thumb|Premiér Veľkej Británie David Lloyd George, Vittorio Orlando z Talianska, Premiér Francúzska Georges Clemenceau a prezident USA Woodrow Wilson

Druhá svetová vojna je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí. Boje prebiehali v Európe, Ázii a Afrike a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov: Ameriky a Austrálie. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku a kultúrnom dedičstve ľudstva. Ich bezprostrednými príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou Versaillskou zmluvou, Veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov, ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich vlády ako aj slabosť Spoločnosti národov a mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému.

Nespokojní a ich požiadavky Porazení nespokojní Skupina porazených nespokojných predstavovala nesúrodú skupinku štátov, ktoré počas prvej svetovej vojny skončili na strane porazených a stratili obrovské územia. Ich porážka spolu s nacionalistickými vášňami a celosvetovou recesiou vytvorila podhubie pre vznik militaristických režimov, ktorých cieľom bola pomsta a minimálne napravenie tých najpodstatnejších „krívd“ (s jedlom však rastie chuť a s víťazstvom sebavedomie). Najdôležitejšie štáty tejto skupiny boli Nemecko, Maďarsko a Sovietsky zväz.

Nemecko náhľad|vpravo|Hitler na zjazde nacistickej strany v Norimbergu roku 1935 Nemecko bolo najvýznamnejším a najagresívnejším európskym nespokojným štátom. Jeho územná strata bola rozsiahla, Nemecko bolo čiastočne rozdelené a milióny Nemcov sa ocitli v niektorých novovzniknutých „neprirodzených“ a „slabých“ štátoch pod nadvládou iných národov. Nemci to pociťovali ako nespravodlivosť najmä v súvislosti s tým, že sa na ich území vôbec nebojovalo. Väčšina radových vojakov a nižších dôstojníkov, ako aj obyčajných obyvateľov, sa cítila podvedená povojnovým usporiadaním, ktoré pre nich bolo omnoho horšie, ako to ktoré im v dobe kapitulácie sľuboval americký prezident Woodrow Wilson, a vlastne ani nechápala, prečo bolo nutné kapitulovať. Nechápali úplnú beznádejnosť postavenia Centrálnych mocností v roku 1918 a výsledok vojny pre nich bol trpkou zradou, ktorú zinscenovala Dohoda a nemecké vedenie. Mohutná hospodárska recesia, ktorá v Nemecku po vojne prepukla sa vystupňovala, podobne ako inde vo svete, na prelome 20. a 30. rokov, vyniesla k moci Adolfa Hitlera, charizmatického rečníka, ktorý sa presadil zvládnutím hospodárskej recesie a deflácie (aj keď v mnoho ohľadoch iba umelým a dočasným), jednak agresívnym programom vo vzťahu k zahraničiu, ktorý mal vrátiť Nemecku jeho veľkosť, jednak národnostnou kartou na ktorú vsadil.

Hitler vsadil na nacionalizmus a antisemitizmus, ktoré sa v povojnových podmienkach v Nemecku rozrástli a neskôr dostali súhrnný názov nacionálny-socializmus, alebo skrátene nacizmus. Jeho program vychádzal z odmietnutia versaillského systému. Pod jeho vedením Nemecko prestalo platiť reparácie, znovu vyzbrojilo armádu a začalo ju rozširovať, obsadilo demilitarizované Porýnie, pripojilo k Nemecku späť Sársko. Otvorene začalo hovoriť o spojení sa s Rakúskom, (čo v roku 1938 sčasti násilne uskutočnilo) a začalo vznášať územné nároky proti Česko-Slovensku (Sudety) a po ich presadení aj proti Poľsku. S každým krokom tohto plánu, ktorý bol sprevádzaný ústupkom zo strany Anglicka a Francúzska, ktoré už ničím nepripomínali sebavedomých víťazov, rástla Hitlerova popularita a podpora medzi ľudom. Veľmi šikovne pritom využíval spory a boľavé rany medzi svojimi nepriateľmi, ako bol spor o Tešínsko medzi Česko-Slovenskom a Poľskom. Definitívnu dôveru a absolútnu moc získal v roku 1939, keď bez boja a za skoro až smiešnych protestov Francúzska a Británie, rozdelil Česko-Slovensko a vyhlásil protektorát Čechy a Morava (podľa niektorých historikov sa tak stalo už o pol roka skôr uzatvorením Mníchovskej dohody). S podporou Talianska, Maďarska a ďalších satelitov Hitlerova odvaha ešte vzrástla a keď sa mu podarilo dohodnúť sa o rozdelení sféry vplyvu so Stalinom (pozri Pakt Ribbentrop-Molotov a s ním súvisiace zmluvy a dodatky) a získať tak dôležitého spojenca, bola pre neho vojna otvorená. Prvou obeťou, ktorá sa bránila, bolo Poľsko.

