thumb|right|Znázornenie odčerpávania vodíka bielym trpaslíkom od väčšieho spoločníka right|thumb|V838 Monocerotis Nova je kataklizmatický astronomický jav charakterizovaný náhlym a intenzívnym nárastom jasnosti hviezdneho systému, ktorý je spôsobený termonukleárnou explóziou na povrchu bieleho trpaslíka. Tento proces prebieha výhradne v tesných binárnych (dvojhviezdnych) systémoch, kde biely trpaslík gravitačne priťahuje, teda akreuje, vodík z vonkajších vrstiev svojej sprievodnej hviezdy, ktorou je zvyčajne červený obor alebo hviezda hlavnej postupnosti. Nahromadený plyn vytvorí na povrchu bieleho trpaslíka hustú vrstvu, ktorá sa v dôsledku extrémnej gravitácie a tlaku stáva degenerovanou. Keď teplota na spodnej hranici tejto vrstvy dosiahne kritickú úroveň (približne 20 miliónov stupňov), spustí sa neriadená nukleárna fúzia vodíka na hélium, ktorá vyvolá prudkú explóziu.
Počas tohto procesu je časť akreovanej hmoty vyvrhnutá do okolitého priestoru rýchlosťou dosahujúcou stovky až tisíce kilometrov za sekundu. To vedie k vizuálnemu zjasneniu systému o 7 až 15 magnitúd, čo znamená, že hviezda môže byť dočasne až stotisíckrát jasnejšia než v pokojnom stave. Na rozdiel od supernovy typu Ia, pri ktorej dochádza k úplnej deštrukcii bieleho trpaslíka, výbuch novy zasahuje iba povrchové vrstvy a jadro hviezdy zostáva neporušené. Po odznení explózie a postupnom rozptýlení vyvrhnutého materiálu sa systém vracia do pôvodného stavu a proces hromadenia vodíka sa môže začať odznova.
Ak sa tieto výbuchy opakujú v časových intervaloch, ktoré je ľudstvo schopné zdokumentovať (zvyčajne desiatky až stovky rokov), objekt sa klasifikuje ako rekurentná nova. V opačnom prípade sa hovorí o klasickej nove. Názov javu pochádza z latinského výrazu stella nova, čo v preklade znamená „nová hviezda“. Tento termín odkazuje na historické pozorovania astronómov, ako bol Tycho Brahe, ktorým sa na oblohe v miestach bez predchádzajúcich viditeľných hviezd náhle objavil jasný svetelný bod. V súčasnej astronómii sú novy kľúčovým nástrojom na štúdium prenosu hmoty v dvojhviezdach a chemického obohacovania galaxií.
Etymológia Termín nova pochádza z latinského prídavného mena novus (nový), konkrétne z jeho ženského tvaru v nominatíve jednotného čísla – nova. V astronomickom kontexte sa pôvodne používal ako súčasť celého slovného spojenia stella nova, čo v doslovnom preklade znamená „nová hviezda“. Tento názov odráža vizuálnu skúsenosť historických pozorovateľov, ktorým sa na nočnej oblohe náhle objavil jasný svetelný bod v miestach, kde predtým voľným okom nevideli žiadne teleso.
Popularizáciu tohto výrazu v modernej vede zabezpečil dánsky astronóm Tycho Brahe. Ten po pozorovaní mimoriadne jasného úkazu v súhvezdí Kasiopeja v roku 1572 vydal prelomovú prácu s názvom De nova stella (O novej hviezde). Hoci objekt, ktorý Brahe vtedy sledoval, bola z dnešného pohľadu supernova, termín „nova“ sa ujal pre všetky typy náhlych hviezdnych zjasnení.
Až v 20. storočí astronómovia vďaka rozvoju spektroskopie a lepšiemu pochopeniu hviezdnych vzdialeností rozlíšili medzi bežnými novami a oveľa energetickejšími supernovami. Napriek tomu, že dnes už vieme, že pri tomto jave nevzniká nová hviezda, ale ide o explóziu na povrchu už existujúceho bieleho trpaslíka, historický názov sa v odbornej terminológii zachoval. V latinskej literatúre sa pre množné číslo používa tvar novae, zatiaľ čo v slovenčine je gramaticky správny tvar novy.
Iné projekty