Blokáda Leningradu (po rusky: блокада Ленинграда), nemecký plán bol známy ako Operation Nordlicht (operácia Polárna žiara) bol útok nemeckých nacistických vojsk na mesto Leningrad (dnes Petrohrad) počas druhej svetovej vojny.
Operácia mala za následok obrovské množstvo obetí, najmä medzi civilným obyvateľstvom. V dôsledku obkľúčenia zomrelo od hladu v obliehanom meste asi 650 000 až 800 000 civilistov. Boje rôznej intenzity trvali od 8. septembra 1941 do úplného prerušenia blokády mesta 18. januára 1944. Neschopnosť nacistických vojsk obsadiť Leningrad a podcenenie síl nepriateľa na tomto úseku frontu boli jedným z veľkých neúspechov operácie Barbarossa a významne sa podieľali na strategickej porážke nemeckých vojsk na východnom fronte. Viaceré zdroje sa zhodujú v tom, že obrana mesta by rýchlo podľahla útokom vojsk Osi, keby fínske jednotky pokračovali v útoku na sovietske územie aj mimo hraníc Fínska spred roku 1940.
Predohra bitky Obrana Hanko Od júla do prvých dvoch decembrových dní roku 1941 viedli sovietske vojská obranný boj v oblasti fínskeho polostrova Hanko, na ktorom sa nachádzala ich námorná základňa. Stadiaľ boli schopní ohrozovať nacistickú námornú prepravu v oblasti a najmä brániť vstup do Fínskeho zálivu.
Obrana Tallinnu Už v prvých dňoch bojov medzi ZSSR a nacistickým Nemeckom sa lode Baltského námorníctva premiestnili zo základní v Litve do estónskeho prístavu Tallinn. Tam podporovali svojou paľbou sovietske jednotky až do konca augusta 1941, kedy už bol prístav celkom obkľúčený. Z častí posádok lodí sa formovali jednotky námornej pechoty, ktoré boli nasadené do pozemných bojov. Z neďalekých Moonzundských ostrovov viedlo námorné baltské letectvo aj prvý sovietsky nálet na Berlín, ktorý sa uskutočnil 8. augusta 1941. Všetky bomby, ktoré dopadli na Berlín, bolo potrebné doviezť na ostrovy loďami pod nemeckou paľbou. Východoestónske (Moonzundské) ostrovy udržali sovietske vojská od 6. septembra do 22. októbra 1941, kedy sa premiestnili na polostrov Hanko.
Napriek tvrdošijnej obrane, bolo už koncom augusta jasné, že sa Tallinn sovietskym vojskám a námorníctvu udržať nepodarí. Po 20 dňoch tvrdých bojov bolo rozhodnuté evakuovať zvyšok pozemných vojsk a námorníctva do Kronštadtu. Už aj tak zložitú situáciu však sťažoval fakt, že ústupové námorné cesty z prístavu už stihla Luftwaffe zamínovať a sovietske sily v Tallinne už nemali dostatok mínoloviek na zaistenie bezpečného prechodu mínovými poľami ani potrebnú palebnú silu protilietadlového delostrelectva na odvrátenie útokov nemeckého letectva. 28. augusta 1941 bolo približne 200 lodí a ponoriek najrôznejšieho druhu, pripravených na odchod. Dvojdňový presun do Kronštadtu bez leteckého krytia sa zmenil na žalostný masaker, ktorý viedol k strate 66 plne naložených lodí a ponoriek. Z 42 000 evakuovaných sa do Kronštadtu dostalo iba 18 000. Veľká časť najmä bojových lodí však nebola potopená a neskôr nemalou mierou zasiahla do bojov pri obrane Leningradu.
Boje o mesto Nemecké plány a sily oboch strán thumb|Prehľad oblastí bojov v okolí Leningradu
Leningrad bolo ako druhé najväčšie sovietske mesto a najväčší prístav v celej krajine, dôležité priemyselné a komunikačné centrum a zároveň základňa Červenej Baltskej flotily hneď od počiatku bojov medzi Treťou ríšou a ZSSR jedným z najdôležitejších cieľov nemeckých útokov. V meste sa vyrábala oceľ, lokomotívy, tanky KV, nachádzal sa tam taktiež najväčší gumárenský závod v Európe. S jeho dobytím počítali najelementárnejšie plány operácie Barbarossa.
