Normalizácia je v dejinách Česko-Slovenska v širšom zmysle historické obdobie od augusta 1968 (vpád vojsk a okupácia) do konca roka 1989 (nežná revolúcia), v užšom zmysle len likvidácia výsledkov Pražskej jari zakotvená v tzv. moskovskom protokole z augusta 1968 a vykonaná do 14. zjazdu KSČ v máji 1971.Žaloudek, K.: Encyklopedie politiky, 1996

Tento článok je o normalizácii v širšom zmysle a jeho časť Čistky 19691970 popisuje normalizáciu v užšom slova zmysle.

Názov, cieľ a význam V tomto období došlo najprv k zastaveniu demokratizačných procesov Pražskej jari a následne k návratu k represívnemu komunistickému systému a jeho dlhoročnému udržiavaniu. Niekedy sa v užšom slova zmysle nazýva normalizáciou len obdobie rokov 19691971. Význam "normalizácie" (pomerov, života, situácie) bol predmetom politických diskusií už od vpádu vojsk v auguste. Už 10. septembra 1968 na rokovaní v Kremli L. I. Brežnev vysvetlil predsedovi vtedajšej vlády ČSSR O. Černíkovi, že ak si predstavuje pod "normalizáciou života predstavuje odchod cudzích vojsk" je na veľkom omyle, pretože pôjde o normalizáciu v zmysle zabezpečenia "výdobytkov socializmu".

Termín normalizácia pochádza z Moskovského protokolu, podpísaného 27. augusta 1968. Poučenie z krízového vývoja vydané v decembri 1970 sumarizuje obsah protokolu a normalizácie nasledovne: „Česko-slovenskí predstavitelia v tomto dokumente vyjadrili svoje odhodlanie dosiahnuť normalizáciu pomerov v našej krajine na základe marxizmu-leninizmu, obnoviť vedúcu úlohu strany a autoritu štátnej moci robotníckej triedy, vyradiť kontrarevolučné organizácie z politického života a upevniť medzinárodné zväzky ČSSR so Sovietskym zväzom a ďalšími socialistickými spojencami. (...) Na celkových pozitívnych výsledkoch moskovských rokovaní sa z česko-slovenskej strany aktívne podieľali súdruhovia Ludvík Svoboda, Gustáv Husák, Vasil Biľak a ďalší súdruhovia zastávajúci jasné triedne internacionálne pozície.“

Normalizácia bola miernejšou formou útlaku komunistických oponentov ako stalinizmus v 50. rokoch, napriek tomu, že mnohí boli perzekuovaní, nedochádzalo už napr. k justičným vraždám v politických procesoch.

Po celú dobu normalizácie boli na území Česko-Slovenska rozmiestnené vojská Sovietskeho zväzu, ktoré boli úplne odsunuté až 21. júna 1991.

Prológ

Demokratizácia česko-slovenskej spoločnosti, známa ako Pražská jar, prebiehala pod vedením Alexandra Dubčeka od konca roka 1967 do augusta 1968. Sovietskym vedením bola vnímaná ako hrozba pre celý socialistický tábor vo sfére vplyvu ZSSR. Reformnému vedeniu Česko-Slovenska bolo niekoľkokrát signalizované, že ZSSR nie je spokojné s vývojom, reformy však neprestávali a tak sovietske vedenie rozhodlo o vojenskej intervencii s cieľom zvrátiť vývoj v ČSSR.

V noci z 20. na 21. augusta 1968 začali sovietske vojská, spoločne s vojskami Bulharska, Maďarska, Poľska a NDR vpád na územie Česko-Slovenska. Praha bola obsadená výsadkovými jednotkami a čelní predstavitelia štátu na čele s Dubčekom boli internovaní a odvlečení do Moskvy. Na území ČSSR však nedošlo k výraznejším vojenským stretom s okupantmi, keďže minister obrany Martin Dzúr vydal ešte v noci rozkaz, aby armáda a ďalšie ozbrojené zložky nekládli postupujúcim armádam odpor. V októbri 1968 prijalo Národné zhromaždenie ČSSR zákon o dočasnom pobyte sovietskych vojsk v ČSSR, čím sa okupácia zlegalizovala. Za hlasovalo 228 poslancov, 10 sa zdržalo a proti boli len štyria: František Kriegel, František Vodsloňa, Gertruda Sekaninová-Čakrtová a Božena Fuková. Cudzie vojská na území boli zárukou pre normalizátorov, že vzťahy ČSSR so Sovietskym zväzom sa normalizujú tak ako si to silnejší partner želal (pozri aj Brežnevova doktrína).

