Ferdinand Čatloš (* 7. október 1895, Liptovský Peter – † 16. december 1972, Martin) bol slovenský vojak, generál I. triedy, česko-slovenský legionár, česko-slovenský dôstojník, minister národnej obrany vojnovej Slovenskej republiky, po skončení druhej svetovej vojny krátko väznený, neskôr pôsobil ako úradník.
Životopis
Detstvo a štúdiá Ferdinand Čatloš bol najstarším z desiatich detí. Pôvodne sa mal volať Michal, ale notár mu svojvôľne zapísal meno Ferdinand. Jeho sociálny pôvod bol robotnícko-živnostenský. Otec Michal vykonával rôzne zamestnania, bol murár, pracoval napr. aj v celulózke a papierňach v Ružomberku. Matka Mária rod. Madulová pochádzala z maloroľníckej prostredia.
Ako najstaršieho zo súrodencov ho otec určil na štúdiá. Ferdinand chodil najskôr do maďarskej meštianky v Liptovskom Hrádku. Po jej absolvovaní sa stal murárskym učňom. Ďalšou jeho školou bola trojročná Vyššia obchodná škola v Kežmarku, keďže to bolo obdobie silnej maďarizácie, opäť to bola maďarská škola.
Počas štúdií sa však mladý Ferdinand Čatloš neodnárodnil a vo svojom presvedčení stále zostal Slovákom. Počas štúdia v Kežmarku sa stal členom spolku „Mor Ho“ a v roku 1913 ho krátko pred maturitou za šírenie „panslavistických názorov“ vyhodili a prinútili zopakovať posledný ročník. Napokon maturoval v Dolnom Kubíne.
V rakúsko-uhorskej armáde Po maturite pracoval Čatloš ako úradník v Ružomberku, kde ho zastihlo vypuknutie 1. svetovej vojny. 15. septembra 1914 nastúpil Čatloš vo veku necelých 19 rokov prezenčnú službu u pešieho pluku 57 v Prešove. Neskôr bol preložený do Lučenca, kde absolvoval Školu dôstojníkov v zálohe. Na front odišiel v máji 1915 ako kadet-ašpirant (dôstojnícky zástupca), no napokon sa frontu vyhol, lebo presne rok po nastúpení do armády padol pri Tarnopole do ruského zajatia. Podľa niektorých zdrojov do ruského zajatia prešiel sám dobrovoľne.
V ozbrojených silách Česko-Slovenska
Legionár alt=Slováci v Česko-slovenských légiách|náhľad|Pamätná tabuľa na Grösslingovej ulici v Bratislave. Slováci v česko-slovenských légiách. Ferdinand Čatloš štvrtý v ľavom stĺpci. Ako zajatec sa Čatloš najskôr ocitol v Proskurove, odkiaľ putoval do Caricynu (neskôr Stalingrad, dnes Volgograd), kde sa prvý krát stretol s českými zajatcami, napríklad neskorším československými generálom a ministrom národnej obrany Sergejom Ingrom.
V spoločnosti zajatcov rôznych národností, mnohých so značne protiruským naladením, však Čatloš zostal tradične verný tradičnej slovenskej proruskej náklonnosti a do tvoriaceho sa česko-slovenského vojska vstúpil až po boľševickej revolúcii.
V júli 1917 bol Čatloš v hodnosti práporčíka zaradení na funkciu mladšieho dôstojníka u 3. roty 7. streleckého pluku (Tatranského). V septembri toho istého roku sa stal jedným z 300 emisárov, ktorí robili medzi zajatými vojakmi Rakúsko-uhorskej armády nábor pre vstup do Československého vojska v Rusku. Na konci septembra dosiahol počet nimi zmobilizovaných Čechov a Slovákov číslo 40 000. Títo vojaci sa stali základom československého zboru v Rusku, no Slovákov bolo medzi nimi len asi 1000. Tí boli zaradení k 7. streleckému pluku – tatranskému, u ktorého bol evidovaný aj Čatloš.
V marci 1918 sa Čatloš ako veliteľ jednej z čiat 11. roty 7. pluku tatranského zúčastnil jednej z významných bitiek československej histórie. V dňoch 8. – 14. marca po tvrdom boji u železničnej stanice Bachmač 7. pluk Tatranský a 6. pluk Hanácky odrazili nemecký útok a umožnili odchod vojenských transportov s vojakmi 1. divízie légií ďalej na východ.
Ako legionár sa Čatloš zúčastnil celej legionárskej anabázy. V decembri 1918 bol povýšený a krátko na to sa stal veliteľom práporu. V tom čase sa už légie nachádzali v Irkutsku.
