náhľad|Zber liečivých rastlín v Marksteine, Francúzsku Bylinkárstvo (iné názvy: zelinkárstvo, korenárstvo) je jednou z liečebných techník ľudového liečiteľstva (alternatívnej medicíny) založenej na liečebnom účinku rastlín.
Znalec, zberateľ liečivých bylín a nazýva bylinkár alebo zelinkár. Osoby špecializujúce sa na zber koreňov boli najmä v minulosti nazývané korenár či korenárka. Tento termín však v niektorých oblastiach Slovenska označoval aj všetkých bylinkárov.
História vľavo|náhľad|Lekár pripravujúci elixír, tuš a akvarel, ilustrácia v De materia medica, versio arabica, 1224 dnes: Metropolitan Museum of Art, New York, USA (Met 13,152,6) Dejiny bylinkárstva siahajú až do praveku, keďže vtedajší ľudia sa živili aj rastlinami, ktoré neskôr začali využívať aj na liečenie. V neskorších dobách sa tento druh medicíny značne rozvinul.
Slovenská tradícia V tradičnej ľudovej medicíne na území dnešného Slovenska tvorili liečivé rastliny najbohatšiu a najstaršiu zložku liečebných a preventívnych prostriedkov. Bylinkárstvom sa viac zaoberali viac staršie ženy, hoci zber niektorých rastlín bol vyhradený skôr pre mužov, osobitne bačov či pastierov, ktorí rastliny používali pri liečení dobytka. Bylinkári sa okrem zberu venovali aj predaju rastlín. Bylinkárske vedomosti boli odovzdávané väčšinou ústne, ale aj v receptároch kláštornej proveniencie.
náhľad|Podbeľ liečivý používaný v slovenskom bylinkárstve Celkovo sa na území Slovenska využívalo na liečenie asi 300 druhov rastlín. Už v staroslovanskom období sa využíval podbeľ, skorocel, kopytník či materina dúška. Využívali sa najmä divo rastúce rastliny. Osobitne mnísi niektorých reholí sa však venovali aj pestovaniu rastlín v kláštorných záhradách. Z pestovaných rastlín boli využívané najmä levanduľa či marolist väčší. Pri liečení sa uplatňovali tiež niektoré poľnohospodárske plodiny ako hrach, fazuľa, petržlen, ľan či konopa.
Rastliny sa používali nielen na základe racionálnych poznatkov, ale aj na základe iracionálnych predstáv o ich účinkoch. Niekedy vychádzali ľudoví liečitelia z princípov analógie či opozície (t.j. podobné liečiť podobným, protichodné liečiť protichodným). Napríklad pri žltačke sa používali žlté kvety. U niektorých rastlín sa dodržiaval mužský a ženský princíp. Podľa tradičných názorov sa mali rastliny zbierať ráno alebo večer a typicky na vybrané dni: na sviatok svätého Jána (24. júntzv. svätojánske zeliny), na Juraja (24. apríl), v noci na sviatok svätých Petra a Pavla (29. jún), v sviatok Najsvätejšej Trojice alebo Panny Márie Zelnej (15. august). Účinky liečivých rastlín malo zabezpečiť aj ich posvätenie (osobitne na „Pannu Máriu Zelnú“, na Kvetnú nedeľu či na oltárikoch stavaných na sviatok Božieho tela). Dôležité bolo i miesto zberu, napríklad rastliny z cintorínov mali „umŕtviť“ chorobu. Mnohé rastliny boli používané v magických praktikách či ako jedy.
V niektorých oblastiach Uhorska bol zber liečivých rastlín dokonca poddanskou povinnosťou: poddaní zbierali rastliny napríklad pre kláštornú lekáreň v Kláštore pod Znievom alebo na lietavskom či oravskom panstve pre miestnu feudálnu vrchnosť.
Zber a používanie liečivých rastlín sa neskôr výrazne zintenzívnili najmä na území západného Slovenska. Veľký osvetový vplyv mala najmä publikácia Malý zelinár (1793) od Juraja Fándlyho. Ešte v prvej polovici 20. storočia patrili liečivé rastliny, medzi najpoužívanejšie domáce liečivá na Slovensku. Neskôr však ich význam upadol vďaka rozvoju tradičnej medicíny a väčší význam bol bylinkárstvu venovaný len v horských oblastiach.
Referencie
Ďalšia literatúra
Pozri aj liečivá rastlina farmakognózia
Iné projekty
Kategória:Fytoterapia Kategória:Alternatívna medicína Kategória:Doplnky stravy