thumb|Demonštrácia vo februári 1917 Februárová revolúcia () predstavuje prvú etapu revolučných udalostí v Rusku, ktoré sa vystupňovali na začiatku marca 1917 (Ruská revolúcia). Z chronologického hľadiska je druhou demokratickou revolúciou, ktorá zachvátila krajinu (po prvých revolučných udalostiach v rokoch 1905/1907).
Revolúcia začala v marci (podľa juliánskeho kalendára vo februári) 1917 vyhlásením generálneho štrajku. V dôsledku nepokojov a bojom medzi revolučne naladenými masami a políciou v uliciach hlavného mesta Petrohradu, ktoré skončili víťazstvom revolúcie abdikoval 15. marca cár Mikuláš II. a 23. marca bola ustanovená Dočasná vláda na čele s kniežaťom Georgijom Ľvovom. Vládna koalícia sa však rozpadla pri riešení otázky nezávislosti Ukrajiny 2. júla a druhým premiérom sa stal Alexandr Kerenskij, ktorý bol vo Ľvovovej vláde od 2. mája ministrom vojny.
Dňa 7. novembra (25. októbra) však boľševici uskutočnili ozbrojený štátny prevrat známy ako Októbrová revolúcia (Veľká októbrová socialistická revolúcia) a postupne zlikvidovali akúkoľvek opozíciu.
Predohra Prvá svetová vojna Cárske Rusko výrazne ekonomicky oslabila. Rýchlo industrializovaná krajina bola od konca 19. storočia plná sociálnych protikladov a nesplnených očakávaní novovznikajúcej robotníckej triedy v mestách ako aj nevyriešených problémov roľníkov na vidieku, ktoré ruský autokratický systém cára Mikuláša II. nehodlal riešiť. Problémy sa vyostrovali práve počas svetovej vojny, kedy bol cársky režim vystavený veľkej zaťažkávacej skúške. Za priamy podnet možno považovať neúspechy Ruska na frontoch, veľké materiálne aj ľudské straty a rozvrat hospodárstva vyplývajúci zo straty tradičných trhov a orientácie ekonomiky na vojenskú výrobu. Kritickú situáciu sťažovali problémy so zásobovaním armády aj civilného obyvateľstva a hlad, prejavujúci sa hlavne v mestách Od januára 1917 začali v dôsledku nedostatku potravín štrajkovať postupne desiatky tisíc petrohradských robotníkov. Keďže však bola vojna bol štrajk automaticky považovaný za sabotáž. Predstavitelia mesta ani cár tento problém nedokázali vyriešiť a svojim konaním vyvolali naopak ešte väčšie protesty.
Priebeh revolúcie Marcové (februárové) udalosti
7. marca 1917 (22. februára podľa juliánskeho kalendára) začali štrajkovať tisíce robotníkov veľkej Petrohradskej Putilovskej fabriky - najväčšej továrne v krajine. 8. marca (23. februára podľa juliánskeho kalendára) nespokojné Petrohradské ženy, mnohé stojace v dlhých radoch na chlieb vyvolali mohutnú protivojnovú demonštráciu.Orlov, A. S., Georgiev, V. A., Georgieva, N. G., Sivochina, T. A., 2000, Istoria Rossii. Prospekt, Moskva. Desiatky tisíc žien pracujúcich v Petrohradských továrňach, ale aj bežných žien v domácnosti vyšli do ulíc aby vyjadrili svoju nespokojnosť s nedostatočnými dodávkami chleba, nespokojnosťou s cárskou vládou a bojom za zrovnoprávnenie s mužmi, keďže 8. marca bol Medzinárodný deň žien. Protestujúci často kráčali za spevu Marseillaisy, kričali Chlieb! a Preč s cárom!. K nim sa zanedlho pridali robotníci a robotníčky textilných tovární z Vyborgského rajónuSmith, S. A., 2006, The Revolutions of 1917–1918. in Suny, R.G. (Ed.), The Cambridge History of Russia. Vol 3. Cambridge University Press, Cambridge, s. 114-??. Na niektorých miestach protesty prerástli do stretov s políciou a kozákmi. Večer toho istého dňa vydal Mikuláš II. rozkaz veliteľovi petrohradského vojenského okruhu, aby demonštrácie okamžite ukončil. Pokusy nasadiť proti demonštrantom vojsko neboli úspešné, pretože vojaci odmietli strieľať do neozbrojených civilistov, niektorí sa dokonca vzbúrili, zastrelili svojich veliteľov a pridali sa k vzbúrencom. V priebehu ďalších dvoch dní začal generálny štrajk, ku ktorému sa pridali študenti aj veľká časť petrohradskej strednej triedy, ako boli drobní obchodníci, úradníci a taxikári. Štrajk čoskoro prerástol do občianskych nepokojov, pri ktorých dochádzalo k rabovaniu obchodov.
