Manicheizmus (iné názvy: manichaizmus, manichejstvomanichejstvo In: ; v modernej perzštine آیین مانی, ) bolo synkretické náboženské učenie založené prorokom Máním v Novoperzskej ríši. Kresťanmi bolo manichejstvo vnímané ako heréza. Hlásalo prepracovanú dualistickú kozmológiu popisujúcu boj medzi dobrým duchovným svetom svetla a zlým materiálnym svetom tmy. Prostredníctvom procesu, prebiehajúceho v ľudskej histórii, sa svet svetla postupne vymaňuje zo sveta hmoty a vráti sa do sveta svetla, odkiaľ prišiel. Manicheizmus svojím učením spájal kresťanskú ideu spasenia a radikálnym gnostickým a zoroastrijským dualizmom. Niesol taktiež prvky budhizmu a neskôr aj taoizmu. Samotný Mání sám seba považoval za posledného proroka, ktorý doplnil učenie predchádzajúcich učiteľov, a ktorý prekonal neúplné kresťanstvo. Svojimi nasledovníkmi bol preto prezývaný „pečať prorokov". Manichejci preto ako jediné pravé náboženstvo, v ktorom môže prísť k naplneniu konečného cieľa uznávali samých seba, ostatných nasledovníkov Krista označovali ako židov. Manicheizmus bolo univerzálne náboženstvo, a vďaka svojim misionárom sa stal pomerne rýchlo úspešným, a rozšíril sa na rozsiahlom území siahajúcom na východe od Číny až po rímsku Britániu na západe. Prosperoval najmä medzi tretím a siedmym storočím, v jeho vrcholných časoch bol jedným z najrozšírenejších náboženstiev na svete. Istý čas bol hlavným konkurentom kresťanstva v súťaži nahradiť klasické pohanstvo. Manicheizmus prežil dlhšie na východe, a zdá sa, že nakoniec zanikol po 14. storočí v južnej Číne. Väčšina jeho pôvodných spisov bola stratená, prežili ale mnohé preklady a fragmentárne texty.
V stredoveku sa výrazom manicheizmus označovalo aj viacero nových heretických, najmä dualistických učení ako napr. paulikiáni, bogomili, či katari (albigénci). Tieto názorové smery však nemuseli nutne mať nič spoločné s prvotným Máního učením, či s dualizmom. V Byzantskej ríši bolo manichejstvo chápané ako najnebezpečnejšia heréza.Manicheismus, manichejství. In: Manichejstvo dlhý čas vyznával aj svätý Augustín z Hippa, nakoniec ho však zanechal a obrátil sa na učenie katolíckej cirkvi. Jeho diela proti manichejcom sú dodnes jedny z najcennejších zdrojov o manichejskej náuke.
Výrazy odvodené od „Manichejec“ sú používané (často ako hanlivé termíny) ako prívlastky k filozofii morálneho dualizmu, podľa ktorého morálny priebeh konania zahŕňa jasnú (alebo zjednodušujúcu) voľbu medzi dobrom a zlom, alebo ako označenie ľudí, ktorí majú takýto názor.
Dejiny hnutia náhľad|Mání na stredovekej iluminácii vľavo|náhľad|Zrodenie Máního, Jüanská maľba
Zakladateľ hnutia Mání (gréc. Manichaios) (216277) sa narodil v južnej Mezopotámii v okolí Ktésifónu. Jeho život je spojený s veľkým množstvom legiend a historicky exaktne sa preto o jeho živote mnoho nevie. Narodil sa do rodiny židokresťanského sektového vyznania, presný prúd ale nie je úplne istý, podľa súčasných teórií šlo zrejme o elchasaitov. Jeho otec Patak (Pattíktos Patticius) sa v tomto spoločenstve horlivo angažoval a k záujmu o náboženstvo priviedol aj svojho syna. Od dvanástich rokov sa mu ako anjel malo podľa legiend zjaviť jeho duchovné dvojča (aram. tawma, gr. syzigos), ktoré mu následne ako dvadsaťštyri ročnému odovzdalo informáciu – poznanie (gnóza) o pravdivom usporiadaní sveta. Mání pre túto skúsenosť opustil svoju pôvodnú vieru a začal hlásať svoje gnozeologické učenie. Veľkou inšpiráciou mu boli spisy Markióna zo Sinope (zakladateľ markionizmu) a Bardesana z Edessy, na ktorého aj priamo odkazuje. Ďalší vplyv naňho mohol mať aj zoroastrizmus a antické gnózy. Spočiatku sa Mání snažil presvedčiť najmä svojich spoluveriacich, jedným z jeho prvých prívržencov bol jeho otec. Následne začal vykonávať proselytizačné misie po krajine. Máního hlavným pôsobiskom bola Sásánovská Perzia, na svojich cestách však prišiel až do Indie, kde sa mu o pravdivosti svojej viery podarilo presvedčiť túránskeho šacha. Veľkej obľube sa Mání tešil vďaka kráľovmu bratovi u