Čatlošov podpis sa nachádza aj na Memorande slovenských legionárov, požadujúcom zrovnoprávnenie s českými kolegami. Do veliteľských funkcií boli totiž dosadzovaní len Česi. Memorandum podpísali napr. aj Rudolf Viest, či Jozef Gregor-Tajovský. V memorande požadovali rovnomerné zastúpenie v légiách, ale aj na Ministerstve vojenstva v Rusku.
Dňa 1. mája 1919 bol Čatloš povýšený na kapitána a v júli 1919 ho odvelili k 12. streleckému pluku, kde postupne zastával viacero funkcií. To už bola v plnom prúde postupná evakuácia československých légií z Ruska do Európy. Čatloš sa s časťou príslušníkov 12. pluku nalodil vo Vladivostoku na americkú loď Logan, ktorá 21. júla 1920 vyplávala na more. Na pôdu Československa vstúpil 14. septembra 1920 v Českých Budejoviciach.
Československý dôstojník Čatlošov pluk bol dočasne umiestnený do Komárna, kde sa transformoval na peší pluk č. 12 generála M. R. Štefánika. Čatloš najskôr zastával funkciu zástupcu veliteľa pluku, no na Vianoce 1920 si podal žiadosť o demobilizáciu, podľa jeho slov: „zo znechutenia, lebo nebola uznaná moja úspešná činnosť, či velenie“.
V apríli 1921 bol na naliehanie niektorých svojich kolegov a najmä Jozefa Gregora-Tajovského do armády opätovne prijatý a priradený k pešiemu pluku 14 v Košiciach, no len na funkciu veliteľa čaty.
Ďalšie pôsobenia 19221925 – peší pluk 14 v Košiciach 1925: Zemské vojenské veliteľstvo v Bratislave, 19251926: Hlavný štáb Ministerstva národnej obrany v Prahe, spravodajský dôstojník študijnej sekcie spravodajského oddelenia, zástupca československého vojenského atašé v Budapešti. 19271930: Štúdium na Vysokej vojenskej škole v Prahe, po jej skončení získal hodnosť „majora generálneho štábu“. Jeho spolužiakom bol Augustín Malár. Malár a Čatloš boli po Rudolfovi Viestovi v poradí len druhý a tretí Slovák, ktorí túto školu vyštudovali. 1930 – 2. horská brigáda v Spišskej Novej Vsi. Prednosta spravodajského oddelenia (spravodajská činnosť proti Poľsku a Maďarsku), prednosta operačného oddelenia, náčelník štábu 23. septembra 1938 bol už ako podplukovník generálneho štábu v súvislosti s českoskoslovensko-nemeckou krízou a napätím v česko-nemeckom pohraničí tzv. Sudetoch, prevelený k novo sformovanej 8. pešej divízii v Hraniciach na Morave (veliteľ brigádny generál Otakar Zahálka).
Október 1938 – 14. marec 1939 Po prijatí tzv. Mníchovského diktátu bol pplk. gšt. Čatloš hlavným veliteľom Československej brannej moci gen. Ludvíkom Krejčím uvedený 18. októbra 1938 do funkcie zástupcu hlavného veliteľa pri slovenskej autonómnej vláde. Súčasne sa stal styčným dôstojníkom Ministerstva národnej obrany pri slovenskej autonómnej vláde.
Prvou úlohou, ktorou bol Čatloš poverený, bolo v spolupráci s veliteľom III. československej armády s krycím názvom Štefánik arm, gen. Prchalom zabezpečiť obranyschopnosť autonómneho Slovenska v súvislosti s realizovanou demobilizáciou.
Ďalšou záležitosťou, v ktorej sa Čatloš v rámci svojej funkcie angažoval, bola transformácia takmer stotisícovej Hlinkovej gardy (HG) z podoby skupiny, známej hlavne pouličnými bitkami a výtržnosťami, na disciplinovanú polovojenskú organizáciu. Čatloš prišiel s touto iniciatívou začiatkom novembra a dokonca navrhoval, aby HG mohla oficiálne vlastniť aj zbrane, avšak v riadnej evidencii..
Čatloš sa angažoval aj v spolupráci s vedením Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), ktoré ho prizvalo ako vojenského poradcu s úlohou vypracúvať návrhy na základe vojenských požiadaviek HSĽS. Čatloš ochotne plnil všetky požiadavky predákov HSĽS a návrhy odovzdával priamo Karolovi Sidorovi. Postupne bol ako neľudák a evanjelik pribraný k riešeniu kľúčových bodov politiky HSĽS, do ktorých patrilo aj vytvorenie čisto slovenských vojenských jednotiek.
