Toto je článok o laténskej dobe (mladej železnej dobe) na Slovensku (450 pred Kr. – prelom letopočtu).
Periodizácia Chronologické rozdelenie laténskej doby (mladej železnej doby) na Slovensku: včasnú laténsku dobu [Lt A/ LA] : 450 (/480) – 380 (/375/370/400) pred Kr. staršiu laténsku dobu [Lt B1/ LB1 a Lt B2/ LB2]: 380 (/375/370/400) – 275 (/250) pred Kr. strednú laténsku dobu [Lt C1/LC1 a Lt C2/LC2]: 275 (/250) – 120 (110//125/130/140) pred Kr. neskorú/mladú laténsku dobu v širšom zmysle [Lt D1/LD1 – Lt D3/LD3 a ďalšie roky]: mladú laténsku dobu v užšom zmysle: 120 (110//125/130/140) – 60 pred Kr. neskorú laténsku dobu v užšom zmysle: 60 pred Kr. – prelom letopočtu (/9 pred Kr./6 po Kr./10 po Kr.)
V hranatých zátvorkách sú uvedené stupne podľa prehistorika Paula Reineckeho, v okrúhlych alternatívne datovania (nepoužité v tomto článku).
Úvod Do 5. storočia pred Kr. o etnickej príslušnosti archeologických kultúr v strednej Európe možno spravidla len špekulovať (hoci z halštatskej doby poznáme prvé kmeňové názvy, ktoré sa aspoň nepriamo dotýkajú územia Slovenska). Približne od polovice 5. storočia pred Kr. však môžeme za nositeľov materiálnej kultúry na strednom Podunajsku, vrátane (spočiatku iba západného) Slovenska, jednoznačne označiť indoeurópskych Keltov (Gréci ich nazývali Kelti, Rimania Galovia), presnejšie východných Keltov (na rozdiel od tzv. západných Keltov vo Francúzsku, Španielsku, Taliansku a Británii), ktorých hmotná kultúra sa nazýva východolaténsky okruh. Okamih, kedy na západnom Slovensku prevládli keltské kultúrne vplyvy resp. možno prišli prví ojedinelí Kelti (asi po 450 pred Kr., uvádza sa aj okolo 400 pred Kr.) sa považuje za začiatok laténskej doby, ktorou sa na Slovensku začína tzv. protohistorické obdobie a podľa niektorých autorov sa teda končí prehistória (preddejinná doba, „pravek“ v užšom zmysle) a začína sa história v užšom zmysle (dejinná doba).
Včasná laténska doba Juhozápadné Slovensko O pôvode a šírení Keltov pozri článok Kelti. K 4. stor. pred Kr. antickí autori zaznamenávajú mená viacerých keltských kmeňov, keď sa dostávajú do priameho styku s južným svetom. Historické pramene zachytávajú predovšetkým postup Keltov do oblasti Stredomoria, do Grécka, Itálie, ba až do Malej Ázie, kde na rôznych miestach získavajú so zbraňou v ruke nové územia a dočasne sa tak stávajú súčasťou civilizovaného antického sveta. V rokoch 396 – 386 pred Kr. napríklad prekračujú Alpy a obliehajú Rím (387/386 pred Kr.).
Podľa súčasného stavu poznania to vyzerá tak, že sa na Slovensko možno v súvislosti s obchodom s Keltmi najprv dostali len keltské kutúrne vplyvy – tzv. (včasný) laténsky štýl – a až potom, niekedy v druhej polovici 4. storočia, prišla aj prvá (alebo prvá väčšia) kolonizačná vlna keltských kmeňov. Je ale samozrejme teoreticky možné, že už v 5. storočí pred Kr. môžeme keltské kultúrne vplyvy spájať aj priamo s Keltami.
Včasný laténsky štýl mal charakteristickú keramiku (točenú na kruhu s vkolkovanou výzdobou, často fľašovité tvary a často plná grafitu), kovový šperk (spony, zápony s podobou ľudských masiek) a výzbroj. Prvky výzdoby kovových nádob, zbraní a šperkov z jeho začiatkov pripomínali Orient (asi pod tráckym vplyvom od východu alebo pod etruským vplyvom od juhu). Včasný laténsky štýl sa vyskytoval sa v našej oblasti od južnej časti Viedenskej panvy až po Trnavskú sprašovú tabuľu a okolie Neziderského jazera. Rozmiestnenie príslušných nálezov naznačuje, že postupná imigrácia keltského etnika smerom na východ do neskorohalštatského prostredia prebiehala smerom od juhovýchodného Bavorska a Horného Rakúska do severozápadnej Karpatskej kotliny – severozápadného Maďarska (kde sú sústredené nálezy) s prienikmi na západné a stredné Slovensko a Moravu.
