Bitka o Khe Sanh bola súborom ozbrojených zrážok Vietnamskej vojny, ktoré sa odohrali medzi 21. januárom a 8. aprílom v provincii Quang Tri. Na jednej strane bojovali jednotky III. obojživelného zboru americkej námornej pechoty - III Marine Amphibious Force (III MAF) a proti nim stáli dve až tri divízie VĽA (severovietnamskej armády). MACV pomenovalo operácie krycím názvom Operácia Scotland.
Americké velenie pôvodne očakávalo, že bojová činnosť severovietnamskej armády v okolí Khe Sanhu, je iba súčasťou menších rušivých akcií v pohraničných oblastiach. Neskôr však začalo vychádzať najavo, že VĽA do oblasti prisúva silnejšie zväzky. Po skončení zimy bola základňa a americké pozície v jej bezprostredom okolí 77 dní pod konštantným tlakom zo strany pozemných vojsk VĽA a jej delostrelectva. Američania preto začali s masívnym bombardovaním okolia (operácia Niagara), za použitia najmodernejších technológií (napr. seizmických snímačov) na zameranie nepriateľa ukrývajúceho sa v okolitej džungli. Na udržanie základne po zničení jej muničného skladu a poškodení rozjazdovej dráhy letiska sa rozbehla masívna logistická operácia, ktorá do značnej miery umožnila jednotkám námornej pechoty vydržať.
V marci 1968, sa začala operácia Pegasus, spojenými vojskami námornej pechoty, armády a Juhovietnamcov, ktorej úlohou bolo prebiť sa cez severovietnamské obkľúčenie k jednotkám v Khe Sanhu. Bitka bola taktickým víťazstvom amerických síl, jej strategický význam je však dodnes sporný.
Vznik základne
Dedina Khe Sanh sídlo oblastnej administratívy okresu Huong Hoa, bola obývaná príslušníkmi kmeňa Bru, patriaceho do väčšej skupiny označovanej Európanmi ako Montagnardi. Obec a okolité kávové plantáže sa nachádzali 7 míľ od Laoskej hranice na ceste č. 9, najsevernejšej ceste v celom Južnom Vietname. V tej dobe zničená cesta č. 9 viedla z pobrežných oblastí, cez západnú časť Centrálnej vysočiny a vchádzala do Laosu. Prvú základňu amerických síl v oblasti postavili jednotky U.S. Army Special Forces pri letisku v auguste 1962, neďaleko obce na základoch staršej francúzskej pevnosti. Táto základňa Special Forces bola strážená najmä zvlášť vycvičenými miestnymi jednotkami Civilian Irregular Defense Groups (CIDG), ktorých úlohou bolo sledovať aktivity VĽA pozdĺž hranice a ochraňovať miestne obyvateľstvo. V novembri 1964 sa zelené barety presunuli ďalej na novú základňu v Xom Cham Plateau, kde čoskoro postavili budúcu základňu Khe Sanh Combat Base (KSCB)
Počas zimy 1965 MACV - veliteľstvo amerických síl vo Vietname, do oblasti Khe Sanhu premiestnilo oddiel zvláštneho určenia Studies and Observations Group známy tiež pod skratkou SOG, ktorého úlohou bolo podnikať tajné akcie do okolitých oblastí - najmä k úseku Ho Či Minovej cesty v Laose a demilitarizovanej zóny, kam oficiálne americké sily nesmeli. Sídlo tejto jednotky bolo v starej francúzskej pevnosti pri dedine. náhľad|vľavo|Pozícia základne Khe Sanh Počas roku 1967 prešla základňa Xom Cham Plateau pod kontrolu americkej námornej pechoty, ktorá si postavila bunkre vedľa letiska. Základňa mala byť západným výbežkom územia I. CTZ kontrolovanej armádnym zborom námornej pechoty, ktorý zodpovedal za 5 najsevernejších provincií Južného Vietnamu. Obranný systém námornej pechoty sa rozkladal od demilitarizovanej zóny (DMZ) na pobreží, pozdĺž cesty č. 9 až do Khe Sanhu. V priebehu roku 1966 sa jednotky Special Forces premiestnili zo základne na plateau pri Khe Sanhu a postavili si menší tábor ďalej na západ pri ceste č. 9 v Lang Vei iba niekoľko míľ do Laoskej hranice.
Predohra V druhej polovici roku 1967, spustili Severovietnamci sériu útokov na severné hranice Južného Vietnamu. Tieto útoky uskutočnili jednotky VĽA resp. Vietkongu veľkosti pluku. Na rozdiel od bežnej taktiky udri a uteč, ktorú komunisti používali najčastejšie, boli tieto boje omnoho intenzívnejšie.
