Janko Kráľ (* 24. apríl 1822, Liptovský Mikuláš – † 23. máj 1876, Zlaté Moravce), často označovaný ako básnik-búrlivák, bol slovenský národný buditeľ, predstaviteľ romantizmu a jeden z najvýznamnejších a najradikálnejších básnikov štúrovskej generácie.
Životopis náhľad|Pamätná tabuľa bývalých študentov Evanjelického lýcea v Bratislave (Meno Janka Kráľa sa nachádza pri roku 1842).
Detstvo Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 do rodiny mäsiara a krčmára Jana Kráľa a jeho ženy Žofie. Vzdelanie získaval vo svojom rodisku, v Liptovskom Mikuláši, na základnej škole (18281834). V rokoch 18351837 navštevoval gymnázium v Šajavskom Gemeri. 4. septembra 1837 sa zapísal na lýceum v Levoči, kde študoval do roku 1841. Z tohto obdobia sa zachovali dve jeho latinské práce, z toho jedna báseň, ale ťažko tu ešte konkrétne hovoriť o jeho básnických prvotinách. Z Kráľových levočských učiteľov treba spomenúť Pavla Tomáška a Michala Hlaváčka. V rokoch 18411842 študoval na lýceu v Kežmarku, kde ho učil Ján Benedikti.
Stretnutie so štúrovcami 20. septembra 1842 sa vo veku 20 rokov zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave, v centre mladých štúrovcov na čele s námestníkom Juraja Palkoviča – Ľudovítom Štúrom. Tu začal písať svoje prvotiny, vtedy ešte v češtine a od roku 1843 už v Štúrovej slovenčine. Podľa klasifikačných záznamov študoval s priemerným prospechom. Aktívne sa zapájal do literárnych a najmä zberateľských prác Katedry reči a literatúry československej. Istý čas býval u Ľudovíta Štúra.
1. januára 1844 spolu s ďalšími 23 študentmi podpísal list proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka a profesora. Požiadavky študentov sa nebrali na vedomie, a tak si Janko Kráľ 5. februára vyžiadal polročné vysvedčenie. 7. marca 1844 odišiel spolu s ďalšími 13 najvernejšími študentmi do Levoče. Do Levoče však neprišiel, ostal v Liptovskom Mikuláši, a skúšky si dokončil externe. V Liptovskom Mikuláši sa aktívne zúčastnil na prípravách založenia Tatrína. Vtedy už patrí Kráľ k najuznávanejším mladým štúrovským básnikom. Neskôr však Štúr na Kráľa zanevrel pre jeho tvrdohlavú povahu, v liste zo 17. septembra 1845 napr. písal, že mu Kráľ poslal list „impertinentný a grobiansky“, kritizujúci Národné noviny, resp. slabú pozíciu slovanského princípu v nich. Štúr pevne veril, že sa „za takýmto neznalcom a sektárom nikto nedá“.
vľavo|náhľad|Busta Janka Kráľa v Kulpíne, Vojvodina, Srbsko (V lete roku 1846 tu učil deti pravoslávneho biskupa Jovu a dcéry zemana Djordja Stratimiroviča).
Potulky po Európe 20. septembra 1844 cestoval Janko Kráľ po stopách národného hrdinu – Juraja Jánošíka v Malohonte, na Kokave a v Klenovci, potom aj v jeho rodisku – v Terchovej. Z týchto ciest odišiel pravdepodobne do Pešti, kde robil skúšky a zrejme už vtedy sa zamestnal ako pisár v kancelárii advokáta Alexandra Boleslavína Vrchovského.
Od roku 1845 do roku 1847 putoval Kráľ po Slovensku a Dolnej zemi. Z týchto troch rokov básnikovho života sa zachovali len útržkovité informácie. V júni 1845 sa nachádzal v chorvátskom Karlovci a v Záhrebe. V auguste toho istého roku sa vrátil do svojho rodiska, na Liptov, kde zotrval až do konca októbra. V roku 1846 cestoval opäť na Dolnú zem – v lete pôsobil ako vychovávateľ dcér zemana Stratimiroviča a detí popa Jovu v Kulpíne. 24. septembra sa zúčastnil na schôdze báčsko-sriemskych učiteľov a v správe o nej v Slovenských národných novinách im vyčíta maďarizáciu. 29. septembra 1846 bol v Báčskej Palanke, odkiaľ náhle zmizol (podľa niektorých zdrojov až do Turecka a Besarábie). Od tohto zmiznutia až do apríla 1847 nie sú nijaké zachované zmienky o jeho živote.
20. apríla 1847 je v Orlovi tatranskom odkaz: „Panu J. K. v P.“ (podobne aj v číslach z 15. mája 1847 a 17. decembra 1847), tento odkaz je s najväčšou pravdepodobnosťou venovaný Jankovi Kráľovi, ktorý sa v tom čase mal zrejme nachádzať v Pešti, kde pracoval vo Vrchovského kancelárii.
