Človek rozumný (iné názvy: rozumný človek, zriedkavo: homo sapienshomo. In: , staršie: človek múdry, ďalšie synonymá pozri nižšie; ) je jediný recentný druh rodu človek (Homo). V súčasnosti obýva planétu Zem, Medzinárodnú vesmírnu stanicu a Čínsku vesmírnu stanicu na obežnej dráhe Zeme.
Je preňho charakteristické vertikálne držanie tela, inteligencia, využívanie odevu, schopnosť hovoriťhuman being. In Encyclopædia Britannica, 2014. a pomocou rúk používať nástroje. Vytvára veľké a hierarchicky komplikované spoločenstvá. Ako bytosť si uvedomuje sama seba a je schopná abstraktného myslenia a vedeckého bádania.
Synonymá Homo sapiens v užšom zmysle (vysvetlenie pozri nižšie) sa označuje aj ako homo sapiens sapiens, človek rozumný dnešný, človek dnešného typu, človek súčasného typu, človek vyspelý, sapient (t. j. latinsky Homo sapiens sapiensDrobyševskij 2003 redukuje taxón Homo sapiens sapiens na moderného človeka po roku 24 000 BP, teda len po kromaňoncoch) alebo skôr neformálne ako neantrop, neantropín (lat. Neoanthropus) či homo. S. Sergi a jeho nasledovníci používajú vedecký termín Phaneranthropus či PhaneranthropiWiley-Blackwell Encyclopedia of Human Evolution, 2011, http://www.noidallescimmie.altervista.org/i_fanerantropi.htm , G. Sergi (otec S. Sergiho) používal rodové označenia Notanthropus (pre západných Európanov a Afričanov) a Heoanthropus (pre Rusov a podobne) a Hesperanthropus (pre Indiánov a Eskimákov)http://ia600204.us.archive.org/17/items/monitorezoologic21runi.
Staršie nálezy z Homo sapiens v užšom zmysle sa zvyknú označovať aj ako anatomicky moderný človek, raný moderný človek, človek predveký či človek praveký.
Rôzne rozsahy pojmu a taxónu Homo sapiens Termín Homo sapiens zaviedol Linné (mimochodom popri alternatívnom označení Homo diurnus) na označenie človeka ako biologického druhu (v tom čase fosílne nálezy človeka ešte takmer neexistovali). Neskôr sa označenie Homo sapiens obyčajne používalo na označenie len ľudí dnešného typu (nižšie označované ako Homo sapiens v užšom zmysle), iné nálezy boli považované za iné druhy (treba však poznamenať, že do prvej polovice 20. storočia viacerí autori nahradzovali druh Homo sapiens sadou viacerých rozlične zadelených a pomenovaných geograficky definovaných druhov, ktoré by sme dnes skôr klasifikovali maximálne ako rasy).
Neskôr, najmä od 60. do 90. rokov 20. storočia, väčšina autorov zvykla pod Homo sapiens zahŕňať ako poddruhy aj neandertálcov a často aj časť alebo väčšinu nálezov, ktoré dnes obyčajne radíme pod Homo heidelbergensis (napr. Homo steinheimensis, Homo soloensis, Homo rhodesiensis a pod.). Takto chápaný Homo sapiens sa nižšie označuje ako Homo sapiens v širšom zmysle. Človek dnešného typu sa pri takomto postupe taxonomicky obyčajne označoval ako Homo sapiens sapiens. Pre nálezy, ktoré spadajú pod Homo sapiens v širšom zmysle, ale nie sú to ľudia dnešného typu (teda nie sú Homo sapiens v užšom zmysle), sa čoskoro zaužívalo aj súhrnné označenie archaický Homo sapiens (podrobnosti pozri v článku archaický Homo sapiens).
Od polovice 90. rokov sa vyššie spomenuté nálezy typu Homo steinheimensis, Homo soloensis atď. preradili do Homo heidelbergensis a neandertálci do (po rokoch opäť) samostatného druhu Homo neanderthalensis. Homo sapiens sa takto zredukoval späť na svoj pôvodný rozsah – Homo sapiens v užšom zmysle; inými slovami, druh Homo sapiens sa stal zhodným s dovtedajším poddruhom Homo sapiens sapiens.
Treba však dodať, že niektorí autori (najmä nemeckí) naďalej definujú Homo sapiens ako Homo sapiens v širšom zmysle, teda vrátane toho, čo je u iných bádateľov klasifikované ako Homo heidelbergensis a Homo neanderthalensis, pričom však niektorí z tejto skupiny autorov už Homo neanderthalensis považujú za samostatný druh.