Maďarsko náhľad|Admirál Miklós Horthy Maďarsko bolo druhým veľkým porazeným prvej svetovej vojny, pretože na jej začiatku zahŕňalo polovicu Rakúsko-Uhorska. Aj v jeho prípade sa veľa Maďarov ocitlo mimo zmenšeného štátu. Za najbolestivejšiu stratu bola považovaná strata Slovenska a Podkarpatskej Rusi, ďalšie územné požiadavky boli vznášané proti Rumunsku a Juhoslávii. Treba však povedať, že Maďari na čele s regentom Horthym síce chceli stratené územia späť, ale spočiatku o ne nehodlali vážnejšie bojovať (Horthy sa vyjadril, že by ho česko-slovenské lietadlá zbombardovali skôr ako by v Budapešti vstal z postele). Pripojili sa síce k územným požiadavkám Nemecka proti Česko-Slovensku v roku 1938, ale drvivá väčšina vtedajších politikov, rovnako ako dnešných historikov, sa zhoduje v tom, že sa nehodlalo podieľať na prípadnom vojenskom riešení skôr, ako by bolo jasné, že Česko-Slovensko je celkom stratené. V ďalších rokoch sa Maďarsko ocitlo stále viac pod vplyvom a tlakom Nemecka, ktoré ho do vojny „vzalo so sebou“. Spoločne s Nemeckom sa podieľalo na likvidácii Česko-Slovenska v roku 1939. Maďarská karta bola pre Nemcov skvelým spôsobom, ako si zabezpečiť absolútnu poslušnosť jedného zo svojich satelitov – Slovenska. Možnosť, že by bolo celé odovzdané späť Maďarsku, desila slovenských politikov natoľko, že pre ilúziu samostatnosti v priateľstve s Nemeckom urobili prakticky čokoľvek (pozri Prvá Slovenská republika).

ZSSR

Posledným veľkým porazeným, ktorý sa nehodlal s obmedzením svojej moci zmieriť, bol ZSSR. Sovietsky zväz sa považoval za zvestovateľa a vodcu komunistického hnutia, ktoré sa malo spolu s ním rozšíriť po celom svete. (pozri Kominterna) Už v roku 1920 plánovalo vedenie ruských bolševikov a Červenej armády na čele so Stalinom a Tuchačevským dobytie väčšiny Európy, keď hodlali spojiť svojej sily s búriacimi sa komunistami v Maďarsku, Nemecku a Francúzsku. Ťažko povedať, či to bol reálny cieľ, rozhodne sa stal bezpredmetným v okamihu, kedy Poliaci, materiálne podporovaní zvyškom Európy, porazili Tuchačevského v bitke o Varšavu (tzv. Zázrak na Visle) a v nasledujúcich niekoľkých mesiacoch porážali Červenú armádu v jednej bitke za druhou. Proti ZSSR sa postavila hrozivá koalícia Poľska, Francúzska, Anglicka, nedemobilizovaných nemeckých jednotiek, ruských Bielych gárd, Fínov, pobaltských štátov a Japonska a česko-slovenských légií. Ukázalo sa síce, že Francúzsko a Británia nemyslia celú vec úplne vážne, hoci aj tak výsledkom bolo, že ZSSR neudržal ani celé územie cárskeho Ruska, za ktorého nástupcu sa považoval. Stratil Fínsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, časť Poľska a poslednému menovanému musel odstúpiť významné časti Bieloruska a Ukrajiny. Ani hranice s Rumunskom sa neodvíjali podľa jeho predstáv.

Stalin, ktorý sa po Leninovej smrti dostal k moci, od začiatku 30. rokov chvatne budoval armádu a pripravoval sa na renesanciu vlastného impéria. Bol však opatrný, zrejme sa obával, aby sa proti nemu svet nespojil ako v 20. rokoch. Plánoval i pracoval rozvážne a pomaly, postupne, spracovával jeden cieľ po druhom. Aby si kryl chrbát, začal pred vojnou vyjednávať s rôznymi štátmi – Francúzskom, Spojeným kráľovstvom a Nemeckom. Francúzi boli celkom prívetiví, Briti však reagovali na všetky návrhy skôr chladne a dali Stalinovi najavo, že nechcú garantovať jeho územné požiadavky. Stalin sa vtedy rozhodol dohodnúť sa s Nemeckom, ktoré síce proti nemu organizovalo medzinárodné koalície (pozri článok Os Berlín-Rím-Tokio), aj keď ako každý diktátorský režim bol schopný svoje predsudky a principiálne postoje bez problémov prekonať, ak išlo o zisk.

