Operácia Bagration (po ) alebo Bieloruská ofenzíva bola jednou z najdôležitejších ofenzívnych operácii na východnom fronte počas druhej svetovej vojny v lete 1944. Jej cieľom bola likvidácia zoskupenia nemeckých vojsk v Bielorusku. Prvé boje sa začali symbolicky 22. júna 1944, bitka bola jednou z najväčších a najdôležitejších bojových operácii vojnyPorter, D., 2011, Organizace a bojiště Rudé armády ve 2. světové válce. Svojtka & Co., Praha, s. 184 a vyústila v jednu z najväčších porážok Wehrmachtu, keď v dôsledku silných sovietskych útokov boli 3 armády nemeckej skupiny armád Stred zničené alebo veľmi oslabené. Krycí názov Bagration mal pripomínať cárskeho generála P. I. Bagrationa, ktorý zahynul v bitke pri Borodine.
Celková situácia začiatkom roku 1944 Začiatkom roku 1944 bola Červená armáda pevne usadená na západnom brehu Dnepra a podnikla sériu operácii s cieľom oslobodiť zvyšok územia ZSSR. Na severe sovietsko-nemeckého frontu bola prelomená blokáda Leningradu, na juhu jednotky Červenej armády dosiahli hranice Rumunska. Využívajúc Hitlerovu snahu o obranu pozícii za každú cenu, útokmi na rôznych úsekoch frontu nútili Nemcov premiestňovať strategické zálohy a na veľké vzdialenosti.
Situácia sa oproti predošlému obdobiu sovietsko-nemeckých bojov veľmi zmenila. Vplývalo na to množstvo faktorov. Výrazne sa zvýšila kvalita vojska ako aj jeho mobilita. Na mobilitu mali veľký vplyv dodávky nákladných a úžitkových vozidiel najmä z USA. Tieto boli nesmierne dôležité pre rýchle prieniky veľkých armád do hĺbky Nemcami obsadených území. Ďalšou oporou sovietskej armády boli nové tanky a iná technika ktorá sa postupne začala objavovať na fronte po bitke pri Kursku. Nové samohybné delá ISU-152 a ISU-122 spolu s tankmi IS-2 boli bodkou za nadvládou nemeckých tankov Panther a Tiger na bojiskách. Podstatné bolo rovnako i to, že nová verzia rozšíreného tanku T-34/85 bola vybavená kanónom, vďaka ktorému bola schopná ničiť nemeckých obrnencov z prijateľnejšej vzdialenosti, čo dávalo posádkam väčšie šance na prežitie v boji. Avšak faktorom, ktorý zavážil viac ako nová technika bolo zvýšenie morálky, schopností a skúseností sovietskeho vojska. Tieto sa prejavili prakticky vo všetkých priečkach velenia. Najvyššie velenie už nevrhalo do boja svoje jednotky bez rozmyslu, ale dokonca aj sám Stalin sa väčšinou poradil so svojimi generálmi. Vďaka tomu, že vojaci neboli zbytočne používaní ako „potrava pre kanóny“, z dlhodobo bojujúcich vojakov sa na fronte stali skutoční veteráni výborne ovládajúci svoje zbrane. Sovietski vojaci sa naučili ako čeliť štandardnej taktike nemeckých vojsk a odhalili mnohé zaužívané vojenské postupy. Ak na to bol čas starší a skúsenejší vojaci učili a predávali svoje draho zaplatené skúsenosti nováčikom. Rovnako výrazne vzrástli schopnosti nižších dôstojníkov a seržantov, ktorí velili vojsku priamo v poli. Tí sa zocelili v boji a oproti rokom 1941 a 1942 konali výrazne samostatnejšie a iniciatívnejšie. Tento prerod Červenej armády bol evidentný, armáda opäť získala späť stratenú reputáciu. Padlo tiež rozhodnutie aby sa u dôstojníkov vrátili k typu uniforiem a hodnostného označenia s výraznými náramenníkmi, ktorý sa veľmi podobal predrevolučným typom používaných v cárskej armáde.
V novembri 1943 sa na Teheránskej konferencii zaviazali západní Spojenci Spojené štáty a Spojené kráľovstvo, že na jar 1944 uskutočnia inváziu do Severného Francúzska a konečne vytvoria západný front. Stalin svojim spojencom na oplátku prisľúbil, že Červená armáda podporí operáciu veľkým útokom.
