Čierna smrť bola obrovská pandémia, pravdepodobne pľúcneho moru (pôvodcom je baktéria Yersinia pestis), ktorá zasiahla Európu a Áziu v polovici 14. storočia. V širšom zmysle mor vôbec. Existujú však i odlišné názory na pôvodcu pandémie (pozri kapitolu Príčiny pandémie).
Všeobecne sa predpokladá, že názov „čierna smrť“ má pôvod v jednom výraznom príznaku ochorenia, ktoré sa odborne nazýva akrálna nekróza (odumretie končekov prstov a ušných lalôčikov pre poruchu cievneho zásobenia a podkožné krvácanie, ktoré má čierne sfarbenie). V skutočnosti sa názov skôr vzťahuje na ďalšie významy slova „čierna“ ako prejavu smútku, trúchlenia a nešťastia.
V Európe sa objavila v rokoch 1347 – 51 a zahubila asi polovicu populácie (25 až 34 miliónov ľudí; odhady sa pohybujú medzi jednou až dvomi tretinami celkového počtu obyvateľov kontinentu). V približne rovnakom čase sa nákaza objavila aj vo veľkej časti Ázie a Blízkeho východu. Celkovo táto pandémia zahubila asi 75 miliónov ľudí. Rovnaké ochorenie sa v rôznom rozsahu a stupni úmrtnosti do Európy vracalo opakovane až do 18. storočia. K najvýznamnejším epizódam patrila epidémia v Taliansku (1629-1631), Londýne (1665–1666), Viedni (1679), Marseille (1720-1722) a v roku 1771 v Moskve. Mor bol v Európe naposledy zaznamenaný na začiatku 19. storočia, no dodnes sa objavujú menšie ložiská infekcie inde vo svete (Severná a centrálna Afrika, Madagaskar, Ázia, severná i južná Amerika — vrátane USA).
Okrem zdecimovania európskej populácie zmenila pandémia i sociálnu štruktúru kontinentu, vážne poškodila dovtedy dominantnú politickú i ekonomickú silu - katolícku cirkev, viedla k rozsiahlym perzekúciám niektorých skupín obyvateľstva - Židov a malomocných, a vytvorila celkový pocit neistoty a ohrozenia zdravia, vedúci k spôsobu života, ktorý nemyslel na budúcnosť (opísaný v diele Dekameron (1353) od Giovanniho Boccacia).
Priebeh pandémie
Mor, ktorého pôvodcom je Yersinia pestis, je dnes endemická infekčná choroba, vyskytujúca sa najmä v oblastiach strednej Ázie, kde žije veľké množstvo menších hlodavcov. Nie je však dodnes úplne jasné, kde pandémia „čiernej smrti“ v 14. storočí začala. Dnes sa považuje za najpravdepodobnejšie miesto jej vzniku stepi strednej Ázie, hoci zaznievajú i názory, ktoré ohnisko umiestňujú do oblasti severnej Indie. Odtiaľ sa pravdepodobne nákaza šírila na západ a východ prostredníctvom obchodníkov a mongolských armád pozdĺž Hodvábnej cesty. V Európe sa prvýkrát objavila v obchodných prístavoch na Sicílii. náhľad|Obyvatelia mesta Tournai pochovávajú obete moru. Bez ohľadu na správnosť teórie o mieste vzniku je zrejmé, že závažnosť a rozsah pandémie bol výrazne umocnený vojnami, hladom a počasím, ktoré v tom období sužovali rozsiahle oblasti Európy a Ázie. Ničivá občianska vojna v Číne medzi domácim obyvateľstvom a mongolskými hordami sa odohrala v období rokov 1205 až 1353. Dlhotrvajúci konflikt vážne narušil poľnohospodárstvo a obchod a viedol k opakovaným hladomorom. Na konci 13. storočia vypukla tzv. „Malá doba ľadová“. Katastrofické počasie dosiahlo svoj vrchol v prvej polovici 14. storočia, so závažnými celosvetovými dôsledkami. V rokoch 1315 až 1322 postihol severnú Európu katastrofický nedostatok potravín, známy ako Veľký hladomor. Nedostatok jedla a jeho extrémne vysoké ceny boli tvrdou životnou realitou minimálne storočie pred vypuknutím pandémie. Pšenica, ovos, seno a následne i domáce zvieratá boli nedostatkovým tovarom - následkom bol hlad, podvýživa, oslabenie imunitného systému a znížená odolnosť obyvateľstva proti chorobám. Európska ekonomika sa začala točiť v bludnom kruhu, v ktorom hlad a chronické choroby znižovali produktivitu poľnohospodárstva, ktoré produkovalo nedostatok obilia, dostupného preto len za stále sa zvyšujúce ceny. Hladomor tak sám zvyšoval svoju intenzitu a rozsah, a v oblastiach ako Flámsko a Burgundsko ničil populáciu takým spôsobom, ako neskôr „čierna smrť“ devastovala celú Európu.
