Kosatka dravá (Orcinus orca), v angličtine známa ako killer whale čiže veľryba zabijak, je najväčším členom čeľade delfínovité. Možno ju nájsť vo všetkých svetových oceánoch. Je všestranným dravcom, požiera ryby, korytnačky, vtáky, tulene, žraloky a tiež iné malé a mladé veľryby. To stavia kosatku na vrchol morského potravového reťazca. Názov "veľryba zabijak" odráža jej povesť veľkolepého a obávaného morského cicavca ako bola opísaná už v Prírodopise Plínia Staršieho. Dnes už vieme, že kosatka nie je ani veľryba (iba v najširšom zmysle, čiže príslušník radu Cetacea), ani nebezpečná pre človeka; vo voľnej prírode nebol nikdy zaznamenaný žiadny nevyprovokovaný útok kosatky na človeka, výnimočne sa však vyskytli prípady, keď zajatá kosatka napadla obsluhu morského parku.
Pomenovanie Od 60. rokov 20. storočia v anglicky hovoriacich krajinách popularita vedeckého názvu orca ako označenia druhu neustále rastie a dnes už je populárnejší ako tradičné meno killer whale (veľryba zabijak), aj keď tradičný názov je verejnosťou stále široko používaný.
Existuje niekoľko dôvodov pre zmenu názvu. Predovšetkým je slovo veľryba mätúce v názve delfínovitého druhu. Po druhé je názov orca zvyčajný vo viacerých európskych jazykoch (v slovenčine však nie, slovo kosatka bolo prebraté do vedeckého názvoslovia z ruštiny) a medzinárodná spolupráca pri výskume druhov vytvára významný tlak na zjednotenie mien. Navyše slovo zabijak často vyvoláva chybný dojem, že tvor zabíja ľudí. Túto reputáciu je možné napraviť iba presadením iného mena.
Všeobecne sa predpokladá, že „veľryba zabijak“ (killer whale) je zlým prekladom mena z 18. storočia, ktoré zvieraťu dali španielski námorníci, a ktorý mal byť správnejšie preložený ako "zabijak veľrýb" (whale-killer). Skutočnosť, že pôvodné meno bolo iba zlým prekladom, tiež podporila snahu o zmenu mena.
Stále je tu však ešte veľké množstvo ľudí, ktorí dávajú prednosť pôvodnému názvu poukazujúc na fakt, že kosatky naozaj zabíjajú veľa zvierat, vrátane iných veľrýb. Zástancovia pôvodného názvu argumentujú tým, že zabíjanie v názve sa nevyskytuje iba španielskych námorníkov. Latinský názov orca môže byť naozaj odvodený od mena boha podsvetia -- Orcus. Kmene Haida v Britskej Kolumbii nazývajú zviera skana (zabíjajúci démon). Japonci ich nazývajú šači (鯱), ktorého kandži znak kombinuje radikály pre rybu (魚) a tigra (虎).
Taxonómia Synonymá súhttp://www.marinespecies.org/aphia.php?p=taxdetails&id=137102, http://paleodb.org/cgi-bin/bridge.pl?a=home : Delphinus duhameli Lacépède, 1804; Delphinus gladiator Bonnaterre, 1789; Delphinus grampus Blainville, 1817;Delphinus orca Linnaeus, 1758; Delphinus orca ensidoratus Kerr, 1792; Delphinus serra Borowski, 1780; Delphinus victorini Grill, 1858 Grampus orca Iredale & Troughton, 1933; Grampus rectipinna Scheffer, 1942 Physeter microps Fabricius, 1780 Orca (Gladiator) stenorhyncha Gray, 1870; Orca (Ophysia) pacifica Gray 1870; Orca (Gladiator) capensis Gray, 1846; Orca (Ophysia) capensis Gray 1846; Orca (Gladiator) magellanica Burmeister, 1866; Orca meridionalis Flower, 1864; Orca (Gladiator) latirostris Gray, 1870; Orca (Ophysia) pacifica Gray 1870; Orca africana Gray, 1871; Orca antarctica Fischer, 1876; Orca ater Cope, 1869; Orca ater fusca Dall, 1874; Orca atra Gray, 1871; Orca eschrichtii Reinhardt, 1866; Orca gladiator Bonnaterre, 1789; Orca gladiator arcticus Gervais, 1869 – 1871;Orca gladiator australis Gervais, 1869 – 1871; Orca gladiator europaeus Gervais, 1869 – 1871; Orca gladiator tasmaniensis Cabrera, 1961; Orca minor Malm, 1871; Orca orca Lahille, 1914; Orca orca megallanicus; Orca rectipinna Cope, 1869; Orca schlegelii Lilljeborg, 1866; Orca stenorhyncha Gray, 1870; Orca tasmanica Gray, 1871; Orca glacialis Berzin & Vladimirov, 1982 Orcinus glacialis Berzin & Vladimirov, 1982; Orcinus nanus Mikhalev, Ivashin, Savusin & Zelenaya, 1981; Orcinus orca capensis Trouessart, 1904; Orcinus orca eschrichti Trouessart, 1904; Orcinus orca megallanicus Trouessart, 1904
Evolúcia Pozri článok kosatka.
