center|40px|Znak SR<small>Národná kultúrna pamiatka SRč. v Ústrednom zozname pamiatkového fondu:101-184/1
Primaciálny palác je klasicistická palácová stavba na Primaciálnom námestí v Bratislave, niekdajšie sídlo ostrihomského arcibiskupa, najvýznamnejšia architektonická pamiatka uvedeného slohového obdobia v meste. Dnes je palác sídlom primátora hlavného mesta Bratislavy; niektoré jeho časti slúžia ako expozičné priestory Galérie mesta Bratislavy.
Vďaka svojím architektonicko-umeleckým kvalitám je Primaciálny palác jednou z najvyhľadávanejších pamätihodností Bratislavy. Aj po vyše dvesto rokoch, môžu obyvatelia a návštevníci Bratislavy obdivovať úchvatnú stavbu citlivo zakomponovanú do mestskej zástavby historického jadra mesta.
História paláca Miesto, na ktorom dnešná stavba paláca stojí, bolo od najstarších čias centrálnym priestorom stredovekého mesta. Pulzoval tu čulý spoločenský život. Archeologické nálezy osídlenie tohto územia posunuli dokonca až do rímskych čias.
Na mieste dnešnej palácovej stavby stál už v stredoveku hospodársky dom ostrihomského arcibiskupa, v ktorom bývali správcovia arcibiskupských majetkov. V časti priliehajúcej k dnešnej Laurinskej ulici sa skladoval cirkevný desiatok, v časti orientovanej k terajšiemu Primaciálnemu námestiu dal postaviť už arcibiskup Dionýz Sečiansky (Szécsi) (14401465) kaplnku zasvätenú uhorskému kráľovi Ladislavovi I.
Predpokladá sa, že palác vznikol pravdepodobne už pred 13. storočím na základoch starej antickej stavby. Biskupský dom sa spomína v listine z roku 1370, kaplnka dokonca už o štvrťstoročie skôr.
Pre ďalší vývoj stavby mali zásadný vplyv udalosti v prvej tretine 16. storočia. V auguste roku 1526 prišlo na Moháčskom poli k známej bitke, v ktorej utrpelo uhorské vojsko porážku. Tá mala pre ďalšie osudy Uhorska neblahé následky. Jedným z nich bolo nútené presídlenie kráľovského dvora z Budína a správcu cirkevnej provincie z Ostrihomu do severne položenej Trnavy a Prešporka. V tom čase, za arcibiskupa Pavla Várdaya (15261549), prestavali obytné časti paláca na renesančnú kúriu a to v čase, keď Prešporok začal plniť funkciu hlavného a korunovačného mesta krajiny.
Každý z arcibiskupov, ktorý tu sídlil, počnúc Petrom Pázmaňom (16161637), ho neustále zveľaďoval. Arcibiskup Juraj Sečéni (Széchényi) (16851695) dal palác v roku 1691 nadstavať o jedno poschodie.
Najväčšmi však k jej vzhľadu prispel arcibiskup Imrich Esterházi (17251745), veľký mecenáš a milovník a znalec umenia. S jeho pôsobením na arcibiskupskom stolci sa spájajú prestavby viacerých budov v meste. Veľkú pozornosť venoval svojej rezidencii, ktorá dostala v roku 1721 úpravy v barokovom slohu. Dal vystavať nové schody, až po horné propylaje a skrášlil palác mnohými nástennými maľbami zhotovenými v súdobom duchu. Pred priečelím budovy postavil portikus, ktorý sa opieral o stĺpy z kamenných kvádrov. Priestranstvo medzi fasádou paláca a zadnou časťou radnice dal uzavrieť umelecky kovanými mrežami. Na námestie pred palácom a pred slepú zadnú stenu radnice umiestnili sochu svätého Jána Nepomuckého medzi dvoma anjelmi. Holú stenu vyzdobili rozmernou freskou predstavujúcou priečelie poschodového paláca s balkónom na stĺpoch. Priestranstvo okolo sochy pokrýval pestovaný trávnik s okrasnými stromami.
Na prízemí paláca bola veľká zaklenutá sieň, kde sa konali zasadnutia miestodržiteľskej rady. Pravdepodobne sa tu zišiel aj korunovačný snem v roku 1563, pri príležitosti prvej z prešporských korunovácií.
Palác, tak ako ho poznáme dnes, je výsledkom radikálnej prestavby v druhej polovici 18. storočia. Bratislava v tomto období prežívala mimoriadne priaznivé obdobie, ktorého jedným z prejavov bol aj nebývalý stavebný rozmach. V tomto duchu pristúpil k stavbe novej rezidencie, hodnej svojho postavenia, arcibiskup a uhorský prímas Jozef Baťán (Batthyány) (17761799). Narodil sa vo Viedni v roku 1727 a vo veku necelých päťdesiat rokov sa stal hlavou katolíckej cirkvi v Uhorsku.
