200px|right|thumb|Aristoteles, vrcholný predstaviteľ klasickej starogréckej filozofie Grécka filozofia je súčasť gréckej kultúry – filozofia, ktorú vytvára grécky národ od antiky až dodnes. Najdôležitejšou etapou vývinu gréckej filozofie je však starogrécka filozofia z obdobia medzi neskorým 7. storočím pred Kr. a rokom 529 n. l., kedy bola zatvorená Platónska akadémia. Neobyčajný význam v dejinách svetového filozofického myslenia však zaujímajú aj helenizované grécke filozofické metamorfózy a byzantská filozofia.

Všeobecne je možné povedať, že staroveká grécka filozofia má veľký vplyv na súčasné spoločensko-vedné odvetvia, ako i celkovú modernú vedu. Spoločne s kresťanstvom a rímskym právom je grécka filozofia považovaná za kľúčový pilier západnej (resp. európskej) civilizácie.

Zrejme nie je náhoda, že centrá gréckej prírodnej filozofie, ako napríklad Alexandria, Milét či Atény, boli súčasne aj obchodnými strediskami. Rušné trhovisko spravidla spája ľudí z rôznych kultúr a zmierňuje jednotvárnosť poľnohospodárstva.Steven Weinberg, 2015. Ako vysvetliť svet. Bratislava, SLOVART. Str. 47. ISBN 978-80-556-1491-5

Všeobecná charakteristika Geografické zaradenie Staroveká grécka filozofia vzniká vo východných kolóniách Anatólie, čiže v súčasnom Turecku, a postupne sa rozšírila aj do väčších gréckych miest a ďalších kolónií. Dosiahla rozsiahly rozmach a jej vplyv badať nielen u kresťanských, arabských a židovských učencov v neskorších historických epochách, ale jestvujú geografické a sociologické doklady o vyučovaní gréckej filozofie v zvláštnych školách (gymnasium) až na hraniciach dnešného Afganistanu.

Periodizácia Časové rozpätie starovekej gréckej filozofie sa pohybuje od 7. storočia pred Kr. až po rok 529, kedy byzantský cisár Justinián I. dal dekrétom zatvoriť Platónovu (resp. novoplatónsku) filozofickú Akadémiu. V ďalšom, byzantskom období, grécka filozofia výrazne metamorfovala do novej, menej vplyvnej podoby. 1.

Kozmocentrické, predsokratické resp. predklasické obdobie

2. pol. 7. stor. pred Kr. (prípadne 1. pol. 6. stor. pred Kr.) – 450 pred Kr. 2.

Antropocentrické, vrcholné resp. klasické obdobie

450 pred Kr. – 322 pred Kr.3.

Helenistické resp. poklasické obdobie

cca 330 pred Kr. – 529

Chronologická hranica medzi vrcholným obdobím a helenistickým je v istom ohľade ťažko vymedziteľná, keďže helenizácia sa začína s vytvorením veľríše Alexandra Veľkého (vládol v r. 336 – 323 pred Kr.), ale posledný predstaviteľ vrcholnej, klasickej gréckej filozofie, Aristoteles, žil až do roku 322 pred Kr. Preto je toto rozhranie diskutabilné a vlastne sú tieto dve epochy v určitej fáze súbežné.

Podľa niektorých iných zdrojov od obdobia helenizovanej filozofie možno oddeliť tzv.

(4.) teocentrické obdobie.

Teocentrické obdobie by sa takto malo vyznačovať, ako naznačuje názov, tematizáciou novoplatónskych námetov – samozrejme s ústredným pojmom božstva a jeho filozofickým výskumom. Táto epocha má byť datovaná na roky medzi 1. a 6. storočím n. l. Treba však pripomenúť, že podľa takejto periodizácie obdobie helenistickej, poklasickej filozofie končí rokom 31 pred Kr., kedy rímsky vojvodca Oktavián porazil Marca Antónia a Egypt, posledná perla helenizovanej kultúry, bol pripojený k Rímskej ríši.

Utvorenie podmienok pre vznik filozofie v Grécku

Po skončení tzv. dobe temna gréckych dejín na prelome 9. a 8. storočia pred Kr. sa začala nová epocha, ktorej význam spočíva v prudkom kultúrnom rozkvete gréckej civilizácie. Od 8. storočia pred Kr. sa Gréci vybrali hromadne na more a námorným rozletom začali kolonizovať celú oblasť Stredozemia od Blízkeho východu cez Malú Áziu až za Itáliu ku Gibraltárskemu prielivu. Prvé olympijské hry v roku 776 pred Kr. odštartovali archaické obdobie, v ktorom sa vytvorili špecifické podmienky pre budovanie kultúrnej, náboženskej, hospodárskej a už aj práve filozofickej identity starovekých Grékov.