náhľad|left|Čcheidze počas príhovoru pre vzbúrencov okolo budovy Štátnej dumy. Množstvo protestujúcich v nasledujúcich dňoch narastalo. K nim sa začali pripájať agitátori socialistických strán na nižšej úrovni. Hlavne eserov, umiernených sociálnych demokratov (menševikov) a menej aj radikálnych sociálnych demokratov (boľševikov). Naďalej však išlo skôr o spontánne ľudové povstanie bez širšej organizácie.Wade, R. A., February revolution. in Millar, J. R. (Ed.), 2004, Encyclopedia of Russian History. Thomson-Gale, Farmington Hills, s. 483-486 Revolúcia vodcov všetkých politických strán zastihla nepripravených. Najvyššie autority viacerých politických strán sa v tej dobe vôbec nenachádzali v krajine, boli vo väzeniach, alebo boli mimo diania vo vyhnanstve na Sibíri. Lenin a Martov boli v Zürichu. Trockij v New Yorku, Černov v Paríži, Cereteli, Dan, Goc, Kamenev a Stalin na Sibíri.Figes, O., 2005, Lidská tragedie. Ruská revoluce 1981 – 1924. Beta-Borovský Ševčík, Praha-Plzeň.
náhľad|Barikáda na križovatke ulíc Litejnej a Segejevskej 11. marca (27. februára) 1917.
11. marca (27. februára) niektoré cárovi oddané jednotky a polícia zastrelili pri nepokojoch viac než 150 ľudí. Opakovala sa situácia podobná ako v krvavú nedeľu roku 1905. Už nasledujúci deň 12. marca prerástli nepokoje do otvoreného boja medzi revolučnými silami a cárskym vojskom a políciou. Tento deň je považovaný za vyvrcholenie protestov a začiatok otvoreného povstania. Vojenské jednotky, väčšina ktorých bola tvorená čerstvými brancami s veľkými sympatiami k protestujúcim, často neuposlúchla rozkazy a viaceré z nich sa pridali k vzbúrencom. Prvá z jednotiek, ktorá ako celok prešla na stranu vzbúrencov bol Volynský pluk pod vedením poddôstojníka T.I. Kirpičnikova. Zakrátko sa k nim pridali aj ďalšie jednotky vrátane Litovského a Preobraženského pluku. Revolučné sily, následne obsadili všetky dôležité časti mesta, Petropavlovskú pevnosť, železničnú stanicu, telefónnu ústredňu a budovy vlády. Cár Mikuláš II. nepochopil situáciu a namiesto ústupkov nariadil rozdrviť vzbúrencov vojensky, čo bolo celkom nereálne riešenie. Aj tie vojská, ktoré boli oddané cárovi neboli ochotné strieľať do neozbrojených civilistov.
Podobne ako počas revolúcie v roku 1905 vytvorili robotníci a vojaci orgány samosprávy nazývané soviety (syn. rady alebo výbory). Najdôležitejší z nich sa nachádzal v Petrohrade, jeho predsedom bol menševik N.S. Čcheidze a jeho zástupca eser A.F. Kerenskij. Predstavitelia týchto dvoch strán mali v soviete väčšinu. Prvé zasadenie Petrohradského sovietu sa odohralo 12. marca (27. februára podľa juliánskeho kalendára). Soviet prebral zodpovednosť za dodržiavanie poriadku a zásobovanie mesta. Robotníci a vojaci potom v Moskve a onedlho aj v ďalších mestách po celej krajine tvorili ďalšie soviety. Jedným z prvých nariadení sovietu bolo Nariadenie č. 1, ktoré zbavovalo dôstojníkov armády veliteľskej autority a podriaďoval ich vojenským výborom.Westwell, I., 2004, První světová válka den po dni. Naše vojsko, Columbus, Praha, s. 123 12. marca bol vytvorený Dočasný výbor Štátnej dumy, pod vedením Michaila Rodzjanko. Úlohou tejto inštitúcie bolo nastoliť opätovný poriadok a fungovanie štátu, ako aj schopnosti krajiny ďalej viesť vojnu proti krajinám Trojspolku. Výbor sa tiež pokúšal presvedčiť cára k ústupkom. Následne sa 14. marca výbor dohodol s esermi a menševikmi Petrohradského sovietu na vytvorení novej (Dočasnej vlády).
