Tomáš Baťa (* 3. apríl 1876, Zlín – † 12. júl 1932, Otrokovice) bol československý podnikateľ, zakladateľ obuvníckej firmy Baťa, no tiež starosta Zlína (19231932) a verejný činiteľ.

Spolu s bratom Antonínom ml. a sestrou Annou založil v roku 1894 v Zlíne obuvnícku firmu Baťa a postupne z nej vytvoril rozsiahly komplex výroby, obchodu, dopravy, služieb a financií. Bol jedným z najväčších podnikateľov svojej doby, pričom zaviedol originálne metódy riadenia výroby a obchodu a taktiež systém motivácie pracovníkov (Baťova sústava riadenia), dokázal ovplyvniť množstvo budúcich ekonómov. Jeho postupy boli na vtedajšie podnikanie revolučné a sú stále používané ako príklady top manažmentu. Rozsahom svojich aktivít (35 odborov výroby, obchodu, dopravy, služieb a financií) pôsobil na úroveň podnikania v Česko-Slovensku, nízkymi cenami svojich topánok ovplyvnil profil spotrebného priemyslu.

Spolu s budovaním továrenského areálu dokázal podľa svojich predstáv prebudovať mesto Zlín. Ako jeho starosta presadil koncepciu záhradného mesta s originálnou funkcionalistickou architektúrou; zo Zlína sa tento štýl šíril spolu s Baťovými továrňami do ďalších miest v Československu, Európe a Severnej Amerike. Vytvoril rozvetvený vzdelávací systém. Svojich zamestnancov motivoval k využívaniu zdokonaľovacích kurzov celoživotného vzdelávania, zriadil pre nich odbornú školu (Baťova škola práce pre Mladých mužov a Mladé ženy). Ako starosta Zlína presadil zavedenie experimentálnych foriem verejného školstva (zlínske pokusné školstvo). Zriadením nemocnice v Zlíne položil základy modernej starostlivosti v meste a regióne. Presadzovaním projektov diaľkovej železničnej, leteckej, riečnej a cestnej dopravy mieril k zlepšeniu sústavy komunikácií v rámci zlínskeho regiónu i celého Československa.

Detstvo Tomáš Baťa pochádzal z rodiny, ktorá sa po stáročia zaoberala obuvníctvom a prvá zmienka o obuvníkovi Lukášovi Baťovi je z roku 1667. V susedných Želechoviciach sa toto priezvisko vyskytuje už v roku 1644Naša reč – Bata, Baťa Tomáš, tretie dieťa Antonína Baťu, sa narodil 3. apríla 1876 v Zlíne v Dlhej ulici. Vo veku 8 rokov mu zomrela matka, o dva roky neskôr sa jeho otec rozhodol znovu oženiť a zároveň presťahovať rodinu a živnosť do Uherského Hradišťa. Tomáš tak prešiel do tamojšej školy, kde sa namiesto českého jazyka vyučoval jazyk nemecký.

Prvé remeselnícke krôčiky Už v ranom veku 12 rokov sa začal zaujímať o remeslo, a to nielen ako topánky vyrábať, ale tiež ako ich čo najlepšie predať. V tom čase už v podstate ovládal všetko, čo mu k živnosti obuvníka postačovalo. V 14. rokoch odišiel mladý Tomáš proti vôli svojho otca do Prostějova, kde pracoval vo firme Fäber, vyrábajúcej obuvnícke stroje. Tam sa veľmi zaujímal o stroje uľahčujúce a zrýchľujúce prácu obuvníkov. Čoskoro však dostal výpoveď, pretože sa jeho zamestnávatelia obávali konkurencie. Tomáš sa vrátil do otcovej dielne, ale po vzájomnej nezhode odišiel bez peňažných prostriedkov do Viedne za svojou sestrou Annou. Tá mu finančne vypomohla a mladý Tomáš začal podnikať na vlastnú päsť vo vlastnej dielni. Jeho horlivosť po zisku bola však vzápätí ukončená neznalosťou tamojšieho trhu. Navyše nemal úradné povolenie vykonávať remeslo, preto sa v sprievode svojho otca vrátil späť do Uherského Hradišťa, kde sa stal obchodníkom.

Podnikateľské začiatky V roku 1894 sa nechali Tomáš, brat Antonín a sestra Anna vyplatiť svojím otcom z rodinného podniku. Od svojej zosnulej matky dostali veno 800 zlatých, s ktorým si v Zlíne založili obuvnícku živnosť, ohlásenú na najstaršieho súrodenca Antonína Baťu ml. Podľa vtedajších zákonov nebol totiž Tomáš ešte plnoletý. Pôvodne žiadali o povolenie obuvníckej živnosti v Uherskom Hradišti, kde im mesto zámer prevádzkovať živnosť na výrobu obuvi a vybudovať obuvnícky podnik, nepovolilo. V Zlíne však získali pre svoje podnikanie pochopenie a súhlas na začatie výroby obuvi. Tým mesto odobrilo, bez toho aby o tom radní dopredu vedeli, založenie základov budúceho obuvníckeho komplexu. Súrodenci Baťovci spočiatku vyrábali valašskú prešívanú obuv na symetrickom kopyte. Ide o rovnaký tvar kopyta pre ľavú i pravú nohu a pri jej výrobe využívali predovšetkým prácu domácich robotníkov. Zamestnávali okolo 10 robotníkov, ktorí museli pracovať fixnú pracovnú dobu, za ktorú dostávali pravidelnú týždennú mzdu. Tento spôsob riadenia podniku bol na tú dobu veľmi neobvyklý, ale aj veľmi priekopnícky.

V lete 1895 bol všetok ich majetok založený v prospech splátok a zmeniek, ktoré už nebolo možné platiť. Začali im hroziť žaloby zo strany veriteľov a kríza priviedla Baťovcov do krachu. Keď Antonín odišiel na vojnu, vedenia podniku sa ujal Tomáš. Pokúsil sa zbaviť dlhov a to spôsobom, ktorý sám opisuje týmito slovami:

„Čoskoro si ma práca podrobila celého. Všetko požehnanie môjho života počalo sa tohto dňa. Pochopil som svoju pochabosť v napodobňovaní lenivých ľudí, či pánov či nepánov. Vykonávaním všetkých robotníckych prác našiel som cesty, ktoré viedli k úspore materiálu aj zjednodušeniu robotníkovej práce... Suroviny nosil som na chrbte z otrokovickej železničnej stanice od polnočného vlaku, desať kilometrov do Zlína. Do rána som s jedným robotníkom narezal materiál a ten ráno vydal robotníkom. Robotníci pracovali vo dne v noci, až bolo dielo hotové. Potom zase robotníci vyspávali a ja som išiel v noci odviezť tovar, doviezť novú surovinu a aj peniaze na výplatu... Sám som nakupoval materiál, sám ho porezal alebo strihal, sám rozdelil medzi robotníkov, sám prijal a prezrel pár po páre, sám vyplatil robotníkov, sám vykonal všetko knihovanie a vyúčtovanie...“

Roky rozkvetu firmy náhľad|Typické rodinné domčeky pre zamestnancov Baťových závodov Do leta 1896 sa Tomáš dlhov zbavil, no čoskoro mala firmu postihnúť ďalšia pohroma. Firma Koditsch a spol., u ktorej mali všetci obuvníci, vrátane Baťovcov, uložené zmenky, skrachovala. Firmu Tomášovho otca to zruinovalo, no Tomáš sa nechcel vzdať. Prišiel s inováciami, ktoré mali túto situáciu vyriešiť. Rozhodol sa začať šiť topánky z plátna, ktoré bolo oveľa lacnejšie a dostupnejšie ako pravá koža. O tzv. „Baťovky“ (plátené topánky s koženou podrážkou a elegantnou špičkou z pravej kože) začal byť vďaka reklame obrovský záujem. Výroba sa rozbiehala vo veľkom, preto Baťa v roku 1899 zakúpil v Nemecku prvé šijacie stroje s ručným pohonom.

Anna Baťová, sestra oboch bratov, sa zaslúžila o prosperitu firmy Baťa. Prevzala od bratov ekonomiku firmy a svojím prístupom obmedzila zbytočné plytvanie či nekoncepčné rozhadzovanie získaných finančných prostriedkov. Pôsobila tu do svojho sobáša v roku 1898.

V roku 1897 boli všetky dlhy zaplatené. Po dokončení stavby železničnej trate z Otrokovíc do Vizovíc postavil Tomáš svoju prvú výrobnú budovu, v ktorej v roku 1900 zamestnával až 120 ľudí. Časom odkúpil ďalšie pozemky na území mesta Zlín, kde začal rozširovať firemnú infraštruktúru. Tomáš Baťa firmu premenoval k 1. augustu 1900 na verejnú spoločnosť T&A Baťa. Hlavná činnosť bola výroba plátenej a rúnovej obuvi. Firma bola v rozkvete, ale jej spoluzakladateľ a brat Tomáša Antonín Baťa ml. vážne ochorel na tuberkulózu.

Za skúsenosťami do USA Tomáš Baťa prenechal na čas vedenie podniku svojmu spolupracovníkovi Štěpánkovi a rozhodol sa odísť do Ameriky, získať nové skúsenosti so spôsobmi organizácie práce, výplaty zamestnancov a uskladnenia polotovarov pre výrobu obuvi. Po skoro polročnom pobyte v USA sa vrátil na jar 1905 a do Zlína priviezol nové plány výstavby továrenských budov aj nadšenie pre americký smer managementu. Objednal tiež nové výkonnejšie stroje priamo z USA. Po svojom návrate začal Baťa stupňovať požiadavky na robotníkov: za zle vykonanú prácu im udeľoval pokuty vo forme zrážok zo mzdy. Nepristúpil na požiadavky sociálno-demokraticky orientovanej odborovej organizácie, následkom čoho sa uskutočnil štrajk zamestnancov. Baťa vzniknutú situáciu vyriešil výpoveďami pre všetkých štrajkujúcich a na ich miesto prijal nových, nekvalifikovaných pracovníkov.

