Jupiter je piata planéta v poradí od Slnka, najväčšia a najhmotnejšia planéta našej slnečnej sústavy. Je pomenovaný po rímskom bohovi Jupiterovi. Symbolom planéty je štylizované znázornenie Jupiterovho božského blesku: .
Jupiter má chemické zloženie podobné Slnku a ďalším hviezdam. Líši sa od nich najmä nízkou hmotnosťou, ktorá nestačí na vytvorenie podmienok pre termojadrové reakcie prebiehajúce vo všetkých hviezdach hlavnej postupnosti. Napriek tomu sa so svojimi mnohými mesiacmi podobá akejsi „slnečnej sústave“ v malom. Neexistuje presná definícia odlišujúca veľké hmotné planéty ako Jupiter od hnedých trpaslíkov, čo sú prechodné útvary medzi planétami a hviezdami. V každom prípade by Jupiter potreboval byť aspoň 70× až 80× hmotnejší, aby sa mohol stať hviezdou. Planéty, ktoré sú Jupiteru podobné hmotnosťou, rozmermi a zložením, sa nazývajú joviálne.
Jupiter je prvou planétou od Slnka, ktorá nemá pevný povrch. Jeho búrlivá atmosféra plynule prechádza do tekutého plášťa a vo väčších hĺbkach do horúceho pevného jadra. Rýchla rotácia planéty spôsobila, že sa v jej atmosfére utvorili gigantické, farebne jasne odlíšené štruktúry nazývané pásy a zóny. Okrem nich možno už malým ďalekohľadom pozorovať na Jupiteri ďalšie búrkové štruktúry, napríklad známu Veľkú červenú škvrnu, ktorá je z nich najväčšia.
Jupiter sa okolo svojej osi otočí najrýchlejšie zo všetkých planét slnečnej sústavy – otočenie netrvá ani 10 hodín. Planéta má podľa súčasných poznatkov druhú najväčšiu sústavu mesiacov, po Saturne. V roku 2026 bolo známych 115 jeho družíc, pričom najznámejšie sú najväčšie štyri. Nazývame ich Galileove mesiace, pretože prvý písomný záznam o ich pozorovaní urobil Galileo Galilei v roku 1610. Najväčší Galileiho mesiac, Ganymedes, je zároveň najväčším mesiacom v slnečnej sústave. Ďalšie známe mesiace sú Európa, ktorá je pokrytá ľadovou kôrou, a Io, ktorý prejavuje mohutnú sopečnú aktivitu.
Jupiter je na oblohe dobre viditeľný voľným okom, a preto bol známy ľuďom už v staroveku. Vďaka svojej obežnej dobe okolo Slnka trvajúcej necelých 12 rokov prechádza Jupiter každým znamením zvieratníka približne rok. Veľa údajov o Jupiteri nám poskytli kozmické sondy, najmä jeho dve umelé družice: sonda Galileo v rokoch 1995 – 2003 a Juno od roku 2016 do súčasnosti.
Charakteristika Jupiter je obrovská plynová guľa s 318-krát väčšou hmotnosťou ako je hmotnosť Zeme. So svojou hmotnosťou 1,899x1027 kg je 2,5-násobne hmotnejší ako všetky ostatné planéty slnečnej sústavy dohromady. Je taký hmotný, že sa hmotný stred (ťažisko) sústavy Jupiter – Slnko nachádza nad slnečným povrchom (vo vzdialenosti 1,068 slnečného polomeru od stredu Slnka). Hmotnosť Jupitera sa v astronómii používa ako jednotka hmotnosti exoplanét a niekedy aj hnedých trpaslíkov.
Rovníkový priemer Jupitera je podľa najnovších meraní zo sondy Juno . To je približne 11-krát viac ako priemer celej Zeme. Rýchla rotácia Jupitera spôsobuje vydúvanie rovníkových vrstiev až o oproti polárnym. Jeho objem by pohltil 1 319 Zemí. Z pomeru jeho hmotnosti voči rozmerov vyplýva, že hustota Jupitera je omnoho nižšia ako hustota Zeme a iných pevných planét a je porovnateľná s hustotou vody.
left|thumb|Porovnanie veľkostí Zeme a Jupitera Nízka hustota napovedá, že Jupiter musí byť zložený z veľmi ľahkých chemických prvkov. Už prvé spektroskopické pozorovania Jupitera ukázali, že je zložený najmä z molekulárneho vodíka (H2). Sonda Galileo zistila, že ho tvorí vodík a hélium, ktoré sú zmiešané v pomere 5:1. Podľa iného zdroja je však tento pomer iný, iba 20:1. Tieto dva základné prvky tvoriace Jupiter sú najhojnejšie sa vyskytujúcimi prvkami vo vesmíre. Silné gravitačné pole planéty spolu s nízkymi teplotami horných vrstiev atmosféry, čiže pomalým tepelným pohybom jej molekúl, prakticky znemožňujú únik plynov do okolitého kozmického priestoru napriek tomu, že ide o dva najľahšie chemické prvky vôbec. Chemické zloženie Jupitera sa veľmi podobá chemickému zloženiu Slnka s tým rozdielom, že Jupiter obsahuje percentuálne viac ťažkých prvkov. Vo veľkom množstve sa tu nachádzajú napríklad vzácne plyny, ako sú argón, kryptón a xenón.
