Téby ( → alebo / → ; používané varianty prepisov / Véset, Vaset, Weset / Wéset, Waset, Uast; alternatívne historické názvy: , / / , , , ; ; v Biblii: No (); ; ; je názov zaniknutého starovekého egyptského mesta, ktoré bolo s prestávkami od 11. dynastie hlavným sídelným a náboženským centrom ríše. Od 6. dynastie malo zároveň funkciu administratívneho centra 4. hornoegyptského kraja. Nachádzalo sa na území dnešných sídiel Luxor () a Karnak () a v ich okolí v Egyptskej arabskej republike, približne 800 km od pobrežia Stredozemného mora na brehoch rieky Níl.
Názov Názov Téby je grécke označenie mesta s menom (alebo „Mesto žezla“), neskôr a . Od konca Novej ríše boli Téby známe ako , pretože mesto bolo sídlom kultu Tébskej triády – božstiev Amona, Mut a Chonsa. Tento názov si našiel cestu aj do starozákonnej Knihy proroka Nahumahttp://dkc.kbs.sk/dkc.php?in=Nah3 ako . Gréci ho prekladali ako , keďže egyptského Amona stotožňovali s gréckym Diom. K nemu pridávali atribút , kvôli rozlíšeniu od iných miest s rovnakým názvom v helénskom svete. Rimania tento názov preložili ako s totožným významom.
Lokalita thumb|250px|Lepsiusova mapa Téb z polovice 19. storočia, do ktorej bola zanesená v tom čase známa staroveká architektúra. Mesto sa nachádzalo v 4. hornoegyptskom kraji, v mieste za začiatkom ohybu rieky Níl, ktorý sa stáča okolo skalného masívu smerom na východ. Tento masív, dvíhajúci sa na západnom brehu, tvoril počas existencie mesta neoddeliteľnú súčasť prostredia a poslúžil ako zdroj materiálu pre neho a jeho pohrebiská. Pred skalným bralom prebieha úzka rovná planina, ktorá hraničí s úrodným pásom západného brehu, kam sa každý rok vylievala rieka. Východný náplavový breh je širší. Za ním je mierne zvlnená púšť, prechádzajúca dostatočne ďaleko od mesta do reliéfu členeného množstvom suchých korýt príležitostných malých odtokov, ktoré ústia do údolia.
Predpokladá sa, že poloha bola jedným z hlavných činiteľov, vďaka ktorým mesto počas starovekých dejín získalo svoju povesť a dôležitosť. Nachádzalo sa blízko Núbie a na východ od neho sa v púšti vyskytovali bohaté nerastné ložiská a obchodné cesty. Väčšia časť mesta a hlavných chrámov sa nachádzala na východnom brehu. Dnes je v tomto mieste rieka široká okolo 1 km. Na západnom brehu sa nachádzali pohrebiská, menšia časť mesta, palác Amenhotepa III. a architektúra z ramessovského obdobia. V čase svojho najväčšieho rozkvetu mesto zaberalo plochu okolo 5 × 7 km.
Náboženské predstavy Pravdepodobne najstarším a pôvodným božstvom v oblasti Téb bol Montu, sokolí boh vojny a „pán Téb“. Dodnes boli objavené v tébskom okolí tri jemu zasvätené chrámy (lok. Armant, el-Tod a Medamud). Poslední panovníci 11. dynastie, ktorí z Téb pochádzali, mali jeho meno vo svojom (Mentuhoptep – Montu je spokojný). Neskôr, možno počas 12. dynastie sa začal posun od Montua k Amonovi. Amenemhet, prvý panovník 12. dynastie bol nositeľom Amonovho mena (Amenemhet — Amon je na vrchole). Amon reprezentoval skryté vlastnosti chaosu a objavoval sa už v Textoch pyramíd popri svojej partnerke Amonet. Stále nemáme predstavu ako sa stal hlavným božstvom Téb a neskôr celého Egypta. Predpokladá sa, že tento proces začal niekedy počas Strednej ríše a dosiahol vrcholu v období Novej ríše.
Jeho najvyššou formou bolo spojenie so slnečným božstvom v podobe Amon-Rea, „kráľa bohov“. Spojením s jedným z najstarších božstiev Egypta bohom plodnosti Minom predstavoval Amon-Kamutefa. V širších náboženských predstavách mal za partnerku bohyňu Mut, božskú matku egyptského panovníka. S ňou mal syna Chonsa, boha Mesiaca. Spolu tvorili Tébsku triádu, uctievanú v tébskej oblasti a vo 4. hornoegyptskom kraji, ktorej bol zasvätený aj rozsiahli chrámový komplex v dnešnom Karnaku.
História thumb|250px|Boh Montu na reliéfe v karnackom chráme.Najstarší archeologický materiál z tébskej oblasti pochádza zo stredného a mladšieho paleolitu (okolo 90 000–10 000 pred Kr.), keď bolo možné vďaka vlhkejšiemu podnebiu paleolitickým zberačom a lovcom obývať blízke saharské územia, ktoré sú dnes púšťou. V tomto období mali len veľmi zriedkavo svoje obydlia priamo v nílskom údolí. Z údolia, presnejšie z jeho okrajov, sú dnes známe kamenné nástroje, ktoré ale pravdepodobne boli na tieto miesta zanesené povrchovou vodou, ktorá stekala z okolitých plošín do údolia (napr. nálezisko pri dedine Tarif). Počas neolitu sa sídliska nachádzali už v údolí (tiež Tarif). Prítomný je aj materiál z neskorších známych kultúr obdobia Nagáda I a II (okolo 3700–3300 pred Kr.), a nasledujúcich historických období. Sú to obyčajne fragmenty keramiky a kamenných nádob.
Už počas ranodynastického obdobia miestni vládcovia presadzovali voči svojmu okoliu aktívnu a expanzívnu politiku, v čom pokračovali aj neskôr, najmä v konfrontáciách s votrelcami, rozkladajúcimi egyptskú ríšu. Na počiatku Starej ríše sa v priestore neskorších Téb nachádzalo nevýznamné malé sídlo „tretej kategórie“ a v tom čase nekonkurovalo významným ríšskym centrám, akým bol napr. Nechen (, dnes Kóm el-Ahmar). Pravdepodobne koncom 4. dynastie vzniklo na území Karnaku stredisko neupresneného náboženského kultu a od 6. dynastie v ňom sídlil správca kraja.
Ranodynastické obdobie a Stará ríša Pravdepodobne z ranodynastického obdobia pochádzajú pozostatky malej kamennej svätyne s jednoduchým pravouhlým priestorom. Nachádzajú sa juhozápadne od neďalekého údolia Dér el-Bahrí, pod ruinou hlineného Horovho chrámu Mentuhotepa Sanchkareho (III.) z 11. dynastie. Ide o najstarší nájdený kultový objekt v oblasti Téb a najstarší nájdený kamenný chrám v Egypte. Je známy ako Thovtov vrch (podľa fragmentov vápencových sôch paviánov, ktoré sa tu našli).
Archeologické nálezy zo Starej ríše pred polovicou 5. dynastie takmer chýbajú. V lokalite Tarif na západnom brehu Nílu sa našli stopy po sídlisku z predynastického a ranodynastického obdobia, a pozostatky dvoch hlinených mastáb z 3. a 4. dynastie. Na východnom brehu bolo doteraz nemožné potvrdiť zaradenie materiálov z vrstiev, ktoré by teoreticky mohli pochádzať zo Starej ríše kvôli niekoľko tisícročnej intenzívnej stavebnej činnosti v oblasti. Do polovice 5. dynastie (okolo 2 475 pred Kr.) sa kladú pozostatky niekoľkých zámožných pohrebných stavieb (mastáb z nepálených tehál a skalné hrobky), pravdepodobne správcov nomu (nomarchov) a ich blízkych podriadených, ktoré boli objavené. Ich počet dosiahol vrchol počas vlády Pepiho II. (okolo 2 250 pred Kr.). Nekropola zo Starej ríše sa nachádzala aj v lokalite el-Chocha.
Na území bývalého mesta Téb sa dodnes nezachovala žiadna stavba, ktorá by bola staršia ako pozostatky ústredného chrámu Amon-Reovho chrámového kompexu v Karnaku, ktoré pochádzajú zo Strednej ríše, z obdobia panovania Senusreta I. Našla sa len spodná časť sochy faraóna Niuserreho. Z dobových záznamov je však možné predpokladať, že už v tomto období sa na mieste karnackého chrámu nachádzali stavby zo Starej ríše, ktoré neskôr ustúpili stavebný aktivitám v mladšom období.Karnacký zoznam kráľov, ktorého kamenné bloky sa dnes nachádzajú v Louvri, spomína medzi obmedzeným množstvom panovníkov aj sedem z 4. a 5. dynastie. Je možné, že sochy alebo iné monumenty týchto faraónov museli ustúpiť Thutmosemu III. a jeho chrámu Ach-menu, ktorý sa časom stal základom chrámu a chrámového komplexu Amon-Rea v Tébach. Spomína sa Snofru, Sahure, Niuserre, Džedkare, Teti a Pepi I.