Z tohto obdobia sú na Slovensku dôležité neveľké sídliská popri toku Dunaja a Váhu a predovšetkým pohrebiská Stupava a Bučany, kde sa v kostrových hroboch našiel nielen včasnolaténsky šperk, ale aj keramika naznačujúca prežívanie domáceho halštatského kultúrneho podložia (neskorý halštat Ha D3). Na západnom Slovensku sa v tom čase ešte udržiaval geometrický sloh halštatskej doby. Tento sloh sa uplatnil aj vo výzdobe hlinených nádob z tohto obdobia (napr. na nádobách z Bučian). Za doklady skôr obchodných stykov s Keltmi možno považovať nálezy ako je maskovitá spona zo Slovenského Pravna, bronzová prilba z Turca či zlatý torques z Myjavy. Z včasnolaténskeho obdobia stojí za zmienku aj sídlisko v Bratislave—Dúbravke, poloha Veľká lúka. Na východnom Slovensku v tomto období keltské vplyvy nie sú doložené.
Južné stredné a východné Slovensko Na západnom Slovensku sa ešte – ako už bolo spomenuté – zhruba do roku 400 pred Kr. udržala kultúra halštatskej doby – vekerzugská kultúra (pozri halštatská doba na Slovensku). Aj na južnom strednom a východnom Slovensku pokračovala vekerzugská kultúra, na východnom aj severopotiská halštatská skupina.
Severné západné a stredné Slovensko V severných oblastiach prežívali lužické tradície (oravská skupina lužickej kultúry) so strohejšou geometrickou výzdobou (napr. prívesky na spone z Blatnice, pôsobiace archaickým dojmom).
Stará laténska doba Juhozápadné Slovensko Niekedy na začiatku starej laténskej doby Kelti v rámci pokračujúcej expanzie prichádzajú prvý raz resp. prvý raz vo väčšom množstve aj na západné Slovensko.
Podľa antických textov Keltov medzi rokmi 359 – 358 pred Kr. stretávame už na juhu Karpatskej kotliny a na severnom Balkáne, kde sa stretli s Alexandrom Veľkým (335 al. 336 pred Kr.). V rokoch 298 – 280 pred Kr. podnikali výboje v Trácii a v Macedónii (298 pred Kr. ich macedónsky vládca Kassandros porazil v horách Haemus (dnešná Stará planina v Bulharsku); 280 pred Kr. Kelti podnikli veľký útok proti Trácii a po smrti Ptolemaia I. obsadili Macedóniu). K roku 279 pred Kr. Polybios píše, že v ofenzíve, ktorú Kelti rozpútali proti helénskemu svetu, bola vyplienená svätyňa v Delfách. V rokoch 278 – 277 pred Kr. macedónsky vládca Antigonos II. Gonatás porazil Keltov na Balkáne.
V druhej polovici 4. stor. pred Kr. sa na územie juhozápadného Slovenska pozdĺž pravého brehu Dunaja dostala prvá resp. prvá veľká kolonizačná vlna Keltov, ktorá odtiaľto zároveň (zrejme aj vojensky) vytlačila vekerzugskú kultúru. Táto kolonizácia bola súčasťou vtedajšieho keltského obsadzovaním jadra Karpatskej kotliny. Najväčšia koncentrácia osád z tejto doby sa vytvorila v ohybe Dunaja pri maďarskom Vacove, ktorá pokračovala do povodí dolných tokov Ipľa, Hrona, Žitavy a predovšetkým rieky Nitry. Podľa bojovníckych hrobov v strednom Podunajsku v 2. polovici 4. stor. sa usudzuje, že sa tu sústredila keltská vojenská sila. Aj niekde z tejto oblasti Podunajska teda vyrážali keltské bojové družiny, ktoré 279 pred Kr. vyplienili Delfy.
Kelti na západnom Slovensku zakladali veľké ploché, spravidla kostrové, pohrebiská nad 100 hrobov (Maňa, Palárikovo, Malé Kosihy), ale aj menšie pohrebiská (Dubník, Chotín, Bajč – Vlkanovo). Typické sú bojovnícke hroby s mečom, koncom starej laténskej doby s kovovým reťazovým opaskom. V ženských hroboch boli o. i. spony a okrasy v duchu tzv. symetrického štýlu.
Severné západné a stredné Slovensko Severné Slovensku pokračuje vo svojom špecifickom vývoji (oravská skupina lužickej kultúry). Prienik predmetov včasnolaténskeho slohu naznačuje pomerne skorý kontakt so vznikajúcim východolaténskym okruhom, obyvateľstvo však ďalej prežíva bez výraznejšieho kontaktu na vývoj v južných oblastiach.