Menšia skupina autorov (napr. Wolpoff 1999; Curnoe a Thorne 2003) Homo sapiens nielenže nezúžila, ale naopak rozšírila (Homo sapiens v najširšom zmysle): Do Homo sapiens zaraďuje nielen Homo heidelbergensis a Homo neanderthalensis, ale aj to, čo iní označujú ako Homo erectus a Homo ergaster (autori zastávajúci tento názor patria medzi zástancov teórie multiregionálneho vývoja), prípadne zriedkavejšie aj to, čo iní označujú ako Homo habilis (v širšom zmysle) napr. Bonde v roku 1989 – citované napr. v Henke,W., Rothe, H.: Stammesgeschichte des Menschen, 1998, s. 272 http://books.google.sk/books?id=u_wZ4_zc3jkC&printsec=frontcover&dq=inauthor:%22Winfried+Henke%22&hl=sk&ei=VxSjTqftJ_GQ4gTetJiwBA&sa=X&oi=book_result&ct=result&resnum=3&ved=0CDkQ6AEwAg#v=onepage&q=Bonde&f=false.
Homo sapiens v užšom zmysle – človek dnešného typu Zahrnuté staršie taxóny (t. j. subjektívne synonymá) Pozri pod človek (Homo)#Podrobnejšia verzia.
Charakteristika Podľa Vančata 2007 mladšie formy anatomicky moderného človeka (t. j. mladopaleolitické nálezy) boli čiastočne odlišné od jeho starších foriem. Boli dlholebé a mali vypuklinu v tylovej časti lebky, nazývanú hemi-bun, ktorá sa odlišovala od vypukliny neandertálcov. Aj výrazné nadočnicové oblúky sa morfologicky líšia od neandertálcov. Zuby a čeľuste boli prakticky neodlíšiteľné od niektorých súčasných ľudí. Zuby mali malé dutiny, vyskytovali sa tri moláre, ale medzi posledným molárom a mandibulou nebol retromolárny priestor. Postkraniálny skelet nálezov z aurigancienu a gravettienu sa najmä u žien odlišoval od dnešného v tom, že mal vyššiu a užšiu panvu a robustnejšie dlhé kosti, že diafýza femuru bolo prehnutá a veľmi dlhá, a že mali dlhé predlaktia a holeň. Postkraniálny skelet z obdobia magdalénienu je viac podobný súčasnému. U mladopaleolitických ľudí bol typický výrazný pohlavný dimorfizmus v morfológii a predovšetkým v stavbe tela. Mladopaleolitickí muži dosahovali výšku až 2 metre a boli pomerne štíhli; ženy zo starších mladopaleolitických (pre neskoršie mladopaleolitické to už neplatí) nálezov boli výrazne nižšie a zároveň robustnejšie než muži. U nálezov z aurignacienu sú podľa niektorých názorov badateľné niektoré archaické znaky, údajne dokazujúce fylogenetické väzby k neandertálcom či hybridizáciu s nimi. Z oblasti sociokultúrnej evolúcie sa mnohé z jej aspektov vyvinuli v mladom (niekedy už strednom) paleolite. Sú to napr. stavanie obydlí, používanie ohňa na iné účely než na tepelnú úpravu potravy a ochranu skupiny, uchovávanie potravín, výroba keramických predmetov a látok,obchod, umenie, náboženstvo a liečiteľstvo. Iné, ako napr. písané písmo, moderná sociálna štruktúra a domestikácia rastlín a živočíchov, sú relatívne veľmi mladé. Z mladého alebo dokonca už stredného paleolitu pochádza aj čepeľová technológia a modulárne technológie s mikrolitickými čepeľami, vynález vrhača oštepov a luku a protodomestikácia niektorých zvierat a rastlín. Predpokladá sa, že človek dnešného typu mal od svojho vzniku v strednom pleistocéne už artikulovanú reč (hoci niektorí autori tvrdia, že ju mali aj neandertálci a možno už Homo erectus). Človek, ktorý vyzeral skoro ako dnes, sa objavil až medzi 12 – 8 000 rokmi (BP?). Lebka sa stala gracilnejšou ... u oboch pohlaví sa zmenšila postava, muži sa stali robustnejšími a ženy drobnejšími. Tento proces sa začal podľa všetkého už oveľa skôr než v neolite, a to zrejme po skončení posledného glaciálu pred 18-tisíc rokmi v magdalénskom období a skončil sa až v priebehu neolitu. V tomto období tiež začínajú v evolúcii človeka prevažovať aspekty sociokultúrnej evolúcie. Začína sa formovanie prvých ľudských etnických skupín v súčasnom slova zmysle. Pre pochopenie tohto procesu má veľký význam analýza natufiánskeho obdobia na Blízkom východe a obdobie epipaleolitu a mezolitu v Európe, ktoré predstavujú akési prechodné obdobie medzi neskorou lovecko-zberačskou fázou evolúcie človeka a najstaršou fázou raného poľnohospodárstva.
