náhľad|Tomáš Garrigue Masaryk, hlavný autor Washingtonskej deklarácie|alt=Portrét Tomáša Garrigua Masaryka Declaration of Independence of the Czechoslovak Nation by its Provisional Government (-oficiálny názov, v preklade z angl. „Deklarácia nezávislosti československého národa jeho Dočasnou vládou“, pre podrobnosti pozri kapitolu Názov), známa pod v historiografii zaužívaným názvom Washingtonská deklarácia, bola deklarácia zahraničného odboja Čechov a Slovákov vyhlasujúca zvrchovanú a nezávislú Československú republiku (v deklarácii uvedená ako „The Czechoslovak State [...] a republic“). Vzhľadom na okolnosti vydania je jej originálne a oficiálne znenie v angličtine a preklady do češtiny (príp. i slovenčiny) vznikli až neskôr.
Dokument vytvoril Tomáš Garrigue Masaryk a jeho spolupracovníci v Spojených štátoch. Jeho definitívna podoba bola doručená Ministerstvu zahraničných vecí Spojených štátov 18. októbra 1918 vo Washingtone D.C. a k tomuto dňu je tiež datovaný, hoci ako miesto vydania sa uvádza Paríž (sídlo Dočasnej vlády československej). V tlači bol publikovaný nasledujúci deň, 19. októbra 1918.
Názov Oficiálny názov deklarácie a rovnako jej oficiálne znenie je len v angličtine, teda Declaration of Independence of the Czechoslovak Nation by its Provisional Government (v preklade: „Deklarácia nezávislosti československého národa jeho Dočasnou vládou“)
V slovenskej a českej odbornej i popularizačnej literatúre sa objavujú aj nasledujúce označenia: Vyhlásenie československej samostatnosti Vyhlásenie nezávislosti Československého národa, Prohlášení nezávislosti československého národa Vyhlásenie československej nezávislosti Deklarácia štátnej nezávislosti Československa Deklarácia nezávislosti, Deklarace nezávislosti (Československa) Prohlášení nezávislosti Vyhlásenie nezávislosti československého národa dočasnou vládou Československa, Prohlášení nezávislosti československého národa jeho prozatímní vládou československou Prohlášení nezávislosti československého národa jeho prozatimní vládou Washingtonské vyhlásenie nezávislosti československého národa
Historický kontext Situácia pred vydaním deklarácie náhľad|Woodrow Wilson, 28. prezident Spojených štátov (oficiálny prezidentský portrét z roku 1913)|alt=Portrét Woodrowa Wilsona, dvadsiatehoôsmeho prezidenta Spojených štátov náhľad|Robert Lansing, minister zahraničných vecí Spojených štátov () od 24. júna 1915 do 13. februára 1920|alt=Portrét Roberta Lansinga, ministra zahraničných vecí Spojených štátov v období od 24. júna 1915 do 13. februára 1920
Vláda Spojených štátov de facto uznala Československú národnú radu (ČSNR) v Paríži ako vládu „česko-slovenských národov“ (resp. „Čecho-Slovákov“) 3. septembra 1918. Vo svojej nóte Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov pokladá ČSNR za „spolubojujúcu vládu vybavenú vlastnou autoritou vo vedení vojenských a politických vecí Čecho-Slovákov.“„[The Government of the United States] recognizes the Czecho-Slovak National Council as a de facto belligerent government clothed with proper authority to direct the military and political affairs of the Czecho-Slovaks.“ Citované podľa: Vyhlásenie sa teda obmedzuje na aktuálne prebiehajúci vojenský konflikt, pričom sa ďalej nevyjadruje k plánom ČSNR o vytvorenie zvrchovaného štátu. Ako konštatuje Ján Blahoslav Kozák: „titul ,vláda‘ možno tiež použiť pre riadiace teleso v rámci rozsiahlejšieho štátu alebo v monarchistickej personálnej únii. Maďari stále mali svoje vlády od zavedenia rakúsko-uhorského dualizmu kompromisom z roku 1867. Postavenie porovnateľné s postavením Maďarov by bolo tiež zodpovedalo stipuláciam tohto uznania.“Citované podľa: Ale vďaka uznaniu Spojených štátov a ostatných štátov Dohody disponovali čelní predstavitelia ČSNR diplomatickými prerogatívmi (pasová služba, právo na kód, diplomatická pošta), čo im umožnilo rozvíjať plnohodnotnú diplomatickú činnosť.