Epidémia brušného týfu v tomto období sa dá označiť za prvé znamenie prichádzajúcej katastrofy. Zahynulo mnoho tisíc ľudí v husto obývaných mestských oblastiach, najmä v Ypres. V roku 1318 postihla zvieratá v Európe epidémia neznámeho ochorenia (pravdepodobne sneť slezinná - antrax). Infekcia najviac postihla ovce a dobytok, a ešte viac zhoršila už i tak hrozivý nedostatok potravy a produktivitu poľnohospodárstva. Čoraz medzinárodnejší charakter európskej ekonomiky viedol k tomu, že jej útlm sa šíril celým kontinentom. V dôsledku epidémie došlo k výraznému zníženiu exportu ovčej vlny z Anglicka, a to malo za následok pád flámskeho textilného priemyslu. Nezamestnanosť šla ruka v ruke s rastúcou kriminalitou a chudobou.
Vývoj v Ázii
Teóriu o prvotnom ohnisku pandémie v centrálnej Ázii podporujú prvé známe zmienky o chorobe z Číny okolo roku 1330. Mor udrel na čínsku provinciu Chu-pej v roku 1334. V rokoch 1353 až 1354 došlo k podstatnému rozšíreniu a zhoršeniu epidémie. Čínske záznamy z tohto obdobia hovoria o ôsmich vzdialených ohniskách - Chu-pej, Ťiang-si, Šen-si, Chu-nan, Kuang-tung, Kuang-si, Che-nan a Suiyuan (historická čínska provincia, ktorá dnes tvorí časť provincie Che-pej a Vnútorného Mongolska) - roztrúsených vo vtedajšej Číne a Mongolsku. Podľa historika Williama McNeilla sa z tých časov zachoval značný počet čínskych záznamov, no podrobne ich nikto dodnes nepreštudoval.
Je pravdepodobné, že Mongoli a kupecké karavány neúmyselne zavliekli mor z centrálnej Ázie na Blízky východ a do Európy. V roku 1347 bol mor zaznamenaný v obchodných mestách Konštantínopol a Trebizond. V tom istom roku bola Janovská dŕžava Kaffa, veľké obchodné stredisko na Krymskom polostrove, obľahnutá mongolskou armádou na čele s Jani Begom. Počas dlhotrvajúceho obliehania bola jeho armáda postupne decimovaná morom. Útočníci sa nakoniec rozhodli použiť mŕtve telá ako biologickú zbraň a pomocou katapultov ich prehadzovali cez hradby do mesta.Svat Soucek. A History of Inner Asia. Cambridge University Press, 2000. ISBN 0-521-65704-0. P. 116. Janovskí obchodníci z postihnutého mesta utiekli, „exportujúc“ infekciu svojimi loďami na juh Európy, kde sa rýchlo šírila. Podľa záznamov v Kaffe zahynulo toľko ľudí, že živí nestíhali pochovávať mŕtvych a telá boli naskladané ako kmene stromov pozdĺž múrov mesta.
Vývoj v Európe thumb|„Čierna smrť“ sa rýchlo šírila v oblastiach pozdĺž pobrežia Európy a pevninských obchodných ciest.
V októbri 1347 dosiahla skupina janovských obchodných lodí utekajúca z Kaffy prístav v Messine. Počas plavby bola posádka všetkých lodí infikovaná alebo mŕtva. Predpokladá sa, že lode boli plné infikovaných krýs a/alebo bĺch. Niektoré z plavidiel sa našli uviaznuté na pobreží, bez jediného živého človeka na palube. Vykrádanie týchto „plávajúcich hrobiek“ len pomohlo rozšíreniu infekcie. Z Messiny a okolia sa mor na prelome rokov 1347/48 dostal do Janova a Benátok.
Z Talianska pokračovala choroba v šírení severozápadným smerom – v júni 1348 zasiahla Francúzsko, Španielsko, Portugalsko a Anglicko. Potom zmenila smer a pokračovala počas rokov 1348–1350 na východ cez Nemecko do Škandinávie, aby nakoniec v roku 1351 dorazila do severozápadnej časti Ruska. Mor relatívne ušetril veľké oblasti Európy - najmä oblasť Poľska a časti Čiech, Belgicka a Nizozemska.
Vývoj na Blízkom východe Pandémia postihla viaceré krajiny Blízkeho východu, čo viedlo k výraznému poklesu ich populácie a trvalým zmenám v ich ekonomických a sociálnych štruktúrach. Ochorenie sa do regiónu dostalo z oblasti južného Ruska. Na jeseň roku 1347 postihlo Alexandriu v Egypte, pravdepodobne prostredníctvom lodného obchodného spojenia s Konštantínopolom a prístavmi v Čiernom mori. Počas roka 1348 sa choroba šírila na východ do Gazy a na sever pozdĺž východného pobrežia do miest v Libanone, Sýrii a Palestíne - vrátane Aškelonu, Akko, Jeruzalema, Sidónu, Damašku, Emesy, a Aleppa. V rokoch 1348-1349 postihla Antiochiu. Obyvatelia mesta utiekli na sever a hoci väčšina z nich zahynula už počas cesty, šíreniu infekcie v Malej Ázii to nezabránilo.