Podľa Soukup 2005 bolo pre (prvých) ľudí dnešného typu (buď od ich vzniku, alebo najneskôr od 40 000 BP) charakteristické používanie reči, rozvoj pamäti, schopnosť predpovedať budúcnosť, abstraktné myslenie (umenie; najstarší nález je asi Blombos 80 000 BP) a špecializovaná výroba kostených nástrojov.
Podľa Thurzo 1998 sa fyzický vývoj človeka dnešného typu v posledných tisícročiach vyznačuje najmä gracilizáciou lebky, chrupu a postkraniálneho skeletu, pričom približne od obdobia pred 35 – 30 000 rokmi dochádza aj ku klesaniu hmotnosti tela a kapacity lebky. Obyvateľstvo Európy podlieha od neolitu po súčasnosť konformizačno-heterogenizačnému trendu, v rámci ktorého sa konformizácia prejavuje spodobňovaním telesných vlastností Európanov – interpopulačnou konformizáciou. Druhou zložkou trendu je intrapopulačná heterogenizácia prejavujúca sa rastom intrapopulačnej variability polygénne dedičných znakov – teda zväčšovaním rozdielov medzi telesnými charakteristikami tej istej populačnej skupiny.
Podľa Bild der Wissenschaftbild der wissenschaft: Warum wir so verschieden sind, 1/2009, Konradin Medien GmbH, ISSN 0006-2375, strana 38 http://www.bild-der-wissenschaft.de/bdw/bdwlive/heftarchiv/index2.php?object_id=31713022 je človek dnešného typu morfologicky pomerne variabilný. Ľudia v chladnejších klimatických zónach majú spravidla väčší trup a kratšie končatiny, aby nestrácali teplo. Naopak v teplých regiónoch je telo skôr jemnejšie, ruky a nohy sú dlhšie. Podobne je to aj s farbou pokožky: čím slabšie je slnečné žiarenie, tým svetlejšia je koža, aby vedela aj pri nedostatku slnka vyprodukovať dostatok vitamínu D.
Rasy
Človek dnešného typu vytvoril na Zemi tri ľudské rasy: mongoloidná rasa negroidná rasa europoidná rasa
Teórie vzniku človeka dnešného typu Monocentrické a multiregionálne teórie Zo súčasného pohľadu možno rozlíšiť najmä nasledujúce tri teórie (znak "/" oddeľuje synonymá, skratky: v š. z. = v širšom zmysle, v u. z. = v užšom zmysle, v n. z. = v najširšom zmysle): I)Teória monocentrizmu/ monocentrické teórie/ monocentrizmus/ „single origin models/hypothesis“/ hypotéza rajskej záhrady/model rajskej záhrady (Garden of Eden hypothesis/model)/ hypotéza Noemovej archy (Noah’s Ark hypothesis) v š. z.: Podľa tohto prístupu človek dnešného typu vznikol na jednom mieste sveta. Delí sa nasledovne: a) staršie modely: Modely, podľa ktorých je miestom vzniku človeka dnešného typu iný kontinent než Afrika alebo je toto miesto nešpecifikované: Existovali od 19. stor.. Napr.: Haeckel v roku 1866 (miesto vzniku druhu Homo primigenius a na rovnakom mieste z neho aj dnešných ľudí bol bývalý kontinent ležiaci v miestach, kde je dnes Indický oceán, prípadne alternatívne východná Afrika), Turner v roku 1987 (miestom vzniku bola Ázia), Howells v roku 1976? (hypotéza Noemovej archy v u. z.: bolo viacero migrácií ľudí z jedného nešpecifikovaného miesta – neskôr upresnil na pravdepodobne Afriku –, pričom poslednú migráciu tvorili ľudia dnešného typu). Modely, podľa ktorých je miestom vzniku Afrika: Napr. J. Kollman v roku 1905 (ľudia pochádzajú z afrických Pygmejov), Leakey v 60. rokoch (predkami dnešných ľudí sú rano- a stredopleistocénni Afričania, ázijský Homo erectus bola slepá vetva), R. Protsch v roku 1975 (všetci ľudia dnešného typu pochádzajú z Afriky), P. Beaumont et al. v roku 1978 (podobne ako Protsch). b) hypotéza/model/teória (nedávneho) afrického pôvodu ( (Recent) African Origin hypothesis/model) v š. z./ hypotéza/model/teória nedávneho afrického vývoja (Recent African Evolution hypothesis/model/theory) v š.z./ hypotéza/model/teória (afrického) vytlačenia/vytesnenia ( (African) Replacement hypothesis/model/theory) v š. z. / hypotéza/model/teória Von z Afriky (2)/Out of Africa (2) ( Out of Africa (2) hypothesis/model/theory) v š. z./ len z genetického hľadiska (od roku 1987): hypotéza/model/teória (africkej/mitochondriálnej) Evy ( (African/Mitochondrial) Eve hypothesis/model/theory) v š.z.: