Prvá písomná zmienka o Rusku pochádza z 10. storočia a je uvedená v staroruských dokumentoch z 10. – 15. storočia pod názvom Россiя alebo РоссiаKniha Konštantína VII. Porfyrogeneta O ceremóniách byzantského dvora a O vláde v štáte.. Tento termín, ktorý sa používal od roku 1517 označoval iba severovýchodné územie krajiny (t. j. Ruské zeme), ktoré nepatrilo Poľsku a Veľkému litovskému kniežatstvu, boli však spojené s Veľkým moskovským kniežatstvom do jedného štátu. V 14. storočí sa Ruskom v povedomí západných krajín označovalo územie Moskovskej Rusi, ktorého obyvateľmi boli Moskviti.
Oficiálny názov štátu – „Rusko“ – zaviedol Peter I. v roku 1721, keď vytvoril Ruské impérium.
Dňa 1. septembra 1917 bola v Rusku vyhlásená republika, ale fakticky sa ňou stalo už 3. marca 1917 po vypuknutí Februárovej revolúcie.
V období od 10. januára 1918 do 30. decembra 1922 bolo ruské územie súčasťou Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky a následne Zväzu sovietskych socialistických republík (30. december 192225. december 1991).
Dňa 12. júna 1990 poslanci Najvyššieho sovietu RSFSR prijali Deklaráciu o štátnej suverenite Ruskej federácie. Začiatkom decembra (8. december 1990) sa predstavitelia RSFSR, Ukrajiny a Bieloruska na stretnutí v Bielovežskej rezervácii dohodli na spoločnom rozpustení ZSSR a vytvorení Spoločenstva nezávislých štátov. Dňa 25. decembra 1991 zaniknutý štátny útvar Zväz sovietskych socialistických republík dostal nový názov – Ruská federácia.
Územie Ruska (7. storočie pred Kristom5. storočie) thumb|right|Približné rozšírenie kmeňových zoskupení na území Ruska pred 9. storočím. V období 7. storočia pred Kristom5. storočia žili na území európskej časti Ruska ako aj medzi riekami Volga a Oka ugrofínske a baltské kmene, čo dokazuje rozvoj diakovskej kultúry v tejto oblasti.
Na časti dnešného územia Ruskej federácie v období 1. storočia pred Kristom existovali dva štáty – Bosporský štát a štát Skýtov.
V období po sťahovaní národov (3.7. storočie) sa na severe a strede východoeurópskej nížiny usadili slovanské kmene (Veneti a Anti) z oblasti na juhu Čierneho mora, Volgy a severného Donu. V rokoch 552745 zeme východnej časti európskeho Ruska patrili Tureckej ríši. V polovici 7.10. storočia sa na území dolného Povolžia, severného Kaukazu a v oblasti Azovského mora rozprestierala ríša Chazarov. Južné časti Ruska začiatkom 8. storočia (v roku 926) boli súčasťou štátu Balhov.
Do tohto obdobia siahajú aj počiatky zrodu Povolžského Bulharska (9. storočie13. storočie) a podľa niektorých ruských historikov v týchto miestach vznikol v 9. storočí Ruský chanát.
Stará Rus (5. storočie9. storočie) Stará Rus (po rusky: Русь) je prvý historický názov zemí východných Slovanov.
Staroruský štát (9. storočie13. storočie)
thumb|right|Východná Európa okolo roku 862 (hore), moskovské kniežatstvá v 11. storočí13. storočí (vpravo), rozpad moskovských kniežatstiev v rokoch 13031462 (vľavo).
V 9. storočí sa vo východnej Európe vytvoril Staroruský štát, tzv. Kyjevská Rus alebo Kyjevská zem (po rusky: Древнерусское государство, Киевская Русь, Киевская земля, po staroseversky: Garðaríki).
Podľa Povesti dávnych liet je vznik Staroruského štátu spätý s pozvaním kmeňa Slovanov varjagským kniežaťom Kyjevskej Rusi Rurikom (Hrorekr) do Novgorodu. Rurik bol zvolený za prvé knieža Staroruského štátu preto, lebo bol nekonfliktný panovník a nezaujímal sa o spory druhých štátov a tiež aj kvôli jeho umu a sile, ktorá sa mohla porovnávať so švédskymi Vikingami.
Medzitým Rurikov syn Igor spolu s vojvodom Olegom a jeho družinou prevzali moc v Kyjeve, mieste vtedajšej križovatky ciest „zo Škandinávie do Grécka“ a obchodných ciest do západnej Európy z východu a založili tu dynastiu Rurikovcov. V roku 988 za vlády Vladimíra I. prijali kresťanstvo východného obradu.
