náhľad|Ľudovít Štúr – kodifikátor modernej slovenčiny. Slovenská literatúra je literatúra Slovákov, súčasť slovenského umenia, výrazná súčasť slovenskej kultúry, osobitná kultúrna entita. Patrí do stredoeurópskej literatúry. Je to literatúra písaná v slovenskom jazyku autormi nachádzajúcimi sa aj v iných krajinách sveta ako je Slovensko. Výskumom slovenskej literatúry sa zaoberá najmä slovenská literárna veda.
Slovenská literatúra má históriu tiahnucu sa od dôb Veľkej Moravy. Jej prvým dielom je Proglas od Konštantína Filozofa.
V období humanizmu a renesancie tvorili na území dnešného Slovenska hlavne v latinčine a češtine. Ďalším veľmi významným obdobím bol romantizmus, počas ktorého sa podarilo v podstate definitívne kodifikovať spisovnú slovenčinu používanú s úpravami dodnes. Zaslúžili sa o to najmä štúrovci vedení Ľudovítom Štúrom. Za základ si vybrali stredoslovenské nárečia, ktoré boli jazykom ľudu. V romantizme tvorili najmä poéziu.
Stredoveká literatúra (8001500) Staroslovienska literatúra Ranostredoveká slovenská literatúra sa datuje od doby začiatku pôsobenia vierozvestcov Cyrila a Metoda a ich ďalších piatich učeníkov, ktorí bývajú nazývaní celkovo aj sedmopočetníci, na území Veľkej Moravy. K historicky doloženým autorom patria:
Konštantín Filozof (neskôr sv. Cyril), * 827† 869, vierozvestca, autor písma hlaholika a prvého staroslovienskeho textu Proglas napísaného v hlaholike, ako aj autor prekladu Biblie do staroslovienčiny. sv. Metod (* 815† 885), vierozvestca a možný spolutvorca hlaholiky, narodený v Solúne, autor a spoluautor prekladu Biblie do staroslovienčiny a viacerých ďalších cirkevných diel, ktoré prekladal spolu so sedempočetníkmi sv. Angelár, jeden z učeníkov sv. Metoda sv. Gorazd (koniec 9. storočia), žiak Cyrila a Metoda, pripisujú sa mu diela: Život Metodov, Kyjevské listy a ďalšie diela, čo však nie je dokázané.https://www.grkat.net/texty/sedmopocetnici.html sv. Kliment Ochridský (koniec 9. storočia), je autorom asi 50 diel v hlaholike sv. Sáva, vie sa, že zostal v Konštantinopole počas svojej misie asi v roku 882. Pripisujú sa mu dve diela: Služba sv. Cyrilovi a Rozprava o žaltári. sv. Naum Ochridský (* okolo 830† 23. december 910)
K ďalším žiakom sv. Metoda patril sv. Konštantín Preslavský (Presbyter), autor cyriliky,.
Po vyhnaní Metodových a Konštantínových žiakov v roku 887, alebo v roku 886 z územia Veľkej Moravy sa Sloveni na jej území ocitli pod vplyvom západného kresťanského obradu a tým aj latinčiny, ktorá sa stala jediným literárnym a cirkevným jazykom. Po porážke Svätoplukových synov v bavorsko-staromaďarskej bitke pri Bratislave (dobový názov Brezalauspurc) 9. augusta 907, sa hlaholika a staroslovienčina prestávala používať, no hlavne od nástupu Štefana I. k moci.
V slovenskom ľudovom prostredí však pretrvávala ľudová staroslovienčina, vyvíjala sa ľudová slovesnosť a pôsobili igrici. Igrici šírili verbálne a hudobne sloviensku kultúru ešte ďalšie storočia, hoci v písanej forme neexistovala. Príkladom pre toto tvrdenie je pieseň Nitra milá Nitra, čo je najtajomnejšia historická hymnická pieseň, ktorú Ján Kollár uviedol vo svojich Národných spievankách a považoval ju za ľudovú, no podľa analýzy je autorským dielom.Pieseň večne mladá, výber zo štúrovskej poézie, vydalo: Mladé letá 1983,Bratislava, pieseň Nitra, milá Nitra, str. 125, verzia od Ľudovíta Štúra, 66-042-83: Nitra, milá Nitra/ty vysoká Nitra!/Kdeže sú tie časy,/v ktorých si ty kvitla_/Nitra, milá Nitra,/ty slovenská mati!/Čo pozriem na teba,/musím zaplakati./Ty si bola niekedy/všetkých krajín hlava,/v ktorých tečie Dunaj,/Visla i Morava./Ty si bola sídlo/kráľa Svätopluka,/keď tu panovala/jeho mocná ruka./Ty si bola sväté/mesto Metodovo,/keď tu našim otcom/kázal božie slovo.
