Boeing B-52 Stratofortress

thumb|right|Nákresy modelov 462, 464-29 a 464-35 thumb|right|Nákresy modelov 464-49, 464-67 a B-52A thumb|right|Druhý prototyp YB-52 počas letu

Boeing B-52 Stratofortress je americký strategický bombardér dlhého doletu. Vyvíjaný bol od roku 1948 a v roku 1952 vzlietol prvý prototyp. Do služby bol zavedený v roku 1955, aby postupne nahradil stroje Convair B-36 a Boeing B-47 Stratojet. Úlohou B-52 bolo prenikať na nepriateľské územie vo veľkých výškach, to sa však vďaka rozvoju striel zem-vzduch stalo veľmi riskantné; v 60. rokoch sa ich nasadenie zmenilo na prieniky v malých výškach. Bol použitý tiež pre vynášanie strojov X-15. Lietadlá B-52 boli pôvodne navrhnuté so šípovým krídlom pod uhlom 20° a turbovrtuľovými motormi, nakoniec však dostali krídlo pod uhlom 35°, osem prúdových motorov a zariadenie pre tankovanie za letu. Konštrukcia B-52 sa považovala za provizórnu a počítalo sa, že stroje budú počas 60. rokov nahradené, prešli však rozsiahlou modernizáciou a v službe majú byť až do roku 2045.

Vznik a vývoj Začiatok vývoja B-52 siaha až do júna 1945, kedy ešte stále prebiehala vojna v Tichomorí. Americká armáda mala stále v čerstvej pamäti veľké straty na životoch pri obsadzovaní ostrovov, plniacich neskôr funkciu predsunutých základní pre bombardéry B-29. Preto k základným požiadavkám na nový bombardér patril dostatočne dlhý dolet, ktorý by umožnil posádke lietadla splniť svoje poslanie bez potreby medzipristátia na základni v inej krajine.

Dňa 23. novembra 1945 boli vydané špecifikácie, na základe ktorých mal mať bombardér akčný rádius a rýchlosť /h v nadmorskej výške . Päťčlennú posádku mal dopĺňať bližšie neurčený počet strelcov, ktorí by obsluhovali kanóny kalibru . Bombovnica lietadla mala mať nosnosť .

Dňa 13. februára 1946 oslovilo americké letectvo spoločnosti Boeing, Consolidated Aircraft a Glenn L. Martin Company, aby predložili na základe stanovených technických špecifikácií svoje návrhy.STUNNING! Inside the B-52 Stratofortress in 52 high-res images Zmluvu na vývoj nového bombardéra získala 5. júna 1946 spoločnosť Boeing, ktorá prišla s projektom Model 462. Ten predstavoval lietadlo s priamymi krídlami, ktoré malo byť poháňané šiestimi turbovrtuľovými motormi Wright XT35 Typhoon. Čoskoro sa však ukázalo, že lietadlo by bolo príliš veľké, drahé a nemalo by dostatočný potenciál na ďalšiu modernizáciu.Boeing B-52 Stratofortress Spoločnosť Boeing teda pôvodný návrh prepracovala a prišla s modelom 464-17, ktorého pohon mali zabezpečovať iba štyri turbovrtuľové motory Wright XT35. Ten vývojári ďalej upravili na model 464-29 so šípovitými krídlami, ktoré zvierali uhol 20o. Charakteristiky tohto návrhu však stále nespĺňali požadované špecifikácie, čo viedlo k modelu 464-35. Ten počítal s tým, že štyri turbovrtuľové motory budú mať dvojicu protichodných vrtúľ.Boeing B-52 Stratofortress High-Altitude, Long-Range Strategic Heavy Bomber (1955) Keďže ani jeden z týchto návrhov nedosahoval požadované parametre, dospeli konštruktéri Boeingu a predstavitelia amerického letectva k rozhodnutiu, že nový bombardér bude poháňaný ôsmymi dvojprúdovými motormi a bude mať šípovitosť krídel s uhlom 35o. Prvotným modelom, ktorý reprezentoval tieto špecifikácie bol 464-49, navrhnutý na základe B-47 Stratojet. Jeho zväčšený variant 464-67 sa stal základom pre lietadlá B-52A. Dňa 14. februára 1951 bola so spoločnosťou Boeing podpísaná zmluva na výrobu 13 strojov s označením B-52A.

Predtým, ako sa začala sériová produkcia, boli vyrobené dva prototypy: XB-52 a neskôr YB-52. XB-52 bol predvedený 14. februára 1951, avšak z dôvodu poškodenia odtokovej hrany krídla musel byť jeho prvý vzlet odložený. Predbehol ho tak jeho mladší súrodenec YB-52, ktorý sa vzniesol k oblohe 15. marca 1952. Po tom, čo oba prototypy úspešne absolvovali letové testy, bola spustená počiatočná sériová výroba. Prvá B-52A vzlietla 5. augusta 1954, avšak z pôvodne objednaných 13 lietadiel boli nakoniec dodané len 3 kusy. Zvyšných 10 strojov bolo vyrobených vo verzii B-52B, ktorá mala modernejší motor, vylepšený navigačný a zameriavací systém.B-52 Stratofortress Historical Snapshot Prvá B-52B so sériovým číslom 52-8711 bola dodaná na leteckú základňu Castle v Kalifornii 29. júna 1955. Dňa 12. marca 1956 bola prvá letka bombardérov B-52 prehlásená za bojaschopnú. Trvalo však viac ako rok, kým sa konštruktérom podarilo odstrániť “detské choroby” nového bombardéra. Medzi ne patrili hlavne problémy s palivovým systémom, vstrekovacími čerpadlami, chybnými alternátormi a taktiež so systémom riadenia paľby.

Produkcia lietadiel B-52 prebiehala až do 22. júna 1962, keď opustil brány továrne vo Wichite posledný bombardér. Celkovo bolo vyrobených 744 lietadiel B-52 v rôznych verziách a celkové produkčné náklady dosiahli hodnotu 4,5 miliardy USD.

Konštrukcia thumb|right|Kabína pilotov v B-52H thumb|right|Spodná paluba kokpitu thumb|right|Strelecká veža na B-52G thumb|right|Porovnanie chvostovej časti jednotlivých verzií B-52 thumb|right|Motor J57 od PRATT & WHITNEY thumb|right|Pohľad na B-52H prelietajúci ponad púšť thumb|right|Spodný pohľad na B-52 B-52 je hornoplošník so šípovitými krídlami s uhlom 35o a s rozpätím . Kvôli svojej veľkosti a hmotnosti mali tieto obrovské krídla tendenciu sa na koncoch prehýbať. Preto má lietadlo okrem hlavného podvozku, nachádzajúceho sa pod trupom, ešte malú prídavnú podvozkovú nohu na konci každého z krídel. Na každom z krídel sú dva páry motorov, o pohon lietadla sa tak stará celkovo 8 dvojprúdových motorov. Kvôli svojmu dlhému obdĺžnikovému trupu je Stratofortress príslušníkmi letectva posmešne prezývaný BUFF, čo je akronym zo slovného spojenia Big Ugly Fat Fucker (Veľký škaredý tučný zmrd). Kabína posádky bola rozmiestnená v dvoch podlažiach. V hornom sedí pilot, kopilot a dôstojník, zodpovedný za systémy elektronického boja. V dolnej časti sedia ešte dve osoby – navigátor a obsluha zbraňových systémov. Pretlaková kabína posádky B-52 bola navrhnutá tak, aby mohli piloti sedieť vedľa seba. Takéto usporiadanie sedadiel poskytlo väčší priestor pre ukazovatele prístrojov a umožniť lepšiu interakciu medzi pilotom a kopilotom.

Boeing vyrobil 8 rôznych verzií týchto lietadiel, ktoré sa navzájom líšili pohonnými jednotkami, avionikou alebo výzbrojou. B-52A Pohon tejto prvej verzie zabezpečovali štyri motory P&W J57-9W, z ktorých každý mal ťah 44,5 kN. Na konci každého z krídel bola pripevnená pomocná palivová nádrž o objeme 3787 litrov, pričom dolet mohol byť predĺžený aj tankovaním počas letu. Lietadlo malo pre vlastnú ochranu namontovanú v zadnej časti trupu streleckú vežu. Tá bola vybavená štyrmi kanónmi Browning M3 kalibru , každý s palebným priemerom 600 nábojov. Vo verzii B-52A boli vyrobené tri stroje, ktoré slúžili po dlhú dobu na testovacie účely alebo ako lietadlá špeciálneho určenia. B-52B Verzia B-52B získala spoľahlivejší bombardovaco-navigačný systém a taktiež systém riadenia streľby pre kanóny streleckej veže. Nový systém riadenia streľby však neposkytoval uspokojivé výsledky a tak bola pri väčšine vyrobených strojov použitá dvojica nových kanónov M24A-1 kalibru . Ani toto riešenie nebolo oveľa lepšie, preto bolo niekoľko lietadiel naspäť vybavených kanónmi Browning M3 s modernizovaným systémom riadenia streľby. Bombardéry B-52Bs boli poháňané motormi J57-P-29W, J57-P-29WA alebo J57-P-19W. Všetky tieto pohonné jednotky mali suchý ťah 46,7 kN. Celkovo bolo vyrobených 50 kusov týchto lietadiel, pričom 27 z nich boli prieskumné varianty RB-52B. B-52C Najviditeľnejším rozdielom B-52C od predchádzajúcej verzie bolo namontovanie externej palivovej nádrže s objemom 11365 litra pod každé krídlo lietadla. Povrch bombardérov B-52C mal prirodzenú kovovú úpravu, pričom brucho lietadla bolo pokryté vrstvou bielej farby, aby odrážalo záblesk jadrového výbuchu. Tento náter bol neskôr spätne aplikovaný aj na stroje B-52B. Okrem toho boli okienka B-52C vybavené závesmi, ktoré mali blokovať oslnenie z nukleárnej explózie. B-52C mohli niesť termonukleárne bomby alebo konvenčnú výzbroj s hmotnosťou do . Modernizáciou prešiel i systém riadenia streľby, ktorý sa konečne ukázal byť funkčný a efektívny. Prvá B-52C zišla z linky továrne v Seattli v júni 1956 a do konca tohto roku získalo americké letectvo všetkých 35 kusov tejto produkčnej verzie. B-52D 69 bombardérov B-52D bolo takmer identických s verziou B-52C, táto verzia bola však produktom továrne v meste Wichita. B-52E B-52E bol navonok podobný variantu B-52D, líšil sa však novou avionikou. Koncom päťdesiatych rokov 20. storočia sa sovietska protivzdušná obrana zlepšila natoľko, že výškové bombardovanie nieslo so sebou riziko príliš vysokých strát. Došlo preto k zmene zaužívanej taktiky a bombardéry boli vybavené novými zariadeniami, umožňujúcimi vykonávať lety v nízkych letových hladinách. V lietadlách tak pribudol navigačný a bombardovací systém AN/ASQ-38, navigačný a bombardovací rádiolokátor AN/ASB-4 a dopplerovský indikátor výšky AN/APN-89. B-52E absolvoval svoj prvý let 17. októbra 1957 a celkovo bolo v tejto verzii vyrobených 100 kusov. B-52F B-52F sa od verzie “E” odlišoval novými motormi J57-43W, ktoré mali suchý ťah 49,8 kN. Lietadlá boli vyrábané v rokoch 1958 až 1959 a celkovo ich zišlo z linky 89 kusov.

