RSDr. Alexander Dubček (* 27. november 1921, Uhrovec – † 7. november 1992, Praha) bol česko-slovenský komunistický politik a vrcholný predstaviteľ Pražskej jari. Od januára 1968 zastával funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ, v ktorej začal presadzovať politiku „socializmu s ľudskou tvárou“. Tento reformný proces snažiaci sa o demokratizáciu komunistického režimu ukončila 21. augusta 1968 invázia vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR. 17. apríla 1969 Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ nahradil Gustáv Husák, ktorý zaviedol tzv. normalizáciu. Po nežnej revolúcii sa Dubček opäť vrátil do politického života ako predseda Federálneho zhromaždenia ČSFR a predseda SDSS. Zomrel po dopravnej nehode služobného auta.
V ankete RTVS Najväčší Slovák v roku 2019 bol vyhodnotený na šiestom mieste.
Životopis Narodil sa v roku 1921 v tom istom dome, v budove miestnej školy, v Uhrovci ako Ľudovít Štúr.
Jeho otec Štefan (* 23. 8. 1892 Uhrovec – † 31. 5. 1969) bol vyučený stolár, niekoľko rokov pracoval v USA, kde sa stal presvedčeným komunistom. Po návrate domov bol jedným zo zakladateľov a funkcionárov KSČ. V Chicagu sa spoznal s matkou Alexandra Dubčeka, Pavlínou (rodená Kobydová, * 1897, Bánovce nad Bebravou). V Amerike sa prebíjala životom ako pomocnica v domácnostiach bohatých mešťanov, neskôr ako kuchárka. Pracovala v krajanských spolkoch i socialistickom robotníckom hnutí, ktoré si dávala do súladu s kresťanskými ideálmi. Po vzniku Československej republiky a narodení staršieho syna Júliusa (1919) sa v roku 1921 rozhodli pre návrat na Slovensko v nádeji, že v novej vlasti začnú vyhovujúcejší život. Alexander sa narodil v novembri 1921 už po ich návrate na Slovensko. Ale povojnová hospodárska kríza značne schladila ich očakávania. Predzvesťou blížiacej sa veľkej krízy bola kríza v poľnohospodárstve. S túžbou po sociálne spravodlivom živote sa odhodlali v roku 1925 (29. marca vlakom zo Žiliny) silne ľavicovo zameraní rodičia, členovia esperantského družstva Interhelpo, s obidvoma malými (4 a 5 r.) synmi vycestovať do sovietskeho Kirgizska. Zvláštnou zhodou okolností tak Dubčekova rodina žila istý čas aj v USA, aj v ZSSR. náhľad|A. Dubček (vľavo) počas pobytu s družstvom Interhelpo v Biškeku v roku 1925. V rokoch 1925 – 1932 prišlo do Interhelpa v meste Biškek (rusky Pišpek) viac ako tisíc Čechoslovákov. Nečakali ich ľahké začiatky. Na týchto ľudí nikto nečakal, nemali zabezpečené ubytovanie, dostali sa len k prázdnym pozemkom v stepi pri meste. Sami si museli vyrobiť tehly, z ktorých potom stavali továrne a domy. Počasie bolo premenlivé, podmienky zlé, v tábore sa rozšíril týfus a malária. Už v roku 1926 uvažoval jeho otec o návrate. Nakoniec rodina zostala a postupne sa podmienky začali zlepšovať.
V rokoch 1930 – 1931 videli na vlastné oči dôsledky rozkulačovania. V blízkosti Interhelpa bola vlaková stanica, ktorou jazdili vlaky s deportovanými ukrajinskými roľníkmi. Z dverí vlaku vypadávali mŕtve telá. Dotklo sa ich aj obdobie hladomoru. "Nikdy nezabudnem na mŕtveho muža s nafúknutým bruchom. Spýtal som sa matky, na čo ten muž zomrel a ona povedala: Od hladu."
Neskôr sa rodina presťahovala z Kirgizska z mesta Biškek do mesta Gorkij (dnes Nižný Novgorod, Rusko). Začiatkom r. 1935 sa matka s 15 ročným synom Júliusom po jeho incidente (pobil sa s miestnym chlapcom) náhle vrátili na Slovensko, k strýkovi Michalovi do Nového Mesta n. V. V novembri 1938, postavený pred voľbu prijať sovietske občianstvo alebo odísť do už autonómneho Slovenska, sa vrátil aj otec Štefan s mladším, vtedy 17 ročným synom Alexandrom, do Nového Mesta n. V. za manželkou a synom Júliusom. Neskôr sa presťahovali do Trenčína. V dubnickej zbrojovke sa už Július učil za sústružníka a jeho mladší brat Alexander ho tam v r. 1939 nasledoval do zamestnania aj do učenia za sústružníka, strojného zámočníka. V roku 1939 Alexander Dubček vstúpil aj do vtedy ilegálnej KSS. Vyučil sa za strojného zámočníka a pracoval v Dubnici nad Váhom.
Kvôli otcovej politickej činnosti na základe policajného príkazu sa musela rodina Dubčekovcov v lete 1941 presťahovať z Trenčína do malej obce Velčice pri Trenčíne. V továrni (vtedy už nemeckej „Hermann Göring Werke“) pracovali: Július v zbrojovke, Alexander v nástrojárni zbrojovky a v muničnej dielni pracovala Alexandrova budúca manželka Anna z Velčíc.
Otec Štefan Dubček bol v máji 1942 kooptovaný za člena 3. ilegálneho ÚV KSS a od jari 1942 sa skrýval v Bratislave, ale už 19. júla 1942 ho zatkla ÚŠB. (Ján OsohaGašparíková, V. - Pollák, P.: Interhelpo vo svetle spomienok. In Slovenský národopis Volume 35, 1987, No. 4 ISSN 1339-9357 (online), s. 621 - 637] člen druhého a organizátor tretieho ilegálneho vedenia KSČ bol ako Dubček členom Interhelpa a absolventom politického vzdelávania v ZSSR.) Dubčeka väznili najskôr v Bratislave. V roku 1944 ho Krajský súd v Bratislave odsúdil na 28 mesiacov väzenia. Väznený bol naďalej vo väznici Krajského súdu v Nitre, kde väznili politických väzňov. Už pod dohľadom Nemcov boli väzni z Nitry prevezení do Bratislavy a potom vo februári 1945 ich Gestapo previezlo do koncentračného tábora v Mauthausene. Štefan Dubček prežil a po skončení vojny sa vrátil a ďalej žil v Topoľčanoch.
V roku 1944 sa Alexander spolu s bratom Júliusom so zbraňou v ruke zúčastnili Slovenského národného povstania. V boji bol dvakrát ranený, jeho brata zastrelila nemecká hliadka necelé štyri mesiace pred oslobodením.
Kariéra v KSČ Po vojne pôsobil v rôznych straníckych funkciách najprv v Trenčíne a v Bratislave (v r. 1952 pracoval na ÚV KSS v Bratislave). V roku 1953 sa Antonín Novotný (spoluväzeň Dubčekovho otca v Mauthausene) stal prvým tajomníkom ÚV KSČ a Alexander Dubček vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici. Keďže Dubček dobre ovládal ruský jazyk, bol vyslaný do Moskvy, aby tam v rokoch 19551958 študoval politické vedy. Kvôli budúcemu štúdiu na Vysokej škole politickej v Moskve v roku 1955 po šiestich semestroch prerušil externé štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Medzitým už absolvoval Vysokú školu politickú ÚV KSČ a získal akademický titul doktor sociálno-politických vied (RSDr.).
Od roku 1958 bol členom Ústredného výboru KSS. Už v tejto funkcii sa dostal do ostrého rozporu s vtedajším prezidentom ČSSR Antonínom Novotným kvôli pripravovanej zmene Ústavy, s ktorou Dubček nesúhlasil. Roku 1959 sa stal tajomníkom ÚV KSČ pre priemysel. Po konflikte s Novotným bol premiestnený na Slovensko, ale čoskoro sa do ÚV KSČ vrátil.
Dubčekov vzťah k Novotnému však nebol otvorene kritický. Práve Novotný mu totiž otvoril dvere do najvyššej politiky. Dubček sľúbil Novotnému, že sa bude držať záverov 13. zjazdu Komunistickej strany Československa z roku 1966, kde Novotný presadzoval svoju líniu, hlavne unitárneho usporiadania štátu. Dubček stúpajúci po rebríčku moci sa stal s jeho hlavným prispením šéfom slovenských komunistov, lebo Novotný sa musel zbaviť jeho skompromitovaných predchodcov, aby si sám zachránil krk. To ešte netušil, že tento jeho favorit ho raz pošle do dôchodku a sadne si na jeho miesto.
Keďže Dubček v Moskve zažil rehabilitáciu Stalinových obetí, presadzoval rehabilitáciu slovenských komunistov, ktorí boli prenasledovaní v rokoch 19511953. Podporoval v roku 1962 ustanovenie takzvanej Kolderovej komisie.
Od roku 1962 bol vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Bratislave. Od roku 1963 zastával post prvého tajomníka ÚV KSS. Výsledky Kolderovej komisie boli známe v roku 1963. Na ich základe z funkcií museli odísť viacerí predstavitelia KSČ z 50. rokov (Karol Bacílek a ďalší) a uvoľnil sa priestor pre mladších, reformne orientovaných a menej dogmatických politikov. Dubček presadzoval rehabilitáciu Gustáva Husáka a Vladimíra Clementisa. Práve jeho angažovanosť v práci straníckej rehabilitačnej komisie, kedy sa zoznámil s krutou skutočnosťou politických procesov prvej polovice 50. rokov, zohrala významnú úlohu v jeho proreformnej orientácii.