veľkokráľa Šápúra I. (205272) a jeho syna Hormizda I. (272273). Veľkokráľovi Šápúrovi Mání dedikoval aj dielo, stručné zhrnutie svojej viery nazvané Šábuhragán. Šápúr síce manicheizmus neprijal, náboženstvo však bolo tolerované a Mání od kráľa dostal list, ktorý mu povoľoval slobodný pohyb po ríši. Podľa niektorých zdrojov sa Mání nechal uctievať ako Paraklétos (povolaný, či živý utešiteľ), ktorého kresťania naopak spájali s Duchom Svätým. Podľa iných manichejských zdrojov za Parakléta považoval svoje duchovné alter ego. Sám sa však považoval za posledného z prorokov a apoštolov, skrze ktorého hovorí Duch Svätý. Mání svoje učenie vtelil do svojich písomností, ktoré nazval „žijúcimi kníhami“. Jeho cieľom bolo vytvoriť svetovú vieru, a preto sám živo šíril vieru po krajine, a svojich žiakov zase posielal šíriť vieru do okolitých krajín. Po smrti Hormizda však na trón nastúpil jeho brat Báhrám I. a situácia sa zmenila. Mání sa pre odpor a obavy zoroastrijského kléru dostal do nepriazne a musel opustiť kráľovský dvor. Potom, čo sa mu na manicheizmus podarilo konvertovať jedného miestneho princa bol nakoniec uväznený a vo väzení zomrel. Podľa manichejskej viery bol umučený alebo popravený, presné historické informácie nemáme. Máního osud a pravdepodobná poprava sa stala z jedným nástrojov manichejskej propagandy a Mání bol svojim skonom pripodobňovaný Kristovi. Krátko pred smrťou Mání za svojho nástupcu zvolil kaškarského manichejca Sisina (Sisa, Sisinia). Manichejci v Perzskej ríši začali byť spolu s kresťanmi prenasledovaní a ich viera potláčaná, Sisin podobne ako Mání zomiera mučeníckou smrťou. Mániho učenie sa začalo šíriť na východ, kde sa dostalo až do Číny a na západ, kde získalo mnohých priaznivcov v Rímskej ríši.CHALUPA, Aleš. Gnosticizmus, S. 5658AURELIUS, Augustinus. Vyznání, S. 220nV Rímskej ríši bol manicheizmus v prvých storočiach nášho letopočtu prenasledovaný podobne ako kresťanstvo. Medzi prvé príčiny patrila nedôvera Rimanov voči cudzej náuke. V jej hlásateľoch úrady videli osoby vykonávajúce podvratnú činnosť v prospech Perzskej ríše. Neskôr, po tom, čo sa v Rímskej ríši rozšíril kresťanský kult, sa postoj rímskych cisárov zmenil, a v manicheizme zase videli protivníka ortodoxnej (t. j. katolíckej) náuky, a potlačovali ho ako herézu. Prvý reskript proti manichejcom vydal cisár Dioklecián v roku 297. Zameraný bol na severnú Afriku, kde mali manichejci silnú základňu. Druhý edikt, pravdepodobne zameraný len na mesto Rím, vydal cisár Valentinián I. v roku 372. Viacero nariadení vydali aj cisári Gratianus a Theodosius I. Za vlády Theodosia I. sa kresťanstvo stalo dokonca oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše.AURELIUS, Augustinus. Vyznání, S. 165n Manicheizmus bol v mnohom podobný kresťanstvu a dlho mu tvoril obrovskú konkurenciu. Konverzie medzi vierami neboli neobvyklé, ba často sa dotýkali i vysokých predstaviteľov náboženstiev – biskupov. Tento jav bol pomerne rozšírený v severnej Afrike, kde bol manicheizmus svojim racionalizmom obyvateľom často bližší než katolícke kresťanstvo, či donatizmus. Konverziu od manicheizmu ku kresťanstvu zažil napr. i jeden z najväčších učencov vtedajšej doby – svätý Augustín z Hippa.AURELIUS, Augustinus. Vyznání, S. 162163n Po konverzii začal Augustín proti manichejcom vystupovať. Napísal proti nim viacero diel a zviedol viacero učených dišpút. Vďaka podobnej činnosti cirkevných otcov a pre nariadenia rímskych cisárov postupne manicheizmus v Rímskej ríši, najmä na západe začal ustupovať. Edikty proti manichejcom vydal aj cisár Honorius. V roku 428 cisár Theodosius II. manichejcov vykázal preč z miest. Nasledovali viaceré zákroky kresťanských autorít, pálenie manichejských diel a vyhnanie manicejcov do periférnych častí ríše. Obzvlášť závažné boli nariadenia proti manichejcom uvalené Justínom a Justiniánom I. v roku 527, ktoré hrozili dokonca trestom smrti.TARDIEU, Michel. Manichaeism, S. 9397
