Tacitus, celým menom Publius (alebo Gaius) Cornelius Tacitus (* asi 55 – † asi 117) bol rímsky senátor, právnik a predovšetkým historik, najvýznamnejší predstaviteľ senátorskej historiografie a jeden z najväčších rímskych dejepiscov vôbec. Dve Tacitove dejepisné diela – Historiae (Dejiny) a Annales (Letopisy) – sa zaoberajú Rímskou ríšou od smrti cisára Augusta (14 po Kr.) až po smrť cisára Domiciána (96). Tacitus naväzuje na tradíciu analistickej školy rímskej historiografie, pritom ale v mnohom dosahuje kvality pragmatických historikov. Významná je predovšetkým jeho zásada písať sine ira et studio (bez hnevu a zaujatosti). Žiaľ v rukopisoch dvoch historických diel sú rozsiahle lacuny, takže sa nám tento významný prameň rímskych dejín nedochoval v celku.
Tacitus je tiež autorom viacerých menších diel: spisu Dialogus de oratoribus (Dialóg o rečníkoch) o rečníckom umení, historicko-geografickej práce De origine, situ, moribus ac populis Germanorum (O pôvode, polohe, zvykoch a národoch Germánov) známej aj pod skráteným názvom Germania a životopisného dielka De vita et moribus Iulii Agricolae (O živote a mravoch Iulia Agricolu).
Život thumb|Gallia Narbonensis. Naše životopisné údaje o Tacitovi sa zakladajú na autobiografických zmienkach v jeho vlastných dielach, na korešpondencii jeho priateľa a obdivovateľa Plínia Mladšieho a nápise, ktorý sa našiel v Mylase v KáriiOGIS 487, po prvý raz uverejnený v Bulletin de correspondance hellénique, 1890, pp. 621 – 623. Zvyšok je zmesou dohadov a hypotéz.
Pôvod Tacitus sa narodil okolo roku 55 v jazdeckej, alebo senátorskej rodine zo severnej Itálie, prípadne z provincie (rodina rímskych kolonistov), najpravdepodobnejšie v Narbonskej Galii, menej pravdepodobne v Hispánii. Podľa niektorých prameňov mala byť jeho rodiskom Interamna (dnes Terni) v Umbrii, ide však skôr o povesť, ktorú nechal rozšíriť neskorší cisár Tacitus pochádzajúci z Interamny, aby spojil historika so svojim rodom. Presný dátum a miesto narodenia zostáva záhadou rovnako ako znenie jeho praenomen. Sidonius Apollinaris uvádza toto ako Gaius, ale v rukopise s jeho dielom sa objavuje PubliusOliver, Revilo P. "The Praenomen of Tacitus". The American Journal of Philology, Vol. 98, No. 1 (Spring, 1977), pp. 64 – 70.. Ako menej pravdepodobnejšie mená sa objavujú Sextus a Quintus.
Pokiaľ ide o postavenie Tacitovej rodiny a jeho vzťahu s inými významnými rodinami a cisárskymi kruhmi, zdá sa, že Tacitus, napriek svojmu výraznému prosenátorskému stanovisku, pochádzal z rodiny, ktorá sa presadila až počas dynastie Flaviovcov. Vzostup Corneliov Tacitov súvisel s čistkami v radách najvyššej a najstaršej aristokracie, ku ktorým dochádzalo na konci republiky a počas prvých desaťročí principátu, takže Flaviovci boli nútení doplniť značne preriedené rady senátorskej nobility aj pôvodne menej významnými rodinami.
Tacitovým otcom mohol byť Cornelius Tacitus, ktorý slúžil ako prokurátor v provinciach Belgica a Germánia. Podľa zmienok v Plíniovi Staršom mal tento Tacitus syna, ktorý zomrel v mladom vekuPlin. HN VII 76 a ktorý snáď mohol byť historikovým bratomSyme, R. Tacitus, zv.1 a 2. Oxford: Oxford University Press, 1958. pp. 60, 613. Podľa Syma by táto zmienka a neskoršie priateľstvo medzi Plíniom Mladším a Tacitom poukazovalo na zväzky medzi oboma rodinami a na ich spoločný pôvodp. 63..
Na pôvod z Narbonskej Galie poukazujú Tacitove rodinné styky s významným senátorom Iuliom Agricolom z tejto provincie (Tacitus sa oženil s jeho dcérou). Podľa Plínia MladšiehoPlin. Ep. IX 23 možno usudzovať, že Tacitus nepochádzal s najväčšou pravdepodobnosťou priamo z Itálie. V minulosti sa predpokladalo, že Tacitus mohol byť pôvodom Kelt, toto tvrdenie je však dnes považované za veľmi nepravdepodobné, Tacitovi predkovia, tak ako aj väčšina významných rímskych osobnstí 1.-2. stor., pochádzala z Itálie.
Verejná dráha a manželstvo Tacitus študoval, tak ako to vyžadovala politická a právnická dráha, v Ríme, s veľkou pravdepodobnosťou u Quintiliana, ktorého nemenej slávnym žiakom bol i Plínius Mladší (poukazuje na to jeho pravdepodobne najrannejšie dielko, Dialogus de oratoribus, poznačené Quintilianovým štýlom). Roku 77 alebo 78 si vzal za manželku Iuliu Agricolu, dcéru významného vojvodcu Iulia AgricoluTac. Agr. IX 9. O ich spoločnom živote sa nevie prakticky nič.
Pravdepodobne podpora vplyvného svokra umožnila Tacitovi zahájiť úspešnú politickú kariéru za vlády cisára Vespasiána. V roku 81 alebo 82 sa stal počas panovania Vespasiánovho syna Tita kvestorom a roku 88 prétorom a členom kňazského zboru quindecemviri sacris faciundis zodpovedných za úschovu sibylských kníhTac. Ann. XI 11. V tomto istom období vystupoval aj ako právnik a rečník.
Po roku 89 sa zdržiaval Tacitus v Galii alebo Germánii, buď ako veliteľ niektorej légie alebo pravdepodobnejšie v civilnom úrade v niektorej z provincii. Zmienky v spise Agricola poukazujú na to, že sa mimo Ríma zdržiaval aj v roku 93, v čase Agricolovej smrtiTac. Agr. VL 5. Aj vďaka tomu pravdepodobne unikol Domitianovej hrôzovláde (93 – 96), ktorá v ňom zanechala trvalú zatrpknutosť voči cisárstvu.
Roku 97, za vlády cisára Nervu, sa stal konzulom (consul suffectus) ako homo novus, teda prvý člen rodiny, ktorý tento politický vrchol dosiahol. V tej istej dobe dosiahol i vrchol rečníckej kariéry, keď predniesol pohrebnú reč na veterána Lucia Verginia RufaPlin. Ep. II 1.
Nasledujúceho roku napísal Tacitus dve zo svojich menších diel, spisy Agricola a Germania. Roku 100 spolu so svojim priateľom Plíniom Mladším viedol proces proti Mariovi Priscovi, prokonzulovi v provincii Africa, ktorého obvinil z korupcie. Spor vyhral a Priscus bol nútený odísť do vyhnanstva.
Po roku 100 sa na dlhú dobu utiahol Tacitus do ústrania, v ktorom napísal svoje dve najvýznamnejšie diela – Dejiny a Letopisy. Roku 112 alebo 113 spravoval Tacitus provinciu Asia, ako sa o tom zmieňuje nápis nájdený v Mylase. Z Letopisov možno stanoviť ako terminus post quem rok 116, čo môže znamenať, že spisovateľ zomrel roku 117 rovnako dobre ako že zomrel roku 125.
Dielo thumb|left|Titulná stránka Tacitovho kompletného diela vydaného v edícii Justa Lipsia roku 1598
Do tvorby veľkého spisovateľa Strieborného obdobia rímskej literatúry sa zaraďuje päť diel: Rozprava o rečníkoch (Dialogus de oratoribus), výdané roku 102 O živote a mravoch Iulia Agricolu (De vita et moribus Iulii Agricolae), 98 O pôvode, polohe, mravoch a národoch Germánov (De origine, situ, moribus ac populis Germanorum), tiež Germania, 98 Dejiny (Historiae), 100 – 110 Letopisy (Annales), tiež Ab excessu divi Augusti (Dejiny od smrti božského Augusta), 117
Menšie diela Germania Germania je svojou povahou etnografické dielo zaoberajúce sa ľuďmi, ktorých Tacitus pokladá za príslušníkov germánskeho národa. V súlade s antickou etnografickou tradíciou popisuje najprv územie, ktoré Germáni obývajú, ich zákony a zvyky (kapitoly 1 – 27) a potom sa venuje jednotlivým kmeňom počínajúc od tých, ktoré žijú najbližšie k hraniciam Rímskej ríše až k Fennom, primitívnemu a divokému kmeňu žijúcemu na pobreží Baltského mora.
Agricola Spis Agricola je Tacitovou prvotinou: životopisným dielom venovaným významnému rímskemu vojvodcovi a Tacitovmu svokrovi Gnaeovi Iuliovi Agricolovi, ktorý dlhé roky pôsobil v Británii. Práve popisu Británie je venovaná rozsiahla časť životopisu (kapitoly 10 – 13), ktorá pripomína neskoršie Tacitovo etnografické dielo Germania. Podobne ako v Germanii i v Agricolovi porovnáva Tacitus slobodu barbarských národov žijúcich mimo impéria so skazenosťou Rímskej ríše. Svojim spôsobom je Agricola skôr morálnym odsúdením úpadku rímskych hodnôt než dielom s hlbšou etnografickou hodnotou. Obdobná téma úpadku ríše sa objavuje vo všetkých jeho ďalších prácach a silno rezonuje aj v jeho dejepisnej tvorbe.
Dialogus de oratoribus Okolo diela Dialogus de oratoribus sa vynára viacero otáznikov. V prvom rade nie je jasné, kedy vzniklo. Predpokladá sa, že nevyšlo skôr ako Agricola alebo Germania, ktoré boli uverejnené roku 98. Ako spoľahlivý medzník datácie sa uvádza venovanie Fabiovi Iustovi, konzulovi roku 102, ktorý sa uvádza niekedy ako dátum vzniku diela, týkal sa však s veľkou pravdepodobnosťou vydania diela, nie jeho napísaniu. Dnes sa predpokladá, že Dialogus mohol vzniknúť už za vlády cisára Tita, teda pred rokom 80, ale že jeho vydaniu zabránila náhla smrť cisára a nástup tyrana Domitiana. Tacitus sa odvážil spis o rečníctve vydať až po jeho smrti roku 96. Samotný dej diela sa odohráva roku 75 alebo roku 77.
Rozprava sa navyše tak výrzne líši od ostatnej Tacitovej tvorby, že nutne vyvoláva pochybnosti o pravosti. Už od 16. storočia je tak Tacitovi upierané opakovane autorstvo tohto spisu. Dialogus vďačí za neobvyklý štýl približujúci sa viac k ciceronovskej rétorike než k nepravideľnosti typickej pre Tacita vplyvu Quintilianovej školy, ktorá propagovala „novociceronizmus“. Vplyv Quintlianovej výučby badať i v samotnej tematike diela, ktoré sa zaoberá príčinami úpadku rečníctva počas cisárstva a výchovou ideálneho rečníka.
Postavami vystupujúcim v Rozprave o rečníkoch je viacero významných osobností činných počas Tacitovej mladosti: dramatik Curiatius Maternus, právnik Marcus Aper, tribún Vipstanus Messalla a rečník Iulius Secundus.
Historiografické diela Hoci boli Historiae aj Annales pôvodne vydané samostatne, mali spolu tvoriť jedno dielo o rozsahu 30 kníhTakto ho spomína Hieronymus v svojom komentári k prorokovi Zachariášovi; XIV 1.2. Dve diela na seba naväzujú aj chronologicky, pričom skôr napísané Historiae sa zaoberajú neskoršími historickými udalosťami ako Annales.
Historiae Chronologickým rámcom Dejín je vláda dynastie Flaviovcov. Dochovali sa z nich žiaľ len prvé štyri knihy a 26 kapitol z piatej knihy, ktoré pokrývajú obdobie od roku štyroch cisárov (69) po prvú časť roku 70. Predpokladá sa, že Dejiny sa zaoberali historickými udalosťami až do smrti cisára Domitiana 18. septembra 96. Piata kniha je dôležitá tiež ako náš zdroj informácii o pohľade vzdelaných Rimanov na Židov v staroveku, keďže tvorí úvod k potlačeniu Židovskej vojny synom cisára Vespasiána, Titom.
Annales Letopisy boli posledným dielom, ktoré Tacitus stihol napísať. Spomína síce zámer pokračovať dejinami vlády cisára Augusta a cisárov Nervu a Trajána, nevieme ale o tom, že by tieto práce vôbec boli napísané. Nie je zrejmé, či Letopisy Tacitus vôbec dokončil, keďže posledný nám dochovaný záznam sa zmieňuje o udalostiach roku 66. Pokiaľ mali Dejiny, ktoré začínajú rokom 69, nadväzovať na Letopisy, buď nám chýba záverečná časť alebo Tacitus zomrel skôr, ako ju mohol doplniť. Letopisy pozostávali minimálne zo 16 kníh, pričom knihy 7 – 10, ktoré sa týkali vlády cisárov Caligulu a Claudia, časti kníh 5, 6, 11 a 16 nám chýbajú.
Tacitus o Kristovi
Letopisy obsahujú jednu z najstarších zmienok o Ježišovi mimo kresťanských prameňov. V súvislosti s Neronovým prenasledovaním kresťanov Tacitus píšeTac. Ann. XV 44:
Aby zahladil tú povesť [že podpálil Rím], Nero nastrčil ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud pre nerestný život nenávidel a nazýval kresťanmi. Pôvodca tohto mena Kristus bol za vlády Tiberiovej prokurátorom Pontským Pilátom popravený. Tá zhubná povera bola síce zatiaľ zatlačená, ale znova prepukla nielen v Judei, kolíske tohto zla, ale aj v Ríme, kde sa všetky ohavnosti alebo nehanebnosti sústreďujú a nachádzajú hojne ctiteľov. Najprv boli pochytaní tí, ktorí sa k viere priznali, neskôr však na ich udanie bolo ich preveľké množstvo usvedčené, nie tak zo zločinu podpaľačstva, ako skôr z nenávisti k ľudskému pokoleniu. A ešte keď umierali, robili si z nich posmech.
Pramene