Východný front severne od Pripjaťských močiarov do lesnatých oblastí Bieloruska sa menil len pomaly. V predošlom období, na prelome rokov 1942 a 1943 boli Sovieti nútení zvádzať s Nemcami ťažké boje viac na západ v oblasti Rževa a Viazmy, neskôr v roku 1943 pracne dobíjali Smolensk. Od začiatku roku 1944 sa len veľmi pomaly prebíjali k Vitebsku. V tejto oblasti boli Nemci pri obrane východného valu úspešnejší, než na južnom úseku. K skupine armád Juh boli postupne odčerpávané početné rezervy z ostatných úsekov frontu.
Prípravy na ofenzívu V apríli 1944 sovietsky hlavný štáb rozhodol, že hlavný úder letnej ofenzívy sa zameria na oslobodenie Bieloruska. Stalin zvolil krycí názov „Bagration“ na počesť slávneho cárskeho vojvodcu z obdobia napoleonských vojen. Hlavným cieľom ofenzívy bolo zničiť nemeckú armádnu skupinu Stred sústredenú vo výbežku frontu okolo dopravných uzlov Vitebsk, Orša, Mogiľov a Bobrujsk. Po ich eliminácií mohla Červená armáda ľahko oslobodiť Minsk a následne zatlačiť nepriateľa za sovietsko-poľskú hranicu z roku 1941. vľavo|náhľad|Postup v rámci operácie Bagration je vyznačený fialovou farbou Sovietsky zväz mal na uskutočnenie operácie v tomto sektore frontu k dispozícií asi 2,3 milióna mužov, 4000 tankov, 5000 lietadiel, 2000 kaťuší a neuveriteľných 22 000 diel, ktorých priehradná paľba mala rozmetať všetko čo sovietskym vojakom bude stáť v ceste.
Nemci mali naopak k dispozícií len asi 800 000 mužov, 9 500 delostreleckých zbraní, len okolo 553 tankov a samohybných diela okolo 839 bojových lietadiel. Skupina armád Stred pociťovala hlavne veľký nedostatok mobilných záloh. K dispozícií boli len 3 väčšie jednotky: demoralizovaná 14. pechotná divízia, 20. tanková divízia a bojmi poznačená divízia tankových granátnikov Feldherrnhalle.
Sovietske vojská museli pri hromadení veľkého počtu vojsk udržiavať maximálne utajenie, aby ich zámery neboli prezradené. Na úseku skupiny armád Severná Ukrajina sa viedla klamná rádiová komunikácia a nemeckým prieskumným lietadlám bolo zámerne umožnené fotografovať zoskupenia makiet sovietskej bojovej techniky, ktoré mali predstierať hromadenie vojska v tejto oblasti. Nemecké hlavné velenie preto predpokladalo, že hlavná časť novej sovietskej ofenzívy bude smerovať viac na juh smerom na Halič a Hitler sústredil takmer všetky strategické rezervy na západnej Ukrajine.
Generál Konstantin Rokossovski ako jeden z plánovačov útoku navyše presadil použitie netradičného postupu s viacerými smermi útoku, ktoré súčasne prenikli nemeckou líniou a rozdelili nepriateľské sily na menšie časti. Tento plán bol nakoniec prijatý i zrealizovaný. Sovietske sily boli v podstate rozdelené na dve časti. Severná skupina mala preraziť front južne a severne od Vitebska a rozvinúť sa všeobecným smerom na západ. Druhý smer sovietskeho útoku mal vyraziť cez nepriechodné Pripiaťské močiare, ktoré ohraničovali južnú časť Nemeckej línie, ako aj smerom na mestá Mogiľov a Orša. Na viacerých úsekoch útoku bol terén nepriechodný pre ťažkú techniku, a keďže tam nebol predpokladaný žiadny možný prienik, bola tam nemecká obrana slabšia. Nemecké najvyššie velenie do poslednej chvíle útok v tejto časti frontu vôbec neočakávalo.
Vzhľadom na to, že terén Bieloruska je plochý a navyše plný riek, lesov a hlavne nepriechodných močiarov bez dostatku kvalitných ciest, bolo preto potrebné aby pred začiatkom ofenzívy ženijné jednotky vybudovali stovky kilometrov podvalových ciest. Toto bolo jedno z hlavných východísk, ktoré malo zabezpečiť hladký priebeh nasledujúcich bojov. V rámci príprav sa sovietski vojaci učili plávať, stavať plte, učili sa bojovať v lesoch a slatinách.
Bitka Vitebsk náhľad|vpravo|Názorná mapa sovietskeho postupu počas Ľvovsko-sandomierzskej operácie. 22. júna 1944 presne 3 roky od Nemeckého vpádu do ZSSR, začali sovietske sily početnými útokmi hľadať najslabšie miesta v nemeckej obrane. Hlavný útok sa začal na rôznych úsekoch medzi 5. a 6. hodinou 23. júna 1944 Na niekoľko stoviek kilometrov širokom fronte sa pod ťažkou paľbou desiatok tisíc diel a raketometov rozochvela zem. Paľba sovietskeho delostrelectva bola tentoraz obzvlášť presná, väčšina nemeckého delostrelectva, ktoré odpovedalo na útok bola umlčaná. Prvá línia obrany bola prakticky zlikvidovaná, nemeckí vojaci na mnohých úsekoch počas delostreleckej paľby panicky utekali zo svojich postavení.