Na Slovensko sa vrátil až v polovici roka 1847. V Príbelciach sa stretol s Rotaridesom a Paulínym. Potom putoval južným Slovenskom, odkiaľ chcel ísť na východné Slovensko, ale začiatkom augusta navštívil znova Liptov. Po matkinej smrti (21. august 1847) odišiel z Liptova do Pešti.
7. februára 1848 napísal z Vrchovského kancelárie list Samovi Bohdanovi Hroboňovi. To je posledný autentický dokument Janka Kráľa z čias pred revolúciou, ktorej prvý impulz z 15. marca 1848 v Pešti osobne zažil.
Revolúcia náhľad|Pamätná tabuľa Janka Kráľa na radnici v Šahách. V marci roku 1848 sa po prvých impulzoch revolúcie ponáhľal na Slovensko, do hontianskych dolín a aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom. Vyzývali sedliakov spáliť urbárske tabely a v obciach Horné Plachtince, Dolné Plachtince a Stredné Plachtince a Príbelce vyvolali ľudové povstanie, ktoré bolo potlačené 30. marca 1848.
Od 25. marca až do 30. marca, keď ho chytili, žil Kráľ spolu s povstalcami najaktívnejším životom. Po chytení, týraní a mučení ho spolu s Rotaridesom odviedli do väznice v Šahách. Protesty a žiadosti o prepustenie Kráľa z väzenia slovenskej a slovanskej verejnosti v Žiadostiach slovenského národa 10. mája 1848, do tažkého väzeňia zatvorení.Slovenskí ľud ku hájeňiu slobodu povzbudzoval… žjadame…“, v požiadavkách skupiny Požegskej, mesta Križevici, Koprivnica, Bakra, župy Záhrebskej a Varadžínskej či predtým Hurbanove žiadosti v stolici Nitrianskej ostali nevypočuté a Kráľ ostal väznený v Šahách a neskôr v Pešti až do januára 1849. V Pešti Kráľa väznili na Kerepesskej ulici. Odsúdili ho na smrť.
V roku 1849 začiatkom januára Janka Kráľa, po 10 mesiacoch, prepustili z väznenia po údajnom zásahu bána Josipa Jelačiča alebo dokonca Alfreda Windischgrätza. Zdržoval sa vraj u Jána Kollára a v rodine medovnikára Bobčeka. Začiatkom marca sa zúčastnil národného pohrebu slovenských martýrov Vilka Šuleka a Karola Jána Holubyho. Na pohrebe mal príhovor Ján Francisci a Kráľ tu predniesol Dumu dvoch bratov, v ktorej sa spomínajú obaja mučeníci.
Od 16. marca 1849 pobudol znova v Liptovskom Mikuláši, kde dočasne velil v liptovskomikulášskom stoličnom dome dobrovoľníkom a národnej garde. Cisársky komisár Vietoris ho koncom marca opäť uväznil. Po vyslobodení koncom marca odišiel do Viedne cez Moravu, o tejto jeho ceste vyšla správa aj v novinách. Vo Viedni chcel vodcov slovenského revolučného hnutia ovplyvniť skôr k sociálnym ako nacionálnym výbojom. Rokovania vo Viedni nedopadli úspešne a Kráľ sa utiahol na Moravu k predrevolučnému priateľovi Bedřichovi Rozehnalovi do Hulína, kde strávil asi 5 mesiacov intenzívnou literárnou prácou.
V septembri roku 1849 sa znova zúčastnil revolučných bojov v Krupine ako kapitán slovenských dobrovoľníkov. Revolúcia už v tomto čase prekročila svoj vrchol a tak ani Kráľova účasť v nej nemohla byť aktívnejšia.
21. novembra 1849 skončil túto službu a odišiel do Pešti.
vľavo|náhľad|Pamätná tabuľa na budove v Lučenci, v ktorej v roku 1850 pôsobil Janko Kráľ.
Štátne služby V Pešti si podal žiadosť do štátnej služby a začiatkom decembra 1849 pracuje ako stoličný pisár v Balážskych Ďarmotách.
Od roku 1850 vykonával prechodne funkciu námestníka hlavného slúžneho a sudcu v Modrom Kameni – s čím zrejme súvisí oznam v slovenských novinách o jeho „zmaďarizovaní“. V Lučenci vyšetroval odbojníkov a zbehov, ale neskôr pôsobil ako podriadený stoličný úradník v Balážskych Ďarmotách, kde pracoval až do roku 1854. Tu sa stretol s Boženou Němcovou.