Manicheizmu sa v tomto období preto viac darilo na východe. Nevyhli sa im však vnútorné problémy. Okolo roku 570 dokonca puritánski manichejci prezývaní denavari povstali pod velením Šad Hormizda a v Transoxanii sa odčlenili od univerzálnej manichejskej cirkvi. Príchodom islamu začína manicheizmus na Blízkom východe postupne ubúdať, spočiatku sa ho dotýkajú náboženské slobody pre nemoslimov (dhimma), neskôr sa striedajú obdobia prenasledovaní a tolerancií. V 7. storočí sa manicheizmus počas vlády dynastie Tchang zreteľnejšie rozšíril do západnej Číny, a o storočie neskôr okolo roku 763 sa stal štátnym náboženstvom v Ujgurskej ríši. Pre nátlak Ujgurov sa manicheizmu darí aj vo vnútrozemskej Číne a čínsky cisár musí súhlasiť s výstavbou manichejských chrámov a kláštorov vo svojich mestách. Po páde Ujgurskej ríše v roku 840 čínsky cisár Wu-cung v roku 843 ruší náboženské slobody pre manichejcov a prikazuje ničiť manichejské knihy a kláštory.Mani, Manichaeism. In: V roku 849 vzniká v Turfanskej oáze manichejské kráľovstvo Čchočcho, ktoré sa pri moci udržalo nasledujúce dve storočia. Podľa Ibn an-Nadíma v roku 932 v Samarkande žije stále okolo 500 manichejcov. Do roku 960 manicheizmus mizne z čínskeho Kašgaru, nahrádza ho islam. V 11. a 12. storočí časť manichejcov žila v Karakitanskej ríši a následne v Mongolskej ríši, kde stretnutie s nimi spomína Marco Polo.TARDIEU, Michel. Manichaeism, S. 9799 Mongolská dynastia Jüan manicheizmus príliš neprenasledovala a vzniklo viacero manichejských diel, význam náboženstva však pomaly upadal. Manicheizmus v Číne sa následne udržal minimálne do 14. storočia.
Manichejské posvätné knihy náhľad|Akšóbhja (Buddha) v raji so Svetelným krížom, symbolom manichejcov Manichejské texty boli preložené do obrovského množstva jazykov, medzi inými do latinčiny, gréčtiny, koptčiny, aramejčiny, sýrčiny (pôvodný jazyk väčšiny diel), strednej perzštiny, partčiny, arabčiny, bakrijčiny, sogdčiny, ujgurčiny, tocharčiny B a čínštiny. Mániho kánonické dielo sa skladalo zo siedmich diel (tzv. heptateuch) a šlo o:CHALUPA, Aleš. Gnosticizmus, S. 5962
Živé evanjelium, nazývané aj Veľké evanjelium, Evanjelium presvätej nádeje alebo iba Evanjelium. Bolo pôvodne napísané v sýrčine, ale už za Máního života bolo prekladané. Do dnešných dní sa zachovali iba zlomky. Z Al-Birúního Chronológii vieme, že kniha bola rozdelená do 22 oddielov, ktoré boli označené písmenom aramejskej abecedy. Obsahovo šlo o zhrnutie zvestovania od Máního dvojníka. Poklad života, aj Poklad Žijúceho. Rozsiahle dielo zložené zo siedmich kníh. Dochované zlomky sa zaoberajú pôsobeniu Tretieho Posla a jeho role v záchrane žijúcej duše. Šlo pravdepodobne o prvý systematický výklad, apologézu Máního náuky. Dielo kedysi slúžilo ako podporný argument pre argumentáciu závislosti medzi manichejcami a mandejcami, ktorých posvätný text sa tiež volá Ginza (Poklad) Pragmateia (Pojednanie alebo Legendy) je dielo opradené mnohými kontroverziami. Podľa možného výkladu názvu niektorí bádatelia dielo chápali ako Máního list, alebo list minimálne Mánímu pripisovaný, ktorý koloval na Západe (má grécky názov). Podľa niektorých teórií (napr. Michel Tardieu) však názov Pragmateia možno preložiť ako legendy a dielo by tak opisovalo manichejskú mytológiu. Kniha tajomstiev, alebo aj Kniha mystérií bolo 18 kapitolové dielo. Známe je z Ibn an-Nadímovho diela Fihrist. Podľa zachovaných údajov šlo zrejme o apologetické dielo proti konkurenčným kresťanským, židovským a gnostickým náukám, bol značne vystavaný na apokryfnej tradícii. Kniha gigantov alebo Kniha obrov sa zaoberala tematikou hriešnych strážcov – anjelov. Dielo bolo inšpirované judaistickými starozákonnými textami, s ktorými sa Mání zoznámil zrejme ešte v rámci jeho elchaistickej minulosti, dielo bolo preložené do mnohých jazykov a nieslo aj perzské (iránske) motívy. Bolo varovaním pred následkami miešania božského a ľudského sveta Žalmy (a modlitby) boli spísané Máního nasledovníkmi, nešlo teda o čisto Máního dielo. Boli využívané pri liturgiách. súbor Máního listov