Uzatvorenie Paktu o neútočení a s ním súvisiacich dodatkov a dokumentov takto aj Sovietskemu zväzu rozviazalo ruky a on sa spoločne so svojím novým spojencom chystal na vojnu.

Ostatní Boli tu samozrejme aj ďalší nespokojní a potenciálni spojenci nespokojných, z nich najdôležitejším bolo Turecko a Španielsko. Oba tieto štáty sa ale nakoniec múdro rozhodli zostať bokom od konfliktu. Aj keď napríklad Španielsko poskytovalo Nemecku počas vojny dobrovoľníkov.

Víťazní a neuspokojení Druhou skupinou bola skupina sklamaných víťazov – štátov, ktoré sa po váhaní pripojili k Dohode, pretože od toho očakávali nejaký zisk a posilnenie svojich pozícií. Najvýznamnejšími štátmi tohto typu boli Japonsko a Taliansko.

Taliansko Taliansko bolo ďalším veľkým európskym nespokojným. V roku 1915 sa pripojilo na stranu Dohody vyložene s cieľom rozšíriť svoje panstvo. Nárokovalo si priestor a dominantnú rolu v Stredozemnom mori, Južnom Tirolsku, Terst, dominantný vplyv na Balkáne a nemecké kolónie v Afrike. V tomto ohľade však zostali jeho túžby prevažne nevypočutými, nakoniec získalo len Južné Tirolsko, Terst a niekoľko nie príliš významných ostrovčekov vo východnom Stredomorí. Jeho koloniálne túžby a balkánske plány zostali z veľkej časti nenaplnené a Taliansko čoskoro dospelo k názoru, že bolo zneužité. Do čela Talianska sa dostali fašisti v čele s Benitom Mussolinim, ktorý sa rozhodol vrátiť Taliansko späť na výslnie a dobyť mu postavenie veľmoci. Jeho koloniálne snahy v Afrike, ktoré vygradovali v invázii do Habeša, sa však nestretli s pochopením a viedli k ostrakizácii Talianska zo spolku civilizovaných krajín, čo logicky len upevnilo jeho spojenie s Nemeckom. V nasledujúcich rokoch sa Mussolini po boku Nemecka nerozhodne potácal medzi vojnovým nadšením a nabádaním k opatrnosti, hoci v rozhodujúcich chvíľach sa k Nemecku pripojil.

Japonsko náhľad|Japonský cisár Hirohito na obrázku s Douglasom MacArthurom, už po vojne. Ak Taliansko predstavovalo spojenca, ktorého nebolo nutné brať zase až tak vážne, Japonsko bolo driemajúcim ázijským obrom, ktorý sa nedal brať na ľahkú váhu. Keď sa Japonsko pripojilo na stranu Dohody, očakávalo, že zaujme postavenie veľmoci na Ďalekom východe. Prevzatie správy nemeckých kolónií, voľná ruka v Kórei a Mandžusku, dominantné postavenie v Tichomorí a Číne, po prepuknutí VOSR ešte nejaké ruské východné územia – to boli minimalistické očakávania Japoncov. V drvivej väčšine z nich sa však sklamali. Namiesto toho sa dočkali medzinárodných zmlúv, ktoré definovali pomer námorných síl, ktorých hlavným účelom bolo zachovať námornú prevahu Británie a znemožniť akúkoľvek hegemóniu Japonska. Japonsko na to zareagovalo rozhorčením a pevným odhodlaním, že si svoju zaslúženú pozíciu vydobyje. Po určitom čase odstúpili od zmlúv, ktoré obmedzovali ich námornú výrobu a začali budovať námorné a armádne sily, ktoré im mali zabezpečiť prostriedky na ovládnutie vysnívaného impéria silou. Ich vojaci získavali obrovské skúsenosti pri bojoch proti Číne, ktoré boli predohrou ku druhej svetovej vojne v Ázii. Japonsko sa pripojilo k paktu Berlín – Rím a bolo odhodlané si svoju novú pozíciu vybojovať. Británia, Francúzsko a neskôr aj USA si túto skutočnosť dobre uvedomili, ich tragédia však spočívala v tom, že Japonsko hrubo podcenili. Najmä Británia sa dlho domnievala, že na východných barbarov úplne postačia druhoradé jednotky, a až reťazec zdrvujúcich porážok jej ukázal, aká hrubá to bola chyba…

Slabosť víťazov