Východná schizma alebo veľká schizma označuje cirkevný rozkol medzi kresťanským Východom a Západom, ktorý rozdelil cirkvi, ktoré prijali Chalcedónsky koncil. Obvykle sa datuje do roku 1054, keď kardinál Humbert de Silva Candida exkomunikoval konštantínopolského patriarchu Michala I. Kerullariosa a všetkých, ktorí s ním rovnako zmýšľajú (t. j. v praxi celú východnú cirkev), ktorý v reakcii na to vyobcoval konkrétnych pôvodcov tejto nespravodlivo uvalenej kliatby, pápežských legátov, avšak nie pápeža Leva IX., ktorý ich poslal.
Rímskokatolícky pohľad Východiská schizmy Ku schizme však viedlo už predchádzajúce dlhé obdobie vzájomného odcudzenia obyvateľstva bývalých oboch polovíc Rímskej ríše. Prvotnou príčinou schizmy boli spory o autoritu rímskeho pápeža, ktorý si nárokoval moc nad ostatnými štyrmi starovekými patriarchátmi na Východe, hoci mu východní patriarchovia priznávali jurisdikciu iba nad západným - rímskym patriarchátom. Okrem odlišných zvyklostí cirkevného života a liturgie bola východným kresťanom tŕňom v oku západná prax vkladať do Nicejsko-carihradského vyznania viery vieroučné upresnenie v podobe slova Filioque, ktoré tam pôvodne zahrnuté nebolo. Výrazným dôvodom však boli i dôvody jazykové, pretože obidve polovice cirkvi už nerozumeli jednotlivým nuansám gréckeho, resp. latinského jazyka a myslenia.
V prvej polovici 11. storočia panovali medzi pápežskou kúriou a cisárskym dvorom a patriarchátom v Konštantínopole vcelku korektné vzťahy. Hlavným iniciátorom nového konfliktu sa stal patriarcha Michal I. Kerullarios. Roku 1052 nechal ako odvetu za snahu pápežstva získať pod svoju jurisdikciu južné Taliansko, ktoré si nárokovala ako svoje územie Byzantská ríša, uzavrieť latinské kostoly v Konštantínopole, ktoré slúžili Varjagom z cisárskej gardy a talianskym kupcom. Z jeho podnetu tak opätovne vzplanula polemika o odlišnostiach medzi východnou a západnou cirkvou v oblasti dogiem, ako aj právnej a disciplinárnej praxe. Pápež Lev IX. však mal snahu riešiť konflikt zmierlivo rovnako ako byzantský cisár Konštantín IX. Monomachos. Definitívny rozkol paradoxne nasledoval po akcii, ktorá mala situáciu naopak upokojiť.
Okolnosti vyhlásenia schizmy Na jar 1054 prišlo do Konštantínopola pápežské posolstvo na čele s kardinálom Humbertom de Silva Candida, ktorý sa svojou ctižiadostivou a neústupčivou povahou v mnohom podobal miestnemu patriarchovi. Michal Kerullarios neuznal hodnovernosť vyslancov a označil pápežov list, ktorý so sebou priviezli, za podvod, čím jednanie na samom začiatku značne skomplikoval. Situáciu ešte skomplikoval fakt, že 19. apríla 1054 rímsky pápež Lev IX. zomrel. V bezvýchodiskovej situácii položili 16. júla 1054 pápežskí legáti na oltár v chráme Hagia Sofia exkomunikačnú bulu a odišli naspäť do Ríma. Okrem toho, že tento dokument exkomunikoval patriarchu a jeho stúpencov, obsahoval množstvo nehoráznych tvrdení o východnej cirkvi, takže sa dokonca sám cisár domnieval, že ide o patriarchov falzifikát. Verejná mienka sa postavila na patriarchovu stranu a to nútilo cisára zaujať jednoznačný postoj. Synoda zvolaná do Konštantínopola 24. júla označila pápežských legátov za exkomunikovaných a prikázala bulu slávnostne spáliť. To považovali v Ríme za konečné riešenie. Treba podotknúť, že exkomunikácie boli namierené proti konkrétnym osobám a nie cirkevným spoločenstvám, hoci neskôr sa im začal pripisovať takýto dosah. Z právneho hľadiska bola navyše celá akcia súkromnou iniciatívou Humberta da Silva Candidu, keďže po smrti rímskeho pápeža Leva IX. sa legáti stali len súkromnými osobami. Na túto skutočnosť však nebrali ohľad, hoci o smrti Leva IX. vedeli.
Následky schizmy Hoci v danej chvíli išlo predovšetkým o osobné ambície aktérov týchto udalostí, bolo vypuknutie schizmy nevyhnutným dôsledkom po stáročia sa prehlbujúcich rozdielov medzi východným grécko-ortodoxným a západným latinským civilizačným okruhom. Predstava o existencii jednej cirkvi sa ukázala byť fikciou, realitu existencií dvoch cisárstiev nasledovalo formovanie dvoch cirkevných organizácií. Na tom nič nemení skutočnosť, že súčasníci nemuseli vnímať cirkevný rozkol ako definitívny. Vzhľadom na to, že sa vtedajší dejepisci zmieňujú o týchto udalostiach iba sporadicky a neprikladajú im význam, možno predpokladať, že pozornosť súčasníkov bola upretá na iné dramatické udalosti, o ktoré v tej dobe nebola núdza.
