Jozef Turanec (* 7. marec 1892, Sučany† 9. marec 1957, väznica Leopoldov) bol vojak. Počas 1. svetovej vojny bol vojakom rakúsko-uhorskej armády, neskôr česko-slovenským dôstojníkom a slovenským generálom II. triedy. Počas ťaženia proti Sovietskemu zväzu velil Rýchlej divízii za úplnej spokojnosti nemeckého velenia. Po vojne bol retribučným Národným súdom v Bratislave odsúdený na trest smrti.
Mladosť a štúdiá Otec Jozefa Turanca pracoval ako kováč v továrni Košicko-bohumínskych železníc vo Vrútkach, matka pochádzala z horárskej rodiny. Jozef Turanec bol najstarší zo šiestich detí. Mal dvoch bratov a tri sestry. V období silnej maďarizácie vychovávali rodičia deti v slovenskom a silne katolíckom duchu.
V rokoch 1903-1911 študoval Turanec na gymnáziu v Ružomberku. V časoch vrcholiacej maďarizácie bolo toto gymnázium jedným z mála škôl, ktoré vychovávali aj slovenskú národne uvedomelú inteligenciu. Ružomberok bol v tom čase centrom slovenskej katolíckej inteligencie orientovanej na politiku Slovenskej ľudovej strany. Samotný Turanec bol 27. októbra 1907 v Černovej (dnešná mestská štvrť Ružomberka) svedkom streľby žandárov do ľudí snažiacich sa na protest proti uväzneniu Andreja Hlinku zabrániť vysviacke miestneho kostola. Táto udalosť v ňom prehĺbila protimaďarské nálady.
V Rakúsko-Uhorskej armáde Dňa 9. apríla 1913 narukoval Turanec k 71. pešiemu pluku do Trenčína. Vo vojenskej kariére pokračoval na prelome rokov v Bratislave a Ostrihome. Po vypuknutí 1. svetovej vojny odišiel Turanec so svojim plukom na východný front bojovať proti Rusom.
Pluk bol od prvých dní nasadený do ofenzívy v Haliči a to na severnom úseku frontu, pričom Turanec pôsobil ako veliteľ výzvednej hliadky, družstva a neskôr čaty v 9. stotine. Na ruskom fronte pôsobil do 13. septembra 1914, keď ochorel na červienku a bol odsunutý do lazaretu v Rakúsku. Po uzdravení absolvoval guľometný a lyžiarsky kurz. Krátky čas strávil aj v náhradnom prápore svojho pluku. Koncom augusta 1915 sa vrátil na ruský front, kde pôsobil ako veliteľ guľometnej čaty až do októbra 1916 . V októbri 1916 bola jeho jednotka presunutá na talianske bojisko a Turanec tu vykonával funkciu veliteľa guľometnej roty.
Po stiahnutí z frontu pôsobil opäť pri náhradnom prápore svojho pluku, ktorý sa nachádzal v Kragujevaci a to až do 25. augusta 1918, keď bol prevelený ako inštruktor do kurzov v Maďarsku. Tu ho zastihol aj koniec vojny.
V ozbrojených silách Česko-Slovenska Po skončení vojny Turanec demilitarizoval a na chvíľu sa vrátil do civilného života. Začal pracovať v robotníckom povolaní vo Vrútkach. Čoskoro si podal žiadosť o prijatie do československej armády, ktorý bola schválená 22. marca 1919. Turanec nastúpil opäť k svojmu pešiemu pluku v Trenčíne, ktorý už mal číslo 17. V nasledujúcich mesiacoch vymenil niekoľko funkcií v poľných rotách pluku a 26. mája odišiel na front ako veliteľ poľnej guľometnej roty.
Pôsobenia
1923-1928 – inštruktor a učiteľ maďarčiny na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave 1928 - veliteľ roty u pešieho pluku 39 v Petržalke a chvíľu na to prevelený k II. spravodajskému oddeleniu Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave Od 1. mája 1929 – prednosta II. Oddelenia 10. divízie v Banskej Bystrici Od 1. januára 1930 – delostrelecký kurz v Josefove pri Olomouci Od 31. júla 1930 – veliteľ batérie u delostreleckého pluku 10 v Žiline Od 25. septembra 1938 do 4. novembra 1938 – 1. pobočník veliteľa delostreleckého pluku 10 v Žiline.
V boji proti Maďarskej republike rád Dňa 26. mája 1919 bol Turanec so svojou guľometnou rotou odvelený na front na Gemeri bojovať proti vojenským jednotkám Maďarskej republiky rád. Tamojším československým jednotkám hrozilo odrezanie od zbytku česko-slovenskej armády a situáciu zhoršoval aj vysoký stupeň maďarizácie obyvateľstva na Gemeri a Malohonte, ktoré nebolo jednoznačne naklonené novému česko-slovenskému štátu. Jozef Turanec za svoju úspešnú bojovú činnosť obdržal Česko-slovenský vojnový kríž a divíznu pochvalu. Turancova jednotka ostala v pohraničí aj po podpísaní prímeria a to až do novembra 1920.
