Filozofická teológia center|250px Filozofia Teológia Základné témy filozofickej teológie
vzťah filozofie a náboženskej viery problém poznateľnosti Boha a možnosti hovorenia o ňom (Pozri aj ignosticizmus) argumenty pre Božie jestvovanie argumenty proti Božiemu jestvovaniu a filozofický ateizmus pojem a vlastnosti Boha problém zla posmrtný život problém zázrakov vzťah etiky a náboženskej viery
Filozofická teológia je filozofická disciplína (súčasť teoretickej filozofie), ktorá sa zaoberá Bohom – filozofická náuka o Bohu, filozofická tematizácia Boha.
Filozofická teológia vychádza z viery v Boha, pričom sa ju usiluje doplniť o rozumové argumenty. Ide teda o súhrn filozofických systémov, ktoré bez predpokladu tzv. zjavenia racionálne skúmajú možnosť Božieho jestvovania, rozvíjajú pojem Boha, skúmajú Božie atribúty (vlastnosti) a riešia problém zla.
Pojem a predmet
Pojem filozofickej teológie (prirodzenej teológie) je istým spôsobom dobre vymedzený. Názov ukazuje, že ide o teológiu s atribútom filozofického prístupu. To znamená, že jej primárnym predmetom je Boh – skúma pojem Boha (alebo boha) a zaoberá sa možnosťou jeho jestvovania. Ale atribút filozofického prístupu stanovuje za prostriedok jej výskumu len ľudský rozum. Filozofická teológia je teda myšlienkovým systémom vybudovaným filozofickými prostriedkami na filozofických princípoch, a teda nepredpokladá, ani nevychádza z premís, ktoré sú vyjadrením náboženskej viery (nepoužíva žiadne tzv. zjavenie, ktorým je napríklad v kresťanstve Biblia).
Výskum filozofickej teológie je zameraný najmä na tieto témy: vzťah filozofie a náboženskej viery; problém poznateľnosti Boha a možnosti hovorenia o ňom (Pozri aj ignosticizmus); argumenty pre Božie jestvovanie; argumenty proti Božiemu jestvovaniu a filozofický ateizmus; pojem a vlastnosti Boha; problém zla; posmrtný život; problém zázrakov; vzťah etiky a náboženskej viery.
Zaradenie vo filozofii
Filozofická teológia sa často chápe ako pevná súčasť metafyziky, ba ako jej vyvrcholenie, pričom je rozšírený názor, že spadá pod filozofiu náboženstva, i keď je vhodné podotknúť, že istým spôsobom sa z tejto disciplíny vyčleňuje (pozri aj Vzťah k filozofii náboženstva). Každopádne filozofická teológia predpokladá znalosti z teórie poznania, ontológie a metafyzickej antropológie. Aj preto sa dá povedať, že v súčasnosti integruje poznatky metafyziky, epistemológie, logiky, etiky i dejín filozofie.
Vzťah s podobnými disciplínami Vzťah ku teodícei
Filozof Gottfried Wilhelm Leibniz použil pojem teodícey v špecifickom zmysle, keď jej predmet zúžil na problém zla (Essais de théodicée; 1710). Jemu išlo o apológiu Boha v konfrontácii s týmto problémom. Ak sa teodícea vníma ako špecifická filozofická disciplína riešiaca problém zla, tak ako taká je určite súčasťou filozofickej teológie a jej pojem je značne úzky.
V minulosti a niekedy i dnes sa však u niektorých autorov teodícea stotožňuje so samotnou filozofickou teológiou a vtedy je pojem teodícey širší. Je možné potvrdiť, že vzťah filozofickej teológie a teodícey je teda vecou názoru každého filozofa.
Vzťah k filozofii náboženstva
Filozofia náboženstva sa zaoberá fenoménom náboženstva vo všeobecnosti. Pojednáva o filozofických problémoch, ktoré povstávajú z reflexie o obsahu a pravdivosti náboženskej viery, o náboženskej praxi alebo o náboženskej skúsenosti. Rozlíšenie medzi filozofickou teológiou a filozofiou náboženstva sa teda vymedzuje tak, že filozofia náboženstva „filozofuje“ o náboženstve a analyzuje náboženstvo, zatiaľ čo filozofická teológia pojednáva o Bohu ako takom nezávisle od náboženského kultu alebo našej skúsenosti s Božím jestvovaním.
Ale oddelenie skúmania Boha od skúmania náboženstva nie je možné striktne dodržať. V dejinách sa dá postrehnúť postupný prechod od filozofie Boha k filozofii náboženstva. Vystúpili filozofi (napríklad Hegel), ktorí obhajovali myšlienku, že o Bohu nemožno nič vedieť, preto je relevantné sa zaoberať len fenoménom náboženstva. Táto téza vznikla v období, keď väčšina filozofov verila, že David Hume a Immanuel Kant vyvrátili všetky argumenty pre Božie jestvovanie. Táto viera sa neskôr začala prehodnocovať, no nemožno poprieť, že témy filozofickej teológie sú naďalej úzko prepojené s náboženským kultúrnym pozadím.