16. septembra 1918 rakúsko-uhorská vláda poslala prostredníctvom neutrálneho Švédska americkému ministerstvu zahraničných vecí nótu vyjadrujúcu ochotu rokovať o podmienkach uzavretia mieru, pričom ešte trvala na riešení svojich vnútorných otázok bez angažovanosti zasahovania zahraničia. Keď sa 5. októbra obrátilo Nemecko na Spojené štáty s návrhom prímeria, Rakúsko-Uhorsko ešte v ten istý deň vyvinulo rovnakú iniciatívu, pričom ako základ vyjednávaní sa zaviazalo akceptovať Štrnásť bodov prezidenta Spojených štátov Woodrowa Wilsona prednesených v Kongrese Spojených štátov 8. januára 1918 a z nich vyplývajúcich štyroch zásad z 12. februára. Zatiaľ čo Nemecko získalo prvú (upresňujúcu) odpoveď už 8. októbra a definitívnu (odmietavú) 14. októbra, dlhá odmlka v komunikácii s Rakúsko-Uhorskom predznamenávala, že ho Spojené štáty nepovažujú za partnera, s ktorým chcú uzavrieť prímerie. Cisár Karol I. v snahe zlepšiť si diplomatickú pozíciu začal s prípravou Národného manifestu (), ktorý obsahoval prísľub federalizácie Rakúska a celkového zlepšenia postavenia národov v monarchii.
Tomáš Garrigue Masaryk sa od svojich informátorov dozvedel o Karolovej iniciatíve aj o príprave odpovedi prezidenta Wilsona na rakúsko-uhorskú nótu. Z tohto dôvodu začal intenzívne pracovať na vyhotovení deklarácie, aby ju mohol predložiť vláde Spojených štátov ešte pred vydaním odpovede Rakúsko-Uhorsku. K svojej bezprostrednej motivácii Masaryk poznamenal: „Bol to posledný pokus topiaceho sa; ale v tom tkvelo nebezpečenstvo, na ktoré sa autori [manifestu] spoliehali, a bolo nutné zabrániť efektu, ktorý by manifest ešte mohol mať v kruhoch, v ktorých pre Rakúsko dovtedy pretrvávalo mnoho sympatií.“Citované podľa:
Ale Masaryk sa prípravou deklarácie zaoberal už dlhší čas, hoci v pôvodnej podobe išlo skôr o požiadavku autonómie než zvrchovanosti. Vtedajší šéfredaktor denníka Washington Post Ira Elbert Bennett vo svojom článku „The Czech Will Rise Again“, vydanom v týždennej prílohe denníka The Christian Science Monitor 2. augusta 1941 spomína: „Asi v tomto období [okolo 8. augusta 1918] mi dr. Masaryk ukázal náčrt vyhlásenia o autonómii, ktorý napísal. Bol som prekvapený, nakoľko mojou jedinou myšlienkou bolo, že habsburská monarchia je na odchode. Jeho dokument bol neobyčajne dlhý. Podával podrobný súpis sťažností [...]. Masaryk trval na obnove starého Kráľovstva českého s Habsburgom ako kráľom, ktorý by bol povinný uznávať práva Čechov tak, ako boli vyhlásené, keď pred storočiami dobrovoľne prijali Habsburga za panovníka.“Citované podľa: Bennett ďalej tvrdí, že inicioval niekoľko rozhovorov, pričom pri jednom z nich Masarykovi poradil: „Pokiaľ veríte, že zvíťazíme, musíte veriť, že nebude žiadne Rakúsko-Uhorsko, aby vám zaručilo autonómiu. [...] Mali by ste vyhlásiť slobodu. Zmeňte svoje vyhlásenie o autonómii a urobte z neho vyhlásenie nezávislosti.“Citované podľa: V Masarykovom spise Světová revoluce sa síce o tejto diskusii nenachádza zmienka, Kozák ale uvádza, že prebehla začiatkom augusta.