Roky v čele firmy V roku 1908 zomrel ťažko chorý Antonín Baťa a Tomáš tak zostal jediným vlastníkom firmy T&A Baťa, ktorej hlavným cieľom zostávala výroba ľahkých baťovek. V roku 1910 bolo v podniku zamestnaných asi 350 robotníkov, denne sa vyrobilo viac ako 3000 párov topánok. S rastúcim objemom produkcie rástla tiež imigrácia nových pracovných síl, čo vyvolalo problém, kam všetkých robotníkov v Zlíne ubytovať. Preto Baťa začal s výstavbou tzv. Baťových domčekov, popri ktorých vznikli v meste ďalšie budovy, dnes tvoriace charakteristickú architektúru celého mesta. V roku 1912 prešli obuvnícke dielne na výrobu celokoženej obuvi a boli vykonávané opatrenia k prehĺbeniu racionalizácie a intenzifikácie práce. Firma uzatvárala s robotníkmi pracovné zmluvy, podľa ktorých robotníkom, ktorí nedosiahli predpísaný pracovný výkon, účtovala k náhrade tzv. Straty na réžiách. Inak boli robotníci pokutovaní za nedostatočne a zle vykonanú prácu. V tom istom roku sa Tomáš Baťa oženil s dcérou správcu viedenskej dvornej Bibliotéky Máriou Menčíkovou, po dvoch rokoch sa im narodil syn Tomáš.

Vojnové obdobie Hneď na začiatku prvej svetovej vojny dostala firma zákazku na výrobu 50 000 párov vojenských topánok, tzv. bagandží. Počet pracovníkov aj denný pracovný výkon rýchlo rástli. Stovkám mužov sa pomocou práce v továrni podarilo vyhnúť povolávacím rozkazom, pretože firma vyrábala pre rakúsko-uhorskú armádu. K vojnovým pomerom patrilo aj to, že v podniku pracovala skupina ruských vojnových zajatcov. Od roku 1914 do roku 1918 sa počet Baťových zamestnancov zvýšil desaťnásobne. Na konci vojny predstavovala denná výroba takmer 6 000 párov obuvi a odhaduje sa, že polovica armádnych topánok bola práve odtiaľto. Boli zriadené vlastné garbiarne a zakúpené veľkostatky pre zásobovanie drevom a potravinami pre zamestnancov. Vlastnou výrobou surovín firma ušetrila na nákladoch a z rovnakého dôvodu začala otvárať vlastné predajne nielen v Zlíne, ale po celom štáte: v Prahe, v Liberci, vo Viedni, v Plzni a ďalších mestách.

Povojnová kríza Bezprostredne po skončení vojny bola firma postihnutá odbytovou, výrobnou a finančnou krízou, spôsobenou stratou vojnových dodávok, stagnujúcim zahraničným obchodom a zníženou kúpyschopnosťou obyvateľstva. Na konci roku 1918 začala firma túto krízu riešiť tým, že zriaďovala osobné účty svojim zamestnancom z ich vlastných miezd a vkladov. Tieto kontá bolí úročené 10% úrokovou mierou a nasporené peniaze boli použité ako investície do prevádzkového kapitálu, hoci zamestnanci si po udaní dôvodu mohli tieto účty vybrať. Toto riešenie krízy malo len dočasný účinok, keďže v roku 1919 začali v Baťových závodoch štrajky. Baťa už nemohol tento štrajk potlačiť, tak nechal založiť odborové organizácie, kde si mohli robotníci voliť svojich zástupcov. Kríza vyvrcholila o rok neskôr, kedy došlo k celonárodnému robotníckemu štrajku, čo zapríčinilo vznik KSČ. Továrenské sklady boli zaplnené tovarom, v ňom uložený kapitál sa nehýbal a chýbal, preto sa Tomáš Baťa rozhodol k odvážnemu a dômyselnému kroku. Dvakrát znížil cenu obuvi, čím chcel vypredať sklady. Nakoniec znížil ceny o 50% a mzdy o 40%. Pracovníkom to vykompenzoval tým, že im poskytol určité zľavy (napr. 50% zlacnenie tovaru vo firemnom obchode potravín). Polovičné ceny pôsobili ako magnet na zákazníkov, zásoby sa výborne predávali a Baťa inkasoval defláciou zhodnotené peniaze. Týmto opatrením prerazil krízové zovretie a jeho lacné topánky začali ovládať trh. Štyri písmená BAŤA sa stali všadeprítomným symbolom odvážneho a úspešného podnikania. V roku 1923 mala sieť predajní Baťa už 112 pobočiek. V tom istom roku sa Baťa rozhodol zostaviť svoju kandidátnu listinu vo voľbách do obecného zastupiteľstva s heslom „Chcem pracovať pre všetkých. Bojovať proti biede.“ Voľby vyhral, získal 17 mandátov z 30 a stal sa starostom.

Plánované hospodárstvo