Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR bola česko-slovenská zahraničná jednotka, ktorá počas druhej svetovej vojny bojovala na východnom fronte na strane protihitlerovskej koalície. Základom pre jeho vznik sa stali česko-slovenské jednotky na východe, ktoré boli na jar 1944 doplnené dobrovoľníkmi z radov miestnych volynských Čechov. Zbor zanikol 18. mája 1945, keď bol transformovaný na česko-slovenskú armádu.

Vznik česko-slovenskej jednotky na Východe Základy budúcej česko-slovenskej vojenskej jednotky na východe boli položené v apríli 1939, keď z iniciatívy česko-slovenského konzula v Poľsku Vladimíra Znojemského vznikla v Poľsku tzv. Česko-slovenská vojenská skupina. Založilo ju prvých sedem dobrovoľníkov, ktorí sa zišli v turistickom dome na hlavnom námestí v Krakove. Rady skupiny rýchlo rozširovaii ďalší českí a slovenskí vlastenci, ktorí po okupácii Čiech a Moravy a vzniku Slovenského štátu opúšťali územie rozbitého Česko-slovenska a unikali do Poľska s úmyslom čoskoro sa zapojiť do boja proti nacistickému Nemecku. Začiatkom mája tu bolo ubytovaných 57 osôb, no o už päť dní neskôr stúpol počet ubytovaných až na 90 a ďalej rýchlo rástol. Prvým veliteľom skupiny sa stal npor. Jiří Král, po ňom prevzal velenie kpt. Jan Veselý. Do Poľska unikol aj arm. gen. Lev Prchala. Ako dôstojník s najvyššou hodnosťou mal veliť skupine Prchala, ale dialo sa tak len formálne. Prchala skupinu neskôr opustil, takže nakoniec sa stal jej veliteľom pplk. Ludvík Svoboda.

Pre mnohých vojakov bolo Poľsko len prestupnou stanicou a putovali ďalej lodnými transportami do Francúzska. V šiestich transportoch vypravených z Poľska od mája do augusta 1939 odišlo do Francúzska celkovo 1 212 česko-slovenských občanov. Nechýbali medzi nimi ani Jozef Gabčík a Jan Kubiš. Keďže v tom čase ešte žiadna česko-slovenská jednotka neexistovala, vstupovali títo ľudia do cudzineckej légie, v ktorej slúžili až do vypuknutia druhej svetovej vojny.

Vzťah poľských štátnych orgánov k občanom Česko-slovenska bol spočiatku chladný. Koncom júna 1939 však Poliaci predsa len vyhoveli česko-slovenskej žiadosti a poskytli skupine nové ubytovacie priestory v Malých Bronowiciach (dnes súčasť Krakova). Poľská strana súčasne prevzala na seba starostlivosť so zásobovaním skupiny.

Vojaci nemali zbrane a s výnimkou niekoľkých slovenských vojakov ani uniformy. Ich každodenný život sa odvíjal v intenciách bežného vojenského útvaru, ktorý zahŕňal aj nástupy do služby a striedanie hliadok. Strážni mali namiesto zbraní len palice. Koncom augusta sa skupina pod velením pplk. Svobodu mala presunúť do tábora Leszna, ktorý sa nachádzal na území dnešného Bieloruska. V Malých Bronowiciach zostal len malý oddiel (veliteľ škpt. žandárstva František Divoký) zložený z pilotov a špecialistov, ktorí čakali na vstup do poľskej armády.

Dňa 3. septembra 1939, t.j. dva dni po napadnutí Poľska Nemeckom, vydal poľský prezident Ignacy Móścicki dekrét o zriadení Legionu Čechov a Slovákov.

Nakoľko bol nemecký postup veľmi rýchly, jadro legiónu bolo nútené opustiť tábor Leszna. Stalo sa tak 11. septembra 1939.

Protilietadlová obrana Tarnopolu Už 13. septembra bol transport s česko-slovenskou jednotkou zastavený pred Tarnopolom. Príčinou bol nemecký nálet na železničnú stanicu a mesto. Súprava sa musela vrátiť do tábora Hluboczek-Wielki, kde skupina zažila dva nálety (pri jednom z nich zahynul prvý jej príslušník). Z jednotky bola vyčlenená guľometná skupiny, ktorá sa v nasledujúcich dňoch až do 17. septembra 1939 zúčastnila na protilietadlovej obrane Tarnopolu. Počas nej sa im dokonca podarilo zostreliť dve nemecké lietadlá.

Sovietská internácia Situácia na fronte sa stávala kritickou a česko-slovenskej jednotke hrozilo nemecké zajatie. Svoboda pochopil, že uniknúť na územie Rumunska nepodarí, preto sa rozhodol vyjednávať o prechode na územie Sovietskeho zväzu. V Zaleszcykách na poľských hraniciach sa v tom čase nachádzala poľská vláda a s ňou aj diplomatický zbor, ktorého členom bol aj česko-slovenský veľvyslanec v Poľsku Juraj Slávik. Svoboda k nemu vyslal kuriéra, aby so sovietským vojenským pridelencom prerokoval prijatia česko-slovenského legiónu na sovietskom území.

Legión vyrazil na východ v ústrety Červenej armáde, ktorá 17. septembra vstúpila na územie Poľska (dnešná západná Ukrajina a Bielorusko). Ku stretnutiu s jej jednotkami došlo 18. septembra 1939. Po následnom niekoľko dennom pešom pochode pod dohľadom sovietskej ozbrojenej eskorty prekročila skupina 21. septembra v priestore Husjatyna starú poľsko-sovietsku hranicu. Odtiaľ boli vojaci autami prevezení do Kamenec-Podolského, kde sa stretli aj pplk. Ludvíkom Svobodom a jeho štábom, ktorý tu dorazil niekoľko dní predtým. Pôvodný Legión Čechov a Slovákov sa zmenil na Východnú skupinu česko-slovenského vojska.

V priebehu sovietskej internácie skupina postupne prešla niekoľkými internačnými tábormi (Suzdaľ, Jarmolice, Olchovac, Oranki). Sovietske vedenie najskôr hodlalo Čechov a Slovákov internovať do konca vojny medzi Nemeckom na jednej strane a Spojeným kráľovstvom a Francúzskom na strane druhej. Nakoniec padlo rozhodnutie povoliť odchod našich vojakov k vznikajúcim česko-slovenským jednotám na Blízkom východe. Z pôvodných takmer 800 osôb vrátane 15 žien a 6 detí napokon v Sovietskom zväze zostalo 93 vojakov. Táto tzv. Oranská skupina sa stala základom budúcej česko-slovenskej jednotky na Východe.

Vznik poľného práporu

alt=Buzuluk, preberanie bojovej zástavy|náhľad|Buzuluk, 28. január 1943. 1. čs. samostatný poľný prápor v ZSSR preberá bojovú zástavu. Vľavo je plk. Heliodor Píka, vpravo veliteľ jednotky pplk. Ludvík Svoboda. Až do vzniku Česko-slovenskej vojenskej misie v Sovietskom zväze (viedol ju plk. Heliodor Píka) bol v kontakte so sovietskymi orgánmi iba samotný Ludvík Svoboda. Po napadnutí Sovietskeho zväzu boli medzi exilovou česko-slovenskou vládou a sovietskou vládou podpísané prvé vojenské dohody, na základe ktorých bolo možné pristúpiť ku vytvoreniu česko-slovenskej vojenskej jednotky na území ZSSR.

V tom čase sa Svobodova skupina nachádzala v internačnom tábore Oranki, no jej internácia sa mesiac po nemeckom útoku na Sovietsky zväz skončila. Skupina sa presunula do priuralského mesta Buzuluk a zostávajúcich 93 vojakov vytvorilo štruktúru budúcej jednotky - poľného práporu.

V polovici januára 1942 sa v rozhlase, v novinách a na plagátoch v Sovietskom zväze objavila výzva oznamujúca, že v Buzuluku sa formuje česko-slovenská vojenská jednotka a vyzývajúca ľudí s česko-slovenským občianstvom, aby do nej vstúpili. V reakcii na túto výzvu začali do Buzuluku prichádzať prví muži, ale aj ženy.

Jednotka bola organizovaná podľa česko-slovenských vojenských predpisov. Výstroj a uniformy mali britské, výzbroj zase sovietsku. Už v polovici februára dosiahol početný stav jednotky, ktorá niesla názov 1. prápor hodnotu 300 osôb.

Výcvik jednotky sa začal v marci a rýchlo napredoval. Vysokú bojovú pripravenosť práporu kladne hodnotil aj generál Georgij Konstantinovič Žukov. V júli 1942 navštívil jednotku česko-slovenský exilový minister obrany generál Sergej Ingr. Minister v hlásení exilovému prezidentovi Edvardovi Benešovi zhrnul výsledky svojej cesty a mimo iného uvádzal, že v rokovaní so sovietmi žiadal urýchliť vyzbrojenie 1. práporu. Mesiac po obdržaní zbraní by už prápor mohol odísť do prifrontového pásma a po dokončení technického a taktického výcviku v spolupráci s inými zbraňami, byť nasadený na fronte.

Aj keď výcvik ešte nebol dokončený, všeobecné bojové nadšenie vojakov podnecované komunistami pri jednotke podnietilo veliteľa práporu pplk. Ludvíka Svobodu, aby opäť obišiel nadriadených. Dňa 28. augusta 1942 sa Sboboda písomne priamo obrátil na Stalina so žiadosťou o vyslanie jednotky na front. Ten žiadosti vyhovel a v druhej polovici októbra 1942 obdržal prápor zásielku prvých zbraní. Dňa 28. októbra 1942 zložil prápor slávnostnú prísahu. Medzitým bol dokončený výcvik jednotky a 2. decemba 1942 sa blízko Buzuluku pred očami sovietskej vojenskej komisie uskutočnilo práporné cvičenie s ostrou streľbou.