Priebeh Od konca augusta, po podpísaní Moskovského protokolu a návrate česko-slovenských predstaviteľov do vlasti bol postupne oslabovaný vplyv Alexandra Dubčeka a jeho spolupracovníkov a vo vedení sa začínali postupné zmeny. 17. apríla 1969 bol do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ zvolený Gustáv Husák. Cieľom Husákovej normalizácie bolo upevniť vládu komunistickej strany a potvrdiť pozíciu Česko-Slovenska ako "oddaného člena socialistického tábora". Normalizačný proces zahŕňal nasledovné kroky: konsolidáciu Husákovho vedenia a odstránenie reformných politikov z vedúcich pozícií

zrušenie alebo úpravu reformných zákonov znovunastolenie centrálne kontrolovaného hospodárstva obnovenie moci policajného aparátu posilnenie spojenectva Česko-Slovenska s ostatnými socialistickými krajinami

Pelendrekový zákon a odvolávania Po rozsiahlych demonštráciách v dňoch 18.- 21. augusta 1969 (pozri časť Odboj proti normalizácii) predsedníctvo Federálneho zhromaždenia 22. augusta 1969 prijalo zákonné opatrenie č. 99/1969 Zb. (tzv. pelendrekový zákon), ktoré umožnilo tvrdo postihovať demonštrácie a kohokoľvek, kto "narušoval socialistický spoločenský poriadok". Zákon podpísali Svoboda, Dubček a Černík.

Najvyššie stranícke orgány začali odvolávať viaceré svoje uznesenia z roku 1968. Dňa 9. septembra 1969 tak urobil ÚV KSS a 2529. septembra aj ÚV KSČ. Na tomto zasadnutí vystúpil Gustáv Husák s kritikou reformného hnutia pod Dubčekovým vedením.

Čistky 19691970 Krátko po získaní moci v auguste 1969, začalo Husákovo vedenie na jeseň 1969 uskutočňovať čistky. Skutoční a domnelí reformisti boli odstránení z vedúcich pozícií v masmédiách, súdnictve, kultúrnych, spoločenských a politických organizáciách, z nižšieho vedenia a postupne aj z najvyšších miest. Čistky sa netýkali len členov KSČ. Preverovaní (kádrovaní komisiami) boli aj nestraníci. Byť prekádrovaný (prejsť bez úhony kádrovaním) znamenalo vyjadriť (aj podpísať) predovšetkým súhlas s vpádom vojsk a tým pádom aj s normalizačnou politikou KSČ. Či straníkom alebo nestraníkom hrozila strata zamestnania a prenasledovanie (aj rodinných príslušníkov) štátmi orgánmi alebo ŠtB.

Novým predsedu parlamentu sa na spoločného zasadnutia oboch snemovní Federálneho zhromaždenia 15. októbra 1969 stal 55-ročný Dalibor Hanes z Tisovca. Parlament demonštratívne, pod jeho vedením zrušil 18 dokumentov, ktoré prijal predchádzajúci parlament (vrátane napríklad protestov adresovaných vládam a parlamentom piatich krajín, ktoré sa zúčastnili na augustovej invázii do Československa).

V novembri 1969 sa rozhodlo o „očiste“ národných výborov od „oportunistov“. 20. novembra 1969 Ústredná revízna a kontrolná komisia KSS rozhodla, že poprední slovenskí intelektuáli a pracovníci v masmédiách sa podrobia straníckemu vyšetrovaniu.

Čistky v nasledujúcom období zasiahli všetky zastupiteľské zbory. Z národných výborov všetkých stupňov muselo v Česku odísť do konca roku 1971 okolo 15-tisíc a na Slovensku takmer 9-tisíc poslancov. Väčšinou z politických dôvodov. Desiatky poslancov opustili predčasne obe národné rady a federálny parlament. Namiesto nich boli jednotlivými orgánmi Národného frontu kooptované politicky spoľahlivé osoby. Takúto rekonštrukciu poslaneckých zborov umožňoval narýchlo prijatý zákon.

Výmena členských preukazov KSČ Začiatkom roka 1970 ÚV KSČ rozhodol o „výmene členských preukazov“. Tento proces sa stal hlavným prostriedkom v boji proti reformným komunistom. Vznikli tzv. previerkové komisie na rôznych úrovniach, ktorých úlohou bolo vybrať nové vedenie organizácií tzv. zdravé jadro. Zo strany boli vylúčení nielen členovia, ktorí sa zúčastnili na obrodnom procese, ale i tí, ktorí nesúhlasili s prebiehajúcou normalizáciou.

Prvá fáza masových previerok sa začala od polovice februára a trvala do polovice apríla 1970. Predchádzal jej list ÚV KSČ základným organizáciám, ktorý koncipoval Vasil Biľak, ktorý vyzýval aby "zdravé sily" odhaľovali "pravicu". Za prví dva mesiace na Slovensku previerkové komisie navrhli vylúčiť zo strany len 22 členov aparátu a nomenklatúrnych kádrov a 373 radových členov.

Na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ 14. apríla 1970 preto Husák predložil návrh, podľa ktorého sa malo postupovať "prísnejšie" v základných organizáciách „silno zasiahnutých pravicovým oportunizmom". Išlo najmä o vedecké ústavy, vysoké školy, kultúrne inštitúcie a ústredné úrady štátnej správy. Tam všade mali previerkové komisie urobiť pohovory najprv so „zdravým jadrom" a z jeho stredu vytvoriť nový stranícky výbor organizácie. Ostatným „úchylkárom", tzv. "pravicovým oportunistom" a „revizionistom" mal príslušný okresný výbor KSČ, resp. KSS pozastaviť členstvo v strane a prevziať do úschovy ich legitimácie. S "pozastavenými" sa pohovory konali, iba ak o to sami požiadali nadriadené stranícke orgány a v žiadosti dokázali, že v uplynulom období bojovali proti pravicovému oportunizmu a revizionizmu. Žiadosť mali podať do mesiaca od pozastavenia členstva, v opačnom prípade mali byť z KSČ vylúčení. Miernejším trestom bolo vyškrtnutie. Už v apríli 1970 Husák odhadoval počet budúcich vylúčených na 10 až 20%. (V skutočnosti bol potom 21%.)

Previerky a ich výsledky Činnosť previerkových komisií v Česku koordinoval Alois Indra a na Slovensku Viliam Šalgovič. Pohovory s preverovanými mali písomnú a ústnu časť. Bolo treba vyplniť dotazník s desiatimi otázkami, resp. ich súbormi. Kľúčové otázky zneli:

Bol príchod spojeneckých vojsk nutný? Ako ste ho prijali? Aký je váš názor na opatrenia pléna ÚV KSČ z apríla 1969 (vtedy Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ nahradil Husák., ktorý povedal, že hlavnou úlohou straníckeho vedenia je vyviesť naše národy z krízovej situácie) ?"

Správnou odpoveďou bolo so všetkým súhlasiť. Rozhodnutia komisií boli aj tak často subjektívne. Na Slovensku sa máločo zaobíde bez korupcie a protekcie. Politické čistky neboli výnimkou. Husákovým priateľom z Povstania napríklad vôbec neboli položené nepríjemné otázky, na ktoré ak by odpovedali záporne museli by byť vylúčení. Vylúčenie znamenalo nielen zaradenie medzi "úchylkárov" ale aj postih (často zákaz) výkonu povolania. Stranícka tlač postupne zverejňovala mená niektorých vtedy známych vylúčených Slovákov: Miroslava Kusého, publicistu Eda Friša, redaktorku Pravdy Renatu Štefelovú a ďalších. O stranícku legitimáciu aj spisovateľ Dominik Tatarka, ktorého vzápätí postihol zákaz publikovania. Medzi postihnutými však boli aj len budúci významní predstavitelia ako prezident Michal Kováč, Vladimír Mečiar a ďalší. Sám Dubček bol do konca roka 1969 odstránený z predsedníctva strany a v roku 1970 bol aj vylúčený.

Celkovo bolo počas normalizácie vylúčených zo strany až 327 000 ľudí (asi jedna pätina z celkového počtu 1 535 537). V Česku bolo vylúčených a vyškrtnutých okolo 274-tisíc a na Slovensku 53-tisíc členov. Zatiaľ čo v Česku boli čistky veľmi radikálne a poprední vedci a vysokoškolskí učitelia boli prekladaní na manuálne práce (tzv. "k lopate"), na Slovensku neboli až také dramatické.

Husák si tiež posilnil svoju vodcovskú rolu „odložením“ potenciálnych rivalov na rôzne pozície vzniknuté vytvorením česko-slovenskej federácie.

Už prebiehajúci proces normalizácie bol potvrdený zasadaním Ústredného výboru KSČ z 11. a 12. decembra 1970. Nové Husákovo vedenie strany na ňom prijalo tzv. Poučenie z krízového vývoja. Tento text popisuje priebeh a ukončenie Pražskej jari z hľadiska neostalinistického videnia sveta (pozri aj Brežnevova doktrína). Toto poučenie ovplyvňovalo život spoločnosti až do roku 1989.

Ešte v 80. rokoch 20 storočia boli vykonávanie kontroly u zamestnávateľov, či vylúčení zo strany nezastávajú posty alebo funkcie a teda, či ešte stále dostatočne trpia za svoju "nerozvážnosť" spred 20 rokov.

Znormalizované voľby 1971