Prvé prechodné obdobie a Stredná ríša V Prvom prechodnom období sa postavenie sídla upevnilo a spolu s blízkymi sídlami ležiacimi pri dnešnom Armante (), Tóde a Nag el-Medamúd () tvorili sídelnú štruktúru oblasti. Ešte počas vlád prvých panovníkov 11. dynastie, predkov Mentuhotepa Nebhepetreho (II.), pred zjednotením a začiatkom Strednej ríše,11. dynastia preklenúva koniec Prvého prechodného obdobia a začiatok Strednej ríše. Prví štyria, resp. piati panovníci boli vládcami len Horného Egypta. Ich dynastia pochádza z rodu miestneho nomarchu, ktorý sústredil vo svojich rukách moc v čase, keď Dolný Egypt ovládala 10. dynastia z mesta Henen-nesut (, dnes Ehnásíja el-Medína). Nakoniec tébska dynastia nadobudla takú pozíciu, že dokázala v otvorených bojoch poraziť svojho konkurenta a zjednotiť ríšu. V tomto období sa pravdepodobne nachádza kľúč k vzostupu Téb. sa hranice sídla rozšírili a aglomerácia sa rozprestierala medzi Karnakom, Dér el-Bahrí, Luxorom a Medínit Habu. V tejto fáze ide o najstaršie pravidelne navrhnuté mesto staroveku. Takáto podoba vytvorila základ pre neskoršie hlavné mesto štátu. Z Prvého prechodného obdobia je relatívny dostatok informácii, v porovnaní s predchádzajúcim obdobím, pravdepodobne vďaka tomu, že Téby vyšli nakoniec zo súperenia so susednými regiónmi ako konečný víťaz a zjednotili ríšu pod svojou farbou. Našlo sa niekoľko textov na území Téb (napr. Tarif), ktoré podávajú historické súvislosti z pohľadu pisateľov.
Zo Strednej ríše z 11. dynastie pochádza známy terasový zádušný chrám Mentuhotepa Nebhepetreho v skalnom údolí pri dedine Dér el-Bahrí. Jeho ruiny a vzostupná cesta susedia s neskorším chrámom rovnakého typu kráľovnej Hatšepsut. Jeden kilometer južne sa nachádzajú stopy staveniska ďalšieho zádušného chrámu tohto typu, ktoré sa do konca 20. storočia pripisovali panovníkovi Mentuhotepovi Sanchkaremu (III.). Miesto má vyrovnaný terén, postavené základy vzostupnej cesty vedúcej južne od Šéch Abd el-Kurny k údoliu cez Ramesseum a vytesaný klenutý priestor hrobky v skalnom masíve. Až výskumy z konca minulého storočia priniesli informácie, podľa ktorých ide pravdepodobne o rozostavaný terasový chrám Amenemheta I., ktorý skoro po započatí prác stavenisko opustil. Severne neďaleko od pozostatkov sa nachádza už spomínaný Thovtov vrch.
Na začiatku 12. dynastie sa Amenemhet I. presťahoval z Téb na sever do IctauejaSkratka názvu . Dodnes nie je toto sídlo lokalizované. Predpokladá sa niekde medzi Fajjúmskou oázou a nílskym údolím, pri Lište, pripadne na predmestí Mennoferu. . Tým prestali byť Téby sídelným mestom, ale nestratili zo svojej dôležitosti.
Druhé prechodné obdobie Ku koncu 13. dynastie kráľovský dvor opustil Ictauej. V tom čase boli Téby hlavným administratívnym strediskom krajiny a existujú náznaky, podľa ktorých sa v tomto období väčší počet vysokých hodnostárov spolu s panovníkom vrátil naspäť do Téb. Návrat vládnucej vrstvy do mesta súvisel najskôr s od polovice 13. dynastie vzrastajúcou mocou cudzích azijských (syropalestínskych) vládcov, usídlených v Delte, v meste Avaris (dnes Tell el-Dabaa), ktorých dejiny poznajú pod menom Hyksósovia. Postupne si podrobili severné územia krajiny a postupovali na juh. Bolo len otázkou času, kedy preniknú na tébske územie, čo sa aj stalo pravdepodobne počas vlády tébskeho panovníka Ichernefereta Neferhotepa (16. dynastia). Otvorená vojna ale začala až medzi hyksóskym panovníkom Apopim a tébskym Sekenenrem Taom (17. dynastia). Víťazstvo Téb a znovuzjednotenie Egypta sa pripisuje jeho potomkovi faraónovi Ahmosemu Nebpehtiremu, ktorý svoje víťazstvo nad Hýksósmi dovŕšil až v 20. roku svojej vlády. Spätosť príslušníkov 17. dynastie s Tébami dokladá pohrebisko Dra Abú el-Naga,Pohrebisko fungovalo už v priebehu 13. dynastie. Najväčší rozmach však prebiehal práve počas panovníkov 17. dynastie, ktorí sem umiestnili svoje hrobky. Tým pritiahli pozornosť ďalších spoločenských vrstiev, ktorých členovia chceli posmrtne spočívať v najtesnejšej blízkosti panovníkov. Skončil v období vlády kráľovnej Hatšepsut. kde prebieha aj dnes archeologický výskum a uskutočňujú sa cenné objavy, napr. znovuobjavenie Pyramídy Nebucheperreho Antefa.
Nová ríša