center|330pxcenter|135px Filozofické smerycenter|57px FilozofTeoretická filozofia
Filozofia bytia center|50pxOntológia Filozofia prírody
Filozofia človeka center|70pxAntropológia Sociálna filozofia Filozofia spoločnosti Politická filozofia Filozofia práva Filozofia hospodárstva Teória poznania Filozofická hermeneutika Semiotika Logika Teória vedy Axiológia Filozofická teológiaFilozofia ducha center|150pxPraktická filozofia
Etika center|65pxEtika Všeobecná etika Špeciálna etika
Filozofia umenia center|43pxFilozofia umenia EstetikaMeta-filozofia center|135px Filozofia filozofie, Metagnozeológia, Dejiny filozofie Filozofia (gr. φιλοσοφία ako láska k múdrosti; filein = ľúbiť, sofia = múdrosť) je štúdia hlavných, všeobecných a fundamentálnych problémov, ako sú bytie, existencia (ontológia), poznanie a otázka pravdy (epistemológia), hodnoty (axiológia), otázka existencie a povahy Boha (filozofická teológia), podstaty a prirodzenosti človeka (filozofická antropológia), pravidlá platného usudzovania (logika), myseľ (filozofia mysle), jazyk, morálne normy a mravnosť konania (etika), krásno (estetika) a ďalšie. V porovnaní s mytológiou a mysticizmom alebo náboženstvom sa filozofia odlišuje hlavne svojím kritickým prístupom, systematikou práce a dôverou v odôvodnené argumenty. V jej základe stojí pojmové, racionálne a kritické myslenie. Na rozdiel od exaktnej alebo reálnej vedy filozofia nemá definovaný svoj predmet a nepoužíva formalizovanú metodológiu. Napriek tomu niektoré jej disciplíny (napr. axiológia, logika, epistemológia) môžu za určitých okolností nadobudnúť vedecký charakter a precíznosť.
Pôvodne filozofia zahŕňala všetko teoretické poznanie, ale postupne sa z nej vyčlenili exaktné, prírodné a spoločenské vedy. Takto vznikla určitá medzera medzi filozofiou a z nej vyčlenenými vednými odbormi. O vyplnenie tejto medzery sa snažia niektoré hraničné disciplíny (napr. filozofická ekonómia, filozofia matematiky a iné).
Pôvod mena Pojem filozofia (gr. Φιλοσοφία – filein sofia) pochádza z gréčtiny. Slovo filein znamená sesterská láska alebo priateľstvo, sofia označuje nejakú zručnosť alebo obratnosť, ale aj vedenie, poznanie, múdrosť, najmä vyššie poznanie, ktoré zahrňuje cnosť a umenie žiť. Menom sofos sa označuje ten, kto je šikovný v povolaní a v živote, a potom zvlášť ten, kto je múdry. Filozofia je preto najčastejšie prekladaná ako láska k múdrosti, láska k poznaniu.
Synonymum k pojmu filozofie je φιλαλήθεια (philalethia), prekladané ako "láska k pravde".
Ako vzniká filozofia Filozofia nepredpokladá určitý vedecký spôsob skúsenosti. Vychádza z predvedeckého, každodenného spôsobu skúsenosti, v ktorom je svet odhaľovaný pre naše poznanie, konanie a rozum jazykom bežnej reči. Filozofovanie je proces kladenia si rozmanitých otázok, ktoré vyplývajú z daného filozofického problému a sprevádza ich údiv a/alebo pochybnosť. Dôležitou súčasťou tohto procesu je i hľadanie odpovedí na otázky. Pri hľadaní odpovedí sa striktne používa rozum.
Východiskom všetkého filozofovania je skúsenosť. Filozof vychádza z dôverne známeho každodenného sveta svojej skúsenosti. Tento svet však stráca samozrejmosť a dôvernú známosť, a stáva sa problémom. Hovoríme o vzniku filozofického problému. Jestvujú celkovo dva spôsoby, ako začať filozofovať: údiv – postoj človeka, k niečomu pochybovanie – zamýšľanie sa nad niečim
Podľa Platóna je údiv postoj takého človeka, ktorý skutočne miluje pravdu. Podľa Aristotela ľudia začali filozofovať, aby unikli nevedomosti vo veci, ktorej sa čudovali. Každodenné skúsenostné vedenie sa v údive totiž javí ako nevedomosť. Dôverne známe bytie na svete sa ukazuje náhle ako povrchné a nevlastné. Podľa Sokrata je na začiatku filozofie údiv. Stratou samozrejmosti sa skúsenostné vedenie spochybňuje. Človek sa snaží podrobiť svoje empirické poznanie a každodenný skúsenostný svet kritike a dosiahnuť novej, základnej istoty. Svoju pochybnosť však môže prekonať iba tak, že ju vezme radikálne vážne a privedie ju až do posledného dôsledku.
Predmet filozofie
Metódy filozofie
Klasická metodológia
Metóda filozofického uvažovania je osobitným filozofickým problémom. Zaoberá sa ňou filozofická metodológia ako forma aplikovanej logiky v širšom zmysle slova. Filozofické metódy klasickej filozofie sú predmetom klasickej výrokovej logiky. Sú nimi tieto: 1. Indukcia
Postup objasňovania od jednotlivého k všeobecnému. Filozofická indukcia je založená na rozumovej skúsenosti bytia, pozitívne vedecká indukcia na mnohosti prípadov, v ktorých sa za rovnakých podmienok opakuje ten istý jav, opierajúc sa najmä o fenomenologický aspekt zmyslového súcna. Naopak, filozofická indukcia je založená na existenciálnom aspekte zmyslového súcna. Hodnota filozofickej indukcie nie je menšia, ba väčšia než hodnota vedeckej indukcie, pretože filozofická indukcia je základom, ktorý vedeckú indukciu umožňuje. 2. Dedukcia
Postup objasňovania od univerzálnejšieho, všeobecnejšieho pojmu k menej univerzálnemu, od všeobecného k jednotlivému. Ide o vyjasnenie implicitného obsiahnutia menej univerzálneho v pojme univerzálnejšom; časť je prítomná v celku. Vyvodzovanie menej všeobecného alebo jednotlivého zo všeobecnejšieho nie je nič iné ako použitie princípu účasti, ktorý je prenesený z roviny ontologickej do roviny logickej. 3. Abdukcia
Postup objasňovania prípadu z výsledku a pravidla. Uplatňuje sa pri akejkoľvek tvorbe hypotéz. Jej záver je iba pravdepodobný (ako pri indukcii), ale rozširuje poznanie, lebo v myslení vytvára nové idey a umožňuje tak vznik nových vedeckých koncepcií. 4. Analýza a syntéza
Analýza a syntéza majú predovšetkým ontologický význam a len potom, ako výsledok, majú aj logický význam. Analýza je predovšetkým postupom objasňovania a vyjadrovania skutočnosti. Všetky úkony ľudskej mysle, okrem postrehu bytia, súdu a úsudku, sú prostriedkami analýzy. Cieľom analýzy je previesť syntézu zo stavu počiatočnej nejasnosti do konečného stavu možnej jasnosti a zreteľnosti. Na začiatku a na konci ľudského poznania sa nachádza syntéza. Prepojenie medzi nejasnou počiatočnou syntézou a jasnou konečnou syntézou sprostredkuje analýza vo všetkých svojich aspektoch.
Ďalšie filozofické metódy
V špeciálnych vedeckých disciplínach hraničiacich s filozofiou sa rozvíjajú uvažovania o princípoch tej-ktorej vedy. V priebehu dejín vznikli tak nové metódy neklasickej logiky resp. neklasickej (neantickej) filozofie (fenomenologická, transcendentálna a pod.) Hovoríme o metodológii neklasickej logiky. Pri dôslednom citačnom postupe by sme abdukciu nemali uvádzať ako klasickú metódu, lebo sa považuje za Peircov objav (1839 – 1914), ale tak prilieha k indukcii a dedukcii, že takýto postup objasňovania sa pravdepodobne bez pomenovania používal už v antike.
Častou filozofickou metódou býva heuristický postup, kedy filozof rieši problém, zakladajúc si na intuícii. Ak optimálny sylogistický algoritmus nie je známy, táto neformálna pred-deduktívna metóda slúži k vyhľadávaniu vhodnej argumentácie. Ide o produkt nekonvenčného uvažovania, nakoľko má viac-menej subjektívnu povahu.
Ďalšie metódy: Fenomenologická redukcia, Dialektika, Sokratovský dialóg, Transcendentálna metóda, Špekulácia, Hermeneutika
Rozdelenie filozofie Dôsledné systematické rozdelenie filozofie by samo bolo filozofickým problémom a predpokladalo by vopred definovať systém filozofie: účelové a sprievodné funkcie, prvky a väzby medzi nimi, meniace sa v časopriestore. Nasledujúci prehľad nie je teda precízne systémový, ale môže byť užitočný, lebo je to celkom bežné rozčleňovanie filozofie do základných disciplín.