Stredná laténska doba Slovensko (okrem severného západného a stredného) K tomuto obdobiu nás antickí autori informujú, že po porážke na Balkáne (278 – 277 pred Kr.) sa v rokoch 275 – 250 pred Kr. niektoré keltské bojové družiny vrátili do Karpatskej kotliny a usadili sa tam. S touto udalosťou sa dáva do súvislosti aj prvý väčší príchod Keltov na juh stredného a východného Slovenska (Drňa, Ižkovce). Dovtedy (cca od 300 pred Kr.) bolo keltské osídlenie tohto územia výrazne redšie. Priamy prienik Keltov na východné Slovensko dosvedčujú najmä v jeho juhovýchodnej časti viaceré hrobové celky (Košice, Hraničná pri Hornáde, Beša, Cejkov, Viničky, Orechová, Drahňov, Slavkovce). Rozsah osídlenia a jeho koncentrácia na východnom Slovensku nedosahuje úroveň západného Slovenska. Na západnom Slovensku zhusťovanie osídlenia (už od cca 300 pred Kr.) viedlo k jeho ďalšiemu postupu smerom na sever po líniu Nitra—Levice. Kelti teda smerovali hlavne do oblastí osídlených staršími halštatskými obyvateľmi; oblasť Považia a západne od Váhu bola Keltmi naopak v tom čase výrazne redšie osídlená, zostávalo tam teda včasnolaténske osídlenie. Na severe Slovenska prenikajúca keltská kultúra okolo (?) 300 pred Kr. vytvorila špecifickú hybridnú tzv. púchovskú kultúru (pozri ďalej).
Ďalej sa z antických textov dozvedáme, že v roku 191 pred Kr. keltský kmeň Bójov utrpel v severnej Itálii porážku a časť z neho sa vrátila do strednej Európy. Keďže archeologicky pozorujeme po roku 200 pred Kr. ďalší keltský kolonizačný prúd (zakladanie nových pohrebísk a sídlisk, často v priestoroch predtým neosídlených, napr. Žitný ostrov), usudzuje sa. že išlo práve o týchto Bójov, ktorí tak prvý raz usadili aj na západe Slovenska (dokladá to napr. nález rímskej republikánskej mince aes grave a zlatej keltskej mince typu Aténa Alkis na laténskom sídlisku v Nitre). Tento etnický pohyb sa ale niekedy dáva do súvislosti so severoitalskými keltskými kmeňmi, ktoré po ťažkých porážkach od Rimanov ustúpili nazad na sever. Podľa archeologických nálezov v strednej bronzovej dobe Bójovia sídlili na západnom Slovensku, v severozápadnom Maďarsku a východne od ohybu Dunaja (juhovýchodne od nich boli Skordiskovia; juhozápadne od nich Tauriskovia, ktorí sa od čias Cézara nazývali Norikovia). V priebehu prvej polovice 2. storočia pred Kr. dosiahlo keltské osídlenie Slovenska svoju najväčšiu intenzitu.
Od začiatku strednej laténskej doby badať u Keltov prechod od dovtedajšieho kostrového pochovávania na žiarové pochovánie (napr. Hurbanovo, Holiare, Ižkovce). Výbava hrobov sa značne zjednodušila, často sa prikladala len jedna zbraň a jeden bežný predmet. Výnimku tvorili len bohaté ženské hroby niektorých žien (špecifické pre stredolaténsku karpatskú oblasť) s reťazovými opaskami, sklenými náramkami a masívnymi bronzovými nánožnými kruhmi. Na konci strednej laténskej doby sa hroby zmenili na plytké žiarové hroby a napokon úplne zanikli (popol asi nechali voľne poletovať). Táto zmena nevyhnutne znamenala, že sa celkom alebo aspoň výrazne zmenili aj náboženské predstavy.
Sídliská z prvej časti strednej laténskej doby sú menej známe, zdá sa, že prevládalo osídlenie dvorcovitého charakteru. Na konci stredne laténskej doby (cca od 150 pred Kr.) však pozorujeme u stredoeurópskych Keltov značné zmeny. Okrem ukončenia pochovávania na tradičných, často dlhú dobu používaných pohrebiskách pozorujeme na juhozápadnom Slovensku presun ťažisko osídlenia presunulo na západ za rieku Váh a stavbu veľkých stredísk správneho a výrobno-obchodného charakteru, sídlisk mestského typu, nazývaných oppidá (podľa niektorých zdrojov sa stavali už od príchodu Bójov, teda od začiatku 2. storočia). Bratislavské oppidum (vznik asi po 113 pred Kr.; pozri aj ďalej) bolo jediné väčšie oppidum na Slovensku, slúžilo zrejme ako centrum bójskeho zoskupenia/kvázištátu na strednom Dunaji. Ostatné (napr. Molpír pri Smoleniciach, Pohanská pri Plaveckom Podhradí) pripomínali skôr menšie opevnené hradiská s výrobnými osadami v okolí.
Najneskôr od začiatku strednej laténskej doby možno pozorovať taký rozsah prehĺbenia sociálnych rozdielov u Keltov (v dôsledku ekonomického rozmachu), že sa rodové zriadenie rozpadlo. Svedčí o tom rôznosť obsahu hrobov a z prameňov sa dozvedáme o pevne organizovanej kňazskej vrstve tzv. druidov, ktorá ale rozhodovala aj v právnych a politických záležitostiach, ďalej o klientoch (nemajetných žijúcich z milosti bohatých patrónov), o ľuďoch vylúčených z občiny a časti obyvateľstva v postavení podobnom otroctvu.