Udalosti roku 1054 boli na Východe všeobecne chápané ako ďalšia dočasná schizma, spôsobená tým, že pápežský stolec okupovali neinformovaní a nevzdelaní Nemci. Týmto otriaslo, keď na základe úspechov prvej križiackej výpravy boli vyhnaní pravoslávni patriarchovia z Antiochie a Jeruzalema a nahradení latinskými prelátmi (1099).
Formálna schizma sa stala skutočnou, keď križiaci na štvrtej križiackej výprave dobyli Konštantínopol (1204), rozbili jednotu ríše a založili Latinské cisárstvo. Nenávidený okupačný režim viedol k prehĺbeniu rozkolu medzi Východom a Západom. K tomu prispel i fakt, že pápež Inocent III. (1198 – 1216) nebol ochotný odsúdiť dostatočne razantne toto západné dobrodružstvo. Naopak vymenoval Benátčana Tomáša Morosiniho za carihradského patriarchu.
Pretrvávajúce nezhody Veľké napätie medzi katolíkmi a pravoslávnymi panuje na Balkáne, čo je spôsobené najmä nacionalistickými vášňami medzi prevažne katolíckymi Chorvátmi a prevažne pravoslávnymi Srbmi a zlé vzťahy panujú tiež v Rusku, ktoré pravoslávna cirkev považuje za svoje kánonické územie a s nevôľou nesie štruktúry katolíckych cirkví, ktoré tu pôsobia, hoci sama západnú Európu, kde zakladá svoje farnosti, za takto kánonické územie neuznáva. (chýba zdroj)
Stálym zdrojom napätí je existencia východných katolíckych cirkví, ktoré zdieľajú so svojimi pravoslávnymi susedmi bohoslužobný obrad, spiritualitu, teológiu a mnohé právne obyčaje. Najzreteľnejší je tento problém v štátoch bývalého východného bloku, kde je zvýraznený majetkovými spormi, ktoré majú pôvod v násilnom pripojení gréckokatolíckych cirkví k pravoslávnym cirkvám v 40. a 50. rokoch 20. storočia (na Ukrajine, v Rumunsku, na Zakarpatí a v Česko-Slovensku).
Pokusy o zmierenie V priebehu 2. tisícročia dochádzalo k viacerým pokusom o znovuzjednotenie cirkvi (2. lyonský koncil, koncil v Bazilei, Ferrare a Florencii), avšak nedošlo k posunu v nastolení cirkevného spoločenstva.
Zlepšenie vzťahov prinieslo až 20. storočie. Dňa 7. novembera 1965 rímsky pápež Pavol VI. a konštantínopolský patriarcha Athenagoras I. vzájomnú exkomunikáciu vyhlásenú ich predchodcami zrušili. Toto odvolanie však neznamená nastolenie cirkevnej jednoty medzi katolíckou cirkvou a pravoslávím. V snahe pomôcť obnoveniu jednoty kresťanov rímsky pápež Ján Pavol II. 27. novembra 2004 vrátil ostatky svätých patriarchov Jána Zlatoústeho a Gregora Naziánskeho do Konštantínopola, pričom prvé odtiaľ odniesli križiaci pri vyplienení mesta v roku 1204, druhé priniesli byzantskí mnísi v 8. storočí. Konštantínopolský patriarcha Bartolomej I. spolu s ďalšími predstaviteľmi východných cirkví sa zúčastnili pohrebu Jána Pavla II. 8. apríla 2005. Bolo to po prvýkrát po mnohých storočiach, keď sa pravoslávny patriarcha zúčastnil pohrebu pápeža, čo možno vnímať ako znamenie, že dialóg, ktorý v budúcnosti môže viesť k znovunastoleniu cirkevnej jednoty medzi Východom a Západom, môže napredovať.
Veľký rozkol z pohľadu pravoslávia Vyššie uvedený opis okolností veľkej schizmy je pohľadom rímskokatolíckej cirkvi. Z hľadiska pravoslávia sa veci javia odlišne.
Osoba carihradského patriarchu Michala Kerularia (Na západe sa o ňom hneď po rozkole zo zrejmých dôvodov šírili najrôznejšie nepravdy. Niektoré z nich už dostatočne zostarli, aby sa stali tradíciou, a citujú ich aj západní historici.)
