Lidija Vladimirovna Litviaková (; * 18. august 1921, Moskva, Sovietske Rusko – † 1. august 1943, neďaleko osady Koževňa, Ukrajinská SSR, ZSSR), známa tiež pod prezývkami „Lilija“, „Biela ľalia zo Stalingradu“ alebo „Biela ruža zo Stalingradu“, bola sovietska stíhacia pilotka počas druhej svetovej vojny. Stala sa jediným a dodnes neprekonaným ženským leteckým esom. Dlhé roky rôzne pramene uvádzali, že dosiahla minimálne 12 zostrelov nepriateľských lietadiel. Na základe archívnych materiálov sa však podarilo doložiť 5 zostrelov. Keď sa 1. augusta 1943 nevrátila z bojového letu nad Donbasom, vznikli pochybnosti, či nedezertovala na nemeckú stranu. Na dlhé desaťročia tak bolo jej meno vymazané z dejín. Až v roku 1979 sa podarilo identifikovať jej pozostatky a oficiálne sa potvrdilo, že zahynula vo vzdušnom boji. Osobu Lidije Litviakovej sprevádzajú mnohé legendy, polopravdy či snahy o zveličovanie jej beztak významných vojenských úspechov. Rovnako ako viaceré udalosti jej života i okolnosti jej smrti nie sú dodnes úplne objasnené.
Životopis Mladosť Narodila sa 18. augusta 1921 v Moskve do ruskej rodiny. Otec Vladimir Leontievič Litviak pracoval ako železničiar a matka Anna Vasilievna Litviaková bola predavačkou. Lidija prežila spolu so svojím mladším bratom Jurijom šťastné detstvo v starom dome na ulici Novoslobodskaja. Od mlada ju priťahovalo letectvo, a tak už vo veku 14 rokov vstúpila do Sverdlovského aeroklubu mesta Moskvy napriek tomu, že minimálny vek na prijatie bol 16 rokov. V 15 rokoch po prvýkrát sama pilotovala dvojplošník Polikarpov U-2. Následne na nejaký čas z dnes už neznámych dôvodov odišla od letectva, prihlásila sa do kurzov pre geológov a vydala sa na výpravu na ďaleký ruský sever. Neskôr sa opäť vrátila k lietaniu.
Podľa viacerých zdrojov mal byť v roku 1937 Lidijin otec, Vladimir Litviak, na udanie zatknutý a neskôr popravený ako „nepriateľ pracujúceho ľudu“. K tejto skutočnosti síce neexistuje žiaden overený dôkaz, a tak nie je úplne isté, či sa naozaj stal obeťou stalinských represií, hoci pravdepodobne áno. S istotou však možno na základe dostupných prameňov konštatovať len to, že v roku 1937 bol zatknutý a odvtedy sa o Vladimirovi Litviakovi už nikde nič neuvádza.
Lidija sa stratu otca snažila po celý život starostlivo utajovať, pretože sa oprávnene obávala, že by to mohlo mať zlé dôsledky na jej leteckú kariéru. V novembri 1939 úspešne absolvovala kurz v Taganskom aeroklube mesta Moskvy a ako jednu z najlepších letkýň ju poslali do Chersonskej školy letcov-inštruktorov OSOAVIACHIM-u, ktorú úspešne ukončila v máji 1940. Spolu s Lidijou kurz navštevovala aj Jekaterina Vasilievna Budanovová, s ktorou sa spriatelila. V zdrojoch sa však nešpecifikuje dôvod, prečo školu letcov-inštruktorov absolvovala práve vo vzdialenejšom Chersone na južnej Ukrajine a nie v Moskve. Existujú len ničím nepodložené informácie, že tak urobila z dôvodu straty otca v období stalinských čistiek. Od júla 1940 Lidija pôsobila ako letec-inštruktor v Proletárskom aeroklube mesta Moskvy. V roku 1940 tiež ukončila strednú školu. K obdobiu jej pôsobenia ako leteckej inštruktorky v aeroklube sa často uvádza, že napriek svojmu mladému veku stihla do začiatku vojny vyškoliť 45 nových letcov. Ide však o neoverenú a pravdepodobne nepravdivú informáciu.
Druhá svetová vojna Potom, ako v júni 1941 Nemecko začalo s inváziou do Sovietskeho zväzu, sa Lidija rozhodla, že bude brániť svoju vlasť ako stíhací pilot a dobrovoľne požiadala o vstup do sovietskych vzdušných síl, čo ale kompetentné orgány odmietli, kvôli jej údajnej neskúsenosti. Sovietske letectvo bolo pritom v tom čase nútené nasadzovať množstvo neskúsených pilotov, ktorí mali nalietaných iba niekoľko letových hodín. Hlavný dôvod jej neprijatia spočíval v tom, že v ZSSR vtedy neexistovali ženské letecké jednotky, ktoré neboli ani v iných krajinách sveta. Situácia sa zmenila až v októbri 1941, kedy Marina Michajlovna Raskovová dostala povolenie organizovať ženské letecké útvary a hľadala iba skúsené pilotky. Lidija Litviaková nemala dostatočný počet nalietaných hodín, a tak tajne upravila záznamy v svojom letovom denníku. V chaotickej atmosfére prvých vojnových mesiacov jej údaje nikto nepreveroval a 10. októbra 1941 nakoniec vstúpila do Červenej armády. Odišla do Engelskej vojenskej leteckej školy pilotov, kde absolvovala výcvik na stíhacie lietadlá Jakovlev Jak-1.
Po úspešnom ukončení školy ju vo februári 1942 pridelili do ženského 586. stíhacieho leteckého pluku, jedného z troch ženských leteckých plukov sformovaných počas vojny. Od leta 1942 pluk pôsobil z letiska Razbojščina v okolí Saratova ako súčasť systému protivzdušnej obrany mesta. Príslušníčky 586. pluku v tomto období sprevádzali aj dopravné lietadlá k frontovej línii a pozvoľna zbierali prvé bojové skúsenosti. V tom čase práve začínala aj bitka o Stalingrad.
thumb|left|Pilotky 586. stíhacieho leteckého pluku diskutujú pred stíhačkou Jakovlev Jak-1 o uplynulom bojovom zásahu na letisku Anisovka v Saratovskej oblasti, september 1942
Dňa 10. septembra 1942 prišla ako súčasť posíl k 437. stíhaciemu leteckému pluku, ktorý pôsobil v oblasti Stalingradu, skupina pilotiek od 586. pluku. Medzi nimi bola aj Lidija Litviaková. Výzbroj 437. pluku v tom období síce tvorili stíhačky Lavočkin La-5, na ktoré sa pluk prezbrojil z typu LaGG-3 v priebehu júla a augusta 1942, ale ženy prileteli na strojoch Jak-1. Pilotky vytvorili u 437. pluku aj čisto ženský stíhací roj, ale nakoniec kvôli ťažkému zraneniu veliteľky a ochoreniu ďalšej letkyne zostali iba Lidija Litviaková a Jekaterina Budanovová. Lidija sa zapojila do leteckej vojny nad Stalingradom a už 13. septembra sa z jednej štvrtiny podieľala na zostrelení nemeckého bombardéra Junkers Ju 88 v oblasti letiska Gumrak (dnes sa tu nachádza Medzinárodné letisko Volgograd). Litviaková letela na stíhačke Jak-1 (biela 02). Staršie zdroje uvádzajú, že v tento deň mala Lidija zostreliť aj stíhačku Messerschmitt Bf 109, ktorú predtým poškodila Raisa Vasilievna Beľajevová. Bf 109 malo pilotovať nemecké letecké eso Erwin Meier, ktorý bol vraj trojnásobným držiteľom Železného kríža alebo dokonca Rytierskeho kríža. K tejto udalosti sa viaže často citovaná príhoda, v ktorej sa nemecký pilot zachránil z horiaceho lietadla na padáku a na zemi sa vzdal sovietskym vojakom. Následne požiadal o stretnutie so sovietskym stíhačom, ktorý ho zostrelil. Keďže dopadol v blízkosti letiska 437. pluku, rozhodli sa mu vraj splniť jeho zvláštne prianie a vzali ho na letisko. Namiesto muža mu však predstavili mladú atraktívnu svetlovlasú ženu. Nemecký pilot sa cítil dotknutý, že ho urazili takýmto žartíkom, ale potom, keď mu Litviaková podrobne opísala súboj, ktorého sa zúčastnila, musel Meier uznať, že nikto s výnimkou pilota, ktorý ho zostrelil, nemohol poznať také podrobnosti. Litviaková vedela zo školy nemecky, a tak sa s prekvapeným pilotom Luftwaffe vedela dorozumieť. K tejto udalosti ale neexistujú žiadne úradné dokumenty ani fotografie. Sovietske archívne materiály pripisujú Litviakovej v tento deň iba spomínaný štvrtinový podiel na zostrelení bombardéra Ju 88. Luftwaffe však 13. septembra 1942 skutočne stratila Uffz. Erwina Meiera z 2. letky stíhacej eskadry JG 53, ktorý letel na Bf 109G-2 (W. Nr. 13556; čierna 8). Meier mal vtedy oficiálne priznaných 11 zostrelov a jeho skutočným premožiteľom bol kapitán Gerasim Vladimirovič Kriukov z 520. pluku. Podľa archívnych materiálov Kriukov zostrelil Bf 109 v oblasti dva kilometre východne od Prolejskoj o 10:05 hod.
thumb|Vojenská knižka Lidije Litviakovej thumb|Litviaková (vpravo) v novinách Komsomoľskaja pravda z 25. novembra 1942
Dňa 27. septembra Lidija letela na Jaku-1 (biela 02) ako číslo samotného veliteľa 437. pluku majora Maxima Semionoviča Chvostikova. Chvostikov bol zasiahnutý paľbou nemeckých strelcov potom, čo dostihli formáciu piatich bombardérov Ju 88 s ochranou stíhačiek Bf 109. Lidiji sa podarilo vymanévrovať jeden z dotieravých messerschmittov a vzápätí paľbou na vzdialenosť necelých 30 metrov zničila Ju 88. Následne zostrelila spolu s Raisou Beľajevovou jeden Bf 109. Bombardér, ktorý zostrelila Litviaková, sa zrútil na nemeckej strane frontu a pravdepodobne šlo o Ju 88A-4 (W. Nr. 3517) zo stavu 5. letky bombardovacej eskadry KG 76. Stíhací messerschmitt, ktorý zostrelila Litviaková spolu s Beľajevovou, bol konkrétne Bf 109G-2 (W. Nr. 14221). Pravdepodobne ho pilotoval Horst Loose zo 4./JG 52, ktorý pritom zahynul.
Od októbra 1942 Lidija slúžila u elitného 9. gardového stíhacieho leteckého pluku, ktorému velil podplukovník Lev Ľvovič Šestakov, letecké eso a veterán zo španielskej občianskej vojny. Lidija absolvovala spoločne s ostatnými najskôr 58 bojových letov nad priestorom mesta Žitkur a sprevádzala dopravné lietadlá, ktoré vozili materiál na front. Podľa archívnych materiálov bola Lidija zaradená do skupiny „voľných lovcov“ 9. gardového pluku a uskutočnila s nimi päť bojových letov a zúčastnila sa piatich leteckých súbojov. U 9. gardového pluku lietala do 8. januára 1943, kedy ju spolu s Jekaterinou Budanovovou pridelili k 296. pluku, ktorý bol tiež vyzbrojený lietadlami Jak-1. Pluk bol v tom čase dislokovaný na letisku Kotelnikovo pri Stalingrade a velil mu major Nikolaj Ivanovič Baranov.
Dňa 11. februára 1943 Lidija letela na Jaku-1 (červená 32) a nad osadou Veselij zostrelila Bf 109. V nemeckých záznamoch však žiadna strata nefiguruje. Podľa starších zdrojov zostrelila v tento deň až dve lietadlá. Malo sa tak stať, keď spolu ďalšími tromi pilotmi 296. pluku natrafili na formáciu 16 strmhlavých bombardérov Junkers Ju 87 Stuka sprevádzaných 13 stíhačkami Focke-Wulf Fw 190, ktoré smerovali na Rostov nad Donom. Litviaková najprv údajne zaútočila na vedúci bombardér, ktorý explodoval. Následne sa mala pridať k veliteľovi 3. letky st. lejt. Alexejovi Frolovičovi Solomatinovi a s ním zostreliť jeden Fw 190. Archívne materiály však tieto informácie nepotvrdzujú. V tomto období mala byť Lidija tiež zostrelená a prinútená pristáť na nepriateľskom území. Zachrániť ju mal pilot bojového lietadla Iliušin Il-2, ktorý svojou paľbou zahnal nemeckú pechotu, následne pristál, vzal Lidiju do kabíny a opäť vzlietol. V oficiálnych záznamoch sa k tejto udalosti nič podobné neuvádza.
Za svoje úspechy Lidija získala 17. februára 1943 Rad červenej hviezdy a 5. marca ju povýšili do hodnosti mladšij lejtenant, prvej dôstojníckej hodnosti. Dňa 18. marca sa 296. stíhací letecký pluk premenoval na 73. gardový stíhací letecký pluk. Gardové útvary mali oproti ostatným viaceré výhody, ktoré spočívali hlavne v prednostnom zásobovaní, najmodernejšej výzbroji a vyššom plate pre všetkých príslušníkov jednotky.
thumb|Jekaterina Budanovová (vľavo) s Litviakovou v Komsomoľskej pravde z 31. marca 1943
Dňa 22. marca 1943 Litviaková vzlietla spolu s piatimi ďalšími pilotmi na poplach proti 12 bombardérom Ju 88, ktoré leteli k Rostovu nad Donom. Pri útoku na formáciu nemeckých bombardérov sa jej podarilo zostreliť jeden Ju 88, ale junkersom vzápätí priletelo na pomoc šesť stíhačiek Bf 109. Nastal súboj, v ktorom bola Lidija ťažko ranená. S rozstrieľaným Jakom-1 (žltá 44) sa jej však podarilo vrátiť späť na domovské letisko. Pravdepodobným premožiteľom Litviakovej bol Fw. Josef Schütte, jedno z najúspešnejších es II. skupiny eskadry JG 3, ktorý si v oblasti západne od Rostova nárokoval zostrel Jaku-1. Lidija ale mala vážne zranenia a úplne vyčerpanú ju odviezli do nemocnice. Po prepustení z nemocnice odišla do Moskvy, kde už predtým podpísala, že sa mesiac bude liečiť doma. Už po týždni sa však vrátila späť k svojej jednotke.
thumb|left|Alexej Solomatin s Litviakovou na ruskej poštovej známke z roku 2021