náhľad|Tridentský koncil (Elia Naurizio, 17. storočie)
Tridentský koncil sa konal v rokoch 1545 – 1563 a predstavoval reakciu katolíckej cirkvi na reformáciu. Zasadal v dnešnom talianskom meste Trident () a krátky čas aj v Bologni. Katolícka cirkev ho považuje za 19. ekumenický koncil.
Historický kontext Reforma cirkvi, ktorú navrhol Piaty lateránsky koncil (1512 – 1517), nepriniesla nijaké reálne výsledky. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že volanie reformátorov po skutočnej obnove cirkvi sa po ukončení tohto koncilu ešte zintenzívnilo, najväčšiu odozvu však našlo na území dnešného Nemecka. Lutherova reformácia napokon viedla k rozdeleniu cirkvi.
Katolícka cirkev bola nútená zareagovať.
Po dlhých diplomatických vyjednávaniach s civilnými autoritami sa vtedajší pápež Pavol III. rozhodol zvolať do mesta Trident koncil, dátum jeho otvorenia stanovil na 1. novembra 1542.
Mesto Trident navrhol ako kompromisné riešenie údajne speyerský biskup Philipp von Flersheim. Na jednej strane spĺňalo požiadavku rímskonemeckého cisára Karola V., aby sa koncil konal na nemeckej pôde – dnes už talianske mesto Trident bolo vtedy totiž súčasťou južného Tirolska, ktoré patrilo Svätej rímskej ríši nemeckého národa. Na strane druhej vyhovovalo i požiadavkám pápeža, ktorý si zas prial, aby sa koncil nekonal príliš ďaleko od Ríma (mesto Trident bolo od Ríma vzdialené tri dni cesty).
Situácia sa však ešte skomplikovala vojnou medzi Francúzskym kráľovstvom a Svätou ríšou rímskou nemeckého národa. Pápež preto bulou Laetare Jerusalem stanovil nový termín otvorenia koncilu – 15. marec 1545.
Tridentský koncil bol však napokon slávnostne otvorený až 13. decembra 1545.
Zhrnutie: Priebeh a závery koncilu Cieľ koncilu nebol spočiatku celkom jasný. Rímskonemecký cisár Karol V. chcel v prvom rade ukončiť nepokoje v ríši, a preto požadoval presadenie skutočnej reformy cirkvi. Pápež Pavol III. však kládol dôraz predovšetkým na odsúdenie protestantskej teológie. Pápežskí legáti, kardináli Johannes Maria del Monte, Marcellus Cervinus a Reginaldus Polus, ktorí v prvej fáze predsedali koncilu, napokon presvedčili koncilových otcov, aby sa v rámci jedného tematického okruhu vždy súčasne diskutovalo o vierouke aj (prípadných) reformách, ktoré by sa mali v danej oblasti uskutočniť.
Tridentský koncil mal niekoľko časovo oddelených etáp, počas ktorých sa konalo spolu 25 zasadnutí (niekedy sa namiesto pojmu zasadnutie používa pojem sesia). Kvôli mnohým prerušeniam tak tento koncil napokon trval takmer 18 rokov.
1. etapa: Trident, 1545 – 1547 Účastníci Koncilu sa zúčastnilo cca 100 biskupov a rovnaký počet teológov, ktorí pochádzali zo všetkých európskych krajín, ktoré ešte zostali (oficiálne) verné katolíckej cirkvi, okrem Švajčiarska, Poľska a Uhorska. Väčšina účastníkov však aj tak pochádzala z Talianska. Hlasovacie právo mali len prítomní biskupi (pozri nižšie). Nemeckí biskupi neboli osobne prítomní – svojich delegátov vyslali len trierský arcibiskup a augsburský biskup. Títo delegáti však mali na koncile len poradný hlas.
Rokovací poriadok Spočiatku nemal koncil stanovený ani rokovací poriadok a v podstate ani nijaký jasný program a cieľ. Všetko toto sa vyvíjalo (či vytváralo) postupne, chýbala však tomu akási (vnútorná) jednota.
Pápež Pavol III. trval od začiatku na rešpektovaní slobody prejavu: „Na koncile môže každý slobodne vyjadriť svoje názory k otázkam viery a mravov. Ak však koncil uzná tieto jeho názory za heretické, bude sa musieť podrobiť tomuto rozhodnutiu (koncilu).“ A o tom, že sa táto sloboda prejavu aj reálne dodržiavala, svedčí vznik rôznych vzájomne si oponujúcich skupín.
Pomerne rýchlo sa vyjasnila otázka o hlasovacom práve. Hlasovacie právo bolo priznané kardinálom, arcibiskupom, biskupom a generálnym predstaveným žobravých rádov a jedným hlasom disponovala aj skupina troch prítomných benediktínskych opátov. Hlasovacie právo nemali teológovia, delegáti biskupov a zástupcovia inštitúcií (kapitúl, univerzít, ...). Oficiálni konciloví teológovia boli združení v tzv. teologickej kongregácii. Táto kongregácia od januára 1547 nahradila volené deputácie, ktoré boli predtým zodpovedné za formulovanie dekrétov. Úlohou teologickej kongregácie bolo vypracovávať pre potreby koncilových otcov odpovede na kontroverzné vieroučné otázky.
Dekréty Sesia I. (13. december 1545) Otváracie zasadnutie. Slávnostná otváracia ceremónia, objasnenie otázok týkajúcich sa hlasovacieho práva, rokovacieho poriadku, garancie bezpečnosti účastníkov, ich ubytovania a ostatných ekonomických záležitostí. Bol schválený etický kódex účastníkov koncilu.
Sesia II. (7. január 1546) Diskusia o stanovení priorít koncilu. Bolo zrejmé, že koncil sa bude musieť zaoberať definovaním resp. objasnením katolíckej teologickej náuky a reformou cirkvi. Zároveň si bol koncil vedomý toho, že jeho rozhodnutia môžu mať praktický dosah na znovuobnovenie mieru v Európe (sic). Po dlhých diskusiách sa nakoniec konciloví otcovia zhodli, že sa bude v rámci jedného tematického okruhu vždy súčasne rokovať o vierouke aj (prípadných) reformách, ktoré by sa mali v danej oblasti uskutočniť.
Vytvorenie diskusných skupín. Účastníci koncilu boli rozdelení do troch skupín, každej z nich vždy predsedal jeden z pápežských legátov. Cieľom tohto opatrenia bolo umožniť prediskutovanie vyvstavšieho problému na menšom fóre skôr, než bude predložený na diskusiu celému zhromaždenému koncilu (tzv. generálnej kongregácii).
Sesia III. (4. február 1546) Dekrét potvrdzujúci platnosť Nicejsko-carihradského vyznania viery.
Sesia IV. (8. apríl 1546) Dekrét o Svätom Písme a Tradícii. Koncil definoval, že Sväté Písmo a Tradícia sú dva rovnocenné pramene Zjavenia. Postavil sa tak proti princípu „sola scriptura“, ktorý presadzovalo reformačné hnutie.
Dekrét o Vulgáte. Koncil stanovil latinský preklad Biblie, známy ako Vulgáta, za záväzný. Tento text sa podľa názoru koncilu v cirkevnej praxi dostatočne osvedčil ako spoľahlivý a dogmaticky správny. Každé vydanie Biblie alebo komentáru k Biblii a vôbec všetky teologické knihy sa musia podrobiť preventívnej cenzúre, aby sa zabránilo „zneužitiu Božieho Slova“. Koncil sa však nevyjadril ku (kontroverzným) prekladom Biblie do jednotlivých národných jazykov.
Sesia V. (17. jún 1546) Dekrét o kázaní. Kňazi a biskupi sú povinní prednášať kázne. Kazateľská činnosť členov žobravých rádov mimo ich vlastných chrámov podlieha rozhodnutiu biskupa. Biskupi majú právo zakročiť proti heretickým kazateľom.
Dekrét o dedičnom hriechu. Koncil definoval, že každý človek je už od svojho narodenia poškvrnený dedičným hriechom, pretože je potomok Adama. Jedinú výnimku v tomto ohľade predstavuje Mária, Matka Božia, ktorá bola počatá bez poškvrny dedičného hriechu. Človek môže byť od tohto dedičného hriechu oslobodený len prostredníctvom krstu v mene Ježiša Krista. Dekrét vyzdvihol nevyhnutnosť krstu detí.
Sesia VI. (13. január 1547) Dekrét o ospravodlivení. Tento dekrét má tri časti a dopĺňa ho zoznam 33 kánonov.
Hriešnik sa nedokáže spasiť sám, pretože je bytostne závislý od Božej milosti. Zároveň však človek musí z vlastnej vôle slobodne spolupracovať na svojej spáse. Musí prijať ponuku Božej milosti a odpovedať na Zjavenie svojou vierou. Musí poznať hriech, bázeň, nádej a lásku. Musí chcieť prijať krst a začať nový život, pretože sviatosť krstu neznamená len odpustenie hriechov ale aj posvätenie a obnovu celého človeka. Jedine Boh nás môže urobiť spravodlivými (môže nás ospravodliviť).
Milosť ospravodlivenia prekvitá, ak človek zachováva Božie prikázania. No i napriek krstu v človeku stále zostáva náklonnosť k hriechu a nemôže si byť úplne istý svojou spásou. A to, že nakoniec svoju spásu dosiahne, je znovu len dielom Božej milosti.
Milosť ospravodlivenia, ktorú človek prijal, môže stratiť každým ťažkým hriechom. Večný život môže dosiahnuť len vtedy, ak bude konať pokánie.