I keď dôvody, pre ktoré bola správa cirkevnej provincie nútená opustiť svoje tradičné sídelné mesto už dávno pominuli, kardinál Baťán sa rozhodol vystavať svoju rezidenciu v Prešporku, namiesto Turkami zničeného Ostrihomu. Viedli ho k tomu okrem toho i praktické dôvody – blízkosť svojich rodinných majetkov, ktoré ležali v okolitých mestách (Kittsee, Mošon a Magyaróvár). Bol tu aj relatívne blízko svojich príbuzných, ktorí bývali vo Viedni. Nemenej závažným dôvodom bola dostupnosť cisárskeho a kráľovského dvora. V roku 1774 preto poveril svojho viedenského dvorného architekta Melchiora Hefeleho (17161794), aby pripravil plány nového paláca.
náhľad|Detail kamenného erbu arcibiskupa Baťána. V otvore jaskyne leží lev držiaci v papuli meč; nad jaskyňou vták kŕmi mláďatá vlastnou krvouHefele, žiak významného architekta Johanna Balthasara Neumanna, už dve desaťročia pracoval v službách Uhorskej kráľovskej komory a mal za sebou viacero úspešných projektov na sakrálnych i civilných stavbách nielen v Uhorsku (Győr, Szombathely, Fertőd) ale aj za jeho hranicami (Viedeň).
Zmluva s Hefelem je datovaná 24. februára 1777, výsledný variant schválil prímas Baťán 8. júna 1778. Starú arcibiskupskú kúriu vzápätí zbúrali a na jej mieste postavili palác s vnútorným nádvorím, honosným priečelím obráteným do námestia a so sochami na atike. Samotná realizácia stavby prebiehala do roku 1781.
Primaciálny palác ako sídlo ostrihomského arcibiskupa svojmu účelu neslúžilo dlho. O necelé polstoročie sa arcibiskup opäť sťahoval do Ostrihomu (prvým „presťahovaným“ bol Alexander Rudnay v roku 1820). Súviselo to so zmenou spoločensko-politických podmienok. Palác v Prešporku ostal opustený a chátral. Ako nepoužívaný ho dala cirkev do prenájmu. Istý čas tu sídlil dievčenský učiteľský ústav, neskôr dôstojnícka a priemyselná škola.
Začiatkom 20. storočia prišli prešporskí radní s myšlienkou rozšíriť priestory mestského magistrátu, sídliaceho dovtedy vo vedľa stojacej Starej radnici. Pre magistrát sa budova arcibiskupského paláca, i napriek pokročilej devastácii pôsobiaca honosne, javila ako veľmi vhodná. Poskytovala dôstojné reprezentačné priestory, ktoré v radnici chýbali. Padlo rozhodnutie o jej kúpe a po úspešných rokovaniach s arcibiskupským úradom sa v auguste 1903 stala majetkom mesta (podľa dochovaných záznamov mesto zaplatilo za kúpu paláca tristodvadsaťtisíc strieborných uhorských korún). Je ním dodnes.
Prehliadka paláca Primaciálny palác patrí právom k najvyhľadávanejším pamätihodnostiam Bratislavy. Predurčuje ho k tomu nielen jeho poloha v samom centre mesta ale aj mimoriadne pôsobivý vzhľad hlavného priečelia vypĺňajúceho takmer bezo zvyšku južnú stranu rovnomenného námestia. Jeho atraktivitu v neposlednom rade znásobujú aj významné historické okamihy, v ktorých hral palác svoju úlohu.
Exteriér Dvojpodlažná, štvorkrídlová stavba je charakteristická doširoka roztiahnutým, takmer symetrickým hlavným priečelím. Jeho ústrednú časť tvorí rizalit s predsunutým, balustrádou ohraničeným balkónom, podopieraným štvoricou dórskych sĺpov. Rizalit zavŕšuje mohutný trojuholníkový tympanón. Dve vrchné podlažia sú vo vertikálnom smere opticky delené pilastrami s korintskými hlavicami. Priečelie korunuje balustrádová atika a po celom obvode stavby obiehajúca horizontálna rímsa so zuborezom.
vľavo|náhľad|Mohutný tympanón s alegorickou mozaikou od Ernesta Zmetáka a erb arcibiskupa BaťánaZ exteriérovej výzdoby si osobitnú pozornosť zasluhuje strecha paláca. Na prvý pohľad upúta predovšetkým uprostred umiestnený mohutný erb arcibiskupa Baťána korunovaný kniežacou čiapkou a kardinálskym klobúkom doplneným insígniami preláta.