1. Teoretická filozofia Ontológia (náuka o súcne ako súcne) Vybrané koncepty: Bytie, Súcno, Esencia, Existencia, Akt a potencia, Kategória, Substancia, Relácia, Akcident, Skúsenosť, Idea, Identita, Princíp, Význam, Nevyhnutnosť, Kvalita, Duša, Subjekt, Hylémorfizmus, Forma, Matéria, Príčina, Univerzálie, Realizmus, Dualizmus, Idealizmus, Materializmus, Monizmus Pozri aj: Metafyzika 150px|thumb|Parmenides - jeden z prvých ontológov v dejinách filozofie Ontológia sa zvykla v dejinách označovať ako tzv. prvá filozofia, nakoľko jej predmetom je bytie ako také, súcno ako súcno. Filozofická kritika skúsenosti totiž ukazuje, že náš poznateľný svet je len svetom javov, sprostredkovaných pre nás našimi zmyslovými orgánmi. Ontológia sa však pýta na vlastné bytie, teda na to, čo stojí v základe javov: Aké je bytie ako také? (Platón) Ontológ teda vychádza z "bytia vo svete" a pýta sa na skutočnosť, na ktorej sa bytie vo svete zakladá. (Martin Heidegger) Tým sa vymedzuje akási univerzálna filozofická veda o bytí. Pojem ontológie sa ujal v 17. storočí a stal sa súčasťou metafyzického myslenia. Christian Wolff následne v 18. storočí označil ontológiu za všeobecnú metafyziku (lat. metaphysica generalis). V nej ide o systematickú filozofickú štúdiu podstaty a prirodzenosti bytia, existencie, súcna, reality, ako aj kategórií súcna či vzťahov medzi nimi. Ontologické názory sú úzko späté s epistemológiou, pretože práve epistemologické stanovisko zohráva významnú rolu v metodológii potenciálnej ontologickej reflexie. Významnými ontológmi v dejinách filozofie sú napríklad Parmenides, Herakleitos, Platón, Aristoteles, Avicenna, Tomáš Akvinský, René Descartes, Franz Brentano, G. W. F. Hegel, Gottfried Leibniz, či Martin Heidegger. Ontológia bola vo všeobecnosti spolu s celou metafyzickou metodológiou postupne terčom kritiky empiristov, pozitivistov, materialistov a na nich nadväzujúcich filozofických škôl v dobe osvietenstva, v 19. a 20. storočí. Dôvody sa líšili - najčastejšie nimi boli empirická neoveriteľnosť ontologických tvrdení, dojem zmysluprázdneho obsahu jej jazykových výpovedí alebo spätosť so scholastickou tradíciou. Svoje nové podoby ontológia získava v realizme 20. storočia a v novoscholastike. Prírodná filozofia (filozofická náuka o prírode rozdielna od empirických prírodných vied) Vybrané koncepty: Kozmos, Prirodzenosť, Determinizmus, Osud, Mýtus, Logos, Kopernikánska revolúcia, Hmota, Príroda, Kozmogónia, Emanácia, Atomizmus, Alchýmia, Kvantová teória, Teória veľkého tresku, Teória relativity, Čas, Priestor, Antropický princíp Filozofická antropológia (filozofická náuka o človeku) Vybrané koncepty: Človek, Dôstojnosť, Osoba, Slobodná vôľa, Duša, Nesmrteľnosť, Evolucionizmus, Emancipácia, Individualizmus, Transcendencia, Kultúra, Podmienenosť, Smrť, Humanizmus Filozofická teológia (filozofická náuka o Bohu rozdielna od teológie zjavenia) Vybrané koncepty: Boh, Teodícea, Zlo, Utrpenie, Teizmus, Panteizmus, Polyteizmus, Ateizmus, Agnosticizmus, Teogónia, Dôkaz existencie Boha, Reinkarnácia Sociálna filozofia (filozofia spoločnosti, politiky, práva a hospodárstva) Vybrané koncepty: Subsidiarita, Solidarita, Všeobecné dobro, Sloboda, Štát, Právo, Spoločenská zmluva, Anarchizmus, Ľavica, Pravica, Vôľa k moci, Postmodernizmus, Marxizmus, Vlastníctvo, Ideológia, Liberalizmus, Konzervativizmus Teória poznania (= epistemológia, noetika, gnozeológia; filozofická náuka o poznaní; zvláštny význam tu má transcendentálna epistemológia a hermeneutická filozofia, ktorá je teóriou porozumenia) Vybrané koncepty: Poznanie, Doxa, Epistémé, Nihilizmus, Pravda, Omyl, Korešpondenčná teória pravdy, Hermeneutika, Zmysel, Skúsenosť, Rozum, Skepticizmus, Empirizmus, Racionalizmus, Solipsizmus, Senzualizmus, A priori, A posteriori, Dialektika, Viera, Zhoda, Koherencia Logika (teória formálnej správnosti myslenia, eventuálne hovorenia) Vybrané koncepty: Úsudok, Sylogizmus, Premisa, Metóda, Dedukcia, Klasická výroková logika, Axióma, Téza, Teoréma, Implikácia, Kvantifikátor, Predikát, Modalita, Princíp, Dôkaz Semiotika (teória jazykových znakov, ich syntaxe, významov a ich užívania) Vybrané koncepty: Znak, Význam, Syntax, Interpretácia, Komunikácia, Filozofia jazyka, Sémantika, Pragmatika, Jazyk Teória vedy (teórie metód špeciálnych vied)