Dekrét o rezidenčnej povinnosti. Koncil odpovedal týmto dekrétom na rozšírený neduh kumulácie benefícií. Stávalo sa, že biskup či kňaz nikdy ani len nenavštívili svoju diecézu resp. farnosť, hoci poberali s ňou spojené príjmy. Koncil ukladá biskupom a kňazom povinnosť vykonávať pastoračné povinnosti, ktoré sú spojené s benefíciami, ktoré poberajú. Duchovným, ktorí si nebudú plniť svoju rezidenčnú a vizitačnú povinnosť, bude odňatá časť príjmov. Biskupi smú mimo svojej diecézy vykonávať bohoslužby a udeľovať svätenia len s povolením miestne príslušného biskupa.
Sesia VII. (3. marec 1547) Dekrét o sviatostiach. Konciloví otcovia potvrdili sedem sviatostí: krst, birmovanie, eucharistia, sviatosť pokánia, sviatosť pomazania chorých, sviatosť posvätného rádu (nazývaná aj sviatosť kňazstva) a manželstvo.
Počas tejto sesie sa koncil podrobnejšie zaoberal hlavne sviatosťou krstu a birmovania. Bolo zakázané prijať sviatosť krstu viac než jedenkrát a stanovilo sa, že vysluhovanie sviatosti birmovania prislúcha biskupovi.
Sesia VIII (11. marec 1547) Odsúhlasenie presunutia koncilu do Bologne. Mesto Trident už zrejme účastníci nepovažovali za vhodné miesto pre zasadanie koncilu. Okrem toho vypukla tzv. Šmalkaldská vojna a mesto nebolo celkom v bezpečí. Oficiálne bolo však preloženie koncilu do Bologne odôvodnené vypuknutím epidémie škvrnitého týfu. Ak by konciloví otcovia neodsúhlasili toto presunutie, pravdepodobne by bol koncil definitívne ukončený.
2. etapa: Bologna, 1547 – 1549 Presun koncilu do mesta Bologna, ktoré vtedy ležalo na území Pápežského štátu, však v konečnom dôsledku znamenal aj zhoršenie vzťahov medzi pápežom Pavlom III. a cisárom Karolom V. Pápež dokonca vypovedal spojenectvo s cisárom a nechal stiahnuť svoje ozbrojené jednotky z územia ríše. Karol však napokon Šmalkaldský spolok porazil.
Pápež síce cisára podporoval v boji proti protestantom, no nechcel dopustiť, aby získal príliš silnú mocenskú pozíciu. Aby sa však ešte viac nezhoršili vzťahy medzi Rímom a cisárom, pápež nariadil, aby koncil počas zasadania v Bologni nevydával nijaké nové dekréty. Koncil mal teda o jednotlivých témach diskutovať bez toho, aby prijímal oficiálne závery.
Sesia IX. (21. apríl 1547) Diskusia o eucharistii, zvlášť o transsubstanciácii.
Sesia X. (2. jún 1547) Diskusia a objasňovanie náuky o sviatosti pokánia, pomazania chorých, posvätného stavu a manželstva. Boli vytvorené komisie, ktoré sa zvlášť zaoberali problémami, ktoré sa vyskytli v dôsledku zneužívania odpustkov a omšových benefícií či nedovoleného vysluhovania sviatostí, ale aj zneužitia svetskej moci. Výsledky práce týchto grémií však nemohli byť „spečatené“ nijakými oficiálnymi dekrétmi.
Protesty cisára proti zasadaniu koncilu v Bologni však neutíchali. Už vo februári 1548 tak pápež nariadil pozastavenie rokovaní. V septembri 1549 bolo aj formálne vyhlásené dočasné prerušenie konania koncilu.
Je potrebné zmieniť, že tieto rokovania v Bologni sa, paradoxne, napokon stali smerodajnými pre celý ďalší priebeh koncilu, pretože prispeli k objasneniu viacerých dôležitých otázok, a tak sa v konečnom dôsledku stali podkladom pre mnohé z budúcich oficiálnych záverov koncilu.
3. etapa: Trident, 1551 – 1552
Historický kontext Cisár Karol V. považoval po svojom víťazstve nad Šmalkaldským spolkom za potrebné vniesť do náboženských vzťahov v ríši opäť poriadok. Na túto úlohu sa však podujal sám – bez „autorizácie“ zo strany pápeža. Augusburská reforma z roku 1548 však stroskotala na odpore protestantskej strany a zamýšľanú obnovu cirkvi tak nepriniesla.
Situácia sa zmenila smrťou pápeža Pavla III. Znovu do hry vstúpila možnosť obnoviť prerušený koncil. Nový pápež Július III. napokon splnil cisárovo prianie, a tak sa v roku 1551 v meste Trident obnovilo konanie prerušeného koncilu.
Účastníci