Ofenzíva Tet alebo jednoducho Tet (30. január 1968 - 8. jún 1968) je označenie pre sériu útokov vedených Vietcongom a Vietnamskou ľudovou armádou počas vietnamskej vojny. Jej začiatok bol naplánovaný na sviatky Tet - vietnamský lunárny Nový rok (Tết Nguyên Đán) na prelome 30. a 31. januára 1968. Plánom partizánov bolo začať boje nečakane počas sviatkov Nového roku, pri čom mali využiť nepripravenosť ARVN a americkej armády. Hlavná časť bojových operácií sa skončila v priebehu dvoch až troch mesiacov, ale niektoré vyčisťovacie akcie doznievali až do roku 1969. Ofenzíva Tet bola taktickou porážkou Vietcongu i severovietnamskej armády, ale je považovaná za rozhodujúcu bitku vietnamskej vojny, ktorá v podstate viedla k stiahnutiu amerických vojsk z Južného Vietnamu.
Predohra V lete 1967 hanojské politbyro rozhodovalo o zorganizovaní veľkej ofenzívy, ktorá mala spôsobiť „všeobecné povstanie“ a vyhnať všetkých Američanov z krajiny. Časť dôstojníkov VĽA, ktorí sa zapojili do bojov na Juhu, bola proti tejto ofenzíve. Na rozdiel od komunistických vodcov, ktorí riadili vojnu z Hanoja, títo dôstojníci videli na vlastné oči ťažké straty svojich jednotiek, pri každom väčšom boji s americkou prevahou palebnej sily, a zastávali názor, že poraziť Američanov bude veľmi ťažké a predovšetkým zdĺhavé. Ich hlavný predstaviteľ, generál Thanh, jeden z mála kompetentných severovietnamských veliteľov však na sklonku roku 1967 zahynul pri nálete bombardérov B-52 na jeho hlavný stan v Kambodži. Po jeho smrti severovietnamské velenie rozhodlo v prospech veľkej ofenzívy. Tá sa mala konať počas novoročných sviatkov Tet.
Plánom komunistických síl bolo odlákanie amerických jednotiek do pohraničných oblastí, kde ich mali zamestnať boje s VĽA. Zatiaľ sa jednotky Vietkongu a VĽA mali premiestniť do husto obývaných oblastí, kde mali začať „všeobecné povstanie“ útokmi na všetky významné mestá. Mali byť pri tom podporované nadšenými masami civilného obyvateľstva, s pomocou ktorých by zvrhli Saigonský režim. Záverečnou fázou bojov mal byť útok zo severu, ktorý by definitívne vyhnal všetky cudzie vojská z krajiny. Severovietnamci sa dali do intenzívnych príprav ofenzívy, nazvanej podľa novoročných sviatkov, kedy má prebehnúť „Tet“.
Komunistické sily začali skutočne koncom roka svoj plán realizovať. Začiatok roku 1968 sa na bojisku niesol v znamení toho, že sa už dlhšiu dobu viedli boje prevažne v pohraničných oblastiach Južného Vietnamu. Boje v okolí väčších miest ustali. Američania spolu so svojimi spojencami boli presvedčení, že sa im konečne podarilo nad partizánmi prevziať iniciatívu a zatlačiť ich do menej obývaných oblastí, že ťažké straty, spôsobené nepriateľovi, otriasli jeho vôľou pokračovať v bojoch. Keďže v tomto období spojenecké jednotky viedli úspešné boje po celej krajine, prevládol názor, že vojna sa blíži ku svojmu koncu aj vo verejnej mienke v USA.
Jediné miesto, kde sa začiatkom roka viedli súvislé boje, bol Khe Sanh, konkrétne základňa Námornej pechoty vzdialená 4 kilometre od osady Khe Sanh a k nej priľahlá oblasť. Tá bola od 21. januára v úplnom obkľúčení dvomi divíziami VĽA. Strategicky významná základňa majúca betónovú pristávaciu dráhu, preto musela byť zásobovaná letecky. Americké velenie videlo v obkľúčení Khe Sanhu potencionálne nebezpečenstvo, severovietnamské rádio ho dokonca prirovnalo k Dien Bien Phu. Bitke o základňu francúzskej armády, ktorú sa podarilo Viet Minhu počas bojov o nezávislosť zničiť a tým prinútiť Francúzov k rokovaniu o odchode z Juhovýchodnej Ázie. Táto predstava obzvlášť vystrašila amerického prezidenta Johnsona, ktorý sa neskôr veľmi angažoval pri riadení jej obrany a jej uvoľnení z obkľúčenia. Sám generál Giáp víťaz od Dien Bien Phu (viet. Điện Biên Phủ), nechal rozšíriť fámu, že sa nachádza spolu so svojimi jednotkami pri Khe Sanhu. V skutočnosti boli jednotky VĽA v oblasti sústredené na odlákanie pozornosti od ostatných častí Vietnamu, kde sa schyľovalo k novej komunistickej ofenzíve. Tú dôkladne pripravovali partizáni od jesene 1967. Jej podstatou boli sústredené útoky na obývané oblasti, ktoré mali spôsobiť „všeobecné povstanie“ obyvateľstva proti Saigonskému režimu. Útok sa mal začať počas niekoľkodňového prímeria, vietnamských sviatkov Tet – vietnamského lunárneho Nového roku (najväčšieho sviatku v roku, často vo vietnamskej literatúre označovaný ako udalosť Tết Mậu Thân - Nový rok v znamení Opice pri 45. nebeskom kmeni). Komunistické velenie vychádzalo z predpokladov, že útok bude úplným prekvapením a zastihne všetky zložky juhovietnamskej armády, ako aj Američanov nepripravených, ako aj na to, že nepriateľ nebude môcť v husto obývaných oblastiach využívať podporu letectva a delostrelectva. Takisto sa spoliehali na to, že dezorganizované jednotky nepriateľa sa budú hromadne vzdávať alebo prestúpia do radov partizánov. Samozrejme počítali aj s nadšenou podporou obyvateľstva, ktoré bude všade vítať osloboditeľov. Prípravy na takúto rozsiahlu ofenzívu sa nedali celkom zamaskovať, keďže prebiehali prevažne na území Južného Vietnamu. Samotným Američanom sa podarilo zaistiť dokumenty a zajatcov, jasne svedčiacich o nadchádzajúcej ofenzíve, ktorá má údajne zjednotiť Vietnam. Americké velenie však tieto varovné správy nebralo na vedomie. Sčasti to bol dôsledok toho, že „veľký protiútok“ by prišiel v období, keď bol (aspoň podľa amerických predstáv) nepriateľ porážaný na každom kroku a nemal odkiaľ zobrať nové sily. Americkí ako aj juhovietnamskí stratégovia útok považovali za šialenstvo, vzhľadom na to, že komunisti by nemali dosť síl, aby udržali obývané oblasti pod kontrolou dlhšiu dobu. To, že by chceli komunistickí partizáni poraziť jednu z najlepšie vyzbrojených armád na svete v boji, akosi nepripadal do úvahy. A tak pokladalo veliteľstvo v Saigone, ako aj prevažná väčšina kompetentných, všetky správy za propagandu majúcu posilniť morálku komunistických jednotiek. Americké velenie začínalo brať nebezpečenstvo vážne len veľmi pomaly. V decembri 1967 generál Wheeler vyhlásil, že Severovietnamci pripravujú akciu, ktorá bude pripomínať nemecký útok v Ardenách roku 1944. Jeho slová v tej dobe nebral nikto vážne.
Američania si blížiace sa nebezpečenstvo neveľmi uvedomovali, prípadne ho veľmi podcenili. Začiatkom roka sa presunulo 39 práporov Americkej armády pod velením generála Wheelera, do pohraničných oblastí severne od Saigonu, kde pátrali po nepriateľovi. Fakt, že nenašli žiadne väčšie uskupenie nepriateľa, prinútil velenie uvažovať nad tým, čo sa deje. Jednotky boli stiahnuté na poslednú chvíľu, práve včas, na to aby sa zapojili do nastávajúcich bojov. Zatiaľ kým americké jednotky bezvýsledne hľadali nepriateľa v blízkosti Kambodžských hraníc, sa oddiely Vietkongu presúvali do obývaných oblastí a nepozorovane prenikali do miest chystajúc sa zaútočiť. Príslušníci Vietkongu, prezlečení za civilistov, sa presúvali do miest najrôznejšími spôsobmi, väčšinou ako pútnici prúdiaci na oslavy Tet. Zbrane boli privážané vo vozoch s kvetmi na oslavy, alebo dokonca v smútočných katafalkoch. Na Saigonských cintorínoch boli namiesto nebožtíkov do zeme ukrývané zbrane. Tým sa neskôr vysvetlil zvýšený výskyt pohrebov koncom roka 1967 a začiatkom roka 1968.
Zatiaľ čo sa chystalo prímerie, prebiehali boje akoby nezávisle od všetkého ostatného diania, okolo Khe Sanhu, ktorému bola na pomoc vyslaná 1. aeromobilná divízia. Tá sa v polovici januára premiestnila do oblasti Hue, kde predtým pôsobili iba jednotky námornej pechoty. 22. januára po prvýkrát narazili prieskumné jednotky 1. aeromobilnej divízie na nepriateľa pochodujúceho po ceste, bez známky toho, že by sa snažil pred nimi skryť. Partizáni zvyknutí na prítomnosť nemnohých vrtuľníkov Námornej pechoty, nikdy nevideli lietať vrtuľníky tak nízko. Toho dňa ich 50 doplatilo na to, že sa len prekvapene pozerali na prilietajúce vrtuľníky. Nasledujúcich niekoľko dní sa pri podobných „stretnutiach“ darilo rote B 1. squadrony 9. pluku 1. aeromobilnej divízie v tej istej oblasti likvidovať viac než 50 nepriateľov denne prakticky bez boja. Pre partizánov bol príchod 1. aeromobilnej divízie do oblasti veľmi nepríjemným zistením.