Pochádzal zo vznešeného rodu byzantskej aristokracie. Bol to veľmi schopný muž a čakala ho vysoká štátna kariéra. Bolo o ňom známe, že sa riadi rozumom a triezvym úsudkom, nie emóciami. Keď ho však vzbúrenci pri nevydarenom prevrate označili za kandidáta na post cisára, bol zbavený majetku a zavretý do monastiera, kde sa neskôr stal mníchom a vynikal hĺbkou svojho duchovného života. Po zmene na cisárskom tróne v roku 1043, keď sa cisárom stal jeho známy, sa objavil pri dvore ako cisárov poradca. V Carihrade bol veľmi populárny a mal značný vplyv. Nie je známe, za akých okolností sa stal patriarchom. To, že sa naňho niektorí pokúšajú preniesť vinu za rozkol v cirkvi (tradičná rímskokatolícka propaganda), považujú pravoslávni historici za hlboký omyl. Za prvých deväť rokov svojho patriarchátu nevykonal Michal voči Rímu žiadny nepriateľský akt – až do chvíle, keď sa rímska stolica ukázala v Carihrade vo veľmi zlom svetle.
Cirkevná situácia pred rozkolom Koncom 10. a začiatkom 11. storočia sa začali vo východnej cirkvi objavovať polemické spisy proti rímskym novotám (zvlášť proti filioque). Medzi ich autormi bol aj neskorší patriarcha Michal. Všetky tieto spisy boli napísané v miernom tóne a novoty západnej cirkvi sa v nich označovali jemne za odchýlky od apoštolskej tradície. Nový pápež Lev IX. však na polemiku východných teológov reagoval veľmi ostro, pretože spochybňovala novú cirkevnú líniu pozdvihnutia autority rímskeho biskupa. Zrážka bola nevyhnutná.
Začiatok a okolnosti konfliktu Za začiatok konfliktu sa zvykne označovať rozhodnutie patriarchu Michala zavrieť latinské chrámy a kláštory v Carihrade (hoci východní kresťania milovali svoj obrad, nevnucovali ho iným cirkvám, takže na východe sa niekde slúžilo aj po latinsky). Jedným z dôvodov tohto kroku bola skutočnosť, že západné novoty, ba herézy (predovšetkým Filioque), začali z latinských stredísk prenikať do niektorých gréckych chrámov v Carihrade. Patriarcha nariadil, aby sa rímske kláštory v Carihrade držali gréckych zvyklostí a nevnášali do cirkvi novoty; latiníci neposlúchli.
Iným dôvodom boli aj problémy v južnom Taliansku, ktoré patrilo pod grécku cirkevnú správu, pretože tam žili Gréci. V 40. rokoch 11. storočia však začal pápež v spojenectve s Nemcami energicky vytláčať Grékov z Talianska. Pôvodne grécky exarchát (s centrom v Ravenne) Karolovci „darovali“ pápežovi a tak vznikol základ pápežského štátu. Lev IX. chcel odtiaľ vytlačiť byzantský obrad a zaviesť tam obrad latinský v nádeji, že južné Taliansko sa časom dostane do jeho moci. Dokonca pre Sicíliu (ktorá bola oddávna gréckym územím) vysvätil latinského arcibiskupa. Ďalej tu boli zákulisné machinácie s gréckym správcom byzantského územia v Taliansku, ktorý nakoniec rozširoval latinský obrad medzi talianskymi Grékmi. Do toho sa zapojili Normani, ktorí sa dostali do južného Talianska a viedli tu sústavný boj proti Byzantíncom. Postupne víťazili a pápež na to vôbec nehľadel nepriateľsky, ani neodmietal ich víťazstvá; Normani boli síce pirátmi, ale patrili k latinskej cirkvi. Obsadené oblasti tak prechádzali pod latinskú správu - grécke bohoslužby tu boli zakázané. Množstvo Grékov v Taliansku nebolo zanedbateľné, žili tu v niekoľkých metropolách, desiatkach biskupstiev a gréckych monastierov. Predtým tam grécka bohoslužba nikomu neprekážala, no zrazu sa začalo s tvrdou latinizáciou – reformní pápeži začali v záujme disciplíny presadzovať jednotu i v bohoslužbách.
Patriarcha Michal mal povinnosť protestovať proti tomu, ako sa pápež správa ku gréckym veriacim. Nakoniec sa musel uchýliť k ostrému odvetnému kroku - zavrieť latinské chrámy a kláštory v Carihrade. Od toho okamihu začal podľa svojej pastierskej povinnosti upozorňovať veriacich na otázky čistoty viery a zrejme na jeho popud vznikol list proti latiníkom (autorom je bulharský metropolita Lev Ochridský), ktorý odsudzuje latinské novoty. Adresovaný bol práve do južného Talianska, tamojším Grékom, ako pomoc proti latinizácii a na rozpoznávanie nesprávnosti latinských odchýlok a novôt. Kardinál Humbert, hlavný pápežský tajomník a horlivý latiník, preložil list do latinčiny; bohužiaľ, vedel len veľmi zle po grécky a jeho preklad podľa toho aj vyzeral. Keď ho doručil pápežovi, stal sa tento list iskrou…
Pápežova reakcia