Juan Domingo Perón (* 8. október 1895, Lobos – † 1. júl 1974, Olivos) bol argentínsky generálporučík, politik a štátnik, ktorý od roku 1946 pôsobil ako 23. prezident Argentíny, pričom v roku 1951 bol zvolený znova, a tak vo svojom mandáte pokračoval bez prerušenia do roku 1955, kedy bol zvrhnutý. V roku 1973 bol zvolený opätovne a stal sa 34. prezidentom krajiny do svojej smrti. Pred tým pôsobil ako viceprezident, minister vojny a sekretár (t.j. minister) práce a sociálneho zabezpečenia. Pôvodne bol vojakom, v argentínskej armáde dosiahol hodnosť generálporučíka. Patrí medzi najvýznamnejších argentínskych prezidentov v histórii, v súčasnosti je však považovaný aj za kontroverznú osobnosť. Je jediným argentínskym politikom, ktorý sa stal trikrát prezidentom po slobodných a demokratických voľbách.
Založil politickú ideológiu nazývanú peronizmus, ktorá ovplyvňuje politiku v krajine do súčasnosti. Roku 1947 presadil spolu so svojou druhou manželkou Evou Perónovou všeobecné volebné právo aj pre ženy, keďže dovtedy ho mali iba muži. Jeho tretia manželka María Estela Martínezová Perónová sa po jeho smrti v roku 1974 stala prvou ženou na svete, ktorá zastávala funkciu prezidenta.
Mladosť, štúdium a profesionálne začiatky thumb|left|Terasa rodného domu Juana Peróna.
Narodil sa dňa 8. októbra roku 1895 v mestečku Lobos v provincii Buenos Aires južne od federálneho hlavného mesta Buenos Aires ako nemanželské dieťa, nakoľko jeho rodičia neboli v deň jeho narodenia ešte zosobášení. Jeho rodičia mali takto všetkých troch svojich synov, čo bolo v danej dobe pomerne neobvyklé, neskôr sa však zosobášili. Jeho rodina mala španielsky, taliansky (Sardínia), anglický a francúzsko-baskický pôvod. Niektorí historici sa však domnievajú, že jeho matka mohla mať čiastočne aj indiánsky pôvod. Túto možnosť v rozhovoroch naznačoval občas aj samotný Juan Perón, ktorý za (čiastočnú) indiánku označoval svoju starú mamu z jeho rodného mesta. Juan Perón vyrastal vo vidieckych oblastiach v okolí svojho rodiska, keď však mal 5 rokov, presťahoval sa aj s rodinou na statky do blízkosti mesta Río Gallegos na juhu Patagónie a Argentíny. Už v roku 1902 sa rodina presunula o niečo severnejšie do osady Cabo Raso v provincii Chubut, kde žili ich príbuzní a o ďalšie dva roky do mesta Camarones, kde Perónov otec získal miesto zmierovacieho sudcu. Ani tu však nezostala rodina dlhší čas a znova sa presťahovala na iné miesto v provincii Chubut. V roku 1904 poslali rodičia Juana Peróna a jedného z jeho bratov do Buenos Aires k ich starej mame z otcovej strany, aby tu mohli navštevovať školu. Starali sa tu o nich aj ich tety, ktoré boli učiteľkami a súčasne ich učili v ich prvej škole. Následne Juan Perón pokračoval v štúdiu na polytechnickej strednej škole v meste Olivos v provincii Buenos Aires.
thumb|left|Mladý Juan Perón v roku 1917.
V marci 1911 začal študovať na Národnej vojenskej akadémii (Colegio Militar de la Nación) vďaka štipendiu, ktoré mu vybavil priateľ jeho otca. V decembri 1913 štúdium ukončil a získal hodnosť druhého poručíka pechoty. Následne bol na päť rokov prevelený k 12. pešiemu pluku argentínskej armády v meste Paraná, kde bol o nejaký čas povýšený do hodnosti poručíka. V roku 1916 prejavil verejnú podporu kandidátovi na prezidenta Hipólitovi Yrigoyenovi z Radikálnej občianskej únie, čo bolo jeho prvé verejné politické vystúpenie. Kvôli tvrdému potlačeniu robotníckych protestov z tzv. tragického týždňa v roku 1919 však začal vládu radikálov kritizovať. Sám bol totiž súčasťou vojenskej jednotky, ktorá bola na potlačenie podobných robotníckych nepokojov vládou vyslaná. V tomto období sa súčasne aktívne venoval boxu, šermu a atletike, pričom v šerme sa prepracoval medzi argentínsku špičku. Na konci roka 1919 bol povýšený do hodnosti prvého poručíka a následne v roku 1924 sa stal kapitánom. O dva roky neskôr začal študovať na Vysokej vojenskej škole, kde napísal niekoľko odborných publikácii. Štúdium úspešne ukončil v januári 1929 a bezprostredne potom začal pôsobiť na generálnom štábe argentínskej armády ako asistent zástupcu náčelníka štábu. Súčasne však pôsobil ako inštruktor na škole pre poddôstojníkov, kde sa dostal do kontaktu s chudobnými radovými vojakmi. V roku 1930 sa stal tzv. náhradným profesorom na Vysokej vojenskej škole, kde vyučoval vojenskú históriu.CHALUPA, J., 2012, Dějiny Argentiny, Uruguaye a Chile. Nakladatelství Lidové noviny, Praha, s. 189 Práve v tejto pozícii zažil aj vojenský prevrat zo septembra 1930, ktorý viedol generál José Félix Uriburu, kedy bol zvrhnutý demokraticky zvolený prezident Yrigoyen. Perón sa na prevrate síce priamo nepodieľal, no nebol úplne nečinný, keďže bol súčasťou skupiny