Príprava a vydanie deklarácie Masaryk deklaráciu skoncipoval spolu so svojimi americkými kolegami vo Washingtone, D.C., pričom ich hlavnou inšpiráciou bola Deklarácia nezávislosti Spojených štátov. Emil Karol Kautský uvádza, že po tom, ako Masaryk spísal obšírny koncept v češtine, poveril svojho osobného tajomníka Jaroslava Císařa prekladom do angličtiny. Pritom Císařovi mal pri redigovaní pomáhať redaktor denníka Chicago Tribune James O'Donnell Bennett, sudca Najvyššieho súdu Spojených štátov Louis Dembitz Brandeis, minister vnútra Spojených štátov Franklin Knight Lane a najmä profesor sociologie Herbert Adolphus Miller PRECLÍK, Vratislav. Masaryk a legie (TGM and legions), váz. kniha, 219 str., vydalo nakladatelství Paris Karviná, Žižkova 2379 (734 01 Karviná) ve spolupráci s Masarykovým demokratickým hnutím (Masaryk democratic movement in Prague), 2019, ISBN 978-80-87173-47-3, page 110 - 112, 128, 132, ktorý spolu so svojimi piatimi americkými priateľmi z právnických a úradníckych kruhov usporiadal schôdzu s cieľom upraviť deklaráciu do konečnej podoby, pričom svoj návrh skompletizovali krátko po jednej hodine ráno 17. októbra a definitívne uzavreli v Masarykovej rezidencii o deviatej ráno. Tento opis prípravy deklarácie je analogický s Masarykovými spomienkami, ktoré zaznamenal vo svojom spise Světová revoluce: „V Deklarácii som odmietol Karolov neskorý pokus o rakúsku lživú federáciu a načrtol hlavné zásady, ktoré dočasná vláda kladie ako základy nového štátu. Prvý náčrt som dal prečítať viacerým svojim priateľom (medzi inými Brandeisovi a redaktorovi Bennettovi); ich vecnú a formálnu kritiku vzal na zreteľ malý komitét, ktorý vykonal poslednú revíziu po stránke formálnej i právnej (sedel v ňom znamenitý odborník a právnik Mr. Calfee); bol to pekný príklad harmonickej spolupráce a zároveň prvý štátny akt veľkého štýlu, vykonaný za môjho vedenia.“
Koncept deklarácie Masaryk doručil ministrovi zahraničných vecí Spojených štátov Robertovi Lansingovi ešte 16. októbra 1918. V príslušnom prípise uvádza, že sa tak rozhodol „z dôvodu neúprimných prísľubov vlády Rakúsko-Uhorska reorganizovať cisárstvo.“„...we have decided to publish it because of the insincere promises of the Austro-Hungarian Government to reorganize the Empire.“Citované podľa: Tvrdí, že publikovanie deklarácie bolo „pôvodne“ naplánované v rovnaký deň, v ktorý W. Wilson prisľúbil odpoveď na rakúsko-uhorskú nótu, ale zároveň uisťuje, že pokiaľ si to Lansing bude želať, k jej zverejneniu pristúpia po Wilsonovej odpovedi.
Kým Masaryk a jeho spolupracovníci vo Washingtone zaisťovali diplomatickú podporu u Wilsona a Lansinga, Edvard Beneš dal 14. októbra v Paríži spísať nótu o transformácii ČSNR na Dočasnú vládu na základe rozhodnutia z 26. septembra 1918. Ale túto správu veľvyslanec Spojených štátov vo Francúzsku odtelegrafoval až 16. októbra, pričom Lansingovi bol telegram doručený 17. októbra.
Masaryk očakával inštrukcie od Lansinga ohľadne plánovaného publikovania deklarácie a reakciu na ustanovenie Dočasnej vlády v Paríži, ale ministerstvo a prezident boli v tom čase zaťažení množstvom práce. Preto v prípise k oficiálnej podobe deklarácie, doručenom 18. októbra, uviedol, že československá administratíva predpokladá, že v súlade s predchádzajúcimi uznaniami ČSNR Dohodovými štátmi Spojené štáty rovnako uznávajú aj Dočasnú vládu. V liste uvádza, že nakoľko sa Lansing nevyjadril k otázke dátumu zverejnenia deklarácie, „predpokladám, že to nie je dôležité, a prinútený rýchlym spádom udalostí v Rakúsko-Uhorsku tak činím k dnešnému dňu.“„...I assume that it is of no consequence and publish the declaration to-day, forced to do so by the rapid developments in Austria-Hungary.“ Citované podľa: