thumb|Nácvikový priestor Mauthausenu – pohľad smerom k hlavnej bráne.

Mauthausen (pred letom 1940 známy ako Mauthausen-Gusen) bola veľká skupina nacistických koncentračných táborov, ktoré boli vybudované v okolí dedín Mauthausen a Gusen v Hornom Rakúsku, asi 20 kilometrov východne od Linzu.

Hoci najskôr pozostával z jedného tábora pri Mauthausene, časom sa rozširoval a stal sa jedným z najväčších komplexov pracovných táborov v Nemeckom kontrolovanej Európe . Okrem štyroch hlavných podtáborov, ktoré sa nazývali pobočkami, pri Mauthausene a v blízkosti Gusenu bolo v Rakúsku a v južnom Nemecku vyše 50 ďalších pobočiek, kde boli väzni využívaní ako otroci. K podriadeným táborom Mauthausenského komplexu patrili aj kameňolomy, muničné továrne, bane, zbrojovky a továrne na výrobu stíhačiek Me 262.

V januári 1945 pracovalo v táboroch riadených z centrály v Mauthausene už asi 85 000 väzňov. Aj keď presné straty na životoch v celom komplexe ostávajú neznáme, väčšina zdrojov ich uvádza v rozmedzí 122 766 až 320 000. Tábory vytvorili jeden z prvých veľkých komplexov koncentračných táborov v nacistickom Nemecku a boli jednými z posledných, ktoré oslobodili spojenecké vojská. Oba hlavné tábory, Mauthausen a Gusen I, boli jediné tábory v Európe, ktoré boli zaradené do III. kategórie, čo znamenalo, že mali byť najprísnejšími tábormi pre „nenapraviteľných politických protivníkov ríše“. Na rozdiel od iných koncentračných táborov určených pre všetky kategórie väzňov, Mauthausen bol vo väčšine prípadov využívaný na odstránenie inteligencie, čiže vzdelaných ľudí a členov vyšších spoločenských vrstiev v krajinách podrobených Nemeckom počas druhej svetovej vojny.

História

Koncentračný tábor Mauthausen 8. augusta 1938 boli do Mauthausenu pri Linzi poslaní väzni z koncentračného tábora Dachau, aby začali s budovaním nového tábora. Miesto nebolo vybraté len kvôli jeho blízkosti k Linzu – dopravnému uzlu, ale aj preto, lebo táto oblasť bola riedko obývaná. Hoci bol tábor od začiatku ovládaný nemeckým štátom, založila ho súkromná spoločnosť ako hospodársky podnik. Vlastníkom kameňolomu Wiener-Graben, ktorý nebol len v Mauthausene, ale aj v jeho okolí, bol podnik DEST; skratka pre Deutsche Erd- und Steinwerke GmbH. Spoločnosť vedená Oswaldom Pohlom, ktorý bol taktiež vysoko postaveným funkcionárom SS, kúpila kameňolom od mesta Viedeň a začala s výstavbou Mauthausenského tábora. O rok neskôr nariadila spoločnosť výstavbu prvého tábora v Gusene. Žula ťažená v kameňolome sa predtým používala na dláždenie viedenských ulíc, ale nacistickí predstavitelia predpokladali jej využitie na kompletnú rekonštrukciu hlavných nemeckých miest v súlade s plánmi Alberta Speera a iných architektov Nacistickej architektúry , ktoré vyžadovali veľké množstvá žuly.

Finančné prostriedky na vybudovanie Mauthausenského tábora pochádzali z rôznych zdrojov, vrátane komerčných úverov z Dresdner Bank, v Prahe sídliacej Böhmische Escompte-Bank, tzv. Reinhardtového fondu (t. j. z peňazí, ktoré boli ukradnuté väzňom koncentračných táborov) a z Nemeckého Červeného krížaOswald Pohl nebol len vysokopostaveným členom SS, vlastníkom DEST a niekoľkých ďalších podnikov, vedúcim administrácie a pokladníkom rôznych nacistických organizácií, ale aj generálnym riaditeľom Nemeckého Červeného kríža. V roku 1938 previedol 8 000 000 ríšskych mariek z členských príspevkov na jeden u účtov SS (SS-Spargemeinschaft e.V.), ktorý ich následne v roku 1939 daroval DESTu..

Mauthausen pôvodne slúžil ako prísne vedené väzenie pre bežných zločincov, prostitútky a iných „nepolepšiteľných porušovateľov zákona“Ako sa uvádza v krátkej písomnej správe Reinharda Heydricha z 1. januára 1941; v: Dobosiewicz, Stanisław, op.cit., p.12. 8. mája 1939 sa tábor zmenil na pracovný tábor, a začal sa používať najčastejšie na uväznenie politických väzňov .

Koncentračný tábor Gusen thumb|right|250px|Letecký pohľad na tábory Gusen I a Gusen II Koncom roku 1939 bol už mauthausenský tábor s kameňolomom Wiener-Graben preplnený väzňami. Ich počet sa vyšplhal z 1 080 koncom roku 1938 na vyše 3 000 o rok neskôr. Približne v tom čase začala v asi vzdialenom Gusene výstavba nového tábora. Tento tábor (neskôr pomenovaný Gusen I) a jeho kastenhofenský kameňolom, boli dokončené v máji 1940. Prvých väzňov umiestnili 17. apríla 1940 v prvých dvoch barakoch (č. 7 a 8), zatiaľ čo prvý transport väzňov, hlavne z táborov Dachau a Sachsenhausen dorazil 25. mája toho istého roku.

Podobne ako blízky Mauthausen, aj Gusen využíval väzňov na otrockú prácu v žulových kameňolomoch. Okrem toho ich prenajímal rôznym miestnym podnikateľom. V októbri 1941 sa niekoľko barakov oddelilo od gusenskej pobočky ostnatým drôtom a zmenilo sa na samostatný zajatecký pracovný tábor (), v ktorom nacisti väznili veľký počet vojnových zajatcov, väčšinou sovietskych dôstojníkov. V priebehu roku 1942 dosiahla výrobná kapacita oboch táborov – Mauthausenu a Gusenu – svoj vrchol. Gusen sa rozšíril o centrálny sklad SS, kde sa triedil a ďalej do Nemecka odosielal rôzny tovar ukradnutý z okupovaných územíDobosiewicz, op.cit., p.26. Miestne kameňolomy a podniky neustále potrebovali novú pracovnú silu, pretože čoraz viac Nemcov bolo odvedených do Wehrmachtu.

V marci 1944 bol bývalý sklad SS prestavaný na novú pobočku, ktorá dostala názov Gusen II. Až do konca vojny slúžila ako improvizovaný koncentračný tábor. V tábore bolo asi 12 000 až 17 000 väzňov, ktorí nemali ani najzákladnejšie zariadenie. V decembri 1944 bola otvorená ďalšia časť v blízkom Lungitzi. Tu sa prerobila časť továrenskej infraštruktúry na tretiu pobočku – Gusen III. Nárast počtu pobočiek sa nedokázal vyrovnať nárastu počtu väzňov, čo spôsobilo, že baraky vo všetkých pobočkách Mauthausen-Gusenu boli preplnené. Od koncu roka 1940 do roku 1944 stúpol počet väzňov, ktorí pripadali na jednu posteľ z 2 na 4.

Sústava táborov Mauthausen-Gusen thumb|right|250px|Mapa s vyznačením najvýznamnejších pobočiek Mauthausen-Gusenu.

Podobne ako sa neustále zvyšovala produkcia Mauthausen-Gusenského komplexu táborov, tak sa zvyšoval počet väzňov ako aj samotných podtáborov. Hoci tábory Gusen a Mauthausen pôvodne slúžili miestnym kameňolomom, v roku 1942 a neskôr, boli začlenené do nemeckej vojnovej mašinérie. Na pojatie zvyšujúceho sa počtu nútených robotníkov, sa začala výstavba pobočiek Mauthausenu () vo všetkých častiach Rakúska. Na konci vojny obsahoval ich zoznam 101 pobočiek (vrátane 49 hlavných pobočiek ), ktoré pokrývali väčšinu moderného Rakúska – od Mittersillu južne od Salzburgu až po Schwechat východne od Viedne a od Passau na predvojnovej rakúsko-nemeckej hranici až po Loibl Pass na hranici s Juhosláviou. Pobočky boli rozdelené podľa ich hlavnej úlohy do niekoľkých kategórií: Produktionslager – pre továrenských robotníkov, Baulager – pre výstavbu, Aufräumlager – na odpratávanie trosiek v spojencami bombardovaných mestách a Kleinlager – (malé tábory), kde pracovali väzni výhradne pre SS.

Mauthausen-Gusen ako podnik Vo výrobnej produkcii ako aj v zisku dosahoval Mauthausen-Gusen najlepšie výsledky zo všetkých veľkých otrockých pracovných centier vrátane: Auschwitz-Birkenau, Flossenbürg, Gross-Rosen, Marburg a Natzweiler-Struthof . Zoznam podnikov využívajúcich nútené práce tábora Mauthausen-Gusen bol dlhý a zahrňoval veľké národné korporácie ako aj malé miestne firmy a komunity. Časť kameňolomu upravili na montážny závod pre automatické zbrane Mauser. V roku 1943 bola v Gusene postavená podzemná továreň podniku Steyr-Daimler-Puch. Podobnú továreň na výrobu stíhačiek Messerschmitt otvorili v blízkosti St. Georgen. Spolu sa asi 45 väčších podnikov podieľalo na tom, že koncentračný tábor Mauthausen-Gusen dosiahol v samotnom roku 1944 zisk viac ako 11 000 000 RM11 000 000 RM bol ekvivalent asi 4 403 000 dolárov alebo takmer 1 000 000 libier vo výmennom kurze z roku 1939; podľa: 4 403 000 dolárov v 1939 je ekvivalentom dnešných 560 370 000 dolárov (použitím relatívneho podielu HDP za základ porovnania); podľa: . Medzi nimi boli:

Počet väzňov v pobočkekoncom 1944 – začiatkom 1945Počet väzňov v pobočkách sa vzťahuje k situácii koncom roka 1944 až začiatkom 1945, pred veľkou reorganizáciou táborov a pred príchodom veľkého množstva evakuačných vlakov a pochodmi smrti Gusen (I, II and III spolu) 26 311 Ebensee 18 437 Gunskirchen 15 000 Melk 10 314 Linz 6 690 Amstetten 2 966 Wiener-Neudorf 2 954 Schwechat 2 568 Steyr-Münichholz 1 971 Schlier-Redl-Zipf 1 488

kartel DEST Accumulatoren-Fabrik AFA (hlavný producent akumulátorov pre nemecké ponorky) Bayer (hlavný nemecký producent liekov a liečiv) Deutsche Bergwerks- und Hüttenbau v Linzi sídliace Eisenwerke Oberdonau (hlavný dodávateľ ocele pre nemecké obrnené tanky počas druhej svetovej vojny ) Flugmotorenwerke Ostmark (výrobca leteckých motorov) Otto Eberhard Patronenfabrik (závod na výrobu munície) Heinkel a Messerschmitt (letecké továrne, tiež výrobca trupov pre V2) Hofherr und Schrenz Österreichische Sauerwerks (výrobca zbraní) PUCH (dopravné prostriedky) Rax-Werke (stroje a rakety V2) Steyr (továreň na výrobu ľahkých zbraní) kartel Steyr-Daimler-Puch (zbrane a dopravné prostriedky) Universale Hoch und Tiefbau (budovanie tunelov v Loibl Passe)

Väzňov prenajímali ako otrokov. Využívali ich napríklad na prácu v miestnych farmách, pri budovaní ciest, spevňovaní a oprave brehov Dunaja, na budovanie veľkých obytných štvrti v Sankt Georgen, a nútili ich pracovať aj na archeologických vykopávkach v Spielbergu.

Po začatí strategického bombardovania nemeckého vojnového priemyslu spojeneckými vojskami sa nemeckí plánovači rozhodli presunúť výrobu do podzemia, ktoré bolo nedostupné nepriateľskému vzdušnému bombardovaniu. Väzni dostali príkaz vybudovať v Gusene I niekoľko veľkých tunelov pod kopcami, ktoré obkolesovali tábor (krycie meno Kellerbau, ). Koncom druhej svetovej vojny vykopali väzni priestory s plochou až pre továreň na malé zbrane. V januári 1944 vybudovali podobné tunely väzni z pobočky Gusen II pod dedinou Sankt Georgen (krycie meno Bergkristall, ). Vykopaním približne umožnili firme Messerschmitt, aby vybudovala montážny závod na výrobu Messerschmitt Me 262 a rakiet V2. Okrem lietadiel, slúžilo asi tunelov Gusenu II pre továrne, ktoré vyrábali rôzny vojnový materiál . Koncom roku 1944 pracovalo v podzemí približne 11 000 väzňov Gusenu I a II Stanisław Dobosiewicz, W obronie życia…, op.cit., p.194. Ďalších 6 500 pracovalo na rozšírení podzemnej siete tunelov a hál. Po dokončení v roku 1945, bola továreň Me 262 mesačne schopná zmontovať 1 250 lietadiel. Bola to druhá najväčšia nemecká továreň na výrobu lietadiel po taktiež podzemnom koncentračnom tábore Dora-Mittelbau .

Vyhladenie prácou Okrem hospodárskej úlohy mal tábor aj politický význam. Prinajmenšom do roku 1942 bol tábor určený na väznenie a vraždenie skutočných aj vymyslených politických a ideologických nepriateľov Nemecka . Tábor slúžil nemeckej vojnovej mašinérii a vykonával aj vyhladzovanie prácou. Keď boli väzni po 12-hodinovej práci v kameňolome úplne vyčerpaní, alebo keď boli príliš chorí alebo príliš slabí, aby mohli pracovať, presunuli ich do tzv. Revíru („Krankenrevier“, barak pre chorých) alebo na iné miesto na vyhladenie. Spočiatku nemal tábor vlastnú plynovú komoru a takzvaných muzulmanov, väzňov príliš chorých na to, aby pracovali po tom čo boli týraní, podvyživení alebo úplne vyčerpaní, prepravili do iných koncentračných táborov na vyhladenie (najčastejšie do neslávneho zámku Hartheim , ktorý bol vzdialený ) alebo usmrtení smrtiacou injekciou a spopolnení v miestnom krematóriu. So zvyšujúcim počtom väzňov sa tento systém príliš predražoval a od roku 1940 sa Mauthausen stal jedným z mála západných táborov, ktorý používal plynovú komoru pravidelne. Zo začiatku používal iba improvizovanú mobilnú plynovú komoru – dodávku s výfukovou trubicou prepojenou dovnútra – ktorá pendlovala medzi Mauthausenom a Gusenom. V decembri 1941 dokončili trvalú plynovú komoru, ktorá mohla zabiť naraz asi až 120 väzňov .

Väzni