Igrici boli kultúrny fenomén, ktorého diela nie sú písomne doložené, no je spomínaný v iných písomnostiach vtedajšej latinskej spisby. Významný zdroj tohto tvrdenia je Anonymova kronika Gesta hungarorum (1200) obsahujúca zmienku o igricoch, ktorí vystupovali na verejnosti a na dvoroch slovanskej šľachty v období 10.12. storočia a zmieňuje sa aj o povestiach kolujúcich v dedinskom ľude, tzv. „fabulae rusticorum”, hoci formou „per negationem”, teda odmietania tejto kultúry. Anonymus bol notárom na dvore uhorského kráľa Bela III. a mal za úlohu spísať dejiny Maďarov od doby „zaujatia vlasti” na Veľkej Morave. náhľad|Kyjevské listy sú napísané v najstaršom type hlaholiky tzv. hlaholskej unciále, kde nie sú ešte veľké písmená.hlaholika In:
Diela v staroslovienskom jazyku Proglas, autor je Konštantín Filozof, pôvodné dielo v staroslovienčine v písme hlaholika, úvod k prekladu biblie Frizinské pamiatky, cirkevná literatúra písaná hlaholikou pôvodne v staroslovienčine Adhortácia k vladárom, staroslovienčina v hlaholike, slov. Napomenutie vladárom Adhortácia k pokániu, staroslovienčina v hlaholike Zakon sudnyj ľudem, staroslovienčina v hlaholike Kánon na počesť svätého Demetera Solúnskeho, staroslovienčina v hlaholike Moravsko-panónske legendy, v staroslovienčine dve biografie sv. Cyrila a Metoda Ustanovenia svätých otcov o pokání za vraždu a o každom hriechu, preložené z latinčiny do staroslovienčiny v hlaholike Kyjevské listy - staroslovienčina v hlaholike Svätoemerámske glosy - nad latinskými vetami sú rydlom vyryté staroslovienske slová
Literatúra v latinčine Latinská tvorba zahŕňa poéziu, prózu, vecnú literatúru, náučnú literatúru a vedecké a cirkevné pojednania. Dráma v stredoveku sa orientovala na frašky a na mystériové a moralitné hry prispôsobené svetskému a reálnemu mysleniu. Texty hier sa však dodnes nezachovali. Niektoré príklady tvorby v stredovekej literatúre: náhľad|Uhorská kronika Moravsko-panónske legendy - preložené zo staroslovienčiny do latinčiny, vznik 9. storočie Legenda o svätých Svoradovi a Benediktovi (1064), autor je Maurus, biskup v Nitre, (asi 10001070), v latinskom jazyku Nitriansky kódex približne z roku 1083, dnes uložený v Nitre Uhorská kronika, autor Ján z Turca (asi 14351488/89), v latinčine Vítaj, milý Spasiteľu, hymnus, vyznačujúci sa jednoduchým, ale sugestívnym poetickým jazykom, 14. storočie. Chváloreč na básnické umenie (1461), lat. Laudes artis poeticae od Krištofa Petschmessinga je „príkladom vysokej jazykovej, rétorickej a básnickej kultúry, odlišujúcej sa od plebejského jazyka. Toto dielo pripravilo pôdu pre nástup humanizmu a renesancie v podmienkach slovenskej literatúry a kultúry”. V inom prameni sa meno autora nachádza v tvare Krištof Petschmessingsloer, magister, ktorý pochádzal z Levoče. Prepísal dielo Satiry od rímskeho básnika Decima Junia Juvenala a pridal vlastný úvod o básnickom umení Laudes artis poeticae. Dielo je stredovekou literárno-teoretickou rozpravou o poézii a rétorike. Petschmessingsloer postavil teóriu stredovekého poetického diela na antických autoroch a Tomášovi Akvinskom, Boethiusovi a súpútnikoch, pričom definuje jednotlivé druhy poézie, jej kompozičné princípy a štyri príčiny tvorby diela. Tiež sa zaoberá členením viet a súvetí a tematikou.
Zaujímavou etapou vývoja bolo založenie univerzity Academia Istropolitana v Bratislave v roku 1465 pápežskou zakladacou listinou, ktorá mala vplyv na vývoj humanistickej literatúry väčšinou písanej v latinčine .