Hospodársky rozmach súvisel najmä so zbohatnutím vrstvy remeselníkov a šírením medzimestského a medziostrovného obchodu v rámci Stredozemného a Čierneho mora, pričom všeobecná grécka kolonizácia znamenala aj kultúrny a náboženský konflikt gréckeho myslenia a homérskeho náboženstva s orientálnymi kultúrami iných etník (Kréta, Babylon, Egypt, Asýria a pod.). Tento konflikt priamo rozšíril všeobecný rozhľad gréckej kultúry o nové poznatky najmä z oblasti astronómie, lekárstva a prírodných „vied“, čím sa umožnil kritický náhľad na vlastné náboženské predstavy a vytvoril priestor pre vznik filozofie ako novej formy rozumovej interpretácie skutočnosti.

Na vznik filozofie mal určite značný vplyv aj politický vývoj v gréckych kolóniách a v metropolách (predovšetkým v Aténach). Pre počiatočné obdobie ranej gréckej tyranie bolo výrazom úspechu podporovanie poézie a drámy, architektúry a sochárstva. Ale po zlomení rodovej aristokracie bola tyrania odstránená a napríklad v Aténach došlo k jej nahradeniu demokratickou ústavou. Práve obdobie aténskej demokracie od pol. 5. storočia pred Kr. (napr. vrcholný, zlatý vek Periklov v rokoch 443 a 429 pred Kr.) do pol. 4. storočia pred Kr. znamenalo vzostup klasickej gréckej filozofie a jej antropocentrického zamerania, keďže sloboda prejavu a stabilita ochrany osobných slobôd spolu s hospodárskym rozmachom zabezpečili priestor pre vyformovanie prvých filozofických škôl – a to najskôr v gréckych kolóniách, kde bol kontakt s orientálnou vedou pôvodný, a potom aj v metropolách, medzi ktorými dominovali Atény. Rozpad gréckych demokratických zriadení však anticipoval koniec klasického obdobia a nástup poaristotelovskej helenizácie a prirodzený rozvoj filozofického vplyvu starovekých Rimanov (rímsku filozofiu možno považovať za priameho potomka gréckej filozofie a v tomto zmysle aj ako súčasť epochy helenizácie).

Na prudký rozvoj gréckej filozofie mali vplyv predfilozofické náboženské predstavy starovekých (archaických) Grékov resp. ich mytológia. Mytologické videnie sveta bolo pre Grékov skutočne závažným momentom, ba až výrazom sily dobového myslenia. Hoci centrálnou ustanovizňou každej gréckej metropoly v jednotlivých mestských štátoch bol chrám zasvätený ochrancovi danej krajiny, Grécko nemalo zriadenú pevnú a vplyvnú triedu či kastu kňazov. Z toho dôvodu grécke náboženstvo bolo znakom len prirodzeného zbožsteného rítusu prírodných síl a nemalo silný, obmedzujúci vplyv na kritiku religiozity, čím sa otvoril skutočný oslobodzujúci priestor pre vznik filozofie ako prvotnej formy racionalizovaného prístupu k okolitému svetu a jeho nevysvetleným „tajomstvám“.

Pre porovnanie – v Indii v rovnakom čase sa na rozpracovaní nábožensko-filozofických ideí práve kňažská trieda zúčastnila rozhodujúcim spôsobom, pričom v Egypte kňazi rozvoj myslenia dokonca brzdili. Aj preto nie je poznanie starogréckeho náboženstva pre pochopenie gréckej filozofie také nevyhnutné, ako je tomu v čínskych a indických metamorfózach. Každopádne niekedy sa aj filozofická škola premenila na náboženské spoločenstvo a nadobudlo niektoré typické sektárske a mystické črty (napr. pytagoreizmus alebo niektoré novoplatónske školy).

Predsokratovská (preklasická) grécka filozofia

Úvod

Predsokratovská filozofia sa nazýva celkom výstižne aj kozmocentrickým obdobím, pretože, ako vyplýva z pomenovania, filozofi boli naturalistami resp. zaoberali sa prírodou. Mnohí z nich napísali nedochované diela, ktoré viackrát pomenovali „O prírode“, pričom je potrebné zdôrazniť, že tematizácia prírody mala jeden ústredný, styčný stĺp – a to hľadanie jej základného, prapôvodného princípu či prvku, z ktorého všetko povstalo a do ktorého sa všetko zase naspäť zrejme navracia.