Nemecký plán útoku na mesto počítal s úderom cez Lugu a Krasnogvardejsk a zničením sovietskych vojsk pred mestom. Z Karélie mali útočiť fínske jednotky. Obkľúčenie mesta tak mali na jednej strane uskutočniť sily 16. armády cez Staruju Russu okolo jazera Iľmeň a cez Petrozavodsk sa mali dostať až za rieku Svir, kde ich mali čakať Fíni. 18. armáda mala zatiaľ obsadiť zvyšok Pobaltia aj so Západoestónskymi ostrovmi. Sovieti by tak boli nútení potopiť po strate Leningradu celú svoju baltskú flotiluFokin, N.A. a kolektív, Istoria Velikoj otečestvennoj vojny Sovietskovo sojuza 1941-1945. Tom II. Vojennoje izdateľstvo Ministerstva oborony Sojuza SSR, Moskva, 1961, s. 79-96.
Leningrad bol cieľom nemeckej Skupiny armád Sever pod vedením W. von Leeba. Jej útočnú silu tvorili jednotky 4. tankovej skupiny (gen. E. Hoepner), 16. (gen. E. Busch) a 18. armády (gen. G. von Küchler) útočiacich z Východného Pruska a 2 fínskych armád (karelskej a juhovýchodnej). Mesto bránili jednotky Severného frontu (gen. M.M. Popov) so 7. a 32. armádou a Severozápadného frontu (gen. P.P. Sobennikov) s 8., 11. a 27. armádou.
Nemecký postup severozápadnými oblasťami ZSSR Počiatočná fáza nemeckého útoku smerom na Leningrad a Archangeľsk sa vyvíjala pre Wehrmacht veľmi sľubne, najmä vďaka nasadeniu tankových divízií a kvalitnej cestnej sieti Pobaltských republík, ako aj pre Leningrad veľmi blízkom fronte na Karelskej šiji. Nemecký postup na tomto úseku frontu bol závislý najmä od rýchleho obsadenia mostov cez Dvinu pri Dvinsku (dnes Daugavpils), ktoré sa nachádzali za hranicami. Ich rýchly postup (mosty pri Dvinsku boli obsadené už 4. deň bojov) bol natoľko nebezpečný, že 27. júna 1941 vydal miestny Soviet v Leningrade rozkaz na vytvorenie jednotiek domobrany a opevnenie mesta. V priebehu niekoľkých dní boli vytvorené tri divízie domobrany, tvorené dobrovoľníkmi. Po nedostatočnom výcviku a bez potrebných skúseností a výzbroje boli tieto divízie vrhnuté na front, ktorý zúfalo žiadal akékoľvek zálohy. Medzitým boli urýchlene budované obranné línie na Neve, Luge v oblasti Petergofu, Čudova, Uritska, Krasnogvardejska (dnes Gatčiny), Pulkova ako aj zo severu smerom od neďalekých hraníc s Fínskom. Pri tom boli čiastočne využité zvyšky opevnení Stalinovej línie. Navyše bolo za pomoci civilného obyvateľstva vybudovaných drevených zátarás, protipechotných zátarás z ostnatého drôtu, protitankových priekop, 5000 drevozemných a železobetónových bunkrov a zákopov. Tieto obranné línie vo veľkej miere podporovalo delostrelectvo baltskej flotily, ktorá bola v konečnom dôsledku uväznená v meste.
náhľad|vľavo|Veliteľ nemeckej 4. tankovej skupiny E. Höpner na porade s dôstojníkmi.
5. júla sa Nemcom podarilo obsadiť mestá Ostrov a 9. júla Pskov. Útok na Leningrad z rieky Velikaja začal 10. júla 1941. Nemci obsadzovali zvyšky Estónska a viedli silnú ofenzívu smerom na Lugu, Staruju Russu, Novgorod a Petrozavodsk. V dôsledku prieniku k Pskovu sa Nemcom podarilo obkľúčiť sovietsku 8. armádu, ktorá tak bola nútená ustupovať na sever k Tartu a vytvoriť rozsiahly prielom. Medzi ich vojskami a Leningradom v tomto smere nestáli žiadne sovietske obranné silyFokin, N.A. a kolektív, Istoria Velikoj otečestvennoj vojny Sovietskovo sojuza 1941-1945. Tom II. Vojennoje izdateľstvo Ministerstva oborony Sojuza SSR, Moskva, 1961, s. 33-36. Priamy postup nemeckého XXXXI. zboru zastavil až odpor narýchlo sformovaných jednotiek 12. júla pri meste Luga. Do 14. júla ich však Nemci cez lesy obišli a prenikli až k rieke Luga asi 20 od Kingiseppu. Do konca mesiaca dosiahli rieky Narva, Luga a Mšaga. Fíni sa 31. júla zastavili na hranici z roku 1939 a prestali viesť ofenzívnu činnosť.
10. júla bol v meste vytvorený samostatný Štátny výbor obrany na čele s maršalom Vorošilovom, so zástupcami Ždanovom a Zacharovom. Výbor mal koordinovať činnosť oboch sovietskych frontov a baltskej flotily. 16. júla padol do nemeckých rúk Kingisepp.