Dňa 28. januára 1943 prišiel rozkaz k odchodu na front. V ten istý deň sa uskutočnil aj slávnostný akt, počas ktorého jednotka obdržala z rúk veľvyslanca Zdenka Fierlingera bojovú zástavu a v sobotu 30. januára 1943 odišiel česko-slovenský poľný prápor o sile 936 mužov a 38 žien na front. Jiří Fidler: Sokolovo 1943 Malý encyklopedický slovník. Naše Vojsko, Praha 2004, s. 12

Prápor obdržal 750 pušiek, 50 samopalov, 50 pištolí, 40 ľahkých a 12 ťažkých guľometov, 16 protitankových pušiek, 18 mínometov a 2 protitankové kanóny kalibru 45 mm. Bojovou piesňou jednotky sa stala pieseň Smer Praha

Ženy v armáde Keďže česko-slovenský branný zákon s účasťou žien v ozbrojených silách Česko-slovenska nepočítal, nerátalo sa s nimi ani pri výstavbe vojenskej jednotky. No keďže do Buzuluku začali prichádzať aj mladé dievčatá - Češky, Slovenky, Rusínky a ďalšie - odhodlané po vzore mladých dievčat vstupujúcich do Červenej armády, zapojiť sa do boja proti nacizmu, veliteľ jednotky pplk. Ludvík Svoboda bol nútený ísť proti vojenským predpisom. Dňa 18. februára 1942 bol vydaný bezprecedetný práporný rozkaz, ktorým bola ženám pridelená najnižšia hodnosť - vojak, zatiaľ len provizórne.

V júni 1942 absolvovali prvé česko-slovenské ženy historicky prvý kurz - zdravotnícky. Nárok na povýšenie však nemali. Velenie jednotky preto na situáciu reagovalo pružne. Bolo rozhodnuté o povýšení konkrétnych žien ad hoc. Ako prvé tak boli do hodnosti slobodníka povýšené práve zdravotníčky a lekárničky.

K výraznému navýšeniu počtu žien v česko-slovenskýcn jednotkách na Východe došlo na Volyni, kde do vznikajúceho zboru vstúpilo približne 400 volynských Češiek.

Niektoré ženy, ktoré pôsobili v česko-slovenskej jednotke na východe:

Marie Ljalková-Lastovecká a Vanda Broněvská. Obidve dievčatá - kamarátky absolvovali snajperský kurz. Marie Ljalková sa boja zúčastnila už pri Sokolove. Počas protiútoku 9. marca postupovala ako jediná žena-snajperka v prvom slede 2. roty. Za svoju odvahu bola vyznamenaná Radom Červenej hviezdy. Počas boja mala zabiť 5 nepriateľských vojakov. Vanda Broňevská ako príslušníčka 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády pôsobila na povstaleckom území počas Slovenského národného povstania. Marie Kvapilová rod. Pišlová mala ako zdravotníčka podiel na vynesení 32 zranených zranených vojakov zo Sokolova. Za svoj výkon bola vyznamenaná medailou Za bojové zásluhy. Ako jediná žena bola počas bojov pri Sokolove ranená. Bola hospitalizovaná v Charkove a podarilo sa jej uniknúť masakru, ktorý v nemocnici spáchali nacisti. Veliteľka zdravotnej hliadky des. Vlasta Vyhnánková a slob. Anna Ptáčková. Dňa 9. marca pri Sokolove zachránili pod nepriateľskou paľbou dvoch sovietskych tankistov. Ich výkon so zatajeným dychom pozoroval aj veliteľ sovietskej 179. pešej brigády a do návrhu na vyznamenanie dopísal, že osobne doporučuje veliteľovi 3. roty, aby boli dievčatá navrhnuté na medailu Za odvahu. Okrem nej obdržali obidve aj Českoslovenký vojnový kríž 1939. Ukrajinka Lýdia Uvarenko bola obyvateľkou Kyjeva. Počas bojov o Kyjev sa spoločne s ďalšou Kyjevčankou Oľgou Kučerovou (jej otec bol Čech) pridali k česko-slovenským vojakom a postupujúcim tankistom ukazovali úkryty protitankových diel nepriateľa. Lýdia sa spontálne pridala k samopalníkom, pričom obdržala aj samopal. O niekoľko dní počas bojov o Čerňachov postupovala spoločne s tankami a črepina jej utrhla časť ruky. Po vyliečení sa vrátila k jednotke už len ako zdravotníčka. Marie Pánková bola spojárka armádneho zboru. Ako prvá započula hlásenie o vypuknutí Slovenského národného povstania.

Vznik brigády