Prvá svetová vojna (pred rokom 1939 známa ako Veľká vojna alebo svetová vojna) bol globálny vojnový konflikt, ktorý prebiehal od 28. júla 1914 do 11. novembra 1918. Prvá svetová vojna zasiahla Európu, Afriku a Áziu a bojovalo sa aj na svetových oceánoch. Formálnou príčinou vojny bol úspešný atentát na nasledovníka rakúsko-uhorského trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este v Sarajeve dňa 28. júna 1914. Mesiac potom, 28. júla 1914, vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko odvetnú vojnu Srbsku. Na základe predchádzajúcich aliančných zmlúv nasledovala reťazová reakcia ostatných štátov a počas takmer štyroch týždňov sa vo vojnovom konflikte ocitla väčšina Európy.
Vo vojne sa stretli dve znepriatelené koalície: Trojdohoda (ďalej len „Dohoda“) a Ústredné veľmoci. Dohodovými mocnosťami boli pri vypuknutí vojny Francúzsko, cárske Rusko a Spojené kráľovstvo (resp. celé Britské impérium) stojace na strane napadnutého Srbska a Belgicko, ktorého neutralitu na začiatku vojny nerešpektovalo počas útoku na západe Nemecko. K Dohode sa postupne pripájali ďalšie štáty: v roku 1914 Japonsko, v roku 1915 Taliansko, v roku 1916 Rumunsko a Portugalsko a v roku 1917 USA a Grécko. K Ústredným veľmociam Nemecku a Rakúsko-Uhorsku sa v roku 1914 pridala Osmanská ríša a v roku 1915 taktiež Bulharsko. Na konci vojny zostali v Európe neutrálne iba Španielsko, Švajčiarsko, Holandsko, Lichtenštajnsko a štáty Škandinávie.
Boje prvej svetovej vojny prebiehali v Európe, ale aj mimo nej na viacerých frontoch. Ako rozhodujúcim bojiskom sa ukázal západný front, kde sa na belgickom a francúzskom území stretla nemecká armáda s Francúzmi a Angličanmi, od roku 1917 podporovanými aj Američanmi. Dlhé a nerozhodné boje tu do značnej miery prebiehali v zákopoch, a preto sa hovorí o zákopovej a opotrebovávacej vojne. Na západnom fronte došlo aj k najdlhším a najkrvavejším bitkám celej vojny, pri Verdune a na rieke Somme. Popri západnom fronte sa v Európe bojovalo aj na východnom, srbskom, talianskom a solúnskom fronte. V bojoch sa ocitli aj koloniálne územia zapojených štátov v Afrike a Ázii a po vstupe Osmanskej ríše do vojny sa nové fronty otvorili rovnako aj na Kaukaze, v Perzii, v Mezopotámii alebo v Sýrii a Palestíne. V rokoch 1914 až 1918 bolo mobilizovaných cez 60 miliónov vojakov,HONZÍK, Miroslav a HONZÍKOVÁ, Hana, 1914/1918 Léta zkázy a naděje, Praha: Panorama 2004. [ďalej len Honzík a Honzíková (1984)]. Str. 309. z ktorých 9,5 milióna počas konfliktu padlo.Ferguson (2004), s. 260. Naviac milióny civilistov zomrelo priamo v dôsledku vojenských operácií, pri masakroch, pogromoch, pri genocíde Arménov alebo kvôli hladu a vyčerpaniu, rozšíreným chorobám a pri pandémii španielskej chrípky.
Za koniec svetovej vojny sa pokladá, a vo svete v rámci Dňa vojnových veteránov oslavuje, 11. november 1918, keď o 11 hodine zavládlo na všetkých frontoch prímerie (11. 11. o 11 hodine), podpísané toho istého dňa v 5:30 ráno nemeckou generalitou v štábnom vagóne vrchného veliteľa dohodových vojsk, francúzskeho maršala Ferdinanda Focha v Compiègne. Formálnym zakončením vojny bola parížska mierová konferencia konaná v roku 1919, na ktorej boli s porazenými štátmi Ústredných veľmocí uzavreté parížske predmestské zmluvy.
Prvá svetová vojna predstavuje historický zlom v politickej, kultúrnej a ekonomickej oblasti. V dôsledku vojny došlo vo svete k sérii revolúcií a povstaní a k zániku ruskej, rakúsko-uhorskej, osmanskej a aj nemeckej ríše. Versailleská zmluva nadiktovaná Nemecku víťaznými štátmi Dohody počas konferencie v Paríži však predznamenala ďalší svetový konflikt, ktorý vypukol po dvadsiatich rokoch.Willmott (2005), s. 306-307.
Pred vojnou
Vojna vznikla ako dôsledok krajného zostrenia rozporov medzi svetovými mocnosťami v zápase o sféru vplyvu, kolónie, zdroje surovín, odbytiská a trhy.Newton, D., 2005, World War I. in McNeill, W. H., Bentley, J. H., Christian, D., Levinson, D., Roupp, H., Zinsser, J. P. (Editori), Berkshire Encyclopedia of World History. Volume 5. Berkshire Publishing Group, Great Barrington, s. 2079 – 2084 Najagresívnejšie vystupovalo Nemecko, ktoré sa k deleniu koristi dostalo neskoro po zjednotení (1871) a v boji o získanie nových kolónií sa jeho záujmy stretli so záujmami najsilnejších koloniálnych veľmocí – Anglicka a Francúzska. Neustále vzrastal aj spor Rakúsko-Uhorska s Ruskom o sféru vplyvu na Balkáne.
Už v poslednej tretine 19. storočia sa začali vytvárať spojenecké bloky imperiálnych veľmocí. Základ týmto blokom položilo spojenectvo Nemeckého cisárstva a Rakúsko-Uhorska, tzv. Dvojspolok z roku 1879, ku ktorému sa roku 1882 pripojilo Talianske kráľovstvo (Trojspolok). Trojspolok dotvorilo podpísanie zmluvy s Rumunskom v roku 1883. Francúzsko a Rusko podpísali spojeneckú zmluvu v roku 1892 tzv. Dvojdohoda. V roku 1904 sa zblížilo Anglicko a Francúzsko a podpísali srdečnú dohodu (entente cordiale). Dotvorenie druhého vojenského bloku – Dohody (=Trojdohody) sa ukončilo podpísaním rusko-anglickej zmluvy v roku 1907.
Vojne predchádzal rad konfliktov a diplomatických kríz medzi veľmocami, tiahnucich sa od konca 19. storočia. Patria medzi ne napríklad fašodská kríza v Sudáne v roku 1898, druhá búrska vojna v Južnej Afrike v rokoch (1899 – 1902), rusko-japonská vojna na Ďalekom východe v rokoch (1904 – 1906), marocké krízy (1905 a 1911) a talianska invázia do Líbye (1911), ktoré boli dôsledkom súperenia medzi veľmocami. Iné ako napríklad udalosti na Balkáne súvisiace s Rakúsko-uhorskou anexiou Bosny a Hercegoviny (1908 – 1909), alebo obsadenie Alsaska a Lotrinska Nemeckom (1871) mali charakter dlhodobejších problémov.
náhľad|vľavo|Zatknutie Gavrila Principa po atentáte na Františka Ferdinanda Svoje pohnútky na vstup do vojny mali všetky vtedajšie európske mocnosti, najväčšiu aktivitu v tomto smere však viedlo Nemecké cisárstvo. Nemecko prišlo už na konci prvého desaťročia 20. storočia k záveru, že je na vojnu pripravené, lepšie vyzbrojené ako ostatné krajiny, a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Sami začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili. Obzvlášť vystupovala proti nemecká sociálno-demokratická strana.
Vhodná zámienka sa nemeckým vládnucim kruhom naskytla v júni 1914, kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne veľké vojenské manévre. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj podporovalo Srbsko. Manévre sa provokatívne konali pri srbských hraniciach. Následník trónu František Ferdinand d’Este ako hlavný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil Sarajevo, hlavné mesto Bosny. 28. júna 1914 zastrelil Františka Ferdinanda s manželkou Žofiou Chotkovou počas cesty autom po sarajevskom nábreží mladý študent Gavrilo Princip, člen srbskej teroristickej organizácie Čierna ruka. Následník trónu nebol v Rakúsko-Uhorsku obľúbený, jeho vražda však bola vhodnou príležitosťou na rozpútanie vojny. Nemecko začalo poukazovať na vplyv „ruského barbarstva“ na Balkáne a naliehalo na Rakúsko-Uhorsko, aby postupovalo tvrdo a sľúbilo mu svoju všestrannú podporu.
Začiatok vojny a účastníci
500px|náhľad|vľavo|Rozdelenie bojujúcich strán vo vojne: zelená – Dohoda žltá – Ústredné mocnosti sivá – neutrálne štáty.
Rakúsko-Uhorsko povzbudené podporou Berlína zaslalo Srbsku ultimátum, ktorého ostro formulované podmienky boli pre Srbsko neprijateľné, ak nechcelo stratiť suverenitu. Srbsko na radu Ruska, ktoré ešte nebolo na vojnu pripravené, ustúpilo, ale ultimátum v plnom rozsahu nemohlo prijať. Dňa 28. júla 1914 vypovedalo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu. O deň neskôr začalo jeho podunajské loďstvo bombardovať Belehrad. To okamžite využili v Berlíne ako zámienku na vypovedanie vojny Rusku. Ruská vláda vyhlásila 30. júla generálnu mobilizáciu, rakúsko-uhorská 31. júla. Nemci žiadali, aby Rusko prerušilo mobilizáciu a neposkytovalo Srbom pomoc. Ruský cár takúto žiadosť odmietol a 1. augusta 1914 Nemci vyhlásili Rusku vojnu.Kelleher Storey, W., 2010. The First World War: A Concise Global History. Rowman & Littlefield Publishers, Lanham, s. 32
Dňa 2. augusta obsadilo Nemecko Luxembursko; 3. augusta vypovedalo vojnu Francúzsku a deň nato vstúpili nemecké vojská do neutrálneho Belgicka, aby tak získali prechod do Francúzska. Belgicko požiadalo o pomoc Britániu. Porušenie neutrality Belgicka dalo v Spojenom kráľovstve podnet na vypovedanie vojny Nemecku (4. augusta). Dňa 6. augusta vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Rusku, 7. augusta ohlásila vojnu s Rakúsko-Uhorskom Čierna Hora, do týždňa vstúpili do vojny proti Rakúsko-Uhorsku aj Francúzsko a Spojené kráľovstvo a 28. augusta ohlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu Belgicku.
Z ázijských krajín vstúpilo do vojny po boku Dohody Japonsko (23. augusta, Japonsko zabralo v Číne nemecký prístav Čching-tao) a Turecko po boku Nemecka a Rakúsko-Uhorska (30. októbra). Malý srbský konflikt sa rozrástol na svetovú vojnu. Neutrálnymi ostali Švédsko, Nórsko, Dánsko, Holandsko, Španielsko, Portugalsko, Grécko, Bulharsko, USA, viaceré krajiny v Ázii a Latinskej Amerike, ako aj Taliansko a Rumunsko, hoci mali spojenecké zmluvy s ústrednými veľmocami (Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom).
V roku 1914 proti sebe teda stáli 2 strany: Štáty Dohody: Francúzsko, Rusko a Spojené kráľovstvo – tábor s najmohutnejším ekonomickým, materiálovým i ľudským potenciálom (Neskôr sa pripojilo Taliansko a USA) Ústredné veľmoci (Ústredné mocnosti): Nemecko, Rakúsko-Uhorsko – názov skupina získala na základe geografickej polohy v Európe (neskôr sa pripojilo Turecko a Bulharsko)
Vojnová psychóza ovládla európske mestá. V Nemecku sa išlo do vojny s heslami: „Ideme na krátky výlet do Paríža“. Dokonca aj nemeckí sociálni demokrati podľahli psychóze.
Na Slovensku bolo obyvateľstvo proti vojne, najmä preto, že bola proti Rusku a Srbsku, a aj napriek tomu, že bola vedená za ich „vlasť“ Rakúsko-Uhorsko. Dávali to najavo už pri mobilizácii, neskôr dezerciami, prebiehaním do ruského zajatia, vzburami vo vojsku. Podobná bola situácia v Česku. Na Slovensku Slovenská národná strana vyhlásila politickú pasivitu, aby sa vyhla zásahom vládnej moci, a aby od nej Maďari nemohli vynucovať verejné prejavy vernosti „vlasti“, ktoré boli v rozpore s cítením Slovákov.
1914 – krach bleskovej vojny Západný front náhľad|Postupujúca nemecká pechota v roku 1914. V nemeckom generálnom štábe rátali od začiatku s vedením vojny na dve strany – proti Francúzsku a Rusku. Pre tento prípad mali vypracovaný plán tzv. bleskovej vojny (Blitzkrieg) nazývaný tiež Schlieffenov plán, ktorý predpokladal pomalú mobilizáciu v Rusku. Plán pôvodne vypracoval nemecký generálny štáb pod vedením grófa von Schlieffena, ale neskôr bol upravený von Moltkem ml. Podľa neho malo Nemecko rýchlym obchvatným manévrom vniknúť do Francúzska a poraziť ho. Potom chceli nemeckí generáli rýchlo presunúť jadro svojich síl na východ a poraziť Rusko. Preto Nemecko nerešpektovalo neutralitu Luxemburska a Belgicka, ale podriadilo všetko rýchlemu vojenskému úspechu. Západný front sa tak od samého začiatku vojny stal rozhodujúcim bojiskom.