V roku 1851 napísal do Slovenských novín 5 článkov, v ktorých reagoval na politické pomery v Novohradskej stolici. V tomto čase si márne vymáhal a hľadal svoje rukopisy veršom z hontianskeho archívu v Šahách, ktoré boli zrejme už vtedy nezvestné.
7. apríla 1851 sa oženil s Máriou Modrány. V rokoch 1852, 1853, 1857 a 1861 sa im narodili štyri deti.
V marci roku 1854 pracoval ako okresný adjunkt pri slúžnovskom úrade preložený do Čadce. V decembri roku 1858 ho preložili do Martina ako adjunkta pri okresnom úrade. Tu sa stretával aj s Jánom Bottom. V roku 1860 ho znova preložili do Kláštora pod Znievom, kde pôsobil ako okresný súdny adjunkt. V tomto čase písal publicistické predmemorandové články, ktoré potom v memorandovskom roku (1861) vyústili do jeho nového básnického vzplanutia.
V roku 1861 požiadal o preloženie na slúžnovský úrad do Mošoviec, ale podžupan Turčianskej stolice mu požiadavku po konzultácii s predstavenstvom Liptovskej stolice zamietol.
V júni roku 1861 sa Kráľ aktívne zúčastňoval na memorandovom zhromaždení. Písal nové, ako sa ukázalo posledné básne a v Pešťbudínskych vedomostiach uverejnil článok na obranu Memoranda. 250px|náhľad|Memorandový reliéf Hlas povstania od Jána Koniarka v Martine. 25. februára 1862 ho preložili za prísediaceho súdu Tekovskej župy do Zlatých Moraviec.
V roku 1868, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867), zbavili Kráľa aj tohto skromného úradu v Zlatých Moravciach a preto si musel rýchlo urobiť advokátsku skúšku. Tu potom biedne prežíval ako výpomocný prísažný pravotár a pisár v cudzích advokátskych kanceláriách (naposledy u Emila Bittnera).
Smrť 23. mája 1876 o 7. hodine ráno Janko Kráľ podľahol brušnému týfusu. Podľa tradície mu dali na mŕtve prsia rodinný kancionál (zbierka náboženských piesní) v koženej väzbe s mosadznými sponkami a na okraj rakvy priložili jeho fajku s pipasárom (čutorou).
Nekrológ Ešte v deň jeho smrti spísal Vladimír Všeslav parte v maďarčine (v úmrtnom oznámení je udaný zlý vek Janka Kráľa): „Kráľova Jánova, rodená Modrányi Mária a deti Vladimír, Mladen, Anastázia a Ján – v mene svojom a v mene detí oznamuje, že jej nezabudnuteľný manžel, respektíve ich otec KRÁĽ JÁN, bývalý prísediaci župného súdu a prísažný advokát vo veku 53 rokov umrel. Táto smutná udalosť sa stala 23. mája tohto roku o 7. hodine. Pozostatky zosnulého uložia sa na večný odpočinok na zlatomoravskom cintoríne 25. mája tohto roku o piatej hodine. – Pokoj prachu jeho!“ (Parte, ktoré spísal Kráľov najstarší syn – Vladimír) Národnie noviny zaznamenali Kráľov skon 3. júna 1876 a vrátili sa k nemu 8. júna: vyslovujú myšlienku, že popri naliehavom vydaní súboru básní „nášho výtečného a mimo Slovenska, menovite v Čechách a na Morave veľmi obľubeného ľudového básnika“ bude treba zostaviť jeho biografiu, čím sa mu postaví „dôstojný pomník, ktorý krášliť bude jeho zobrať sa majúce spisy“. Zora, časopis, ktorý vychádzal ako mesačník v Martine a redigoval ho Jaroslav Zachej priniesol nekrológ vo svojom šiestom čísle. Orol – ústredný slovenský literárny orgán, ktorý viedol Sytniansky – vydal Kráľov nekrológ, ktorý sa nachádza v šiestom čísle, v smútočnom čiernom ráme s textom: „Janko Kráľ, slávny, doma i V Slovanstve obľubený spevec slovenský, narodený dňa 24. apríla roku 1822 v Lipt. Sv. Mikuláši, zomrel v tichom úkryte čo advokát v Zlatých Moravciach dňa 23. mája o 7. hodine ráno po krátkej horúčke a bol tamže dňa 25. mája o piatej hodine popoludní pochovaný. Pokoj prachu jeho a slávna mu pamäť v národe!“ V tom istom čísle vyšla aj báseň Za Jankom Kráľom od Miloslava Dumného. České Národní listy priniesli nekrológ 6. júna 1876, ktorý oznamoval že: „Janko Král, slavný básnik slovenský, zemřel dne 23. května v Zlatých Moravcích“. Okrem toho sa tam nachádzajú niektoré chybné biografické informácie a ďalšie časti: