Bitka o Sevastopoľ bolo ozbrojené stretnutie medzi vojskami Osi (Nemecko, Rumunsko) a ZSSR na východnom fronte počas druhej svetovej vojny. Odohrávala sa od 30. októbra 1941 do 4. júla 1942 v Sevastopole a jeho okolí. Toto mesto bolo hlavným prístavom sovietskej Čiernomorskej flotily. Významnou predohrou bitky boli boje o prístup na Krym. Po prelomení sovietskej obrany sa nemeckým a rumunským vojskám podarilo pomerne rýchlo obsadiť vnútrozemie polostrova. Nasledujúcich 250 dní trvajúce boje o obliehaný Sevastopoľ sa skončili porážkou sovietskych vojsk a veľkými stratami na oboch stranách.
Sevastopoľ 22. júna 1941 Prvý útok na Sevastopoľ uskutočnila Luftwaffe už 22. júna 1941, s cieľom torpédami a magnetickými mínami zablokovať sovietsku Čiernomorskú flotilu v prístave. Ako na jednom z mála miest bola obrana pripravená a nemecký útok a nemecké lietadlá sa stretli so silnou protilietadlovou paľbou a sovietske námorníctvo neutrpelo žiadne závažné straty.
Zaistenie Krymu Pri plánovaní útoku na ZSSR dostala za úlohu nemecká 11. armáda, pod vedením Eugena von Schoberta zaistiť pravé krídlo skupiny armád Juh, obsadiť Krym a navyše postupovať k Rostovu nad Donom. Išlo o dva rozdielne ciele, ktoré nebolo možné dosiahnuť naraz, pretože na to armáda nemala dostatok síl. Jej veliteľ navyše počas prvých dní bojov zahynul, keď jeho lietadlo Fi 156 Storch pristálo uprostred sovietskeho mínového poľa. Vedením bojových operácií bol následne poverený Erich von Manstein, bývalý veliteľ LIV. zboru. Získanie Krymu bolo pre ďalšiu činnosť nemeckých vojsk v južnej časti východného frontu nesmierne dôležité. Krym bol akousi nepotopiteľnou lietadlovou loďou, odkiaľ mohlo čiernomorské námorníctvo a letectvo ohrozovať rumunské ropné polia, ako aj postupujúce nemecké vojská na južnej Ukrajine, v povodí Donu a Kubáne. Kerčský polostrov, na východnej časti Krymu, bol rovnako výhodným nástupiskom pre útok na Kubáň a Kaukaz. Obsadenie Krymu mohlo mať tiež významný vplyv na zatiahnutie Turecka do vojny. Preto velenie nemeckej armády rozhodlo, že uprednostní likvidáciu sovietskych vojsk na polostrove pred postupom na Rostov nad Donom.
Krym bránila sovietska 51. armáda vedená generálplukovníkom F.I. Kuznecovom, komisárom zboru A.S. Nikolajeovm a zástupcom veliteľa generálom P.I. Batovom. Armáda dosiahla v priebehu bitky svoju maximálnu silu okolo 235 000 mužov. Kuznecov však zvolil koncepciu obrany, ktorá sa ukázala nevhodná. Čiastočne ho k tomu nútila aj činnosť nepriateľa, ktorý mohol ľahko námorným alebo vzdušným výsadkom obísť ich postavenia. Preto namiesto zhromaždenia jednotiek v oblasti Perekopu, Išunskej šije a budovania záložných postavení v tyle, značnú časť svojich síl rozptýlil. Držal početné zálohy pri Čongare a Arabatskej kose (276. divízia), Sivaši (106. divízia), ale aj na južnom pobreží pri Jevpatorii, Alušte a Sudaku. Ďalšie 4 nepravidelné jazdecké divízie, sformované z miestneho obyvateľstva a záložníkov na Kryme, rozptýlil vo vnútrozemí, pre odrazenie prípadného leteckého výsadku. 271. divíziu držal v zálohe pri Simferopoli. Ťažisko nemeckého útoku na Perekopskej šiji spočiatku bránila iba sovietska 156. strelecká divízia.Vladimír Karpov: Generál / Boje o Krym. Praha, Naše Vojsko, 1985, s. 116 - 119
Útok na Perekopskú šiju Nemci a ich rumunskí spojenci sa na Krym museli dostať cez sotva 10 kilometrov širokú Perekopskú šiju, ktorá bola jedinou vhodnou suchozemskou spojnicou Krymu so zvyškom krajiny. Za touto oblasťou sa však nachádzala ďalšia nie príliš prechodná Išunská šija. Iné oblasti neboli vhodné vôbec: Sivaš plytký záliv na západe Azovského mora, ktorý oddeľuje Krym od ostatného kontinentu plytkými slanými močiarmi, v nemeckých očiach nebol pre pohyb pechoty vôbec vhodný, navyše bol príliš plytký na to aby mohli byť použité vyloďovacie plavidlá. Druhým miestom, cez ktoré vedie na polostrov pozemné spojenie je Arabatská kosa pri meste Geničesk, tá je však iba niekoľko desiatok metrov široká, čo dostačuje jedine na to aby cez ňu viedla železničná trať a cesta.
Manstein mal k dispozícii 9 nemeckých divízií a ďalšie 3 rumunské divízie, aj on však musel svoje sily rozdeliť. Nemci totiž čelili sovietskym vojskám aj na východe v oblasti Rostova nad Donom. Prišiel tiež o 350 lietadiel 4. vzdušnej armády, ktorá bola nasadená na podporu vojsk v oblasti Charkova a Rostova nad Donom. Sovieti sa s asi 50 000 mužmi pod vedením Pavla Batova (asi 6 divízií) bránili v oblasti Perekopskej šije, kde vytvorili proti nemeckému postupu hlbokú obranu.
Prvý útok na šiju začali nemecké vojská 24. septembra 1941. Začali sa 5 dní trvajúce boje v rozvrstvenej sovietskej obrane, na úplne plochom a neobývanom území šije. Po počiatočnom nemeckom úspechu, vyššie velenie odvolalo z útoku 1. brigádu SS Leibstandarte Adolf Hitler ako aj XXXXIX. horský zbor, spolu s väčšinou rumunských jednotiek. Časť tohto vojska pod vedením Ewalda von Kleista mala za úlohu zaútočiť na Donbas, rumunské jednotky sa zase zamerali na odrazenie sovietskeho protiútoku v oblasti Nogajskej stepi. Manstein namiesto toho dostal ako náhradu 2 pechotné divízie.
Útok cez Perekopskú šiju následne pokračoval od 18. októbra 1941, kedy sa Nemci začali prebíjať cez Išunskú šiju. 6 nemeckých divízií bojovalo proti 8 streleckým a 4 jazdeckým divíziám Červenej armády. Časť týchto sovietskych jednotiek - tzv. Prímorská armáda bola iba nedávno stiahnutá z obliehanej Odesy a tieto jazdecké divízie boli preto kompletne bez koní. Pomerne úspešná a dobre organizovaná evakuácia sa skončila 16. októbra. Sovieti začali 24. októbra na Nemcov vyvíjať týmito jednotkami silný tlak a pokúšali sa protiútokmi získať stratené postavenia na Perokopskej šiji. Boje boli veľmi komplikované, pretože sovietske velenie neposkytlo svojim vojskám na polostrove v dôsledku kritickej situácie na iných úsekoch frontu dostatok potrebného materiálu, najmä munície a delostrelectva. Na šiji zatiaľ vrcholili tvrdé boje, v ktorých Nemci pomaly vytesňovali sovietske jednotky z ich postavení. Wehrmacht sa snažil kompenzovať nedostatok tankov hojným použitím delostrelectva. Straty boli vysoké na oboch stranách. 22. októbra 1941 bol Kuznecov zbavený velenia 51. armády, ktorú prevzal Pavel Batov. Vrchné velenie nad celým Krymom bolo prenechané viceadmirálovi G.I.Levčenkovi.Vladimír Karpov: Generál / Boje o Krym. Praha, Naše Vojsko, 1985, s. 120
Od 26. do 28. októbra však útočiaci Nemci nasadili ďalšie dve divízie, ktoré dovtedy držali v zálohe a sovietsku obranu na styku 9. streleckého zboru a jednotiek Prímorskej armády prelomili. Po rovinatej stepi sa vydali na juh a juhovýchod ženúc pred sebou zvyšky obrancov šije z 51. armády. Manstein následne rozhodol obsadiť dôležité oporné body skôr, než okolo nich stihne červená armáda vybudovať obranu. Rozkázal preto rýchlo sformovať z toho mála motorizovanej techniky, ktorou jeho armáda disponovala improvizovanú údernú skupinu, ktorá mala čo najrýchlejšie preniknúť na juh Krymu k Jalte a rozdeliť sovietske vojsko na dve časti. Týmto krokom by výrazne znížil obranné možnosti Sovietov v oblasti. Časť sovietskych vojsk pod velením generála Petrova ustupovala smerom na Simferopol k prístavu Sevastopoľ a časť pod Batovovym vedením na východ k Feodosiji a Kerču. Petrov sa pre riskantný ústup k Sevastopoľu, rozhodol na vlastnú zodpovednosť po porade so svojimi podriadenými.
1. novembra bojová skupina pod vedením plukovníka Zieglera obsadila Simferopol a dosiahla Jaltu, čím fakticky rozdelila Krym na polovicu. 3. novembra Nemci získali Feodosiju a 15. novembra svoj úspech na Kryme dovŕšili dobytím mesta Kerč. Onedlho po obsadení Kerča, jednotky SS zlikvidovali 14 - 15 000 Židov, ktorí žili v meste. Postrieľali ich v protitankových zákopoch za mestom. Do 16. novembra Azovská flotila stiahla všetky ostávajúce jednotky 51. armády z Kerčského polostrova na Tamanský polostrov. Sovietske vojská utrpeli v týchto bojoch po celom Kryme ťažké straty, prišli o asi 700 diel, 160 tankov a 68 - 100 000 vojakov. Jediným miestom, ktoré zostalo v rukách Červenej armády bol opevnený prístav Sevastopoľ. Mesto, ktoré počas Krymskej vojny v rokoch 1855 až 1856 rok vzdorovalo britskému a francúzskemu obliehaniu.
Prvé útoky na Sevastopoľ náhľad|vpravo|Námorníci obsluhujúci protilietadlový guľomet DŠK 1938 na obrnenom vlaku pri Sevastopole, jar 1942. Na začiatku vojny, v júli 1941 začalo velenie Čiernomorskej flotily pripravovať prístav na prípadnú obranu pred pozemným útokom. Postupne sa začala stavba 3 línií obrany (predná, hlavná a záložná), ich príprava však do novembra nebola dokončená, hlavne prvej línie. Podarilo sa však pripraviť 82 opevnených delostreleckých postavení s námornými delami, 220 guľometných postavení a bunkrov, protitankových zákopov a protitankových zátarasov, umiestnených bolo asi 9600 pozemných mín.
Mestskú posádku tvorila 1 brigáda, 3 pluky a 19 práporov námornej pechoty, ktoré mali dovedna okolo 23 000 mužov, 150 delostreleckých zbraní (vrátane pobrežných batérií) a 82 lietadiel. Vojská Prímorskej armády vošli do mesta až 3. a 4. novembra. Tieto jednotky však boli v žalostnom stave. 172. strelecká divízia mala iba 940 vojakov, 25. čapajevská strelecká divízia 1670, 95. strelecká divízia 3759, 2. jazdecká (už dlhšiu dobu bez koní) 320, 421. strelecká divízia 3438 mužov. 40. a 42. jazdecká divízia mali dovedna iba 1496 mužov. Menej než 2000 ľudí mal tiež zborový delostrelecký pluk, gardový mínometný oddiel a tankový prápor.Vladimír Karpov: Generál / Boje o Krym. Praha, Naše Vojsko, 1985, s. 134 Celkové množstvo týchto vojsk sa odhaduje na 18—20 000 mužov, z toho len asi 4—5 000 bojaschopných pešiakov a 107 diel. Táto sila celej „armády“ sa nerovnala ani plnej sile jednej nemeckej divízie. Veľká časť jednotiek Prímorskej armády bola znovu sformovaná a doplnená, niektoré boli dokonca rozpustené, aby ich mužstvo doplnilo iné jednotky. Provizórne sformovanú obranu doplnili najmä dobrovoľníci z námorných jednotiek z mesta. Narýchlo museli byť prestavené aj obranné objekty v opevneniach okolo mesta, ktoré boli pôvodne dimenzované pre odrážanie útoku z mora a nie z pevniny, odkiaľ teraz útočili Nemci. Obrana mesta bola rozčlenená na 4 sektory, každému z nich velili velitelia divízií Prímorskej armády. Obranu celkovo zaisťovalo 55 000 ľudí, z toho 29 000 príslušníkov bojových jednotiek.
Prvý útok dvoch nemeckých pechotných a jednej motorizovanej divízie na mesto Sevastopoľ bol 30. októbra 1941 sovietskou obranou zastavený. Manstein rozhodol viesť útok z južnej strany po ceste z Jalty na Balaklavu, kde boli podľa jeho názoru sovietske opevnenia slabšie. O čo slabšie však boli opevnenia o to bol na tomto úseku komplikovanejší terén, ktorý obrancom zľahčoval situáciu. Na najkratšom smere na Sevastopoľ z Čerkez-Kermen a Mekenzie na severe boli vedené iba odľahčujúce útoky. 7. novembra vojaci morskej pechoty pri Duvankoj zničili 10 nemeckých obrnených vozidiel. 8. novembra Sovieti v snahe zatlačiť prenikajúcich Nemcov podnikli lokálne protiútoky jednotkami 7. a 8. námornej brigády. Už 11. novembra a nasledujúcich 10 dní Nemci pokračovali v ďalších intenzívnych útokoch. Nemci nasadili asi 4 divízie. Ťažké boje prebiehali v smere na Balaklavu blízko cesty z Jalty pri obci Kamary a Varnutky, kde boli obkľúčené zvyšky sovietskej 40. jazdeckej divízie. Petrov sa snažil odľahčiť týmto jednotkám útokmi na iných úsekoch frontu. 14. novembra sa 40. jazdeckej divízii podarilo uniknúť z nemeckého zovretia. 20. novembra sa nemecký útok, ktorý neviedol k žiadnym väčším úspechom zastavil. Pri bombardovaní mesta bol 12. novembra potopený v Severnej zátoke krížnik Červená Ukrajina. Väčšina Čiernomorskej flotily sa z mesta stiahla už 31. októbra. Omnoho tragickejšia a kontroverznejšia ale bola strata dopravnej lodi Armenia, ktorú torpédoval približne pred obedom 7. novembra nemecký Heinkel He 111. Na palube parníka sa nachádzalo v tej dobe najmenej 5000 ľudí, prevažná časť z nich boli ranení evakuovaní zo Sevastopoľa.