Článkonožce (iné názvy pozri nižšie; lat. Arthropoda) sú najpočetnejší živočíšny kmeň.
Je to obrovská, dosť starobylá a vnútorne veľmi diferencovaná skupina článkovaných živočíchov, ktoré fylogeneticky nadväzujú na Polychaeta. V procese fylogenézy však získali znaky, ktoré im umožnili osídliť všetky suchozemské i sladkovodné ekosystémy a vrátiť sa aj naspäť do mora, z ktorého vzišli. Všade, kde sa vyvíjali, dosiahli mimoriadnu mnohorakosť foriem a prekvapujúcu diverzitu (na súši tvoria podľa niektorých odhadov dokonca až 95 % živočíšnych druhov).
Názvy Hlavný súčasný slovenský názov tohto taxónu (zavedený v 40. rokoch 20. storočia) je článkonožceIVANIČ PORHAJAŠOVÁ, J. et al. Zoológia. Nitra: Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre, 2017, S. 3článkonožce. Krátky slovník slovenského jazyka 2020. S. 108BREHM, A. et al. Život zvierat v štyroch zväzkoch, Bezstavovce. Bratislava: Obzor, 1975, S. 122Nomenklatúra zoologickej systematiky. Slovenské odborné názvoslovie 1 1953. S. 11CELDER, J. et al. Prírodoveda pre I. triedu meštianskych škôl. Bratislava: Štátne nakladateľstvo, 1942, S. 197; ojedinele sa vyskytuje v nesprávnej podobe článkonožciBÓZNER, A., INCZINGER, F. Patológia pre farmaceutov. Bratislava: Univerzita Komenského, 1979, S. 14, 17. Menej častý je (mimochodom viacznačný) názov článkovceJAVOREKOVÁ, S. et al. Biológia pôdy v agroekosystémoch. Nitra: Slovenská poľnohospodárska univerzita, 2008, S. 88Nemecko-slovenský pôdohospodársky slovník. Bratislava: Príroda. 1971. S. 204, resp. staršie: článkovcičlánkovci. In: BUJNÁK, Pavel, ed. Slovenský náučný slovník: Príručná encyklopédia vedomostí v troch dieloch 1. diel A – D. Bratislava, Praha: Litevna, literárne a vedecké nakladateľstvo Vojtech Tilkovský, 1932. S. 293Rízner Ľ. V. Živočíchopis. Uh. Skalica 1875. S. 152; tento bol so zakončením -ci zavedený v 19. storočí, so zakončením na -ce ale zrejme až na začiatku 20. storočia. Staršie názvy sú: článkonohéMASÁR, I: Niektoré dynamické črty zoologickej a botanickej nomenklatúry. In: Kultúra slova 1985, č. 9, str. 289-294 S. 293DUBOVSKÝ, J. Evolučná biológia. Bratislava: Univerzita Komenského, 1989, S. 153FERIANC, O. Zoologia: pre VII. a VIII. triedu slovenských gymnázií a pre učiteľské akadémie. Bratislava: Štátne nakladateľstvo, 1941, S. 64, členovcečlenovce. Slovník slovenského jazykaDOROTJAKOVÁ, V. et al. Veľký rusko-slovenský slovník. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1970, S. 640VOLKO-STAROHORSKÝ, J. Štvrtovršie - kvartér či antropozoikum. Liptovský Sv. Mikuláš: Múzeum Slovenského krasu, 1939, S. 158, členovciPECHOČ, K. Zoologia pre vyššie triedy stredných škôl. Praha: Československá Grafická Unia, 1935. S. 46, členistonohéWOLDŘICH, J. N. et al. Zoologia pre vyššie triedy stredných škôl. Praha: Profesorské nakladatateľstvo a kníhkupectvo, 1924, S. 25, členistonohí, čľanovité zvieratáMatzenauerc F. O. Krátky prírodopis. 2. vyd. B. Štiavnica 1874. S. 35, článkovitéKORDOŠ, G. et al. Stručný prírodopis pre slovenské národnie školy, O zvieratoch. Levoča: Nákladom spisovateľa, 1871, S. 55. Názvy mimo taxonómie sú: článkonohé živočíchyBOROŠ, J. Úvod do psychológie. Bratislava: Iris, 2002, S. 61BREHM, A. et al. Život zvierat v štyroch zväzkoch, Bezstavovce. Bratislava: Obzor, 1975, S. 138, artropódaartropóda. ŠALING, S. et al. Veľký slovník cudzích slov. 2000. S. 114, artropódyLEVKUTOVÁ, M., GOLDOVÁ, M. Infekčné a parazitárne ochorenia potravinových zvierat a ľudí - všeobecná časť... . Košice: Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie, 2013, S. 20.