Minister národnej obrany Dňa 14. marca 1939 bol vyhlásený samostatný slovenský štát a Ferdinand Čatloš, ako človek veľmi blízky politikom HSĽS, sa stal členom vládneho kabinetu vo funkcii ministra národnej obrany. Súčasne začal zastávať aj funkcie Hlavného vojenského veliteľa a Krajského vojenského veliteľa (tento úrad existoval len do októbra 1939).
Minister obrany nového štátu začal svoj rezort budovať na báze Krajského vojenského veliteľstva, ktoré veľmi rýchlo a operatívne transformoval na Ministerstvo národnej obrany (MNO) so všetkými najpotrebnejšími zložkami. Týkalo sa to aj Hlavného vojenského veliteľstva.
Prvým Čatlošovým krokom bolo zavedenie pozdravu „Na stráž!“ do armády. Československý znak mal byť nahradený bielo-modro-červenou trikolórou.
Po konzultácii s československým Ministerstvom národnej obrany v Prahe bola uskutočnená vzájomná výmena vojakov českej a slovenskej národnosti. Vojaci rozpadávajúcej sa československej armády českej národnosti mali opustiť Slovensko a na Slovensko sa zo vznikajúceho protektorátu mali vrátiť ich kolegovia slovenskej národnosti. Preto Čatloš do všetkých vojenských posádok na Slovensku zaslal telegram, ktorým avizoval tento zámer..„Slováci, vojaci. Od dnešného dňa sami preberáte zodpovednosť za svoj štát a národ. Česi, ktorí pre Slovensko vykonali záslužnú prácu buďte uistení, že Slovensko vám bude navždy povďačné. “Súčasne nariadil, že vojakom a četníkom českej národnosti nemá byť nijako ubližované, majú byť oddelení od Slovákov a podľa možností v čo najkratšom čase transportovaní do Českých krajín. Vo výnimočných prípadoch bolo možné, aby vojaci českej národnosti s hlbšími väzbami na Slovensko mohli zostať v službe naďalej...
Najdôležitejším krokom Čatloša po nástupe do funkcie 15. marca bolo zabezpečenie obranyschopnosti Slovenska proti severnému aj najmä južnému susedovi – Maďarsku, ktoré malo revizionistické ambície. Noví zboroví velitelia (V. zbor: mjr. Štefan Jurech a VII. Zbor mjr. Ján Imro) obdržali od Čatloša príkaz vypracovať plán obrany štátnych hraníc. Za veliteľa VI. zboru v Spišskej Novej Vsi Čatloš vymenoval pplk. Augustína Malára, ktorého súčasne poveril velením nad východnou vojenskou skupinou. Malár súčasne obdržal inštrukcie o možnom maďarskom útoku zo strany Karpatskej Ukrajiny.
Budovanie armády Armádu štátu, ktorá mala mať v mierovom stave 25 000 mužov a vo vojnovom tabuľkovo až 52 000 mužov budoval Čatloš po ideovej stránke na základe štefánikovskej tradície s novovytvorenou tradíciou obrany pred maďarskou agresiou z marca 1939. No od niektorých československých tradícii sa snažil odpútať. Týkalo sa to napríklad názvov plukov, legionárskej tradície, či plukovných zástav a podobne, na čo si sťažoval generál Rudolf Viest.
Z postu ministra národnej obrany sa gen. Čatloš zaslúžil o rozvoj vojenského vysokého školstva na Slovensku. 16. februára 1940 otvoril v Bratislave Vysokú vojenskú školu, ktorá mala vychovávať budúcich dôstojníkov generálneho štábu a intendancie. V októbri 1941 bola v Banskej Bystrici otvorená Vojenská reálka, ktorá mala vychovávať vojenský dorast pre vojenskú akadémiu. Na jeseň 1941 bol v Bratislave zriadený vojenský vysokoškolský internát, ktorý mal slúžiť dôstojníkom, ktorí chceli získať vzdelanie na civilných vysokých školách.
Čatloš mal zásluhu na posilnení letectva. V októbri 1940 bola v Piešťanoch zriadená Letecká škola, ktorá sa neskôr presunula do Trenčianskych Biskupíc, kde bola zriadená aj samostatná letecká továreň.
Čatloš sa zaslúžil o zriadenie ďalších letiskových plôch. Osobitnú zásluhu má na zriadení a vybudovaní letiska Mokraď na Liptove. Letisko sa začalo stavať už v roku 1939 a kvôli jeho vybudovaniu bola v Čatlošovej rodnej obci Liptovský sv. Peter zriadená osobitná jednotka a veliteľom letiska sa stal Čatlošov brat Dušan.