thumb|Fyzická mapa SlovenskaTento článok je o dejinách Slovenska a Slovákov.

Pravek

Paleolit (stará kamenná doba)

thumb|upright|Moravianska venuša stará približne 22 800 rokov Prvé známky o osídlení dnešného územia Slovenska sú známe už z paleolitu. Klimaticky je toto veľmi dlhé obdobie charakteristické striedaním ľadových dôb s medziľadovými dobami. Nachádzame doklady rôznych paleolitických kultúr: od olduvanu až po świderien. Najstaršie doklady sú o druhu človek heidelberský. Najstaršie kostrové nálezy patria do druhu človeka neandertálskeho, pričom najznámejší je nález z Gánoviec.

Mezolit (stredná kamenná doba)

Toto obdobie je charakteristické definitívnym ústupom ľadovca, ktorý dovtedy tisícročia často končil pri severných hraniciach dnešného Slovenska. Ľudia stavali sídliská na piesočných dunách alebo výšinách.

Neolit (mladá kamenná doba)

Z neolitu (kedy vzniklo roľníctvo) sa zachovalo už viac stôp. Našli sa zvyšky ich obydlí, keramiky, ale aj ich duchovného života vo forme obetných darov alebo kultových predmetov akými boli pravdepodobne aj venuše z Nitrianskeho Hrádku, Moravian nad Váhom a ďalších miest.

V tomto období sa na Slovensku vyskytovali najmä kultúry: kultúra s lineárnou keramikou, kultúra s východnou lineárnou keramikou, želiezovská skupina, bukovohorská kultúra a začala sa lengyelská kultúra a polgárska kultúra.

Eneolit (neskorá kamenná doba)

Toto obdobie je charakteristické najmä začiatkom masového používania kovov (meď a zlato; prvé nálezy medi sú však už v mladom neolite), a s tým súvisiacim vznikom vrstvenia spoločnosti (minimálne remeselníci, roľníci, pastieri, obchodníci) a výmenného obchodu, ďalej zdokonalením obrábania pôdy využitím ťažnej sily zvierat (zavedenie oradla, jarma a podobne) a posilnením úlohy muža v spoločnosti („patriarchát“).

V tomto období na Slovensku predovšetkým spočiatku pokračovala lengyelská kultúra a polgárska kultúra, neskôr sa na celom Slovensku vyskytovala badenská kultúra.

Bronzová doba

V dobe bronzovej, charakteristickej rozšírením bronzu, sa na Slovensku vyskytovalo veľké množstvo rôznych archeologických kultúr (napr. unětická kultúra, maďarovská kultúra, otomanská kultúra, jednotlivé mohylové kultúry a jednotlivé kultúry popolnicových polí, vrátane lužickej kultúry). Ich pozostatkami boli aj nálezy početných bronzových kosákov, vozu s kolesami z ohýbaných rámov, stopy po drevených stavbách budovaných bez použitia klincov.

Halštatská doba (stará železná doba)

Železná doba a technológie s ňou spojené prišli na Slovensko pravdepodobne z oblasti Anatólie a/alebo Itálie. V halštatskej dobe sa na Slovensku začal vďaka priaznivým geologickým podmienkam rozvoj ťažby železa, olova, zlata a soli. Po prvýkrát sa tu objavil hrnčiarsky kruh (vekerzugská kultúra). Pokračuje sociálna diferenciácia.

V tomto období sa na Slovensku vyskytovali: halštatská kultúra (konkrétne kalenderberská kultúra), kuštanovická kultúra (?Tráci) a vekerzugská kultúra (pravdepodobne Skýti) a na severe ďalej pokračovala lužická kultúra.

Protohistorické obdobie

Laténska doba (mladá železná doba)

V tomto období na Slovensko prišli Kelti, ktorých možno považovať za prvé historicky známe etnikum na území Slovenska. Kelti prišli do Karpatskej kotliny z Nemecka, Francúzska a oblasti Álp. Po príchode, ktorý pravdepodobne spôsobili zrážky s Rímskou ríšou, si podmanili pôvodné obyvateľstvo. V závere laténskej doby vytvorili niekoľko opevnených osád – oppíd, niektoré z nich, napríklad Bratislavské oppidum, sú odvtedy dokázateľne nepretržite osídlené. Väčšina z nich však žila v neveľkých osadách, domy si stavali z dreva, domy sa bežne zamykali železnými zámkami. Kelti boli zruční remeselníci – kováči, hrnčiari, minciari, poľnohospodári aj obchodníci. Udržovali úzke kontakty s gréckou a rímskou civilizáciou, ktoré mali na ich kultúru veľký vplyv.