Jupiter vydáva asi o 60 % viac tepelnej energie, ako prijíma zo slnečného žiarenia. Predpokladá sa, že táto energia pochádza z troch možných zdrojov: teplo z doby vzniku Jupitera (toto sa kedysi považovalo za hlavný zdroj energie, dnes už väčšinou nie); energia uvoľňovaná pomalým zmršťovaním planéty a gravitačná energia hélia veľmi pomaly klesajúceho do stredu planéty. V minulosti sa uvažovalo aj o príspevku v podobe energie dopadajúcich meteoritov.
Vznik a vývoj planéty Jupiter sa sformoval spolu s inými planétami pred 4,6 až 4,7 miliardami rokov. Podľa hypotézy publikovanej v roku 2017 v časopise Proceeding of the National Academy of Sciences sa Jupiter, respektíve jeho jadro, sformovalo skôr ako ostatné planéty slnečnej sústavy.115. David Ondřich, Jiří Grygar: LII. Žeň objevů 2017 B, Kozmos 5/2019 Základom bol prachoplynový disk okolo formujúceho sa Slnka, protoplanetárny disk. Jeho teplota s rastúcou vzdialenosťou od Slnka klesala. V oblasti, kde sa (podľa starších predstáv) formoval Jupiter, dosahovala asi 170 K. Pri tejto teplote skondenzovali kovy a ich oxidy, síričitany, kremničitany, možno aj ľad, čím vytvorili malé prachové zrná. Z nich pravdepodobne postupným zliepaním (akréciou) vznikli zhluky hmoty – planétezimály. Z nich sa ďalším spájaním utvorili väčšie telesá zvané protoplanéty. Podľa najpodrobnejších výpočtov sa rádovo desiatky kilometrov veľké planétezimály počas 100 000 rokov spojili do planetárnych embryí s hmotnosťou rádovo 1024 kg. Pravdepodobne už v tomto štádiu, keď bol Jupiter zatiaľ bez atmosféry, došlo ku gravitačnému zachyteniu ďalších planetezimál na Jupiterovej dráhe ako tzv. Trójanov (pozri nižšie). Zárodok Jupitera už mal natoľko veľkú gravitáciu, že začal priťahovať ľahké prvky, predovšetkým zvyšný vodík, ktorý ešte nestihol zo vznikajúcej sústavy odniesť slnečný vietor. Tým rýchlo rástol objem a hmotnosť budúceho Jupitera, rýchlejšie než u ostatných, súčasne vznikajúcich plynných planét slnečnej sústavy. Najrýchlejší prírastok hmoty dosahoval v dobe, keď mal asi len tretinu dnešnej hmotnosti. Aj jeho povrchová teplota bola vtedy na maxime. Ďalšie prudké zvyšovanie jeho hmotnosti spôsobila rozsiahla plynná obálka, pretože zabrzdila prelietajúce telesá, ktoré padali na jeho povrch. Za 4 milióny rokov by mal Jupiter týmto spôsobom dosiahnuť hmotnosť rovnajúcu sa 21 hmotnostiam Zeme a jeho vznik bol dokončený ďalšou bleskovou akréciou materiálu. Priemer vznikajúcej planéty navzdory rastúcej hmotnosti klesal, pretože ho gravitácia stláčala do menšieho objemu. Najprv bola táto kontrakcia rýchla, čo malo za následok, že planéta vydávala veľké množstvo energie, neskôr sa spomalila. Pomalé zmršťovanie Jupitera pokračuje dodnes. Tento proces je ekvivalentný zmršťovaniu protohviezd, čiže vznikajúcich hviezd predtým, než sa v ich jadrách zapália termonukleárne reakcie a ďalšie zmršťovanie zastavia. To sa však v Jupiteri nikdy nestane, lebo teplota jeho jadra je zhruba o rád nižšia než minimálna teplota potrebná za týchto podmienok na jadrovú fúziu. Keď sa hustota stredu planéty zvýšila asi na 3000 kg na m3, nastala elektrónová degenerácia – vodík v jadre začal prechádzať do fázy kovu.