Vzťah k fundamentálnej teológii
Fundamentálna teológia zvažuje význam a kredibilitu tzv. kresťanského zjavenia, čím hľadá systematické vysvetlenie základov kresťanskej viery. Filozofická teológia nepredpokladá, ani nepoužíva tézy vyjadrené kresťanským zjavením, preto možno povedať, že vzťah filozofickej teológie k fundamentálnej teológii je obdobný ako vzťah samotnej filozofie ku kresťanskej teológii. Ide teda o rôzne disciplíny, ktorých vzájomný vplyv je často zanedbateľný.
Základné témy filozofickej teológie Filozofia a náboženská viera
Pozri aj: Filozofia a náboženstvo
Prvá a základná téma filozofickej teológie je vymedzenie vzťahu náboženskej viery (viery v Boha) a filozofie. Táto otázka, ktorá sa dá chápať aj ako problém vzťahu rozumu a viery, bola značne pertraktovaná práve v období patristiky a stredovekej scholastiky.
V ranej patristike myslitelia hodnotili filozofiu ako prvok, ktorý ohrozuje kresťanskú vieru, a stavali ich tak do vzájomného ostrého sporu. S filozofom Augustínom z Hippa však prichádza zmena, keďže on sám používa niektoré myšlienky gréckej filozofie (najmä novoplatonizmus) a pomocou gréckych filozofických konštrukcií následne rieši kresťanské teologické témy. Tým sa všeobecný spor viery a rozumu potlačil, až vystúpili myslitelia ako Pseudo-Dionýzios Areopagita a Boethius, ktorí rozum a vieru videli v pevnej vzájomnej súdržnosti.
left|thumb|150px|Tomáš Akvinský Scholastik Anselm z Canterbury v 11. storočí proklamoval, že viera a rozum sú a musia byť v harmónii, pretože oba smerujú k tej istej pravde – Bohu. Tento mysliteľ je známy tým, že koncipoval vieru ako hľadajúcu porozumenie. To znamená, že viera hľadá svoje racionálne zdôvodnenia – teológia má byť podporovaná filozofiou. Anselm teda vraví, že človek má síce brať autoritu viery za smerodajný prvok vo svojom živote, ale môže a má hľadať racionálne vysvetlenie toho, čo sa verí.
Tomáš Akvinský vidí úlohu rozumu limitovanejšie. Rozum môže vysvetľovať mnohé veci, ale podľa neho nestačí na všetko – nestačí na tzv. kresťanské pravdy alebo dogmy. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že v európskom stredoveku sa vnímala filozofia ako slúžiaca viere, z čoho vyplýval jednak prudký rozvoj kresťanskej teológie, ktorá sa usilovala zvyšovať svoju kredibilitu, a jednak na druhej strane slabý až zanedbateľný rozvoj nezávislej filozofie (vrátane induktívneho výskumu). right|thumb|138px|William K. Clifford
V neskoršom období sa situácia obrátila a niektorí filozofi napádali náboženskú vieru (napr. David Hume alebo francúzski osvietenci). V 19. storočí anglický matematik William Kingdon Clifford vyslovuje tézu, že je morálne zlé, ak človek prijíma náboženskú vieru bez predošlého racionálneho zdôvodnenia celej vierouky daného náboženstva (tzv. hriech proti ľudstvu). Konflikt filozofie a náboženskej viery v 18. a 19. storočí je badateľný na filozofických systémoch najmä Schopenhauera, Feuerbacha, Nietzscheho, Marxa a Freuda (pozri aj Filozofický ateizmus).
Problém poznateľnosti Boha a možnosti hovorenia o ňom
Táto téma skúma problematiku našej schopnosti vyjadriť Božie atribúty ľudským jazykom. Filozof David Hume považuje vo svojom diele Dialógy o prirodzenom náboženstve (1779) zachytenie Božích atribútov v rámci teistického pojmu Boha za úplne nemožné, čo ho vedie ku skepse a k deizmu (podľa niektorých k ateizmu). Intelektovo a jazykovo uchopiť „univerzálnu, duchovnú a nekonečnú bytosť“ sa javí ako zásadný problém aj pre kresťanských filozofov (napr. Augustín z Hippa alebo Tomáš Akvinský) Preto sa táto téma stala pevnou súčasťou filozofickej teológie, pričom jej problematika je časovo veľmi stará.