Telesné vlastnosti Zvieratá sú charakteristicky kontrastne sfarbené, s čiernym chrbtom, bielou hruďou a bokmi a bielou škvrnou nad a medzi očami. Majú ťažké a mohutné telo s veľkou chrbtovou plutvou. Samce dosahujú dĺžku a hmotnosť presahujúcu 6 ton; samice sú menšie, dosahujú dĺžku a hmotnosť 5 ton. Mláďatá pri narodení vážia a sú dlhé. Chrbtová plutva je vysoká asi , u samcov vyššia a vzpriamenejšia ako u samíc.
Veľké samce kosatky sú veľmi výrazné a len ťažko si ich možno popliesť s nejakým iným morským tvorom. V teplejších vodách je možné pomýliť si samice a mláďata videné z väčšej vzdialenosti s rôznymi inými druhmi, napr. kosatkovec čierny (Pseudorca crassidens) alebo delfín sivý (Grampus griseus).
Väčšina historických údajov o kosatkách bola získaná z dlhoročných skúseností obyvateľov pobrežia Britskej Kolumbie a Washingtonu a pozorovaním zajatých veľrýb. Komplexnosť štúdií a zaznamenaná zložitá spoločenská štruktúra skupín v populácii nasvedčuje tomu, že informácie sú detailné a presné; aj keď premenlivé skupiny a skupiny v iných oceánoch môžu mať celkom odlišné vlastnosti. Samice prvýkrát otehotnejú vo veku 15 rokov. Od tej doby prechádzajú periódami polyestrických cyklov s necyklickými obdobiami dlhými tri, resp. šesť mesiacov. Dĺžka tehotenstva je 15 až 18 mesiacov. Matky rodia jedno mláďa približne každých päť rokov. V analyzovaných stabilných skupinách nastáva pôrod v ktoromkoľvek ročnom období, k najobľúbenejším mesiacom ale patria zimné. Úmrtnosť novonarodených mláďat je veľmi vysoká. Podľa jedného prieskumu takmer polovica mláďat nedosiahne veku šesť mesiacov. Mláďatá vyžadujú dvojročnú starostlivosť, pevnú potravu však prijímajú už vo veku dvanásť mesiacov. Matky ich kŕmia až do veku 40 mesiacov, čo znamená, že v priebehu života vychovajú 5 mláďat. Samice sa obvykle dožívajú 50 rokov, vo výnimočných prípadoch však môžu dosiahnuť 80 až 90 rokov. Samce začínajú byť sexuálne aktívni vo veku 15 rokov a priemerne sa dožívajú 30, výnimočne až 50 rokov.
Rozšírenie Kosatka je na svete druhým najrozšírenejším cicavcom, hneď po človeku. Možno ju nájsť vo všetkých oceánoch a vo väčšine morí, vrátane – pre veľryby netypického – Stredozemného mora a Arabského mora. Uprednostňujú ale nižšie teploty a polárne regióny. Občas sa síce potápajú do veľkých hĺbok, všeobecne dávajú ale prednosť pobrežným oblastiam pred pelagiálnym prostredím.
Kosatky sú relatívne veľmi početné v oblasti severovýchodného Pacifiku, kde Kanada prechádza do Aljašky, pri pobreží Islandu a pri pobreží severného Nórska. Pravidelne sú pozorované vo vodách Antarktídy pri polárnom ľadovci a má sa za to, že sa vydávajú pod ľadový príkrov a prežívajú dýchajúc vo vzduchových bublinách podobne ako beluha. Naproti tomu v Arktíde sú kosatky v zime, keď nenavštevujú polárny ľadovec, vídané len zriedka. Tieto vody prebúdzajú ich záujem iba v lete.
Informácie z oblastí vzdialenejších od pobrežia a z tropických vôd sú viac-menej strohé. Dlhodobé, aj keď nie časté pozorovania naznačujú, že kosatky môžu prežiť v takmer všetkých teplotných pásmach. Neexistuje žiadny odhad celkovej svetovej populácie. Lokálne odhady sú 70 – 80 000 v Antarktíde, 8 000 v tropických vodách Tichého oceánu (napriek tomu, že tropickým vodám nedávajú kosatky prednosť, rozloha tejto oblasti 19 miliónov kilometrov štvorcových znamená, že tam musia byť tisíce veľrýb), až 2 000 pri Japonsku, 1 500 v chladnejšom severovýchodnom Pacifiku a 1 500 pri Nórsku. Keď pridáme veľmi hrubé odhady nesledovaných území, celková populácia môže byť asi 100 000 jedincov.