Mimo Petrohradu začali v marci spontánne vznikať soviety na rôznej regionálnej (provinciálnej, ujezdnej a volostnej) úrovni. Všeobecne ich spájal proticársky postoj, takže sa v nich nenachádzali žiadni cárski alebo policajní úradníci. Soviety organizovali zásobovanie potravinami a neskôr dohliadali na skutočnú demokratizáciu regionálnych orgánov ako boli miestne dumy a zemstvá.
14. marca cár Mikuláš II. opustil svoj štáb a odišiel do Petrohradu, ale po ceste narazil na odpor revolučných vojsk a preto odišiel do Pskova, na štáb severného frontu. Tam po porade s veliteľom frontu skonštatoval, že na potlačenie revolúcie nemá dostatok síl a tak sa 15. marca o 23:40 (2. marca podľa juliánskeho kalendára) vzdal cárskeho trónu v prospech svojho brata Michaila Alexandroviča. Ani táto správa však ľud neuspokojila a Michail Alexandrovič sa navyše trónu okamžite vzdal, pričom vyhlásil, že budúcnosť štátneho zriadenia v Rusku musí vyriešiť Ústavodarné zhromaždenie. Tým sa 15. marca 1917 skončila tristoročná vláda rodu Romanovcov v Rusku.
Dočasný výbor Štátnej dumy sa spolu s Petrohradským sovietom dohodol na vytvorení dočasnej vlády. Jej predsedom a zároveň ministrom vnútra bol menovaný knieža G. J. Ľvov, konštitučný demokrat (kadet), liberál a výrazná populárna postava tzv. zemstva. Dočasnú vládu tvorili rôzni politici, ale iba časť patrila k určitej strane. Jediná koherentná strana vo vláde boli kadeti, (predstavitelia konštitučno-demokratickej strany). Kadeti však mali odlišný názor na budúci vývoj, na rozdiel od socialistických strán v Petrohradskom soviete neplánovali rozsiahlu sociálnu, či pozemkovú revolúciu ani ukončenie vojny. Jediným vysokým predstaviteľom Petrohradského sovietu, ktorý prijal miesto v prvej Dočasnej vláde bol eser A.F. Kerenskij. Táto dočasná vláda musela všetky svoje kroky prediskutovať s Petrohradským sovietom, čo malo za následok vznik dvojvládia. 15. marca dočasná vláda vyhlásila, že bude spravovať krajinu až do uskutočnenia volieb a následného vzniku Ústavodarného zhromaždenia, ktoré by na základe demokratických všeobecných volieb riešilo ďalšie smerovanie krajiny. Voľby, prvé demokratické voľby v histórii Ruska, sa mali uskutočniť 17. septembra 1917, neskôr boli odložené na 12. novembra.
Marec - jún náhľad|Členovia Dočasnej vlády na pohrebe obetí nepokojov. Fungovanie Dočasnej vlády možno rozdeliť na 3 etapy.Begiševa, N. Ž., K voprosu pereodizacii perechodnogo gosudarstva v period fevraľskoj revolucii 1917 goda. Vektor nauki Togliatinskogo gosudarstvennogo universiteta, 2, 5, s. 15-18 Prvú etapu od marca do júna 1917 možno označiť ako dvojvládie, keď sa štátny aparát nachádzal pod kontrolou liberálnych a demokratických síl. Problémom dvojvládia bolo, že Dočasná vláda síce mala zodpovednosť ale nemala žiadnu výkonnú moc, ktorú mal naopak Soviet, ktorý však nemal žiadnu zodpovednosť. Soviet sa pri tom opieral o podporu revolučných robotníkov Petrohradských tovární a revolučných gárd, ktoré sa sformovali z vojakov, ktorí sa pridali k revolúcii. V tomto období dočasná vláda prikročila k demokratizácii krajiny, hlavne odmietnutím autoritatívnych metód vlády. Došlo k vzniku predtým zakázaných alebo potieraných organizácií ako boli vojenské a továrenské výbory, ktoré hájili záujmy vojakov a robotníkov. Vznikli feministické, kultúrne, hospodárske združenia, kluby ale aj odbory. Veľmi dôležitým bol fakt, že začali fungovať národné politické a kultúrne organizácie v jednotlivých regiónoch. Získanie kontroly nad týmito skupinami sa stalo jednou z kľúčových úloh politických elít a vodcov revolúcie.