Na sovietskom pravom krídle v oblasti Vitebska útočil 1. pobaltský front generála Bagramjana s časťou 3. bieloruského frontu generála Čerňachovského. Čelila im nemecká 3. tanková armáda generála Reinhardta. Na tomto úseku spočiatku Sovieti postupovali najrýchlejším tempom. Sovietska 43. armáda prelomila obranu nemeckého IX. zboru severne od Vitebska a postupovala k rieke Dvina. Južnejšie bola nemecká 299. a 197. divízia VI. zboru, ktoré zasiahol prvý nápor Ľudnikovovej 39. armády, útokom celkom zničené. Už po dni bojov bola situácia LIII. zboru generála Gallwitzera veľmi vážna. LIII. zbor, ktorého hlavnou úlohou bolo brániť Vitebsk medzičasom premenený na pevnosť, prestával mať kontakt s jednotkami na svojich krídlach. Ústup na druhú líniu obrany nemecké vrchné veliteľstvo nedovolilo.
Od 25. júna 3. tanková armáda už nebola schopná udržať súvislú líniu. IX. zbor bol na severe zatlačený za rieku Dvina, pričom za sebou likvidoval všetky mosty. VI. zbor na juhu bol takmer zničený dve jeho divízie (299. a 256 pechotná), ktoré boli odrezané od zvyšku svojich vojsk boli v popoludňajších hodinách začlenené do 4. armády. Sovietska 39. a 43. armáda sa spojili západne od Vitebska a odrezali LIII. zbor v meste. Sovietskej 158. streleckej divízií sa navyše podarilo získať pri Vitebsku jeden z mostov cez Západnú Dvinu. Výborne uskutočneným útokom sa to podarilo 10 člennému oddielu seržanta Fiodora Blochina. Jeho jednotka okrem mosta obsadila obchvatným útokom aj 6 delovú batériu mieriacu na most. Generál Friedrich Gollwitzer sa pokúsil so zvyškami svojich vojsk preraziť z mesta. Útok, ktorý ťažko zasiahol sovietsku 17. gardovú streleckú divíziu, viedli sily 246. pechotnej divízie a 4. poľnej divízie Luftwaffe. Nemcom sa síce podarilo prelomiť sovietsku obranu, no boli zastavení prisunutými posilami. Do večera bola 4. poľná divízia Luftwaffe rozprášená rovnako ako väčšina 206. pechotnej divízie, ktorá mala brániť mesto do posledného náboja. 6. poľná divízia Luftwaffe a 246. pechotná divízia boli obkľúčené.
Do 27. júna Nemci stratili prakticky celý LIII. zbor s 28 000 - 30 000 vojakmi a mestom Vitebsk. Zvyšky IX. zboru ustupovali prenasledované 6. gardovou armádou k mestu Polotsk. VI. zbor, ktorého veliteľ Georg Pfeiffer padol 28. júna, bol tiež z veľkej časti zničený. 3. tanková armáda bola v troskách a na jej mieste vznikla obrovská medzera, ktorú nemecké velenie nemalo čím zaplniť.
Orša a Mogiľov náhľad|Nemecké delostrelectvo pri paľbe. Vojaci obsluhujú kanón 10,5 cm 18/40. Na strednom úseku v oblasti Orše a Mogiľova útočili sily 3. bieloruského frontu generála Čerňachovského a 2. bieloruský front generála Zacharova. Prvoradým cieľom bolo zmocniť sa strategickej železničnej trate Moskva-Minsk na významnej železničnej križovatke v Orši. Ich protivníkom boli roztiahnuté jednotky nemeckej 4. armády generála von Tippelskircha. Severnú časť sovietskych klieští tvorilo krídlo 3. bieloruského frontu, ktoré sa stretlo s XXVII. zborom generála Völckersa. Cesta smerom na Minsk, bola dobre opevnená a bránená 78. pechotnou divíziou, ktorá bola posilnená o oddiel samohybných diel StuG a dodatočné delostrelecké jednotky. Orša samotná bola podobne ako Vitebsk premenená na pevnosť (Fester Platz) bránená 25. divíziou tankových grantánikov. Sovietske velenie preto rátalo s nasadením silne vyzbrojených jednotiek ženistov, ktorí by pri útoku asistovali.