Anatómia Telo sa skladá v najjednoduchších prípadoch (Myriapoda) z hlavy a takmer rovnakých článkov (segmentov), u väčšiny je však segmentácia výrazne heteronómna (články sa od seba líšia stavbou). Stavbu tela a telových príveskov odvodzujeme z hypotetického východiskového modelu, ktorý mal na každom segmente (okrem prvého článku akronu a posledného pygidia) 1 pár článkovaných, s takmer stopercentnou istotou dvojvetvových končatín. Tomuto modelu sú najbližšie trilobity, ale nie sú mu príliš vzdialené ani primitívne kôrovce Crustacea a viacnôžky Myriapoda; druhá skupina však už má končatiny druhotne jednovetvové. Telo vyšších článkonožcov sa primárne člení na tri oddiely: hlavu (caput), hruď (thorax) a bruško (abdomen). Končatiny sú u podstatnej väčšiny vyvinuté len na hrudi (sú to primárne kráčavé nohy), na hlave z nich vznikajú špecializované prívesky, a na brušku zanikajú alebo prekonávajú zložitú zmenu tvaru a funkcie – modifikáciu.
Kutikula Telo je kryté chitínovou kutikulou, ktorú produkuje epidermis. Kutikula sa skladá z troch častí: epikutikula, tenká povrchová pigmentovaná vrstva; exokutikula, vrstva chitínu s trámčekovou štruktúrou a systémom jemných vertikálnych kanálikov; endokutikula, spodná vrstva so striedavým uložením chitinózno-bielkovinových fibríl (táto štruktúra dosť pripomína preglejku).
alt=|vľavo|náhľad|Kôrovce ako napríklad tento veľkrab musia počas svojho rastu kutikulu zvliekať Hrúbka a mikroštruktúra týchto vrstiev a niektoré prímesové látky ovplyvňujú konečnú tvrdosť kutikuly – táto môže byť relatívne mäkká (Arachnoidea), ale aj pevná a tvrdá (mnohé skupiny hmyzu). Má viaceré veľmi výhodné vlastnosti – je veľmi odolná voči kyselinám i zásadám, zabraňuje dehydratácii a aj u silne „opancierovaných“ druhov je vždy dostatočne pružná. Má iba jednu nevýhodu a to že zabraňuje v raste. Preto sa článkonožce periodicky zvliekajú – väčšina len v larválnom štádiu, no niektoré po celý život. Proces zvliekania riadi hormón ekdyzón, ktorý produkujú párové predohrudné žľazy (glandulae protothoracales). Kutikula vždy obsahuje istú prímes CaCO3, čo ju robí pevnejšou. Článkonožce s mäkkou kutikulou ho majú prítomný len v stopách, kým u iných skupín pozorujeme silnú (väčšina Diplopoda) alebo veľmi silnú (väčšina Crustacea) inkrustáciu (prestúpenie) CaCO3. Sfarbenie kutikuly je predovšetkým pigmentové (chemické), u mnohých skupín sa však vyskytuje aj sfarbenie fyzikálne – vzniká interferenciou svetla na jemných, ale často zložitých mikroskulptúrach epikutikuly. Týmto spôsobom vznikajú predovšetkým rôzne, často veľmi nápadné kovové lesky hmyzu, zriedka i pavúkov. Pretože kutikula napriek svojej pružnosti umožňuje len veľmi obmedzený pohyb, musel proces sklerotizácie už od začiatku prebiehať paralelne so vznikom segmentácie. Výsledkom týchto fylogeneticky veľmi úspešných procesov je kutikulárny ektoskelet, zložený z mnohých obrúčok a štítkov, ktoré sú spoločne nazývané sklerity. Ektoskelet každého somitu má u fylogeneticky pôvodných typov tvar obrúčky – táto sa skladá z chrbtovej časti (tergitu) a brušnej časti (sternitu), ktoré sú spojené bočným (pleurálnym) blanitým väzom. Takúto stavbu však pozorujeme pomerne zriedka (Myriapoda, časť Crustacea), alebo iba na niektorých častiach tela (abdomen u šesťnožcov Hexapoda). Naopak, u mnohých skupín vznikajú zložité odvodené sklerity (najmä v ektoskelete hrudi).
Hlava Hlava vzniká zrastom prvých šiestich telových segmentov. Proces vzniku hlavy sa nazýva cefalizácia. Pre aktívne pochopenie vzťahov medzi troma hlavnými recentnými skupinami článkonožcov (Chelicerata, Crustacea a Tracheata) je nevyhnutné venovať hlavovým segmentom a ich príveskom aspoň stručný výklad: right|thumb|Hlava mravca Segmentum oculare (akron) – je vždy bez príveskov, u všetkých skupín má primárne 1 pár očí, ktoré sú inervované zrakovými lalokmi (lobi optici) z mozgového (cerebrálneho) ganglia. Segmentum antennale – u Crustacea a Tracheata má 1 pár jednovetvových tykadiel (antannae). U klepietkavcov Chelicerata je bez príveskov. Segmentum intermedium – u Crustacea má 1 pár kratších, ale dvojvetvových tykadielok (antennulae), u klepeitkavcov má 1 pár chelicer, ale u vzdušnicovcov (Tracheata) je bez príveskov, voľný. Prvé 3 hlavové segmenty sú nazývané aj procephalon (neurocephalon); tento obsahuje centrum nervovej sústavy a väčšiu časť receptorov. Segmentum mandibulare – u kôrovcov a vzdušnicovcov má 1 pár hryzadiel (mandibulae), u klepietkavcov je voľný. Segmentum maxillare – u kôrovcov a vzdušnicovcov majú 1 pár čeľustí (maxillae), u klepietkavcov príslušný pár končatín modifikuje na hmatadlá (pedipalpy). Čeľuste u vzdušnicovcov majú párový prívesok – čeľustné hmatadlá (palpi maxillares), ktoré sú modifikovanými endopoditmi príslušných hlavových končatín. Segmentum deuteromaxillare (u vzdušnicovcov segmentum labiale) – u klepietkavcov je voľný, u Crustacea nesie druhý pár čeľustí, ktoré u podstatnej väčšiny Tracheata zrastajú v spodnú peru (labium). Labium má krátky párový prívesok – spodnoperové hmatadlá (palpi labiales), ktorých genéza je podobná ako u čeľustných hmatadiel. Štvrtý až šiesty hlavový segment tvoria deuterocephalon (gnathocephalon), ktorý obsahuje ústne orgány.
Hruď Hruď (thorax) je u pôvodnejších viacnôžok ešte neodlíšená od bruška, ale už u dvojkrídlovcov sú 3 hrudné somity naznačené tým, že majú len po jednom páre nôh (bruškové somity zrastajú po dva a vytvárajú diplosomity). Zvyšné vzdušnicovce (teda šesťnožce) majú hruď mohutnú, vždy trojčlánkovú. Hruď kôrovcov sa skladá z väčšieho počtu článkov (obyčajne 7 – 8, no niekedy až 11). U primitívnych foriem ju tvoria voľné články, väčšinou však pozorujeme zrastanie jedného, dvoch, alebo všetkých článkov hrudi s hlavou – vzniká tak pereion, nazývaný aj prosoma alebo cephalothorax. U klepietkavcov zrastá hlava s hruďou na pravú hlavohruď (cephalothorax), vzácnou výnimkou sú nohatky (Pantopoda) s voľnými hrudnými článkami Nohatky sa však už v súčasnosti vyčlenujú ako sesterský kmeň klepietkavcov, čiže doň nepatria. U mnohých roztočov (Acarina) ostáva hlava voľná, ale hruď zrastá s bruškom – vzniká tzv. idiosoma, a niekedy sa dokonca všetky 3 telové oddiely spoja do 1 celku (corpus, omniosoma).
Bruško Bruško (abdomen) má končatiny len u Myriapoda, Merostomata a sčasti u Crustacea, u ostatných pozorujeme úplnú redukciu končatín. Niekedy sú však bruškové končatiny modifikované na snovacie bradavky (čeľaď Araneae) a skoro vždy z nich vzniká pomocný kopulačný aparát samcov.
Končatiny thumb|left|Končatina hmyzu Končatiny sú tiež článkované, primárne dvojvetvové. U väčšiny článkonožcov vonkajšia vetva (exopodit) zaniká, takže končatinu tvorí len vnútorná vetva (endopodit). Niekedy je končatina tiež dvojvetvová, ale jej vetvenie je odvodené, posunuté apikálne (bulbus u pavúkov, klepetá u rakov a niektorých pavúkovcov). Končatina sa primárne skladá z týchto častí: coxa (panvička), trochanter (predpanvička, niekedy sa používa slovenské označenie „chocholček“), femur (stehno), patella (koleno), tibia (holeň), metatarsus (priehlavok) a tarsus (chodidlo).
U jednotlivých skupín však pozorujeme množstvo odchyliek – napr. koleno u vzdušnicovcov úplne redukuje, niekedy zaniká i trochanter, a pod. V stavbe nôh a zvlášť modifikovaných končatín sa u článkonožcov prejavuje mimoriadna variabilita.
Svalstvo Svalstvo článkonožcov je priečne pruhované a upína sa na kutikulárny ektoskelet zvnútra. U viacnôžok je ešte pomerne jednoduché a pripomína fylogeneticky východiskový stav – svalový vak mnohoštetinavcov. U vyšších článkonožcov pozorujeme rozpad svalového vaku v špecializované svalové skupiny – najmä svaly v končatinách sú dosť zložité a ťažko homologizovateľné so svalmi stavovcov (Vertebrata).
Telová dutina