Koncom roku 1967 sa opäť dostali niektorí členovia ÚV KSČ do ostrého rozporu s vtedajším prezidentom a prvým tajomníkom ÚV KSČ ČSSR Antonínom Novotným, ktorý si v decembri 1967 pozval na pomoc sovietskeho vodcu Leonida Brežneva. Ten síce pozvanie okamžite prijal, ale Novotného nepodporil. Zdanlivo priaznivý výrok "Eto vaše delo" bol pre Novotného jeho politickou popravou. Brežnev už dlhšie chválil Dubčeka, svojho známeho ešte z čias moskovských štúdií, ktorého dôverne volal Saša. Popularita medzi ľuďmi mala svoje miesto aj v komunistických režimoch a Dubček ju mal nesporne vyššiu ako Novotný a Novotný sám hovorí, že pre Brežneva sa stal v závere roka 1967 Dubček „najväčším synom československej robotníckej triedy“.
Ľudia, ktorí sa s Dubčekom dostali do kontaktu, o ňom hovorili ako o nekonfliktnom, priateľskom a usmievavom človeku, ktorý bol vhodným kompromisom medzi táborom reformistov a konzervatívnym krídlom KSČ. Bol predstaviteľom premien, ktoré vtedy pod tlakom verejnosti a udalostí bežali v spoločnosti aj samotnej KSČ už od polovice 60. rokov. Tento proces je nazývaný Pražskou jarou.
Medzi 3. a 5. januárom 1968 plénum ÚV KSČ rozhodlo oddeliť funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky a zbavilo Novotného funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Na menovaní jeho nástupcu sa však predsedníctvo nemohlo dohodnúť. Dubček ako kompromisný kandidát bol do funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ zvolený v Prahe 5. januára 1968 väčšinou jediného hlasu a Novotný zostal prezidentom až do 22. marca 1968. Dubček chcel pokračovať v liberalizácii režimu, jeho mandát bol však slabý, a preto sa v sporoch s „konzervatívnymi“ odporcami opieral aj o verejnú mienku.
4. mája 1968 vedenie KS ZSSR pozvalo do Moskvy vedúcich predstaviteľov KSČ a vlády ČSSR na čele s Dubčekom. Sovietski čelní predstavitelia sledovali obrodný proces v ČSSR s veľkou nevôľou, pretože sa obávali oslabenia pozícií socialistického bloku na zahraničnopolitickej scéne. Medzitým, 29. mája až 1. júna, rokoval o situácii Ústredný výbor KSČ. Dubček konštatoval, že sa podarilo získať dôveru občanov v politiku KSČ. Česko-Slovenskí reformisti však nedokázali získať dôveru svojich sovietskych spojencov, ktorí začali od júla aktívne pripravovať vojenský zásah proti ČSSR.
Vpád vojsk Varšavskej zmluvy 1968
V noci z 20. na 21. augusta 1968 vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy bez vypovedania vojny vtrhli do ČSSR, obsadili jeho územie a zmocnili sa kontroly štátu. Sovietski vojaci zatkli a odvliekli A. Dubčeka, J. Smrkovského, O. Černíka a ďalších do Moskvy. Prezident ČSSR Ludvík Svoboda (spolu s delegáciou, ktorú tvorili G. Husák, M. Dzúr, B. Kučera, V. Biľak, A. Indra a J. Piller) odletel do Moskvy, kde žiadal, aby sa na rokovaniach zúčastnili Dubček a ostatní uväznení komunistickí predáci. Sovieti pustili iba Dubčeka, Smrkovského, Špačka a Šimona, ktorých z väzenia „v lesoch“ dopravili do Moskvy 24. augusta. Potom prepustili aj ďalších delegátov. Ale tajomník ÚV KSSZ Boris Ponomariov im jasne povedal, že sa budú môcť vrátiť domov iba po podpísaní Sovietmi pripraveného protokolu, či to bude trvať deň, týždeň, dva týždne alebo i mesiac. 27. augusta sa Svoboda, Dubček, Černík, Smrkovský a Špaček smeli vrátiť do Prahy, po tom čo podpísali všetkých pätnásť Sovietmi diktovaných podmienok „Moskovského protokolu“, čo znamenalo ich úplnú kapituláciu. Jediným z predstaviteľov, ktorý nepodpísal bol František Kriegel.
Napriek porážke v Moskve sa Dubček z vysokej politiky dobrovoľne nestiahol, reformne orientovaní predstavitelia požadovali, aby vo funkcii zotrval a tlmil pripravované represálie konzervatívneho krídla v strane. Toto obdobie Dubčekovej kariéry je niekedy vnímané dosť kontroverzne.