Spoločenské vzťahy thumb|Kosatky často dvíhajú telo nad vodu. Toto správanie nazývame pozorovacie skoky. Vedci diskutujú o jeho účele. Kosatky majú zložitý systém spoločenských skupín. Základnou skupinou je materská línia, skladajúca sa z jednej samice (matky rodu) a jej potomkov. Synovia a dcéry matky rodu vytvárajú časť tejto línie rovnako ako synovia a dcéry ich dcér (synovia a dcéry ich synov sa pripájajú k materskej línii svojich matiek) a vytvárajú tak rodinný strom. Keďže samice môžu žiť až 90 rokov, nie je neobvyklý život štyroch alebo dokonca piatich generácií v jednej línii. Skupiny založené na materských líniách sú veľmi stabilné počas mnohých rokov. Jednotlivci sa oddeľujú od týchto svojich skupín iba na niekoľko hodín s cieľom páriť sa alebo zháňať potravu. Nebolo zaznamenané žiadne trvalé oddelenie jedinca z jeho materskej línie. Priemerná veľkosť materskej línie zaznamenaná v severovýchodnom Pacifiku bola 9 zvierat.
Materské línie majú tendenciu združovať sa s niekoľkými inými materskými líniami, s ktorými vytvárajú stádo skladajúce sa v priemere z 18 zvierat. Členovia stáda zdieľajú rovnaký dialekt (pozri nasledujúci odsek o piesňach) a skladajú sa z blízko príbuzných častí materských línií. Na rozdiel od materských línií sa stáda, s cieľom zháňať potravu, v priebehu dní alebo týždňov rozpadajú a zase spájajú. Najväčšie zaznamenané stádo malo 49 zvierat.
Ďalšou úrovňou skupiny je klan. Klan sa skladá zo stád, ktoré majú podobný dialekt. Príbuzenstvo medzi stádami sa opäť javí ako genealogické, väčšinou obsahujú časti rodín so spoločným predkom na materskej strane. Rôzne klany môžu zaberať rovnaké geografické územie a preto bolo často zaznamenané, že stáda z rôznych klanov cestujú spoločne. Vo chvíli, keď sa miestne stáda združujú do klanu sa pred premiešaním jednotlivci vítajú sformovaním dvoch paralelných línií.
Konečné štádium združovania, aj keď skôr náhodné a ľuďmi zavedené, na rozdiel od predchádzajúcich prirodzených skupín, sa nazýva komunita a je veľmi nejasne definovaná ako skupina klanov, u ktorých bolo pozorované pravidelné miešanie sa. Komunity sa nevytvárajú na základe zreteľných rodinných alebo vokálnych väzieb.
V severovýchodnom Pacifiku boli identifikované tieto tri komunity: južná komunita (1 klan, 3 stáda, 83 kosatiek z 2000), severná komunita (3 klany, 16 stád, 214 kosatiek z 2000), juhoaljašská komunita (2 klany, 11 stád, 211 kosatiek z 2000).
Treba poznamenať, že táto hierarchia je platná iba pre miestne skupiny. Dočasné, cicavcov loviace skupiny sú zvyčajne menšie, pretože aj keď sú tiež založené na materských líniách, samce sú omnoho viac ochotní rozdeliť sa a žiť samostatným životom. Dočasné skupiny sú aj napriek tomu spojené voľnejšou väzbou založenou na ich dialekte.
Denná aktivita kosatiek je zvyčajne rozdelená do štyroch aktivít – lov, cestovanie, odpočinok a spoločenský život. Vo vzájomnom kontakte prejavujú kosatky veľkú mieru entuziazmu, predvádzajú širokú škálu dvíhania sa a výskokov nad vodu, pozorovacích skokov, úderov chvosta do vody a státie na hlave. Vo všetkých samčích skupinách sa jednotliví členovia často dotýkajú stoporenými penismi. Nie je známe, či sú tieto dotyky časťou hry alebo vyjadrením dominancie.
Potrava thumb|right|301px|Samec kosatky s typicky vztýčenou veľkou chrbtovou plutvou pláva vo vodách blízko Tysfjordu v Nórsku. Zoznam druhov, ktorými sa kosatky živia, je extrémne široký. Jednotlivé populácie prejavujú tendencie ku špecializácii na určitý typ potravy a ignorujú ostatné možné druhy koristi. Napríklad určité časti populácie v Nórsku a Grónsku sa špecializujú na slede a sledujú každý rok ich jesennú migračnú cestu k nórskemu pobrežiu. Iné populácie v oblasti lovia tulene. Kosatky sú jedinými cicavcami s takou potravnou rôznorodosťou medzi jednotlivcami žijúcimi na rovnakom území.