Vypuknutie bojov thumb|vpravo|Mapa ofenzívy Počas sviatkov Tet bolo vyhlásené prímerie a pokoj zbraní. Približne polovica príslušníkov ARVN bolo na dovolenkách u svojich rodín. Americké jednotky v prevažnej miere nemali predstavu o tom, čo sa bude v najbližšej dobe diať. Neboli podniknuté takmer žiadne opatrenia, výnimkou bolo posilnenie obrany štábov a veliteľstva MACV. Na poslednú chvíľu bolo prímerie síce skrátené, ale nie všade sa o tom kompetentní velitelia dozvedeli s dostatočným predstihom. 30. januára mali síce všetky americké jednotky zotrvať v stave najvyššej pohotovosti, ale rozkaz tak ako aj predošlé poplašné správy, ktoré sa podarilo zachytiť väčšine amerických veliteľov, boli zväčša brané na ľahkú váhu.
V noci z 29. na 30. januára sa spustil dosiaľ najväčší komunistický útok proti Vietnamskej republike. Útok vojakov Vietkongu a VĽA sa ale nepodarilo partizánskemu veleniu dostatočne skoordinovať. Prvú noc boli napadnuté len najväčšie mestá v centrálnej časti Vietnamu. Postupne sa útoky množili po celej krajine. Takže za necelých 14 dní bolo atakovaných 36 zo 44 provinčných miest, mnoho osád a menších mestečiek, vojenských základní a väčšina letísk po celej krajine. Na útoky bolo vyčlenených asi 70 až 85 000 príslušníkov útočných jednotiek Vietkongu a čiastočne aj 7 divízií VĽA vyčlenených pre boj v južnom Vietname.
Boje v Saigone a jeho okolí Druhú noc ofenzívy zaútočili príslušníci ženijného práporu C-10 na niektoré ciele v Saigone, medzi ne patril Prezidentský palác, budova rozhlasu, americká ambasáda a iné inak významné ciele. Podarilo sa im dobyť iba budovu rozhlasu, v nej však bol okamžite po začiatku útoku vypnutý prívod energie a partizáni tak Ho Či Minovu výzvu na povstanie odvysielať nemohli ani napriek tomu, že budovu držali 6 hodín. Útok na Prezidentský palác bol odrazený okamžite, zvyšok útočníkov ukrývajúcich sa v okolitých budovách sa podarilo vládnym jednotkám zlikvidovať až v priebehu dvoch dní. Celkom inak dopadol útok na americkú ambasádu. Útočníkom sa najprv podarilo zlikvidovať strážcov, chrániacich vchod do areálu ambasády, zvyšok obrancov ale uzavrel vchodové dvere a tým zabránil vstupu do budovy. Práve počas útoku sa na mieste objavili novinári, a tí počas neprehľadnej prestrelky usúdili, že bola časť ambasády obsadená Vietkongom. Táto správa sa objavila na titulných stranách všetkých ranných vydaní novín po celých Spojených štátoch. O niekoľko hodín bola v budove veľvyslanectva usporiadaná tlačová konferencia, ktorá mala všetko uviesť na pravú mieru. Ale už nič nezmohla so zdesením, ktoré vyvolala táto správa v USA. Verejnosť bola šokovaná tým, že Vietkong, ktorý bol údajne na ústupe, sa zrazu zmohol na ofenzívu, ktorej plamene pohltili celý južný Vietnam. Vietkong v priebehu prvých 10 dní ofenzívy stratil tridsaťtisíc vojakov, ale tí neznamenali nič v porovnaní s tým, čo dosiahlo 19 záškodníkov, ktorí prežili v areáli veľvyslanectva zhruba štyri hodiny.
Do bojov sa toho istého dňa v Saigone zapojilo 11 práporov Vietkongu, ktoré postúpili do mesta. Útoky boli vedené proti všetkým významným cieľom – MACV, hlavnému veliteľstvu juhovietnamského námorníctva, hl. štábu ARVN, základni Tan Son Nhut, komplexu Long Binh a Bien Hoa, odkiaľ boli hneď odrazení. Do mesta bolo urýchlene vyslaných 5 amerických práporov. Na konci dňa bolo jediné miesto, kde sa Vietkong držal, chudobná čínska štvrť Cholon, ale aj tá bola za päť dní zbavená partizánov. Nepriateľský útok na Saigon absolútne skrachoval, partizáni sa sústredili na príliš veľa cieľov, ich úsilie bolo príliš rozptýlené, na to aby mohlo uspieť. Komisári Vietkongu pobudli v jeho uliciach príliš krátko na to aby civilisti zistili čo to znamená oslobodenie. Vietkong, ako bojaschopná sila v oblasti Saigonu, bol zlikvidovaný už počiatkom februára.