Dejiny Kyjevskej Rusi sa delia na 5 obdobíDelenie ruských historikov! Ako delia dejiny Kyjevskej Rusi ukrajinskí historici pozri v článku dejiny Ukrajiny a jeho časti Rozdelenie dejín Kyjevskej Rusi podľa ukrajinských historikov.:
Prvé obdobie (do roku 882) V polovici 8. storočia sa škandinávske a slovanské kmene usadili na severozápade Ruska a založili tu Ladožskú a Lubšinskú pevnosť. Od roku 780 po rieke Volga začínajú obchodovať s Bulharmi a pravdepodobne aj Chazarmi. Podľa Povesti dávnych lietPovesť dávnych liet (Staroruská literatúra) preklad D. S. Lichačova v roku 850 Kyjev obsadili Askold a Dir, ale archeologické vykopávky nezaznamenali žiadnu prítomnosť Škandinávcov z tohto obdobia na území dnešného Kyjeva. Našlo sa iba niekoľko slovanských dedín. Podľa letopisu v roku 862, v období občianskych vojen medzi kmeňmi Slovanov a Ugrofínov, prišiel na toto územie Varjag Rurik.
Druhé obdobie (882911) Podľa Povesti dávnych liet Tamže moc v Kyjeve ovládol Oleg, vodca Varjagov, a zavraždil Askolda a Dira. Obchodné kontakty s okolitým svetom sa odohrávajú v dolnej časti štátu, pri ceste známej ako „cesta zo Škandinávie do Grécka“. Kmene Slovanov, Ugrofínov a Baltov sú v tomto období daňovníkmi Kyjevskej Rusi.
Tretie obdobie (9111054) thumb|right|Kyjevská Rus 10151113. Nastal rozvoj ranofeudálnej monarchie sprevádzaný rozvojom výrobných síl, feudálnych vzťahov a úspešnými vojnami proti Byzancii a Varjagom. V roku 1036 panovník Jaroslav I. Múdry porazil Pečenehov pri Kyjeve. V tomto období boli do Kyjevskej Rusi spojené všetky východoslovanské kmene. Za vlády Jaroslava I. vznikli prvé ruské zákony (tzv. Ruská pravda).
Štvrté obdobie (10541093) V tomto období sa začali objavovať prvé citeľné znaky rozpadu Kyjevskej Rusi a kríza špecifického systému vlády. V roku 1068 začínajú turecké kmene (v ruských dejinách známi ako Polovci) podnikať prvé vojenské výpady na územie Staroruského štátu. V bitke na rieke Alta porazili vojsko kniežaťa Izjaslava Jaroslaviča a vyplienili kniežatstvo na juhu Ruska.
Piate obdobie (10931132)
Obdobie sa charakterizuje upevnením feudálnej monarchie. Opäť vzniká viac-menej jednotný štát, ale rozvoj feudálnych centrov a zvýšená aktivita veľmožov sa snažili o jeho postupné osamostatnenie. V roku 1111 knieža Vladimír II. Monomach porazil kmene Pečenehov pri rieke Salnica. V roku 1132 sa v Staroruskom štáte začal proces feudálnej drobivosti územia na menšie štátiky a Kyjevská Rus prestala existovať.
Rozdrobenosť ruských krajín (13. storočiepolovica 15. storočia)
thumb|right|Bitka na Kulikovom poli. V 13. storočí ruské kniežatstvá, Povolžské Bulharsko ako aj druhé štáty východnej Európy podrobili niekoľkým nájazdom mongolo-tatárskej ríše pod vedením Batuchána (12371242), Švédov a Nemcov (1240).
Mongolo-tatárske vpády na ruské územie zapríčinili úbytok vyše polovice obyvateľstva. Mestá Kyjev, Vladimír, Suzdaľ a iné centrá bývalej Kyjevskej Rusi boli zničené. Rozvitá mestská štruktúra Kyjevskej Rusi, ktorú Škandinávci nazývali „Štátom miest“ (Garðaríki), bola zdevastovaná. Obyvateľstvo, ktoré prežilo nájazdy sa uchýlilo na severovýchode krajiny, v oblasti riek Volga a Oka. Po stránke sociálno-ekonomickej Kyjevská Rus v mnohom zaostávala za inými krajinami sveta.
V roku 1349 Poľsko k svojmu územiu pripojilo Halič, a tak začali Poliaci a Litovci obsadzovať západné oblasti ruských krajín, oslabené od nájazdov Tatárov. Litovské knieža Gediminas si podmanilo Pinské kniežatstvo a víťazstvami nad ruskými kniežatami postupne získalo Kyjev a jeho okolie. Gediminasov syn Algirdas k územiu pripojil oblasť mesta Černigov a sever územia ruskej krajiny. Podnikol tri výpravy na Moskvu, v ktorých však nebol úspešný. Jeho nasledovník Vytautas si v roku 1394 podrobil Riazanské kniežatstvo a v roku 1402 aj Smolensk. Veľká časť územia Kyjevskej Rusi sa tak ocitla v sústave litovského veľkokniežatstva. Rozdrobené Novgorodské kniežatstvo a severovýchodné kniežatstvo sa stali závislé na Poľsku.
Bitka na Kulikovom poli v roku 1380, kde vojská Dmitrija Donského porazili vojská Zlatej Hordy, bola len dočasným víťazstvom. O dva roky Mongoli obnovili trestnou výpravou svoju moc a vynútili si platenie daní. Definitívne boli vytlačení až v roku 1480.
Moskovský štát a Ruské cárstvo (16. storočie1721)
V 14.16. storočí po obsadení Novgorodu sa okolo Moskvy vytvoril centralizovaný štát – Moskovské veľkokniežatstvo -, do ktorého patrili severné územia Ruska a severozápadné kniežatstvá bývalého Staroruského štátu, kedysi podriadené Moskovskej Rusi.
Od roku 1547 do roku 1721 sa Rusko oficiálne nazývalo Ruské cárstvo (po rusky: Царство Русское). Jeho územie sa rozprestieralo od Starej Rusi na východe až k územiu bývalých moskovských kniežatstiev na západe krajiny.
Vláda Ivana IV. Hrozného a obdobie do konca 16. storočia V roku 1547 bolo moskovské knieža Ivan IV. Hrozný korunovaný za knieža Moskovského kniežatstva. Pri príležitosti korunovácie nového panovníka Moskovský kniežatstvo zmenil názov na Ruské cárstvo. Ivan IV. Hrozný bol na zahraničnopolitickej scéne pomerne úspešný. V roku 1552 definitívne pripojil Kazaň. Stredná a dolná časť Povolžia bola pripojená spolu s Kazaňou k Ruskému cárstvu. V roku 1554 sa začala vojna so Švédskom, ktorá trvala až do roku 1557. Toho istého roku podpísali zmluvu s Ruským cárstvom o pripojení k jeho územiu Chabardínci. V celej krajine nastala poľnohospodárska kríza (tzv. Veľký hlad).
Medzi rokmi 15581583 trvala prvá vojna proti Švédsku, Poľsku a Veľkému litovskému kniežatstvu o prístup k Pobaltiu a Baltskému moru (tzv. Livónska vojna, po rusky: Русско-ливонская война). Rusko začalo vojnu v januári 1558. Už v prvých rokoch vojny padla Narva a Derpt a ruské vojská postúpili až k Tallinnu. Ale v roku 1559 boli nútení uzatvoriť mier. Livónski feudáli využili toto prímerie na uzatvorenie dohody s poľským kráľom Žigmundom II. Augustom, na základe ktorého územie Livónska a oblasti rižskej arcidiecézy (rižské kniežatstvo) boli pod protektorátom poľského kráľa.
V tom istom roku (1559) Dánsko obsadilo Kurlandské a Eselvikské kniežatstvo. V roku 1560 ruské vojská obsadili pevnosť Alūksne a mesto Viljandi. Livónska armáda neodolalo tlaku ruského vojska a pri meste Ergems bola porazená. Livónsko sa rozpadlo a nemeckí feudáli severného Estónska prešli pod nadvládu Švédska.
Ivanovi IV. Hroznému napokon v roku 1561 konštantínopolský patriarcha oficiálne priznáva titul cár. Začala sa druhá etapa Livónskej vojny.
Na začiatku druhej etapy Livónskej vojny muselo Rusko viesť vojnu s Poľskom, Veľkým litovským kniežatstvom a Švédskom. Zo začiatku sa im darilo – v roku 1563 získali mesto Polack. V júni roku 1566 prišli do Moskvy litovskí poslovia s požiadavkou rozdelenia Livónska, s čím ale cár Ivan IV. nesúhlasil a chcel pokračovať v boji o prístup k Pobaltiu. thumb|Ivan IV. Hrozný dobyl mesto Narva.
Litva a Poľsko sa v roku 1569 stali súčasťou Poľsko-litovského štátu, čo spôsobilo Rusku problémy ako na severe, kde sa znova vyostrili vzťahy so Švédskom, tak aj na juhu, odkiaľ sa hrnuli Turci v roku na Astrachaň (1569) a Moskvu (1571).
V roku 1574 vojská Ivana IV. Hrozného obsadili pevnosť Cesis a tiež niekoľko iných miest vo východnom Lotyšsku. Nový panovník Poľsko-litovského štátu – Štefan Bátori – uskutočnil v roku 1579 vojenský protiútok a obsadil Polack a v roku 1581 dokonca aj Pskov. V tom istom roku (1581) získali Švédi Narvu a Karéliu. Hrdinská obrana Pskova ruským vojskom v rokoch 15811582 sa pričinila o priaznivejší vývoj udalostí vo vojne pre Rusko. Následkom toho bola v roku 1582 na 10 rokov uzatvorená mierová zmluva medzi Jánom Zápoľským a Ivanom IV. Hrozným, na základe ktorej sa Polacko a Livónsko stali súčasťou Poľsko-litovského štátu a bývalé ruské územia sa znova vrátili cárovi Ivanovi IV. V roku 1583 bola podpísaná mierová zmluva medzi ruským cárom a Švédskom (tzv. Plusské prímerie), ktorá ukončila Livónsku vojnu. Mesto Narva, Kingisepp a Ivangorod znova patrili Rusku. Časté nájazdy krymských Tatárov a hrozba ich útoku na Povolžie boli v konečnom dôsledku nepriaznivé pre vývoj Ruského cárstva, jeho snahu vyhrať Livónsku vojnu a dostať sa tak k Baltskému moru a Pobaltiu.