Už predstaviteľ vrcholnej patristiky Augustín z Hippa túto tému rieši. Ovplyvnený novoplatonizmom posudzuje ľudskú schopnosť poznať Božie atribúty v rovine tzv. osvietenia. Zdrojom tejto „osvetľujúcej milosti“ má byť Boh sám. Predstaviteľ vrcholnej scholastiky Tomáš Akvinský popisuje našu jazykovú postihnuteľnosť Boha cez pojem analógie. To znamená, že človek používa pojmy na označenie Božích atribútov analogicky k svojim vlastným (pojmy múdry Boh a múdry človek sú síce mimoriadne vzdialené, ale analogická prepojenosť medzi nimi aj tak zostáva). Iný filozof, Pseudo-Dionýzios Areopagita je zástanca tzv. negatívnej teológie. Tvrdí, že nemožno poznať, aké má Boh atribúty (vlastnosti) – je možné spoznať len, čím Boh nie je.
Všeobecne je poznateľnosť Boha tematizovaná vo vzájomne konfrontačných stanoviskách fideizmu a tradicionalizmu. Fideizmus tvrdí, že človek môže poznať Boha len vďaka Božiemu mimoriadnemu zásahu do ľudských dejín, ktoré sa vo všeobecnosti označuje ako tzv. zjavenie. Ľudská náboženská viera je takto iba odpoveďou na toto zjavenie. Tradicionalizmus na druhej strane zdôrazňuje ľudskú tradíciu a kultúrny vývoj ľudstva, ktorý prirodzene inklinoval k náboženskej viere. Spor fideizmu a tradicionalizmu sa v podstate realizuje v oblasti teórie poznania, keďže oba vyjadrujú možnosť ľudskej poznateľnosti Absolútna. Katolícka teológia v tejto otázke obhajuje názor, že spomínané zjavenie predpokladá schopnosť človeka objektívne poznať pravdu, ktorú mu Boh ako stvoriteľ udeľuje. To znamená, že podľa Katolíckej cirkvi človek môže spoznať aj na základe svojho rozumu, že Boh jestvuje a tiež dokáže postihnúť aspoň do istej miery jeho atribúty. Zjavenie následne dopĺňa to, „na čo rozum nestačí“ (Suma proti pohanom; Tomáš Akvinský).
Verifikačný princíp
V neskoršom období, v 19. a 20. storočí, vystúpili filozofi, ktorí formulovali tzv. verifikačný princíp a na základe neho následne kritizovali náboženskú vieru resp. poznateľnosť Boha. Medzi takýchto verifikacionistov patrili najmä logickí pozitivisti Viedenského krúžku. Podstata verifikačného princípu sa vysvetľuje v dvoch jeho podobách: 1. silná verzia princípu, 2. slabšia verzia princípu.
Zástancom silnej verzie bol napríklad Friedrich Waismann. Táto verzia zastáva názor, že každé tvrdenie musí byť presne vysvetlené, musia byť presne stanovené podmienky, za ktorých je ono tvrdenie pravdivé a nepravdivé, pričom celý obsah tvrdenia musí byť konkluzívne úplne verifikovaný bez možnosti akéhokoľvek pochybenia. Ak sa takýto stav nedosiahne, dané tvrdenie stráca zmysel. Spomínaná verifikácia sa chápe na podklade zmyslovej evidencie.
Slabšia verzia bola oveľa viac rozšírená. Tá uznáva tvrdenie za zmysluplné vtedy, ak je jeho obsah verifikovaný aspoň do istej miery. Predstaviteľom takéhoto názoru je britský logický pozitivista Alfred Jules Ayer.
Silná verzia bola zväčša odmietaná kvôli tomu, že by jeho kritériám nevyhovovali ani vedecké, indukciou nadobudnuté vedomosti. Tvrdenie „všetky havrany sú čierne“ nie je možné overiť, keďže k verifikácii by bolo potrebné zhliadnuť každého havrana na svete. Napriek tomu induktívne vedy s takýmito tvrdeniami pracujú a prijímajú ich ako základ pre ďalší výskum. Takýmto spôsobom argumentuje proti silnej verzii britský filozof Richard Swinburne.
Niektoré formy slabšej verzie verifikačného princípu sú však naďalej niektorými mysliteľmi zastávané a používané na kritiku náboženstva a ľudskej poznateľnosti Boha.
Dvojaký pojem Boha right|150px|thumb|Personalistický pojem Boha má tendenciu antropomorfizovať predstavu o Božej prirodzenosti. Ako už bolo spomenuté, filozofická teológia sa viaže aj na náboženskú kultúru, takže istým spôsobom súvisí s filozofiou náboženstva. V tejto súvislosti je teda relevantné spomenúť, že kresťanskí filozofi rozlišujú v otázke poznania Boha dva rôzne pojmy: 1. klasický pojem Boha (Boh je absolútne jednoduchý, nemenný a mimočasový – tento pojem obhajujú Augustín z Hippa, Anselm z Canterbury, Tomáš Akvinský a prijíma ho aj Katolícka cirkev);