Literatúra v českom a slovenskom jazyku 14. storočie znamenalo posilnenie slovenskej vzdelanosti a tým aj literatúry. K tomu prispelo založenie Karlovej univerzity v Prahe (1348), čo iniciovalo aplikovanie prvkov češtiny na území Horného Uhorska. Začali sa objavovať texty ako Žilinská kronika z roku 1451, Žilinská mestská kniha či modlitby ako Maria matko. V týchto záznamoch sú zistiteľné aj čiastočné prejavy slovenských nárečí. Podľa niektorých interpretácií ide o použitie slovenského jazyka v západoslovenskej nárečovej forme s využitím českého pravopisu.Kuchar Rudolf, 2009, Žilinská právna kniha (Preklad Magdeburského práva, Zápisy právnych úkonov žilinských mešťanov), 1., Obrazová príloha, 2., Veda, Bratislava. citovaný in: Julia Dudášová-Kriššáková: Slovenské nárečia ako základ pre výskum najstarších dejín slovenského jazyka z metodologického hľadiska. Rozprawy Komisji Językowej ŁTN, t. LXIV, 2017ISSN 0076-0390e-ISSN 2450-9310
Veľký podnet pre uplatnenie českého jazyka v Hornom Uhorsku znamenal vpád husitov a hlavne vojsk Jána Jiskru z Brandýsa, ktoré v polovici 15. storočia okupovali všetky slovenské župy. Čeština sa presadila aj u vtedajšej vládnucej elity, evanjelického duchovenstva a meštianstva a pretrvávala ako literárny jazyk v 15. a 16. storočí.
Humanizmus a renesancia (15001650) Literárny humanizmus a renesancia v Uhorsku sa dá charakterizovať ako literárne hnutie, ktoré postupne prešlo od stredovekého štúdia latinskej a gréckej kultúry k jej napodobňovaniu čo sa týka formy aj obsahu. Spočiatku bol hlavným komunikačným nástrojom latinský jazyk, neskôr sa prešlo k češtine, slovenčine či bibličtine. Renesancia znamenala protichodný proces voči stredovekému humanizmu, postavila sa proti feudalizmu a jeho výrobným vzťahom, rodil sa nový kapitalistický systém. V užšom zmysle renesancia vo výtvarnom umení a literatúre spracúvala bezprostrednejšie citový a zmyslový život, krásu, lásku a prírodu. Mala bližšie k ľudovému folklóru a národným jazykom.
Renesančnú kultúru a vzdelanosť pomohla nastoliť aj Beatrice Aragónska, ktorá ju priniesla z Neapola zároveň so svojím venom na dvor kráľa Mateja Korvína. Matej Korvín túto tendenciu mohutne podporil.
Kultúrny vývoj v Hornom Uhorsku usmernilo aj založenie Trnavskej univerzity (16351755). Vzdelávanie v ňom riadili a vykonávali jezuiti a tým sa stalo, že v učebniciach literatúry sa ocitol dlhý rad katolíckych duchovných, ktorí každý vlastným spôsobom prispeli k vývoju slovenského jazyka. Evanjelická cirkev mala samozrejme tiež svoj mohutný záber na kultivovanie slovenského jazyka a literatúry. V tomto období však začal rásť aj počet laických spisovateľov. Situáciu komplikovali okrem husitských výbojov na Slovensko aj osmanské vojny,, ktoré sa viedli na území Uhorska a Rakúska. Uhorská šľachta bola názorovo rozdelená a jej politické ambície spôsobovali ďalší chaos v Hornom Uhorsku. Šľachtické vojny nedovoľovali, aby sa laickí autori z radov šľachty mohli literárne realizovať tak, ako to v tej dobe bolo v západnej Európe. Pomalší vývoj humanistickej vzdelanosti a tým aj literatúry v Uhorsku zapríčiňoval veľmi slabý rozvoj kníhtlače na jeho území, ktorá koncom 15. storočia ešte na území Slovenska nebola rozvinutá. Z toho vyplývala nedostatočná vzdelanosť nielen nižších vrstiev, ale aj kňazov a šľachty. Humanistická a renesančná literatúra sa naplno prejavila až od druhej polovice 16. storočia. Od začiatku 16. stor. sa vzdelanosť začala prudko rozvíjať vplyvom reformačného hnutia na celom území Slovenska. Mestá podporovali zakladanie škôl rôznych stupňov. Významné boli mestská škola v Bardejove, kde študoval aj Martin Rakovský z Turca, Prešovská škola a ďalšie mestské školy, v ktorých sa vyučovala latinčina po latinsky.
V Bardejove bola publikovaná prvá tlačená kniha na Slovensku v roku 1581. Bol to preklad diela Der kleine Kathechismus od Martina Luthera so slovenským názvom Malý katechizmus a vydal ju tlačiar David Guttgesell. Predpokladaným prekladateľom katechizmu do slovakizovanej češtiny bol Severinus Sculteti, slov. Severín Škultéty (1550−1600).
Počas humanizmu a renesancie sa ďalej rozvíjala dráma. V jej rámci sa dominantne vydeľovalo školské divadlo, ktoré hrávalo náboženské, polosvetské a svetské hry. Písali ich evanjelickí aj katolícki autori v latinčine. Tematika bola buď vieroučná alebo starozákonná biblická. Ján Duchoň napísal hru Veľké tajomstvo zbožnosti (1628), Juraj Lippay tvoril pašiové hry. Polosvetské a svetské hry evanjelické spracovávali pastiersku bukoliku, napríklad Eklóga Simeon a Galileus od Jána Duchoňa.