Po Viedenskej arbitráži Po odstúpení Sudet Nemecku a Viedenskej arbitráži, počas ktorej bolo dohodnuté odstúpenie územia Slovenska v prospech Maďarska, bol Turanec menovaný za člena delimitačnej komisie pre odovzdanie územia Maďarsku. Komisii predsedal gen. Rudolf Viest a Turanec dohliadal na odovzdanie územia v oblasti 9. divízie.
Jozef Turanec zároveň patril medzi 40 dôstojníkov slovenského pôvodu, ktorí boli zaangažovní v reforme Hlinkovej gardy z pouličných zurvalcov na organizovanú polovojenskú organizáciu.
V slovenských ozbrojených silách Po osamostatnení sa Slovenska v marci 1939 bol Turanec 17. mája 1939 povýšený na podplukovníka a už v januári 1940 na plukovníka. V auguste 1939 počas prvej reorganizácie predložil ako skúsený delostrelecký dôstojník návrh na organizáciu delostrelectva vznikajúcej armády.
Vojny proti Poľsku sa Turanec nezúčastnil. Že sa niečo chystá si odvodil od presunov materiálu a vojenských jednotiek a o chystanej vojne sa dozvedel desať dní pred jej vypuknutím. Počas nej ostal v Bratislave ako Čatlošov zástupca a na starosti mal tzv. zápoľnú armádu.
Po skončení vojny došlo k reorganizácii armády. Turancovou hlavnou úlohou bola organizácia delostrelectva podľa nemeckého vzoru. Vo funkcii veliteľa delostrelectva ostal do 15. septembra 1940, keď sa stal veliteľom 1. divízie s veliteľstvom v Trenčíne. V Trenčíne sa Turanec stal aj členom tzv. vyššej spoločnosti.
Vo vojne proti Sovietskemu zväzu alt=Armádna skupina pri presune|náhľad|Vojaci Armádnej skupiny pri presune. Leto 1941.(zdroj: od Tatier po Azovské more)|vľavo S účasťou slovenskej armády vo vojne proti Sovietskemu zväzu sa spočiatku nerátalo. Turanec však podľa vlastných slov na základe indícií akou bolo víťazné nemecké ťaženie na Balkáne, či veľké transporty smerom na východ tušil, že sa pripravuje nová vojna a tušil, že sa jej zúčastní aj slovenská armáda. Ako veliteľa jednej z divízií sa ho to bytostne dotýkalo.
O vypuknutí vojny a útoku na Sovietsky zväz sa Turanec dozvedel ráno 22. júna 1941, keď mu jeho náčelník štábu plk. Alojz Ballay oznámil, že slovenská armáda mobilizuje. Turanec vykonal všetky kroky v súlade s mobilizačným plánom a 24. júna sa jeho 1. divízia začala presúvať na Východné Slovensko.
Turancova 1. pešia divízia spoločne s 2. pešou divíziou, ktorej velil plk. gšt. Augustín Malár, vytvorili tzv. Armádnu skupinu s veliteľstvom Ladislav (hlavný veliteľ gen. I. triedy Ferdinand Čatloš). Celá Armádna skupina sa 30. júna presunula na územie Sovietskeho zväzu a nasledovala tak Rýchlu skupinu (plk. gšt. Rudolf Pilfousek). Do 3. júla prešla Turancova divízia 125 km, no pomalé tempo postupu spôsobené hlavne nedostatkom motorizovaných vozidiel spôsobovalo, že front sa od Armádnej skupiny vzďaľoval.
Porada zo 16. júla 1941 Dňa 16. júla 1941 sa o konala porada oboch veliteľov divízií s hlavným vojenským veliteľom gen. Čatlošom, na ktorej sa preberala otázka ďalšieho pôsobenia slovenskej armády vo vojne proti Sovietskemu zväzu. Na stretnutí Turanec namietal, že vojaci oboch divízií vykonávajú len podradné úlohy a spoločne s plk. Malárom zastávali názor, že divízie sú bojové a patria do boja. Čatloš odpovedal, že príde desať autokolón, ktoré odvezú vojakov na front. Turanec oponoval s tým, že je to nedostatočný počet nakoľko je potrebné na front dopraviť aj ťažké zbrane a spoločne s Malárom hlavnému veliteľovi navrhli, aby sa v boji ponechala len Rýchla brigáda a ďalšie 2-3 pešie prápory mali zaistiť územie. Zvyšok vojakov sa mal postať domov. Čatloš tento návrh, rovnako ako aj Malárov kompromisný návrh odmietol.