B-52G B-52G mal radu konštrukčných vylepšení, ktorými sa výrazne odlišoval od predchádzajúcich verzií. Konštruktérom Boeingu sa podarilo prerobiť krídla lietadla a umiestniť do nich palivové nádrže, čím sa zvýšil objem paliva vo vnútorných nádržiach na 176 507 litrov. Zároveň bol objem externých nádrží na koncoch krídel znížený na 2650 litrov a celková kapacita paliva sa dostala na 181 808 litrov.

Na draku bolo tiež uskutočnených niekoľko vylepšení, čo viedlo k zníženiu hmotnosti prázdneho lietadla o niekoľko ton. Strelec bol presunutý zo streleckej veže dopredu do kokpitu, kde sa pridal ku zvyšku posádky. Kanóny ovládal na diaľku prostredníctvom TV spojenia a systému riadenia streľby AN/ASG-15. Presunutie strelca vpred sa nakoniec neukázalo ako najšťastnejšie riešenie. Potvrdilo sa, že je efektívnejšie mať človeka v streleckej veži osobne, aby mohol dohliadnuť na najzraniteľnejšiu pozíciu, tzv. “šiestu hodinu”.

V kokpite bolo zrealizovaných tiež niekoľko vylepšení, k jedným z najdôležitejších patrilo nepochybne lepšie ovládanie klimatizácie. Slabinou predchádzajúcich modelov bol totiž stav, kedy bolo posádke vo vrchnej časti kabíny horúco, zatiaľ čo posádka v spodnej časti trpela chladom.

Nos lietadla bol o niečo predĺžený, zatiaľ čo zvislá chvostová plocha bola skrátená o , takže rozdiel medzi B-52G a predchádzajúcimi verziami bol zjavný na prvý pohľad. Počet spojlerov na každom krídle sa zvýšil zo šesť na sedem a krídelká boli úplne odstránené, zrejme kvôli zníženiu hmotnosti.

Verzia B-52G mala pod každým krídlom závesník, schopný niesť riadenú strelu s jadrovou hlavicou GAM-77 (AGM-28) Hound Dog. Nebola to veľmi presná zbraň, ale zato mala bojovú hlavicu s veľkým ničivým účinkom, preto nemusela byť nevyhnutne navedená na cieľ s vysokou presnosťou. Maximálny dolet strely bol , čo by umožnilo jej odpálenie mimo dosahu sovietskeho protivzdušného systému. Sovietske odpaľovacie zariadenia tak mohli byť zničené z bezpečnej vzdialenosti, čo by vytvorilo "dieru" v obrannej bariére. V bombovnici mohla B-52G niesť štyri riadené strely ADM-20 Quail, ktoré slúžili ako klamné ciele. Strely mali podobné letové výkony a efektívnu odrazovú plochu ako B-52. Na svoju dobu mali prepracovaný navádzací systém, ktorý umožňoval uskutočniť počas letu dve zmeny kurzu a jednu zmenu rýchlosti.

B-52G bol variant, vyrábaný v najväčších množstvách a celkovo sa ich vyprodukovalo 193 kusov. Dodávky pre americké letectvo prebiehali v rokoch 1958 až 1961.

B-52H