Koncom 2. storočia pred Kr. na Slovensko prišli aj Dákovia, ktorí pôvodne obývali územia približne v dnešnom Rumunska. V čase výbojov prvého dáckeho kráľa Burebistu bolo Dákmi osídlené a do Dáckeho kráľovstva zrejme začlenené južné Slovensko (nížiny), odkiaľ vytlačili časť Keltov. Roku 10 pred Kr. však Dákov v Panónskej panve porazili Rimania a posunuli hranice Rímskej ríše na stredný Dunaj. Dácke obyvateľstvo mizne zo Slovenska niekedy v 1. stor. po Kr., najdlhšie sa udržalo na východe.

Likvidáciu väčšiny Keltov zavŕšili výboje Germánov zo severozápadu – na území Slovenska začiatkom 1. storočia po Kr. Kelti sa však udržali na severe Slovenska až do druhého storočia po Kr. (Kotíni).

Germáni a Rímska ríša

thumb|vľavo|Pohyby kmeňov v období Sťahovania národov Germánska civilizácia nebola v tej dobe na takej vyspelej úrovni ako keltská. Germáni sa venovali viac poľnohospodárstvu a kočovnému chovu dobytka, boli tiež dobrí bojovníci. Je známe, že germánske kmene na území juhozápadného Slovenska si hovorili Markomani, na západnom Slovensku to boli Kvádi, ktorých vplyv sem zasahoval z Čiech. Germáni sa však čoskoro po príchode na Slovensko dostali do stretu s rozpínajúcou sa Rímskou ríšou. V rokoch 12 až 9 pred Kr. začali boje medzi rímskymi vojskami z provincie Panónia a vojskami mocného germánskeho kráľa Marobuda.

V 1. storočí po Kr. bolo územie Slovenska niekoľko rokov časťou Vanniovho kráľovstva. Vannius vládol asi 30 rokov, ale stal sa podobne ako Marobud príliš mocný a tak bol za podpory Rimanov zosadený. Rímska ríša si v blízkosti Dunaja budovala pohraničné pevnosti. Jedna z rímskych hraničných osád na Slovensku bola v Rusovciach volala sa Gerulata. Mesto malo všetky znaky rímskych miest, nachádzali sa tam kúpele i fórum.

Markomanské vojny a zrážky s rímskou armádou mali pre Germánov na území Slovenska neblahé následky. Trvali niekoľko desiatok rokov, bojovalo sa na území dnešného Talianska, Rakúska, Maďarska, Slovenska, Česka a zrejme aj v niektorých ďalších krajinách. Rozsahom aj trvaním išlo o pomerne urputné a najmä krvavé zrážky. Správy antických autorov hovoria o neustálych stretoch rímskych útokov na sever a zároveň germánskych protiútokov na juh. Mnohé z bitiek, ako napríklad výprava cisára Domiciána v roku 88 boli pre Rimanov katastrofami.

thumb|Rímsky nápis na hradnej skale v Trenčíne z prelomu rokov 178 a 179 Situáciu v oblasti komplikovali prieniky mnohých národov, ktoré chceli v tejto oblasti prekročiť rímske hranice, niektoré tak tlačili na Germánov. Germáni využili Rímsku slabosť, po tom čo sa ich vojsko vrátilo z výpravy proti Partom nakazené morom ho okolo roku 170 viackrát napadli. Roku 172 proti nim Marcus Aurelius viedol trestnú výpravu. Jeho syn Commodus viedol proti Germánom ešte jednu výpravu a po ich porážke s nimi uzavrel prímerie. Z tých dôb pochádza tiež jedna z prvých písomných pamiatok na území Slovenska – rímsky nápis na hradnej skale v Trenčíne z prelomu rokov 178 a 179, vtedajšia osada sa spomína ako Laugarício. Rímske vojenské pevnosti boli v tej dobe postavené aj na dunajskom predmostí pri Iži a Komárne. Germáni sa v tej dobe postupne romanizovali. Ich šľachta ochotne spolupracovala s Rimanmi. Svedčia o tom početné nálezy rímskych pamiatok a hlavne aj hlbšie v germánskom území.

Za vlády Valentiniana, bola hranica na strednom Dunaji v dôsledku germánskeho nebezpečenstva intenzívne prestavovaná a ešte viac zosilnená. Ale ani to Rímsku ríšu nezachránilo.

Sťahovanie národov

Koncom 4. storočia sa už Staroveký Rím nachádzal v hlbokom úpadku. Práve sa rozbiehajúci reťazec udalostí, nám známy ako Sťahovanie národov, bol posledným klincom do rakvy Rímskej ríši. Veľká časť pôvodného obyvateľstva z krajiny buď ušla alebo podľahla v boji novým národom. Územím Slovenska vtedy tiahli mnohé kmene, napríklad Vizigóti, Ostrogóti či Longobardi a Gepidi. Všetky tieto národy sa dali do pohybu v dôsledku útoku kočovných Hunov. Tí si vytvorili centrum v blízkom susedstve Slovenska – medzi Tisou a Dunajom.

Včasnoslovanské obdobie

Jedným z kmeňov, ktorý postupoval vo viacerých vlnách v tomto období do krajiny boli aj Slovania. Prvé vlny prišli na naše územie v priebehu 5. a 6. storočia. Cestou Slovania stretali zvyšky pôvodného germánskeho ale aj keltského obyvateľstva. Noví prisťahovalci často zostali žiť medzi pôvodným obyvateľstvom, tak sa na Slovensku odôvodňuje aj prijatie germánskych geografických názvov. Slovania v tej dobe kolonizovali asi len 10% územia, zvyšok bol ešte stále divokou nedotknutou krajinou. Poznali jačmeň, proso, pšenicu, mak, ľan. Živili sa poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Boli aj schopní remeselníci – najmä šperkári a hrnčiari. Slovania sa na západe dostali do styku s Franskou ríšou.

Nedostatok písomných prameňov o Slovanoch pramení aj v tom, že sa sprvu nezúčastnili žiadnych veľkých bojov. Prvé neucelené písomné zmienky o Slovanoch na území Slovenska pochádzajú od poradcu byzantského vojvodcu Belisaria Prokopia. Títo Slovania podľa jeho zápiskov pomáhali Longobardovi Ildigesovi, ktorý bojoval o nástupníctvo na longobardský kráľovský trón a pod jeho vedením Slovania vytvorili 6-tisícové vojsko, ktoré bojovalo proti Gótom a Rimanom. Prokopios v inej časti svojich letopisov ďalej písal o tom ako iné slovanské vojsko o sile 3000 mužov prekročilo v dvoch skupinách Dunaj a vtrhlo do Ilýrie a Trácie. Tam rozdrvili proti nim vyslané početne silnejšie cisárske oddiely. Okrem iného ďalej píše o krutých masakrách civilného obyvateľstva a napichovaní nepriateľov na koly.

V polovici 6. storočia vtrhli do Podunajskej nížiny avarské kmene, ich vplyv zasiahol aj územie južného Slovenska. Kultúrny vplyv však siahal podstatne ďalej. Slovania pod ich vplyvom prestali svojich mŕtvych spaľovať a začali s kostrovým pochovávaním.

Samova ríša

V 6. storočí sa Slovania dostali do područia kočovných kmeňov Avarov, ich krutovláda ale medzi Slovanmi vyvoláva povstania. Jedného z nich sa podľa Fredegarovej kroniky zúčastnil aj istý franský kupec Samo, ktorého si nakoniec Slovania, pre jeho statočnosť a vojenské kvality zvolili za kráľa kmeňového zväzku – Samovej ríše (623658). Samova ríša sa však onedlho dostala do sporu s Franskou ríšou, kvôli útokom na kupcov. Keď si chcel franský kráľ Dagobert I. podrobiť Samovu ríšu, kvôli tomu, že odmietala uznať jeho územné nároky a platiť poplatky Franskej ríši vypukla vojna. Frankovia potom spolu s Longobardmi napadli Slovanov a plienili ich územie. V roku 631 bol Dagobert porazený v bitke pri Vogastisburgu a Samova ríša si udržala samostatnosť. Po Samovej smrti roku 658 sa kmeňový zväz Slovanov opäť rozpadol. Avari boli definitívne porazení až Karolom Veľkým na prelome 8. a 9. storočia. Potom prakticky zanikli, či splynuli s okolitým slovanským obyvateľstvom.

Historické obdobie

Veľká Morava

left|náhľad|Knieža Rastislav Od 8. storočia sa začínajú slovanské kmene opäť zjednocovať. V prvej polovici 9. storočia vznikajú dva nové útvary, Moravské kniežatstvo (na čele Mojmír I.) a Nitrianske kniežatstvo (na čele Pribina). Roku 833 vyhnal Mojmír I. Pribinu z Nitrianskeho kniežatstva a obe kniežatstvá spojil, čím vlastne vznikla Veľká Morava. Vyhnaný Pribina sa usadzuje pri Blatenskom jazere, kde stavia hradisko Blatnohrad. Zomrel roku 861 a na jeho miesto nastupuje syn Koceľ. Nitrianskemu kniežatstvu zostalo postavenie údelného kniežatstva, sídla následníka trónu.

Rast vplyvu Veľkomoravskej ríše vyvolával odpor Východofranskej ríše, ktorej prvým kráľom sa stal Ľudovít Nemec. Roku 846 vtrhol na Veľkú Moravu a po smrti Mojmíra I. násilím dosadil za vládcu Veľkej Moravy jeho synovca Rastislava. Rastislav sa však odmietol podriadiť Franskej ríši, snažil sa o cirkevnú samostatnosť, vykázal bavorských kňazov z Veľkej Moravy a podporoval Ľudovítových nepriateľov. Roku 855 došla Ľudovítovi trpezlivosť a s veľkým vojskom napadol Veľkú Moravu, no bol porazený a zahnaný na ústup.