K reforme slovenskej poľnej armády na východnom fronte napokon došlo koncom júla po bitke pri Lipovci. Operatívnym rozkazom č. 7 boli zriadené dve divízie a plk. Turanec sa stal veliteľom bojovej, tzv. Rýchlej divízie. Zvyšní vojaci boli poslaní na Slovensko. alt=plk. del. Turanec veliteľom Rýchlej divízie|náhľad|Rozkaz o vymenovaní plk. del. Jozefa Turanca za veliteľa Rýchlej divízie
Veliteľ Rýchlej divízie alt=Generál II. triedy Jozef Turanec na východnom fronte|náhľad|Generál II. triedy Jozef Turanec na východnom fronte. Jar 1942 (zdroj: Od Tatier po Azovské more) Turanec sa veliteľom Rýchlej divízie (RD) stal 1. augusta 1941. Sám si vybral svoj štáb. Obišiel všetky jednotky, ktoré mali byť podriadené pod veliteľstvo RD, stretol sa aj s veliteľom Rýchlej brigády plk. gšt. Rudolfom Pilfouskom, ktorý mu však opísal bojové kvality a morálku slovenských vojakov v čiernych farbách, čím Turanca rozladil, nakoľko ten si slovenských vojakov vážil. Po tejto informatívnej ceste zaslal Čatlošovi zoznam materiálu, ktorý pre svoju divíziu žiadal, no aj keď tento materiál slovenská armáda mala, Čatloš ho odmietol uvoľniť pre potreby jedinej divízie, navyše idúcej do boja.
Pred nasadením na front podrobil Turanec jednotku tvrdému mesačnému výcviku zameranému na jazdenie v kolóne a súčinnosť delostrelectva a pechoty. Turanec sám pripravoval námety cvičení. Okrem toho vyžadoval prísnu disciplínu a bojoval proti akýmkoľvek prejavom, ktoré by ju narúšali vrátane alkoholizmu. Sám pritom navštevoval vojakov, rozprával sa s nimi a povzbudzoval ich.
Podľa prvého rozkazu mala byť RB od 21. augusta k dispozícii nemeckej Skupine armád Juh, pre ktorú tvorila do 12. septembra pohyblivú zálohu. Prvého bojového nasadenia sa RD pod velením plk. Turanca dočkala v polovici septembra v bitke o Kyjev. Jej operačné pásmo sa postupne natiahlo od 10 do 48 km a úspešnú spoluúčasť v tejto bitke obdržal Turanec prvé nemecké vyznamenanie – Kríž radu Čierneho orla. Na margo toho Turanec skonštatoval:„Na dekréte je podpísaný sám Führer, čo je mi o to cennejšie“.Pod Turancovým velením sa RB zúčastnila niekoľkých bojov a v druhej polovici októbra 1941 sa presunula na pobrežie Azovského mora. V novembri bol sa svoje služby, ktoré on aj jeho divízia poskytli Nemcom, vyznamenaný Železným krížom II. triedy, ktorým ho dekoroval veliteľ 1. tankovej armády Ewald von Kleist.
V priebehu októbra 1941 sa Turanec sťažoval na nemeckú misiu za snahu obmedziť angažovanosť RD, no už v novembri požadoval, aby bola RD stiahnutá na Slovensko a kompletne doplnená. Nemecké velenie jeho požiadavku odmietlo, nakoľko sa vojenská situácia na východnom fronte z pohľadu Nemcov a jeho spojencov z dôvodu sovietskej protiofenzívy zhoršila.
Rýchla divízia mala zimu pôvodne prečkať pri Azovskom mori no v polovici novembra 1941 bola opäť skoncentrovaná a presunutá na rieku Mius do priestoru Golodajevky. Tu musela divízia v nasledujúcich dňoch čeliť silným sovietskym útokom.„V mene Božom začínam s celou Rýchlou divíziou boj proti silnému nepriateľovi vo veľkej prevahe. Boh nám pomáhaj!!!“Dňa 28. novembra 1941 sa Turancovo prvé pôsobenie vo funkcii veliteľa RD skončilo. Velenie nad jednotkou odovzdal plk. gšt. Augustínovi Malárovi a odišiel na dovolenku, počas ktorej bol Turanec povýšený do hodnosti generála II. triedy a hneď vo februári mu nemecký maršál Wilhelm Keitel udelil Železný kríž I. triedy. V marci bol menovaný do čela slovenskej vojenskej delegácie vyslanej do Bukurešti. Počas návštevy Turanec vyznamenal niektorých rumunských dôstojníkov a stretol sa aj s rumunským conductorom Antonescom. Počas krátkej dovolenky bol ako slávny veliteľ RD pozývaný na večierky. Patriť k Rýchlej divízii bola v tom čase veľmi spoločensky oceňovaná kvalita.alt=Generál II. triedy Jozef Turanec preberá velenie|náhľad|Generál II. triedy Jozef Turanec preberá velenie nad Rýchlou divíziou. Jar 1942 (zdroj: Od Tatier po Azovské more)|vľavoNa východný front sa Turanec vrátil na jar 1942. Velenie nad Rýchlou divíziu prevzal 27. apríla 1942. V tom čase sa pozície divízie nachádzali na rieke Mius prakticky tam, kde ju v novembri 1941 opustil.