Mekka bola epidémiou zasiahnutá v roku 1349. Jej obyvatelia zo zavlečenia choroby obviňovali neveriacich, ale pravdepodobnejšie sem bola zavlečená moslimskými pútnikmi z okolitých postihnutých oblastí. V tom istom roku bola zaznamenaná rozsiahla epidémia v meste Mosul a na mesto Bagdad udrela druhá vlna ochorení. V roku 1351 sa mor objavil v Jemene. Časovo to súvisí s návratom kráľa Mujahida z Jemenu zo zajatia v Káhire. Jeho skupina mohla zavliecť chorobu do Jemenu z Egypta.
Opakované epidémie
Infekcia sa v období medzi 14. a 17. storočím do Európy a Stredomoria opakovane vracala. Za poslednú veľkú epidémiu sa považuje Veľký londýnsky mor v rokoch 1665-1666. Nakoniec Veľký londýnsky požiar v roku 1666 zlikvidoval prakticky všetky infikované krysy a blchy, čo viedlo k ústupu epidémie. Zničenie čiernych krýs počas požiaru sa mohlo tiež podieľať na vzostupe populácie hnedých krýs v Anglicku. Jedným z možných vysvetlení vymiznutia moru z Európy môže byť práve vymiznutie rezervoára choroby v podobe čiernej krysy (Rattus rattus), ktorú nahradila populácia nórskej alebo hnedej krysy (Rattus norvegicus), ktorá nie je takým ideálnym hostiteľom pre blchy prenášajúce pôvodcu infekcie (Appleby a Slack).
K neskorším väčším lokálnym epidémiám v Európe patrili Taliansky mor (1629-1631), ktorý bol spojený s pohybmi vojska počas Tridsaťročnej vojny a Veľký viedenský mor v roku 1679, pravdepodobne sem znovu zavlečený z východných obchodných prístavov.
Príčiny Teória bubonického moru Bubonický a septikemický mor sa prenášajú na človeka priamym kontaktom s blchou morovou. Baktéria sa množí v tráviacom trakte blchy, kde nakoniec zablokuje jej žalúdok a blcha začne hladovať. Blcha sa márne snaží nakŕmiť a bodá i živočíchov, ktorí nie sú jej bežnými hostiteľmi - napríklad človeka. Počas sania krvi sa Yersinia pestis uvoľňuje do ranky a infikuje tak nového hostiteľa. Blcha nakoniec zahynie od hladu. náhľad|Ilustrácia morového lekára počas čiernej smrti. Pľúcny mor má odlišnú formu prenosu. Šíri sa v drobných kvapôčkách, ktoré vykašliavajú nakazení ľudia s postihnutím pľúc alebo sepsou - tzv. kvapôčkovou infekciou. Spočiatku sú zdrojom infekcie ľudia s bubonickým morom, u ktorých sa baktéria dostane do pľúc a krvného obehu, potom sa však podstatne viac šíri pľúcna forma - takýto prenos je ľahší a rýchlejší.
Alternatívne teórie Súčasný vedecký a historický výskum viedol niektorých výskumníkov k pochybnostiam nad všeobecným presvedčením, že „čierna smrť“ bola epidémiou bubonického moru. V roku 2000 Gunnar Karlsson (Iceland's 1100 Years: The History of a Marginal Society) upozornil na fakt, že „čierna smrť“ zabila polovicu až dve tretiny obyvateľov Islandu, hoci na ostrove v tom čase neboli žiadne potkany. Tie sem boli náhodne zavlečené až v 19. storočí, a nikdy ich nebolo viac ako ojedinelé skupinky v mestských oblastiach v blízkosti prístavov. V 14. storočí na Islande nebolo žiadne mestské osídlenie. Ostrov nebol postihnutý žiadnou z neskorších epidémií, o ktorých sa s istotou vie, že boli šírené potkanmi.
Ďalšie pochybnosti priniesol test zubnej drene z cintorína, ktorý vznikol počas epidémie v 14. storočí v Montpellier. Test bol pozitívny na molekuly, ktoré sú súčasťou Yersinia pestis. Tento nález sa však nikdy nepodarilo potvrdiť v žiadnom z ďalších podobných cintorínov, nepodarilo sa nikdy získať ani dostatočné vzorky DNA. V septembri 2003 testovala skupina vedcov z Oxfordskej univerzity 121 zubov zo 66 kostier, nájdených v masových hroboch zo 14. storočia. Nenašli sa žiadne „genetické stopy“ po Yersinia pestis a vedci preto považujú výsledky z Montpellier za nehodnoverné.