Začiatkom septembra, VĽA začala robiť intenzívny prieskum a ostreľovať zo severného Vietnamu americkú základňu Con Thien, ktorá sa nachádzala v strede obrannej línie námornej pechoty južne od demilitarizovanej zóny na severe provincie Quang Tri. Delostrelecké a mínometné granáty začali na plochu základne dopadať so vzrastajúcou tendenciou, v septembri dopadlo na základňu denne okolo 100 až 150 granátov. Ostreľovanie dosiahlo maxima 25. septembra, keď na základňu dopadlo 1190 delostreleckých granátov. Veliteľ amerických síl vo Vietname, generál William C. Westmoreland na útoky odpovedal operáciou Neutralize, leteckým bombardovaním a námorným ostreľovaním predpokladaných pozícií severovietnamského delostrelectva. Za 7 týždňov trvania akcie, Američania zvrhli na predpokladané nepriateľské pozície 35 až 40 000 ton bômb počas takmer 4000 leteckých útokov.
Boje v oblasti však ďalej eskalovali. 27. októbra severovietnamský pluk zaútočil na jednotky juhovietnamskej armády (ARVN) v Song Be, hlavnom meste provincie Phuoc Long. Po niekoľkých dňoch bojov Severovietnamci ustúpili. O dva dni neskôr zaútočil 273. pluk NFOJV na základňu Special Forces blízko Loc Ninh v provincii Binh Long. Na útok odpovedali jednotky americkej 1. pechotnej divízie, ktoré po troch dňoch bojov útočníkov zatlačili späť do Kambodže. Komunisti pri týchto bojoch prišli 852 vojakov, padlo aj 50 Američanov a Juhovietnamcov.
Najťažšie boje však prebiehali v okolí mesta Dak To na Centrálnej vysočine, v provincií Kontum. Tu zaútočila 1. pechotná divízia VĽA po čom sa následne rozpútali 22 dní trvajúce intenzívne pouličné boje. Padlo tu asi 1200 - 1600 severovietnamských vojakov a 362 príslušníkov americkej 4. pechotnej divízie, 173. výsadkovej brigády a juhovietnamských výsadkárov. Ťažké boje spôsobili, že 3 zo 4 práporov 4. pechotnej divízie prestali byť bojaschopné rovnako ako celá 173. výsadková brigáda.
Americkí spravodajci boli z neustálych útokov zmätení. Sústavné útoky VĽA a Vietkongu nespôsobili Američanom žiadne vážne straty. Útoky mali za následok najmä ťažké straty na strane útočiacich Severovietnamcov, ktorí však na ne nebrali príliš vážne ohľady. Pohraničné boje však mali za následok upriamenie pozornosti amerického velenia na pohraničné regióny, kam na konci roka 1967 Americká armáda a ARVN presunuli veľkú časť svojich síl zanechajúc pobrežné oblasti a mestá slabšie chránené. Podľa niektorých názorov, mali byť nasledujúce boje iba vyvrcholením snahy Severovietnamcov vylákať Američanov do pohraničia a pokusom o odlákanie pozornosti od príprav útokov v iných častiach I. taktickej zóny.Daniel Kamas: Válka ve Vietnamu/1964 - 1975/. VOTOBIA, Olomouc, 1997, s. 94
Boje o okolité výšiny Napriek nezhodám medzi generálom Westmorelandom a veliteľom I. zboru námornej pechoty L.W. Waltom bola základňa Khe Sanh posilnená, keď sa okolo pristávacej dráhy 29. septembra zakopal 1. prápor 3. pluku námornej pechoty. Do konca januára 1967 však túto jednotku stiahli a vystriedali rotou B, 1. práporu 9. pluku námornej pechoty.
24. apríla 1967 hliadka roty B narazila kóte 861 na jednotku nepriateľa neznámej veľkosti. Severovietnamci sa v tej dobe práve pokúšali získať jednotlivé strategické výšiny okolo Khe Sanhu. Na pomoc základni boli vyslaní vojaci 2. a 3. práporu 3. pluku USMC pod vedením plukovníka J.P. Lanigana, ktorých úlohou bolo vytlačiť nepriateľa z výšin 861, 881 Sever a 881 Juh. Počas niekoľkodňových ťažkých bojoch prišla námorná pechota o 155 mŕtvych a 425 ranených, ale získala späť strategické výšiny okolo základne a zlikvidovala 940 nepriateľských vojakov. Američania sa na ťažko získaných kopcoch okolo Khe Sanhu zakopali, čím Severovietnamcom zabránili v pozorovaní základne, ako aj výrazne zredukovali ich možnosti nástupu k útokom a ostreľovaniu.