Atiku strechy zdobia, ako jednu z mála budov v meste, kolosálne sochy umiestnené v symetrickom usporiadaní. Sú vytesané z pieskovca pochádzajúceho z lomov rakúskeho Sankt Margarethenu. Skupina šiestich alegorických sôch (štyroch samostatných skulptúr a dvoch súsoší) začína zľava súsoším Minervy, druhá socha predstavuje Múdrosť, tretia Lásku k vlasti; po pravej strane erbu sú sochy Mlčanlivosti, Čistoty srdca a napokon súsošie Božej múdrosti (Učenosti). Sochy v sebe nesú istú symboliku, ktorú vysvetlil historik Ján Matej Korabinský (17401811). Podľa neho prvé súsošie dvoch postáv na ľavej strane predstavuje antickú bohyňu múdrosti Minervu (vlastnosťami a atribútmi totožnú s gréckou Aténou), ktorá vyučuje mladíka túžiaceho po poznaní. Symbolom poznania je otvorená kniha pri nohách bohyne. Lásku k vlasti symbolizuje mladík v krátkej tunike držiaci v rukách dva vence – jeden uvitý z trávy a druhý z dubových listov.
Mlčanlivosť predstavuje iný mladý muž s mečom držiaci na hrudi zapečatený list ako znak tajomstva, ktoré je odhodlaný brániť. Čistota srdca je stvárnená postavou ženy, ktorá, stojac v pokore so sklonenou hlavou, tisne si obe dlane k hrudi. Výjav je umeleckou interpretáciou úryvku Ježišovej kázne o blahoslavenstvách: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5,8).
Posledná dvojica postáv, na pravej strane, sa dá vysvetliť ako alegória Božej múdrosti. Sediaca ženská postava drží v pravej ruke koleso dejín, nohou sa opiera o zemeguľu, a obracia sa k stojacej postave symbolizujúcej Cirkev, opierajúcej sa o stĺp, symbol stálosti.
Sochy, ktoré vznikli v rokoch 17791780, sú dielom dvoch viedenských umelcov – Philippa Jakoba Prokoppa a Matthäusa Köglera. Prokopp je autorom oboch krajných súsoší. Kogler vytvoril štyri samostatné figúry personifikujúce Cnosti; okrem toho je aj autorom mohutného erbu arcibiskupa Baťána.
Súbor sôch dopĺňajú štyri dekoratívne vázy, ktoré vytvoril Johann A. Messerschmidt, brat slávneho sochára Franza Xavera Messerschmidta.
Palácovému priečeliu dominuje mohutný tympanón, ktorého plochu vypĺňa monochromatická mozaika od akademického maliara Ernesta Zmetáka (19192004). V roku 1959 nahradila fresku rakúskeho neskorobarokového maliara Franza Antona Maulbertscha (17241796). Maulbertsch, člen viedenskej Akadémie výtvarných umení, známy svojimi monumentálnymi sakrálnymi kompozíciami, prijal v roku 1780 pozvanie arcibiskupa Baťána, aby umelecky dotvoril novostavbu jeho paláca. Počas Maulbertschovho umeleckého pôsobenia vznikla nielen freska v tympanóne na priečelí ale aj monumentálna maľba v kupole palácovej kaplnky svätého Ladislava.
Podľa Korabinského pôvodná Maulbertschova maľba predstavovala alegorické vyobrazenie s ústrednou postavou cirkvi – nositeľky Božieho Desatora, ktorú ochraňujú alegorické postavy spravodlivosti a sily (stelesňovanej figúrou leva). Maľba bola zároveň oslavou arcibiskupskej moci, ktorej podliehalo celé Uhorsko, na freske reprezentované v cípoch sediacimi postavami, personifikujúcimi jeho dve hlavné rieky – Dunaj a Tisu.
Tematika sôch ako aj maliarskej výzdoby je známa už z popisov paláca, publikovaných krátko po jeho dostavbe. Okrem toho sú v arcibiskupskom archíve v Ostrihome uložené dva popisy umeleckej výzdoby, z ktorých jeden je vlastnoručne podpísaný Melchiorom Hefelem. Hefele je tiež autorom slov, ktorými vyjadril duchovný odkaz umeleckej výzdoby palácového priečelia: „Stálym štúdiom a úsilím sa človek dostáva k vede a cnosti, ktoré odmeňuje svet a Boh.“ Podľa týchto slov sa výzdoba mala stať trvalým poukázaním na to, že iba viera a náboženstvo sú schopné nastoliť večný poriadok.
Maulbertschova fasádna freska bola už v priebehu 19. storočia poškodená vplyvmi počasia až prakticky zanikla. Keď sa v roku 1937 sochár Alojz Rigele podieľal na reštaurovaní sochárskej výzdoby na atike, do svojho skicára zachytil farebné vyobrazenie zvyškov fresky, ktoré malo byť hodnoverným podkladom pri prípadnej renovácii maľby.
Zničenú maľbu však napokon nahradila mozaika majstra Zmetáka, kompozične i námetovo vychádzajúca z pôvodného diela. Na vrchole mozaiky sa nachádza štylizovaný mestský znak, ktorý nahradil erb Uhorska.