Začiatkom augusta Nemci prelomili postavenia 8. armády a rozdelili na ju dve skupiny, 10. strelecký zbor zostal odrezaný v Estónsku a pokúšal sa dostať do Tallinnu, 11. zbor ustupoval k Narve. 19. augusta Nemci obsadili Novgorod a 20. Čudovo. Od 22. augusta do 7. septembra sa rozhoreli boje v oranienbaumskom smere. 30. augusta 1941 sa pri Mge podarilo nemeckým vojskám preťať železničnú trať smerom na Moskvu a prerušiť tak železničné spojenie Leningradu s okolitým svetom, situácia v meste bola nanajvýš vážna. Rozhoreli sa týždeň trvajúce boje o Krasnogvardejsk. V tejto dobe prebehli organizačné zmeny sovietskeho velenia obrany mesta. 23. augusta bol rozdelený Severný front na Karelský (gen. V.A. Frolov) a Leningradský (gen. M.M. Popov, neskôr od 5. septembra K.J. Vorošilov). 29. augusta bolo velenie Severozápadného frontu spojené s Leningradským frontom a podriadené priamo Štábu hlavného velenia.
náhľad|Postavenia protilietadlovej obrany v centre mesta, v pozadí Isaakijevskij chrám.
7. septembra sa podarilo zastaviť jednotkám 11. zboru sovietskej 8. armády nemecký postup po pobreží v Koporskom zálive a južne od Petergofa, jednotky však boli odrezané od zvyšku frontu. Západný úsek sovietskej obrany mesta sa opieral o rieku Neva. Nemecké vojská 4. septembra začali systematicky ostreľovať mesto ťažkým delostrelectvom a v nasledujúcich dňoch navyše mesto niekoľkokrát zasiahli silnými náletmi. 8. septembra sa nacistickým vojskám podarilo upevniť svoje postavenia na brehu Ladožského jazera tým, že dobyli Šlisseľburg a dlhodobo odrážali všetky protiútoky sovietskych vojsk. Týmto krokom bolo mesto Leningrad po súši celkom odrezané od zvyšku krajiny. Začala sa blokáda, ktorá nemá svojím rozsahom a počtom obetí dodnes v dejinách obdobu.
V nasledujúcich dňoch nemecké vojská prenikli až na samý okraj mesta. Veliteľ Leningradského frontu maršal Vorošilov a jeho okolie z výboru strany mesta začali panikáriť a vydávali hysterické príkazy ako napríklad ozbrojenie leningradských robotníkov pikami a dýkami. Luftwaffe začala intenzívnejšie bombardovať mesto, v čom jej už nedokázalo sovietske letectvo trpiace nedostatkom stíhačiek zabrániť. Situáciu komplikovala aj zúfalá situácia na fronte. Ale po tom, čo bol vydaný rozkaz na zamínovanie lodí Baltského námorníctva, aj sám Stalin pochopil, že situácia už zašla priďaleko, a pozbavil 11. septembra Vorošilova funkcie a nahradil ho armádnym generálom Žukovom. Rozkaz nadobudol platnosť večer 12. septembra, keď do mesta Žukov priletel.
Príchod Žukova náhľad|vpravo|Situácia od mája 1942 do januára 1943.
Nový veliteľ okamžite zastavil prípravy na mínovanie mesta a flotily. Presunul väčšinu síl brániacich Karelskú šiju na front južne a juhozápadne od mesta. Fínske jednotky sa totiž od konca júla už o žiadne ofenzívne akcie smerom na Leningrad nepokúšali a zostávali na Manerheimov rozkaz v obrane. Nemecký pridelenec vo fínskom generálnom štábe Waldemar Erfurth to odôvodňoval tým, že sa Fíni už od vzniku svojej krajiny držia zásady neohrozovať Leningrad. Ak by Fíni postupovali ďalej, je takmer isté, že mesto by padlo v priebehu krátkej doby.Axelrod, A., Encyclopedia of World War II. Facts On File, Inc., New York, 2007, s. 515-516 Žukov ďalej s pomocou námorného delostrelectva organizoval účinnú palebnú podporu pozemným vojskám na najdôležitejších smeroch, chýbajúce protitankové delostrelectvo nahradil presunom protilietadlových kanónov na front. Sovieti však vo vnútri obkľúčenia nemali dostatok záloh, mali nedostatočné letecké krytie a chýbali im aj bombardovacie lietadláŽukov, G.K., Vzpomínky a úvahy. Část 2. Naše Vojsko, Praha, 2006, s. 196-237.