Po skončení bojov o okolité kopce, aktivita VĽA v oblasti Khe Sanhu ustala. Do konca mája, námorná pechota opäť stiahla dva z práporov a v základni ponechala iba 1. prápor 26. pluku plukovníka Davida E. Lowndsa. Námorná pechota v priebehu leta čelila prepadom nepriateľa, ktorý sa sústredil najmä na prepadávanie konvojov po ceste č. 9, čo nakoniec malo za následok že Američania cestu celkom zatvorili a základňu zásobovali ďalej letecky. Od decembra do januára bolo naďalej evidentné že Severovietnamci do okolia základne naďalej prisúvajú svoje jednotky, no boju sa vyhýbali. Oblasť preto zostala pomerne pokojná.
Prieskum však zistil, že Severovietnamci prisunuli do blízkosti základne 325. divíziu. Ďalšie dve boli tiež pomerne blízko. 324. sa nachádzala asi 10 - 15 míľ na sever a 320. mohla ľahko preniknúť do oblasti zo severovýchodu. 13. decembra posilnili Američania obranu 1. práporom 9. pluku USMC, neskôr pribudol aj 2. prápor 26. pluku, ktorý sa zakopal na výšine 558.
Rozhodnutie o zotrvaní základne thumb|vľavo|Mapa americkej základne v Khe Sanhu V období kedy sa boje v oblasti na čas upokojili, začali Američania zvažovať, či je držanie základne v tejto odľahlej oblasti celkom vhodné. Väčšina zainteresovaných plánovala Khe Sanh udržať, keďže základňa prekážala Severovietnamcom v jednoduchej infiltrácii z Laosu pozdĺž cesty č. 9. Slúžila ďalej ako základňa špeciálnych jednotiek SOG, ktoré znepríjemňovali život komunistických jednotiek v Laose. Letisko malo značný význam pri prieskumných letoch nad Ho Či Minovou cestou, Khe Sanh tiež tvoril západný úsek demilitarizovanej zóny a bol výhodným nástupiskom pre útok na neďaleký úsek Ho Či Minovej cesty. Problém však bol s nedostatkom síl v celej I. taktickej zóne. Efektívna obrana základne si vyžadovala značné sily, jej zásobovanie veľký počet vrtuľníkov, ktoré však námorná pechota nemala. Niektorí americkí velitelia podotýkali, že držanie veľkých síl v tejto oblasti nie je príliš efektívne, pretože útočiace vojská VĽA môžu Khe Sanh ľahko obísť cez okolitú neprehľadnú džungľu a ohroziť priamo hlavné mesto provincie Quang Tri. Americké velenie nakoniec zvážilo vtedajšiu situáciu a rozhodlo sa v tejto neobývanej oblasti viesť boje s prichádzajúcimi severovietnamskými vojskami.
Bitka right|thumb|Bunkre základne a v pozadí horiaci sklad paliva 20. januára 1968, poručík severovietnamskej 14. protilietadlovej roty 325. divízie La Thanh Tone prešiel na americkú stranu spolu s celým plánom útoku na Khe Sanh. Podľa plánov mali byť výšiny 881 Juh, 861 a hlavná základňa napadnuté v noci. O 00:30 21. januára Severovietnamci o sile asi 300 mužov skutočne napadli výšinu 861. Námorná pechota už bola pripravená ale komunisti s pomocou delostrelectva prenikli cez prvú líniu obrany do zákopov a boli zastavení až v boji zblízka.
Hlavná základňa sa stala cieľom silnej paľby mínometov a raketového delostrelectva. Mínometné granáty a 122 mm rakety postupne zasiahli celú plochu základne a zničili väčšinu nadzemných stavieb. Podstatnejšie však bolo, že jeden z prvých granátov dopadol priamo na hlavný muničný sklad a spôsobil veľkú explóziu streliva. Výbuch vyvrhol do vzduchu veľké množstvo americkej delostreleckej munície, ktorá pri dopade na zem explodovala. Onedlho na to zasiahol ďalší komunistický granát sklad granátov so slzotvorným plynom typu CS ktorý sa okamžite rozptýlil po celej základni. O 10:00 požiar v muničnom sklade spôsobil zapálenie uskladnených trhavín C-4 ako aj ďalších explozívnych látok, čo malo za následok sériu ďalších výbuchov. Severovietnamci však príležitosť na útok nevyužili.