Aj grécke mýty sa venovali problematike hľadania prapôvodného princípu, ale spôsob ich skúmania bol výslovne náboženský, mystický, ba často poetický (porov. báseň Teogónia od Hesioda). Práve pôvodná kozmocentrická filozofia sprístupnila cestu rozumovej interpretácii prírodných javov a stala sa tak výrazom snahy o konštruktívnu a systematickú kritiku reality, využívajúc pri tejto činnosti poznatky z orientálnych vied získané z námorných (predovšetkým obchodných) stykov. Tieto poznatky mali výhradne praktický charakter, ale Gréci svojím filozofickým prístupom ukázali metódu teoretického uvažovania – teda uvažovania slúžiaceho samo pre seba, pre poznanie samo osebe. Takto sa vyformovala filozofia hľadajúca múdrosť a poznanie nielen pre praktické použitie, ale najmä pre uspokojenie ľudskej túžby pochopiť svet a tým si ho podmaniť.

Hľadaný prapôvodný princíp sveta sa aj v dnešných jazykoch označuje gréckym pojmom „arché“. Arché je možné chápať ako pralátku, spoločný počiatok všetkého, základ sveta, podstatu, ktorá je príčinou vnímateľných zmien.

Milétska škola

120px|left|thumb|Geografické umiestnenie gréckych Iónov Grécka filozofia sa zrodila v meste gréckych kolonistov kmeňa Iónov na pobreží Malej Ázie – v Miléte, ktoré bolo spolu s mestami Samos a Kolofón pre materské Grécko bránou Orientu, pretože práve tu sa končili cesty karaván z Blízkeho východu a boli tu prekladané tovary na lode smerujúce do centrálnych mestských štátov. Hlavnými predstaviteľmi Milétskej školy sú Táles, Anaximandros a Anaximenes.

110px|thumb|right|Táles z Milétu Táles považoval v rámci svojej kozmológie za arché vodu. Myšlienkový systém tohto zcestovaného astronóma, geometra a obchodníka je prvotnou filozofickou reflexiou, ktorá už nemá črty mytológie, ale naopak – ide o pokus racionálne vysvetliť zmeny a premeny v prírode. Bol to teda výsledok skutočného úsilia o jednotný výklad globálnej štruktúry vesmíru. V 20. storočí sa však objavili tendencie pripisovať autorstvo myšlienky o vode ako arché inému milétskemu filozofovi, no i tak nemožno odoprieť Tálesovi čestný status jedného zo sedmora mudrcov starovekého Grécka.

Anaximandros sa zaslúžil o autorstvo slnečných hodín, prvej mapy, ale aj myšlienky, že život vznikol najprv vo vode a odtiaľ sa presunul na súš. Možno ho považovať za prvého skutočného metafyzika, pretože učil, že podstatou sveta je také arché, ktoré možno chápať len v medziach značnej abstrakcie. Má na mysli akési neohraničené, nevymedzené, neurčité, večné „prasúcno“, ktoré v gréčtine vyjadrujeme typicky ako „apeirón“. Napísal nedochované dielo „O prírode“ („Perí physeos“), kde apeirón popisuje aj ako zdroj tepla a chladu, vlhka i sucha. Podľa Anaximandra, žiaka Tálesa, je zem obklopená ohňom zakrytým akousi clonou alebo kôrou, v ktorej sú diery. A práve týmito dierami sú hviezdy a Slnko – to je dôvod, prečo hviezdy svietia. Cez tieto diery totiž svieti spomínaný oheň.

Anaximenes je žiakom Anaximandra, pričom na rozdiel od východných kultúr, kde nebolo zvykom oponovať svojmu majstrovi, sa voči svojmu učiteľovi stavia do opozície a nesúhlasí s jeho chápaním arché. Vraví, že arché je vzduch. Aj takáto podstata je nekonečná a večná, no je určitá. Všetky veci sú len vyjadrením rôznej hustoty vzduchu – najredší je oheň, hustejšie sú tekutiny a trebárs kamene sú veľmi zhusteným vzduchom. Pravdepodobne Anaximenes vychádzal zo závislosti všetkého dovtedy známeho živého od dýchania vzduchu. Aj sama duša je vzduch, preto je vzduch vlastnou podstatou aj samotného života.

Pytagoras

110px|left|thumb|Busta Pytagora v múzeu v Kapitole v Ríme