dôstojníkov, ktorí prevrat pomáhali pripravovať. Táto skupina však na druhej strane tiež kritizovala generála Uriburua za jeho príklon ku konzervatívnej oligarchii a bojovala proti dlhšiemu trvaniu vojenskej vlády. Z tohto dôvodu boli títo dôstojníci presunutí do zahraničia, alebo na iné vzdialené miesta, sám Perón bol vyslaný na severnú hranicu Argentíny. Na konci roka 1931 bol Juan Perón povýšený do hodnosti majora. Po zmene vlády v roku 1932 a smrti generála Uriburua sa stal terénnym asistentom ministra vojny, súčasne napísal knihu Dejiny vojenskej histórie. V nasledujúcich rokoch napísal ďalšie dve knihy, jednu o rusko-japonskej vojne a druhú o geografii indiánskeho kmeňa Mapuče. Na začiatku roka 1936 bol vymenovaný za vojenského atašé na veľvyslanectve v Čile, do Argentíny sa vrátil o dva roky neskôr a bol pridelený na veliteľstvo pozemného vojska. V septembri 1938 zomrela jeho prvá manželka na rakovinu, Perón tak začal cestovať po Argentíne, organizovať rôzne športové podujatia, aby na smrť manželky nemyslel. Na začiatku roka 1939 bol vyslaný do Talianska, kde absolvoval sériu rôznych školení a tréningov. Následne navštívil Nemecko, Francúzsko, Španielsko, Maďarsko, Juhosláviu, Albánsko a Sovietsky zväz. V Taliansku dokonca v tejto dobe študoval na univerzite v Turíne ekonómiu, stal sa tiež veľkým obdivovateľom Benita Mussoliniho.CHALUPA, J., 2012, Dějiny Argentiny, Uruguaye a Chile. Nakladatelství Lidové noviny, Praha, s. 190 Do Argentíny sa vrátil v roku 1941 a začal prednášať o druhej svetovej vojne v Európe. Následne bol povýšený do hodnosti plukovníka a stal sa veliteľom horskej jednotky v provincii Mendoza, kedy publikoval ďalšie odborné publikácie. Do provincie Mendoza bol však Perón vyslaný najmä preto, aby nebol prítomný v Buenos Aires a nepodieľal sa na konšpiráciách proti vláde. V máji 1942 však bol aj tak prevelený do hlavného mesta.
Vstup do veľkej politiky thumb|left|Prezident generál Edelmiro Julián Farrell a jeho najbližší spolupracovník a spojenec Juan Perón, 1945.
Dňa 4. júna 1943 armáda uskutočnila štátny prevrat, ktorý zvrhol prezidenta Ramóna Castilla, ktorý bol posledným zo štyroch prezidentov tzv. Hanebnej dekády, ktorá začala prevratom generála Uriburua v roku 1930 a bola sprevádzaná volebnými podvodmi. Na čelo krajiny sa dostal generál Arturo Rawson, no už o tri dni neskôr ho nahradil generál Pedro Pablo Ramírez. Prevrat organizovala tzv. Spojená skupina dôstojníkov (v skratke GOU), ktorá presadzovala nacionalizmus a zachovanie neutrality v rámci druhej svetovej vojny. Niektorí historici v súčasnosti tvrdia, že súčasťou tejto skupiny bol aj Juan Perón. Oficiálne sa však k vláde generála Rawsona, ani generála Ramíreza nevyjadroval. Na konci októbra 1943 sa Perón stal predsedom Národného úradu práce, ktorý však bol v danej dobe nevýznamnou organizáciou s malým politickým významom. Viceprezident a minister vojny Edelmiro Julián Farrell si však Juana Peróna pomerne obľúbil a vybral si ho za svojho súkromného tajomníka. Perón sa začal zameriavať na odbory, tieto však boli rozdrobené, takže získať ich podporu nebolo jednoduché. Perón začal s odbormi rokovať spolu so svojim blízkym spolupracovníkom plukovníkom Domingom Mercantem, pričom postupne sa dospelo k dohode o vytvorení odborovej aliancie, ktorá by bola zastúpená na úrade práce. Cieľom spolupráce bolo presadenie nových pracovných zákonov, no predovšetkým posilnenie postavenia Národného úradu práce a odborov. V roku 1944 založil Juan Perón Národné riaditeľstvo pre zdravie, ktoré spadalo pod ministerstvo vnútra a spravovalo významný peňažný fond. Perónov vplyv tak začal skutočne rásť, čo sa prejavilo 1. decembra 1943, kedy bol vymenovaný za sekretára novovytvoreného Sekretariátu práce a sociálneho zabezpečenia, čo bola funkcia fakticky na úrovni ministra. Do nového úradu bolo začlenených viacero významných právomocí a fondov, vrátane dôchodkového, či zdravotného. Úlohou tohto úradu bolo centralizovať všetky sociálne činnosti štátu a dohliadať na dodržiavanie pracovných zákonov. Perón hneď potom vymenoval čelných predstaviteľov odborov na popredné miesta vo svojom úrade. Perón si v pozícii sekretára práce počínal veľmi dobre, vďaka tomu postupne získal podporu prakticky celého ľavicového politického spektra v Argentíne. Na konci roka 1943 José Domenech, líder najsilnejšej odborovej organizácie v Argentíne, pozval Peróna na zasadnutie jeho železničných odborov, kde Peróna predstavil ako prvého robotníka Argentíny, čo iba potvrdilo zvyšovanie jeho politického významu. Toto pomenovanie sa másledne stalo jedným zo symbolov Juana Peróna.CHALUPA, J., 2012, Dějiny Argentiny, Uruguaye a Chile. Nakladatelství Lidové noviny, Praha, s. 191