Vyššie uvedená teória má však niekoľko nedostatkov. Richard H. Durisen a iní poukázali na to, že Jupiter a Saturn sa nemohli utvoriť kondenzáciou hmoty na kamenné jadrá, pretože tento proces by musel trvať tak dlho, že zárodočný plyn slnečnej sústavy by sa za ten čas už rozptýlil do medzihviezdneho priestoru. Problém so vznikom joviálnych planét možno by sa dal obísť štúdiou, ktorá odmieta vznik joviálnych planét akréciou plynného materiálu na kamenné jadrá, ale vysvetľuje ich vznik ako produkt niekoľkých gravitačných kolapsov. Autorom tejto teórie je Alan Boss z Carnegie Institution of Washington. Podľa tejto teórie sa Jupiter sformoval z kozmologického hľadiska "bleskovo", len za 300 rokov. Navzdory tomu však vzorky kometárneho prachu, ktoré doniesla sonda Stardust, nepriamo potvrdzujú teóriu, že formovanie Jupitera malo trvať prinajmenšom 3 milióny rokov. thumb|Jupiter v nepravých farbách na zábere Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu. Na disku planéty sú viditeľné tiene troch jeho mesiacov.
V roku 2019 bola zverejnená štúdia, ktorá tvrdí, že pred 4,5 miliardami rokov sa Jupiter zrazil s protoplanétou. Podkladom pre túto štúdiu boli merania gravitačného poľa sondou Juno. Podľa týchto meraní nie je jadro jednotné ako pri štandardných modeloch formovania planét. Jeho jadro je „premiešané“ a obsahuje prvotné ťažké prvky s vonkajšou obálkou planéty. Podľa simulácií je takéto premiešané a vytvarované jadro spôsobené nárazom v ranej tvorbe planéty.
Migrácia Jupitera Existujú hypotézy, podľa ktorých sa Jupiter nesformoval v tej vzdialenosti od Slnka, v ktorej sa nachádza teraz, a na svoju súčasnú pozíciu sa postupne presunul (migroval). Podľa modelu s názvom Nice model sa planetárne embryo Jupitera utvorilo o niečo ďalej od Slnka, ako je teraz. Jedným z dôkazov pre toto tvrdenie je fakt, že počas akrécie musela na zárodok Jupitera dopadať hmota prevažne v kondenzovanom stave, ale ťažké vzácne plyny napr. argón sa v predpokladanom pomere prvkov kondenzujú len pri teplotách nižších ako 30 K. To je niekoľkonásobne menej, ako predpokladaná teplota vo vzdialenostiach Jupitera počas jeho formovania. Jedno z vysvetlení tohto problému predpokladá oveľa nižšiu teplotu zárodočnej hmloviny v čase formovania Jupitera, iné sa snaží obísť problém tým, že Jupiter sa v skutočnosti sformoval vo vzdialenejších častiach slnečnej sústavy a až potom migroval na súčasnú dráhu. Podľa štúdie z roku 2019 sa Jupiter sformoval dokonca až štyrikrát ďalej od Slnka, než sa nachádza teraz. Podľa tejto teórie trvala migrácia Jupitera 700 000 rokov.
V roku 1984 ukázali J. Fernández a W. Ip, akým mechanizmom by sa Jupiter mohol dostať do vnútorných častí slnečnej sústavy. V ranej histórii slnečnej sústavy sa totiž planéta stretávala s miliardami planétok, ktoré míňala pri ich putovaní do oblastí Oortovho mraku alebo až za hranice slnečnej sústavy. Pri týchto preletoch nastal efekt gravitačného praku, čo znamená, že rýchlosť planétky sa preletom okolo Jupitera pod vplyvom jeho gravitácie zvýšila. Podobným spôsobom NASA urýchlila už niekoľko sond mieriacich do vonkajších častí slnečnej sústavy. Pri každom gravitačnom urýchlení sa však Jupiter premiestnil nepatrne bližšie k Slnku rýchlosťou, ktorá je nepriamo úmerná pomeru hmotností Jupiter/planétka. Pri veľkom množstve takýchto gravitačných prakov mohol Jupiter kedysi migrovať smerom k Slnku rýchlosťou až 0,2 AU za 100 tisíc rokov.
Model slnečnej sústavy vytvorený medzinárodným tímom, ktorý bol publikovaný v časopise Nature v júni 2011, však naproti tomu ukazuje, že Jupiter sa sformoval vo vzdialenosti asi 3,5 AU od Slnka, čo je bližšie, ako je jeho súčasná vzdialenosť. Pribrzďovaný medziplanetárnym plynom, ktorý bol vo formujúcej sa slnečnej sústave oveľa hustejší ako dnes, sa Jupiter mal dokonca k Slnku priblížiť ešte viac a to až na vzdialenosť 1,5 AU (dnešná vzdialenosť Marsu, v ktorej sa ale v tých časoch Mars ešte nenachádzal). Po spotrebovaní plynu sa planéta začala od Slnka opäť špirálovite vzďaľovať, až kým neskončila na súčasnej pozícii. Pri takomto spôsobe migrácie by Jupiter musel pri približovaní aj vzďaľovaní prekonať pásmo planétok, ktoré by tým podľa starších názorov gravitačne vyčistil od hmoty. Ale podľa nového modelu bol migrujúci Jupiter činiteľom, ktorý asteroidy naopak rozptýlil a zväčšil rozmery oblasti, v ktorej sa vyskytovali alebo dokonca do tejto oblasti sám planétky pritiahol.