thumb|Uhorský palatín arciknieža Jozef okolo roku 1845; autor Johann Nepomuk Höfel Palatín alebo nádvorník (lat. palatinus, comes palatinus, comes curialis maior, magnus comes), pôvodne po slovensky nádvorný špán/župan (z toho po maď. nádorispán), bol najvyšší krajinský hodnostár v Uhorsku, predtým na Veľkej Morave.
História Jeho pôvod sa kladie pred obdobie uhorského kráľovstva, do obdobia Veľkej Moravy. Mal na starosti organizáciu a správu života na veľkomoravskom kniežacom dvore, najmä otázky súdnictva a veliteľstva.
V počiatočnom období uhorského štátu bol správcom kráľovského dvora. Mal na starosti zásobovanie kráľovského dvora, organizáciu vnútorného života kráľovského dvora, organizáciu ochrany kráľovského dvora. Spočiatku bol aj správcom kráľovských financií. Mal aj súdnu právomoc voči osadenstvu kráľovského dvora a na vidieku mohol súdiť dvorníkov.
Za Ladislava I. bol palatín ochrancom predvolávacej pečate. V 11. storočí nastal posun v právomociach palatína: stal sa pomocníkom kráľa v oblasti kráľovského súdnictva a väčšinu právomocí na kráľovskom dvore prenechal dvorskému sudcovi. Spolu s kráľom sa podieľal na sudcovskej činnosti (ako spolusudca).
V 12. storočí nastala prestavba súdnej inštitúcie palatína. Za vlády Bela III. už palatín súdil na súdnej palatínskej kongregácii. Toto súdnictvo tvorilo hlavné ťažisko činnosti palatína. Okrem toho vykonával súdnictvo aj na kráľovskom dvore. Takýto súd nazývame palatínsky súd (lat. iudicium palatinale).
Palatín mal právo zastupovať kráľa na zasadnutiach šľachty, prijímať cudzích vyslancov. Mal dozor na uvádzaním kráľovských nariadení do života. Kráľ mu ponechával svoje veliteľské funkcie. Palatín mal právomoci len vo vnútornom Uhorsku. V pripojených krajinách vykonávali podobné právomoci iní hodnostári: v Sedmohradsku to bol sedmohradský vojvoda, v Chorvátsku a Dalmácii to bol bán.
V 13. storočí sa stal palatín zástupcom a reprezentantom uhorskej šľachty, ktorá získavala čoraz väčší vplyv v krajine. Ako zástupca šľachty bol strážcom výsad uhorskej šľachty, vychádzajúcich zo Zlatej buly Ondreja II. Palatín bol prostredníkom medzi kráľom a šľachtou. Funkčné obdobie palatína trvalo jeden rok. Na konci 13. storočia bol palatín funkcionár s najvýznamnejšími právomocami. Mal obmedzené donačné právo, t. j. mohol udeľovať určité donácie z poverenia kráľa (donatio per mandatum domini regis). Ako reprezentant šľachty skladal účty zo svojho úradu pred krajinským snemom.
Za vlády Anjouovcov sa postup moci palatína zastavil. Z dôvodu nezvolávania krajinských snemov sa oslabili jeho verejnoprávne a vojensko-veliteľské funkcie. Súdne právomoci ostali zachované tak ako boli v predchádzajúcom období.
Za vlády Žigmunda Luxemburského sa stáva palatín prvým hodnostárom krajiny, zástupcom kráľa v štátnych záležitostiach. Palatínske a miestodržiteľské funkcie splynuli. Roku 1439 bol vydaný kráľovský dekrét, ktorý určoval spôsob obsadzovania funkcie palatína. Menovať ho mal kráľ, ale plnoprávne mohol svoju funkciu zastávať, až keď ho schválil krajinský snem. Všetky oblasti súdnictva, ktoré sa týkali kráľa spadali pod právomoc palatína.
Za vlády Mateja Korvína boli roku 1485 v kráľovskom dekréte vydané palatinálne články, ktoré upravili činnosť a pôsobenie palatína. Kodifikovali právomoci plalatína, ktoré boli predtým bežné na základe zvyku. Palatín mohol zvolávať krajinský snem po smrti kráľa, aby zvolil nového kráľa. Ak bol kráľ maloletý, mal palatín vládnuť do plnoletosti panovníka. V tomto období mohol zvolávať krajinský snem. Mal právo dozoru nad majetkami kráľa, prijímal cudzích vyslancov, v neprítomnosti kráľa v krajine sa stával z titulu svojej funkcie miestodržiteľom. Bol hlavným veliteľom ozbrojenej moci krajiny. V súdnictve bol prvým sudcom krajiny. Jeho súd sa nazýval súd palatínskej prítomnosti (iudicium presentiae palatinalis). Do jeho kompetencie spadali všetky súdne záležitosti bez obmedzenia. Proti jeho rozhodnutiu sa nebolo možné odvolať. Revidovať ho mohol jedine kráľ, ktorý mohol udeliť milosť z titulu vládcu. Palatín bol hlavným sudcom pre Dalmáciu a hlavným sudcom Kumánov.
Zákonný článok 22 z roku 1526 upravil dĺžku trvania úradu palatína. Palatín zotrvával vo funkcii doživotne. Odvolaný mohol byť len v prípade, že sa dopustil hrdelného zločinu. Tým sa upevnilo postavenie palatína voči panovníkovi. Palatín sa stal predsedom krajinského snemu. Pri voľbe palatína kráľ vyberal štyroch kandidátov, z ktorých si krajinský snem zvolil jedného za palatína.
Krajinský snem zákonným článkom 3 z roku 1608 ustanovil povinnosť stáleho obsadenia palatínskej funkcie. Palatínovi tiež pripadla funkcia hlavného župana troch žúp najbližších ku kráľovskému dvoru: Pilišskej, Peštianskej a Šoltskej.
Po roku 1790 bola funkcia palatína obsadzovaná korunnými princami z rodu Habsburgovcov.
Po roku 1848 bola funkcia len symbolická. Palatínovi ostalo len právo asistovať pri korunovácii uhorského panovníka. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 funkcia palatína formálne zanikla.
Zoznam uhorských palatínov pred rokom 1526 Samuel Aba; pred 1041 Zache ; 1055 Radó ; 1057 Otto Geur; 1066 Radván ; približne 1067 Július; 1075 - 1091 Peter ; 1091 Július; 1094 Ján; 1108 – 1113 Fančal ; 1131 – 1138 Beloš; 1146 – 1157 Henrik Héder z Kyseku; 1162 - 1163 Tomáš Héder z Kyseku; 1163 Ampud ; 1165 - 1174 Farkaš Bikáč; 1177 – 1183 Dionýz; 1184 Tomáš; 1185 - 1186 Mog ; 1192 - 1193, 1198 - 1199, 1206 Ezaul (Éžau) ; 1197 - 1198 Michal Ják; 1199 - 1201 Benedikt; 1202 - 1204 Mikuláš; 1205 Štefan (Csépán) Geur; 1206 - 1209 Pot Geur; 1209 - 1212 Banka Bár-Kalán; 1212 - 1213 Mikuláš Sák; 1213 - 1214, 1219 - 1222, 1226 Július Kán; 1215 - 1217, 1222 - 1226 Teodor Čanádsky; 1222 Dionýz; 1227 - 1229, 1231 - 1234 Mojš st.; 1229 - 1230 Dionýz Tomaj; 1235 - 1241 Arnold Buzád-Hahót; 1242 Ladislav Kán; 1242 - 1245 Dionýz Türje; 1245 - 1246, 1248 Štefan Gut-Keled; 1246 - 1248 Vavrinec Rátót st.; 1248 - 1261, 1272 - 1273, 1274 - 1275 Henrik Héder z Kyseku; 1261 - 1267 Dionýz Péc; 1263, 1273 - 1274, 1277 - 1278 Dominik Čák; 1266 Benedikt; 1268 Vavrinec; 1267 - 1270 ,1272, 1273 Mojš ml.; 1270 - 1272 Mikuláš Héder z Kyseku; 1275, 1276 - 1277, 1284 - 1286, 1289 - 1290, 1291, 1293 - 1295 Peter Čák; 1275 - 1276, 1277, 1278 Matúš Čák; 1278 - 1280, 1282 - 1284, 1296 - 1297, 1297 - 1322 Finta Aba; 1280 - 1281 Ján Héder z Kyseku; 1281 - 1282, 1287 - 1288, 1302 - 1307 Štefan Kačič; november 1284 Makján Aba; 1286 - 1287 Rainold Basztély; 1289 - 1290 Miže; 1290 Michal Szente-Mágócs; 1291 - 1293 Apor Péc; 1298 - 1299, 1304 - 1307 Vavrinec Rátót ml.; 1298 - 1299, 1303 - 1307 Štefan Ákoš; 1301 - 1307 Omodej Aba; 1288 – 1289, 1290 – 1291, 1293, 1295 – 1296, 1297 – 1298, 1299 – 1301 Jakub Borsa Kopasz; 1306 - 1314 Dominik Rátót; 1314 - 1320 Dóža Debreceni; 1322 Filip I. Druget; 1322 - 1327 Ján I. Druget; 1328 - 1333 Viliam Druget; 1333 - 1342 Mikuláš Gilétfi; 1342 - 1356 Mikuláš Kont-Iločki; 1356 – 1367 Vladislav II. Opolský; 1367 – 1372 Mikuláš zo Sečoviec; 1385 – 1386 Štefan Lacković; 1387 - 1392 Leustachius Jolsvai z Jelšavy; 1392 - 1397 Detre Bebek; 1397 - 1402 Mikuláš Garai; 1402 - 1433 Matej Pálóczy; 1435 - 1437 Vavrinec Hédervári; 1437 - 1447 Ladislav Garai; 1447 - 1458 Michal Orság; 1458 - 1484 Imrich Zápoľský; 1486 - 1487 Štefan Zápoľský; 1492 - 1499 Peter Geréb; 1500 - 1503 Imrich Perényi z Perína; 1504 - 1519 Štefan Verbőci; 1525 - 1526
Zoznam uhorských palatínov a miestodržiteľov medzi rokmi 1526 – 1867Kol. autorov: Dejiny Slovenska : Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava : Slovart, 2007, s. 767 - 768 [zoznam palatínov a miestodržiteľov je mierne poopravený a doplnený o dobovú podobu priezvisk]. Štefan Bátori (Báthory; 1519 – 1530) Ján Bánfi (Bánffy; 1530 – 1534; palatín vymenovaný kráľom Jánom I. Zápoľským) Alexej I. Turzo (Alexius Thurzo; 1532 – 1542) Pavol z Várdy (Várday; 1542 – 1549; ako ostrihomský arcibiskup vo funkcii miestodržiteľa) František Ujlaki (Ujlaky; 1550 – 1554; ako jágerský biskup vo funkcii miestodržiteľa) Tomáš I. Nádašdy (1554 – 1562) Mikuláš Oláh (1562 – 1568; ako ostrihomský arcibiskup vo funkcii miestodržiteľa) Pavol Bornemisa (Bornemisza, Abstemius; 1568 – 1572; ako nitriansky biskup vo funkcii miestodržiteľa) Anton Vrančič (1572 – 1573; ako ostrihomský arcibiskup vo funkcii miestodržiteľa) Štefan Radéci (aj Radetius; 1573 – 1579; ako jágerský biskup vo funkcii miestodržiteľa) Juraj Draškovič (Draskovich; 1579 – 1587; ako kaločský arcibiskup vo funkcii miestodržiteľa) Štefan Fejérkövy (aj Fejérköi; 1587 – 1596; ako nitriansky biskup vo funkcii miestodržiteľa) Ján Kutaši (Kutassi; 1597 – 1601; ako ostrihomský arcibiskup vo funkcii miestodržiteľa) Martin Pete (Pethe; 1602 – 1607; ako kaločský arcibiskup vo funkcii miestodržiteľa) František Forgáč (Forgách; 1607 – 1608; ako ostrihomský arcibiskup vo funkcii miestodržiteľa) Štefan Ilešházi (Illésházy; 1608 – 1609; vo funkcii palatína) Juraj VII. Turzo (Thurzo; 1609 – 1616) Žigmund Forgáč (Forgách; 1618 – 1621) Stanislav Turzo (Thurzo; 1622 – 1625) Mikuláš Esterházi (Eszterházy; 1625 – 1645) Ján Draškovič (1646 – 1648) Pavol Pálfi (Pálffy; 1649 – 1654) František Vešeléni (1655 – 1667) František II. Nádašdy (1667 – 1670) Juraj Selepčéni (1670 – 1681; ako ostrihomský arcibiskup vo funkcii miestodržiteľa) Pavol Esterházi (Eszterházy; 1681 – 1713) Mikuláš Pálfi (Pálffy; 1714 – 1732) František Štefan Lotrinský, vojvoda, manžel Márie Terézie (1732 – 1741) Ján Pálfi (Pálffy; 1741 – 1751) Ľudovít Baťáň (Batthyány; 1751 – 1765; posledný palatín z radov uhorskej šľachty) Albert Kazimír Wettin; knieža sasko-tešínske (1765 – 1780; ako miestodržiteľ) V rokoch 1780 – 1790 (za vlády Jozefa II.) post miestodržiteľa a/alebo palatína neobsadený. Alexander Leopold Lotrinsko-Habsburský, arciknieža (1790 – 1795) Jozef Anton Habsbursko-lotrinský, arciknieža (1795 – 1847) Štefan František Viktor Lotrinsko-Habsburský, arciknieža (1847 – 1867)
Referencie
Kategória:Politika v Uhorsku