ľudí. Pre väčšinu černochov boli obmedzené pracovné príležitosti, ale niektorí boli schopní nájsť si prácu v oblasti zábavy. Napríklad čierni klaviristi hrali v baroch, zábavných kluboch a týmto postupom to viedlo až k vzniku Ragtimu.
Ragtime bol populárny aj vďaka hudobníkovi Ernestovi Hoganovi, ktorý bol taktiež Afroameričan. Jeho hity sa objavili v roku 1895 a o dva roky neskôr ich Vessy Ossman zaznamenal ako zmes piesní s názvom „Rag Time Medley“. Rok 1897 bol významný najmä tým, že biely skladateľ Wiliam H. Krell vydal jeho prvé písomne klavírne dielo s názvom „Mississippi Rag“. Tomom Turpinom bola publikovaná aj nová zmes Ragtimu a to „Harlem Rag“, ktorá bola neskôr kritizovaná Afroameričanmi.
„Original Rags“ vytvoril pianista Scott Joplin a tento druh bol v roku 1899 medzinárodným hitom – „Maple Leaf Rag“. Tento významný pianista napísal aj mnoho iných Ragtimov, ako aj „The Entertainer“.
Blues ako hudba bola významná aj vďaka propagácii W. C. Handyho, ktorý vytvoril „Memphis Blues“ v roku 1912 a „St Louis Blues“ v roku 1914. Obe tieto štýly boli považované za džezové štandardy.
New orleanská hudba Táto hudba mala veľký vplyv na vytvorenie skorého džezu. Pre túto hudbu sú typické pochodové kapely, ktoré hrávali na pohreboch bohatých ľudí a boli organizované afroamerickou komunitou. Nástroje, ktoré používali pochodové kapely sa stali základnými nástrojmi džezu – typické bicie. Pre džez boli významné aj malé skupiny samoukov – černošských hudobníkov, ktorí pochádzali z pohrebného sprievodu v New Orleans a hrali kľúčovú úlohu pri šírení skorého džezu.
Meno Buddy Bolden je a bolo často spomínané so spojením „prvý muž džezu“. Tento človek je spomínaný niekedy okolo roku 1900, kedy hral džezovú muziku a na základe toho bola aj zaznamenaná jeho pieseň „Buddy Bolden Blues“ mnohými inými hudobníkmi. No čo osud nechcel, tento významný hudobník sa niekedy okolo roku 1907 stal duševne chorým a zvyšok života strávil v ústave.
Významným pre džez bol aj pianista Jelly Morton, ktorý začal svoju kariéru v Storyville. Od roku 1904 cestoval po svete a hral aj v takých mestách ako Chicago či New York. Jeho štýl nazývaný ako „Jelly Roll Blues“, ktorý napísal niekedy okolo roku 1905 a bol uverejnený v tlači v roku 1915 začali zavádzať hudobníci ako Neworleanský štýl.
Medzi ďalšie významné mená tohto obdobia patrili aj W.C. Handy a James Reese, ktorí pôsobili tesne pred začatím 1. svetovej vojny.
Roky 1920 – 1930 Džez si v týchto rokoch vytváral reputáciu a najmä príslušníci staršej generácie ho vnímali tak, že ohrozuje staré hodnoty v oblasti kultúry.
Medzi hlavné centrum rozvoja nového „Hot džezu“ patrilo Chicago, kde sa King Oliver pripojil k Billovi Johnsonovi. Už v roku 1924 sa Louis Armstrong pripojil k hudobnej skupine Fletchera Hendersona ako sólista a vystupoval s ňou 1 rok. Po 1. roku pôsobenia založil Louis Armstrong svoju vlastnú hudobnú skupinu s názvom „Hot Five“.
Medzi významné kapely ktoré ovplyvnili vývoj veľkej skupiny s názvom swing džez patria kapely: Fletchera Hendersona, Duka Ellingtonav New Yorkua Earla Hinesa v Chicagu.
Swing
Rok 1930 patril populárnym veľkým swingovým kapelám, v ktorých niektorí sólisti sa stali takými známymi ako vedúci skupiny.
K významným postavám vývoja veľkých džezových kapiel vrátane kapelníkov a aranžérov patrili: Count Basie, Cab Calloway, Jimmy a Tommy Dorseyovci, Duke Ellington, Benny Goodman, Fletcher Henderson, Earl Hines, Glenn Miller a Artie Shaw.
Swing bol taktiež tanečnou hudbou. Aj keď to bola kolektívna hudba, swing ponúkal individuálnym hudobníkom šancu a improvizáciu v melódii, tematické sóla, ktoré boli občas zložité, ale dôležité pre hudbu. Ako tak čas plynul, začala v Amerike ustupovať aj rasová segregácia časom už bieli kapelníci začali medzi seba prijímať aj čiernych hudobníkov a naopak čierni hudobníci prijímali taktiež bielych. Asi v polovici roku 1930, Benny Goodman najal pianistu Teddyho Wilsona, vibrafonistu Lionela Hamptona a gitaristu Charlieho Christiana a vytvoril malú skupinu.
Na začiatku roku 1940 sa začal objavovať nový štýl nazvaný ako „Jumping the blues“ tzv. skákajúci blues, ktorý používa malé kombá, horné tempo hudby a blues akordu. Jumping the blues čerpal z bluesu „boogie-woogie“ z roku 1930.
Začiatky v Európskom džeze Významným typom džezu v Európe bol tzv. „Gipsy džez“, ktorý tvoril mix amerického swingu z roku 1930 a bol spopularizovaný belgickým gitaristom Djangom Reinhardtom.
Medzi hlavné nástroje Európskeho džezu patria: oceľové strunové gitary, husle a kontrabas. Sóla prechádzajú od jedného hráča k ostatným tak ako na gitaru, tak aj na basu a základom je rytmická sekcia. Niektorí muzikanti vychádzajú z toho, že džez bol privezený z Philadelphie do Francúzska Eddiem Langom a Joeom Venutom, hudobníkmi ktorí propagovali gypsy džez.
Roky 1940 – 1950 Dixielandské oživenie Na konci roku 1940 dochádza k oživeniu hudby v Dixielande a dochádza k návratu na pôvodný New Orleansky štýl. V tom čase dochádza k tomu, že sa opäť začala vydávať džezová klasika ktorej tvorcami boli King Oliver, Jelly Roll Morton a Armstrongove skupiny z roku 1930. K obnove sa v tomto období pričinili dve skupiny hudobníkov. Prvú skupinu tvorili hudobníci, ktorí tvorili v tradičnom štýle. Medzi týchto hudobníkov patria napríklad Bob Crosby, Max Kaminsky, Eddie Condon a Will Bill Davison. Hudobníci druhej skupiny boli najmä mladí hudobníci ako skupina „LU WATTERS“. Osobou, ktorá je pre džez taktiež dôležitá bol Louis Armstrong, ktorý sa koncom roka 1940 stal vedúcim kapely „ALLSTARS“. Dixieland patril medzi najpopulárnejšiu časť výskytu džezu v USA, Európe a Japonsku.