thumb|Pálené tehly pripravené k použitiu. thumb|Výroba nepálených tehál.
Tehla je druh stavebného materiálu, tehlové stavivo.tehla in: Šaling, S., Laca, C. (eds.), 1961: Stavebnícky náučný slovník. I. zväzok Látky a dielca. Slovenské vydavateľstvo technické, Bratislava, s. 409 Vyrobený formovaním hliny do pravidelných útvarov najčastejšie kvádrov s pomerom strán 4:2:1. Existujú aj zložitejšie moderné tvary.
Tehla je najstarší stavebný materiál vytvorený človekom, ktorý vznikol v dôsledku potreby nahradiť stavebný kameň všade tam, kde nebol ľahko dostupný. Má dlhodobú históriu, ktorá preverila jej kvalitu a tak sa stala nadčasovým materiálom. Vzhľadom na jej naturálnu štruktúru a výborné termoizolačné vlastnosti, aj v súčasnosti konkuruje moderným materiálom.
Prírodné zloženie tehly a výroba, ktorá neohrozuje životné prostredie z nej robí ekologický materiál vyhovujúci aj súčasným požiadavkám. Okrem toho je recyklovateľná, má dlhú životnosť, je odolná vode, poveternostným podmienkam, chemikáliám a aj voči požiaru. To všetko z nej robí stavebný materiál, ktorý má širokú škálu využitia a stále sa teší veľkej obľube.
Kým v minulosti boli tehly vyrábané výlučne z hliny, v súčasnosti sa používajú aj iné materiály a majú pravidelný, kvádrový tvar. Aby bola murovaná konštrukcia pevná a odolná, tehly sa kladú v radoch a spájajú sa rôznymi druhmi malty, lepidlami alebo existujú aj tehly na zámok.
Z hľadiska spôsobu výroby ich môžeme rozdeliť na pálené a nepálené tehly. Nepálené tehly sú sušené vzduchom a vyrábajú sa zo zmesi bahna (obsahujúceho hlinu, íl, piesok a vodu) a spojovacieho materiálu, ako sú ryžové šupky alebo slama.
História Poznaním histórie materiálu sa dá o ňom veľa naučiť. Skúmanie, ako sa vyrábali tehly v minulosti umožňuje pochopiť ich silné i slabé stránky a využiť ich potenciál čo najlepšie.
Stredná a juhovýchodná Ázia Podľa Kadira a Mohajeraniho, prvé, ručne tvarované hlinené tehly pochádzajú niekedy z obdobia 14 000 rokov pred Kristom. Našli sa v spodných vrstvách riečnych usadenín Nílu v Egypte. V starovekej Mezopotámií bola hlina jedným z najdôležitejších materiálov a väčšina budov z tých čias bola z hlinených tehál.
Najstaršie tehly z tvarovaného bahna pochádzajú z obdobia okolo roku 7 500 pred Kr. a našli sa v Tell Aswad, v regióne horného Tigrisu. Od roku 7 400 pred Kr. sa tehlové murivo využívalo aj v Çatalhöyüku. Prvé zmienky o použití tehál s rozmerom 400x150x100mm pochádzajú z roku 7 200 pred Kr. z Jericha v údolí Jordánu.
Prelom v stavebníctve nastáva okolo roku 5 000 pred Kr., kedy boli objavené vypaľované tehly. Stopy pálených tehál sa našli v ranných civilizáciách v oblastiach okolo riek Eufrat, Tigris a Indus, kde sa ďalej vyvíjali.
Čína V neolitickej Číne boli objavené najstaršie pálené tehly z roku 4 400 pred Kr. v oblasti Čcheng-tchou-šan. Boli vyrobené z červenej hliny, vypálené pri viac ako 600°C a použité ako podlaha v obydliach. V období okolo roku 3 300 pred Kr. sa pálené tehly používali na dláždenie ciest a ako základy pre stavby v oblasti Čcheng-tchou-šan.
Okolo rokov 3 000 až 2 000 pred Kr. sa na zdobenie a ochranu stien používali kúsky podobné dlaždiciam. Prvé tehlové steny a stropy sa v Číne objavili až okolo roku 300 pred Kr. Najstaršia zachovaná nadzemná tehlová stavba je pravdepodobne Pagoda Sung-jüe z roku 523. Sériová výroba tehál sa objavila prvýkrát pri stavbe hrobky prvého čínskeho cisára Čchin Š’-chuang-tiho. Práve ten dal postaviť prvý Čínsky múr, na ktorom boli použité okrem iných materiálov aj pálené tehly. Prvé mestské hradby postavené z pálených tehál sa objavili vo východnej dynastii Han medzi rokmi 25 až 220.
Na stavbu celých budov v strednej Ázií sa však namiesto nepálených tehál začali využívať pálené až v deviatom storočí. Keďže maltu tu až do roku 960 nepoznali, na spájanie tehál používali blato.
V 1517. storočí, bol prebudovaný Veľký čínsky múr do podoby, ako ho poznáme dnes s použitím pálených tehál. Doteraz sa jedná o jedno z najväčších a najrozľahlejších použití tehál na svete, pričom je na mnohých miestach ešte vo výbornom, zachovalom stave.
Európa Používanie pálených tehál si osvojili aj prvé civilizácie okolo Stredozemného mora, vrátane Grékov a Rimanov. V Ríme sa pálené tehly intenzívne vyrábali už v priebehu prvého storočia nášho letopočtu. Dokonca príslušníci rímskych légií prevádzkovali mobilné pece, vďaka ktorým mohli stavať tehlové stavby po celej Rímskej ríši.
Rimania z tehál stavali múry, oblúky, pevnosti, akvadukty a podobne. Príkladom rímskej tehlovej architektúry je Herculaneum pri Pompejách a Caracallove kúpele. Aj klenby rímskeho Kolosea z rokov 7880 sú tehlovo betónové, tehly sa však ukrývajú pod travertínovo-mramorovým obkladom. náhľad|Koloseum v Ríme Východorímska ríša používala tehly vo veľkom a stavala celé steny. Byzantskí stavitelia vytvorili zložité lepené vzory, jedinečné v danom regióne. Typické boli maltové škáry, ktoré boli niekedy širšie než samotné tehly. Dokonalým príkladom byzantského muriva je kostol Hagia Sofia postavený v Konštantínopole (súčasný Istanbul) v roku 532. Je takmer celý postavený z tehál, vrátane masívnej 100 stôp (30,48 m) širokej a 180 stôp (54,86 m) vysokej kupoly.
Rimania priniesli tehly aj do Británie, ktorú ovládali do 5. storočia. Po ich odchode v roku 412 nášho letopočtu tu tehliarske remeslo upadlo. Naďalej sa však výroba rôznych druhov tehál rozvíjala vo väčšine krajín sveta a tehly a šikovný tehlár boli súčasťou aj prvej výpravy do Austrálie.
Za zmienku stoja aj moslimské budovy, ktoré boli v 7. a 8. storočí postavené z nepálených aj pálených tehál štvorcového tvaru. Hlavne v sakrálnych stavbách sa objavovali dôkladne prepracované geometrické tehlové vzory. Najlepším príkladom je zachovalá Hrobka Saminidov zo 7. storočia.
V ranom stredoveku sa tehly používali menej, s výnimkou Pádskej nížiny v severnom Taliansku, kde bola výroba hlinených tehál ideálna, vzhľadom na nedostatok kameňa. Tehly, ktoré sa používali, mali hrubý, obdĺžnikový tvar, čím sa líšili od tých, ktoré používali Rimania (ploché dosky štvorcového tvaru). Tieto tehly sa vyvinuli v talianskom meste Ravenna v 6. storočí a rozšírili sa po celej Pádskej nížine, kde sa používali až do 15. storočia.
V 12. storočí bola severne od Álp vyvinutá nová - menšia tehla, s ktorou sa ľahšie narábalo, čo malo veľký vplyv na stavebný priemysel, ktorý sa etabloval vo väčšine Európy. Tu vznikol samostatný architektonický štýl známy, ako tehlová gotika. V dôsledku prijatia renesančných prvkov sa tento štýl neskôr vyvinul do tehlovej renesancie, ktorá je charakteristická valbovými alebo plochými strechami, symetrickými fasádami, oblúkovými vchodmi a oknami, stĺpmi, pilasterami a i. Tento štýl je veľmi dobre viditeľný v Nemeckom Lübecku.
Jedným z najuznávanejších renesančných architektov bol Filippo Brunelleschi, ktorému sa podarilo preklenúť kupolu florentskej katedrály, čo bol úžasný inžiniersky výkon a inovatívne riešenie výstavby kupoly z tehál. Využívanie tehál v tomto období prekvitalo a barokový štýl sa stal normou v celom Taliansku.
Priemyselná éra S nástupom priemyselnej revolúcie a nárastom počtu tovární, prudko vzrástla aj výroba tehál, ktoré boli lacnejšie a jednoduchšie na použitie, než kameň. V tomto období začali v Londýne stavať budovy z jasne červených tehál, aby boli lepšie viditeľné v hustej hmle.
V prvej polovici 19. storočia sa výroba tehál postupne mechanizovala. Pravdepodobne prvý úspešný stroj na výrobu tehál si nechal patentovať Henry Clayton z Anglicka v roku 1855. Jeho stroj dokázal vyrobiť až 25 000 tehál denne pri minimálnom dohľade.
Región okolo rieky Hudson v štáte New York sa koncom 19. storočia stal najväčším výrobcom tehál. Až 130 tehelní tu zamestnávalo 8 000 ľudí a počas najväčšieho rozmachu produkovalo ročne asi miliardu tehál.
Na prelome 19. a 20. storočia tehly vytláčajú železo a betón, ktoré sú vhodnejšie na stavby vysokých budov. Koncom 20. storočia sa tak tehly stali doménou pri stavbe malých a stredne veľkých budov. Obľúbené sú však tenké tehlové obklady, ktoré môžu zdobiť interiér aj exteriér budov z iných materiálov.
Slovensko Starovek (do roku 500) Rozmach tehliarstva v Európe výrazne ovplyvnila Rímska ríša. Prvé náleziská rímskych tehál z okolia Stupavy a Rusoviec pochádzajú z rokov 71 až 98 nášho letopočtu.
Okolo roku 150 sa hranice Rímskej ríše posunuli až k brehom Dunaja. Podľa Bazovského sa tak naše územie dostalo na rozhranie dvoch civilizácii. Zadunajská oblasť Bratislavy — Petržalka, Jarovce, Rusovce a Čunovo patrila rímskej provincií Panónia a severne od Dunaja žili rôzne kmene barbarov.
Na stavby v mestách Panónie sa okrem kameňa a dreva používa aj tehla – ktorú tu dovtedy nepoznali. Na stavbu stien sa väčšinou používali nepálené tehly, a pálené mali svoje využitie v stavbách s podpodlahovým vykurovaním a na strechy. Tehly sa vyrábali z jemne plavenej hliny a boli vypálené do tuha.
Z 2. storočia pochádzajú zvyšky vojenského tábora Gerulata v Rusovciach. V druhej polovici 2. storočia bola postavená aj stanica v Stupave a tábor z nepálených tehál v Iži pri Komárne – Kastel. To, že tieto stavby postavili rímski legionári, potvrdzujú aj nálezy rôzne kolkovaných tehál. Čurný uvádza, že rímske tehly sa na našom území našli aj v Dúbravke, na Bratislavskom hrade, na Devínskej Kobyle, vo Veľkom Kýre, v Cíferi – Páci a ďalších lokalitách. Množstvo rímskych tehál však pochádza aj z ich opätovného použitia pri stavbách zo stredoveku a novoveku, čo niekedy komplikuje presnejšie datovanie ich pôvodu.
Kým nepálené tehly pochádzali zrejme z lokálnych zdrojov, pálené tehly museli byť dovážané z rímskeho údolia. Keďže prepraviť ich po suchej zemi by bolo kvôli chýbajúcim pevným cestám náročné a drahé, najjednoduchšie bolo prepravovať ich s využitím vodných tokov. Podľa Bazovského jediným dôkazom pálenia tehál na území Slovenska, z tohto obdobia, je pec na Kovácsovej ulici v Rusovciach.
Stredovek (roky 500 – 1500) Spolu s rímskymi jednotkami po roku 476, vymizla zo slovenského územia aj znalosť výroby tehál. Opäť sa objavila až v 9.10. storočí, ako sa s príchodom kresťanstva rozmohla výstavba chrámov a kláštorov.
Prvým stredovekým objektom z pálených tehál na území Slovenska je rotunda v Bíni, ktorá podľa Slivku pravdepodobne pochádza už z 10. storočia. náhľad|Rotunda v Bíni Výrobu pálených tehál na území Slovenska zaviedli Taliani, ktorí tu postavili niekoľko významnejších kostolov. V priebehu 11. a 13. storočia sa výroba tehál postupne rozširovala po celom území. V oblastiach s nedostatkom kameňa je záujem o tehly výraznejší a výroba tehál tu začala skôr, ako tam, kde boli dostupné iné materiály.
Výstavba tehlových stavieb prebiehala aj počas Nemeckej kolonizácie slovenského územia v 12. a od polovice 13.15. storočia. V tom čase boli postavené tehlové kostoly v mestách a dedinách, ktoré obývali nemeckí kolonisti, ako napríklad Hamuliakovo, Kalinkovo či Svodín.
V priebehu celého stredoveku bola tehla na Slovensku využívaná skôr ako doplnkový materiál popri kameni a používala sa na stavbu klenieb a špaliet okien a dverí. V tomto je výnimkou mesto Trnava, kde v stredoveku použili tehlu na stavbu meštianskych domov aj hradieb. Podľa Mencla sú ďalšou výnimkou kostoly na južnom Slovensku z 13. storočia, ktoré sú postavené v románsko-gotickom štýle. Jediný hrad na Slovensku, ktorý je postavený z tehál je hrad Parič v okrese Trebišov.
Výraznejší rozmach tehliarstvo zaznamenalo v 14. a 15. storočí a súviselo s výstavbou nesakrálnych tehlových budov v mestách a väčších obciach. V tom období sa výroba tehál najviac rozšírila v okolí Bratislavy, Trnavy, Nitry, Lučenca a Košíc. Výrobu tehál zakladali mestá alebo bohatí mešťania a dávali dielne do prenájmu tehliarskym majstrom.