Vladimir Vladimirovič Putin, LL.B., PhD. ( ; * 7. október 1952, Leningrad, Sovietsky zväz) je ruský politik a bývalý spravodajský dôstojník, ktorý je od roku 2000 prezidentom Ruskej federácie, pričom v tejto funkcii pôsobil už v rokoch 1999 až 2008 po náhlom odstúpení Borisa Jeľcina. Prvé štyri mesiace ako úradujúci prezident a potom v štvorročných funkčných obdobiach až do súčasnosti. V rokoch 1999 až 2000 a potom v 2008 až 2012 bol predsedom vlády. Od roku 1999, resp. 2000 je považovaný za faktického vodcu Ruska.
V prezidentských voľbách v roku 2024 bol piaty krát zvolený do funkcie prezidenta, keďže sa vďaka zmene ruskej ústavy, potvrdenej referendom v roku 2020, mohol uchádzať o znovuzvolenie napriek tomu, že post prezidenta zastával už štyrikrát. Inaugurácia Putina do jeho piateho mandátu sa uskutočnila 7. mája 2024.
Život Súkromný život thumb|left|upright|Putin v 60. rokoch 20. storočia thumb|left|170px|Putin s manželkou Ľudmilou v deň sobáša, 28. júl 1983
Narodil sa v sovietskom Leningrade, dnešnom Petrohrade, 7. októbra 1952. Jeho otec Vladimir Spiridonovič bol robotník, bojoval počas druhej svetovej vojny. Jeho matka Marija Ivanovna, dievčenským menom Šelomovová, bola tiež robotníčka, prežila blokádu Leningradu. Vladimír Putin mal pôvodne dvoch starších bratov, ktorí sa narodili ešte v 30. rokoch. Jeho najstarší brat však zomrel niekoľko mesiacov po narodení a druhý brat zomrel počas obliehania Leningradu na záškrt.
V roku 1975 skončil právnickú fakultu Leningradskej štátnej univerzity, potom mu ponúkli službu v KGB. Už na škole vstúpil do Komunistickej strany, ktorej členom zostal až do roku 1991. V rokoch 1975 až 1991 slúžil ako tajný agent KGB vo Východnom Nemecku. Istý čas pracoval na personálnom oddelení so Sergejom Ivanovom.
Dňa 28. júla 1983 sa oženil s Ľudmilou Alexandrovnou Škrebnevovou, študentkou španielčiny a bývalou letuškou. Majú dve dcéry: Mariju, narodenú roku 1985 a Jekaterinu, narodenú roku 1986.
V novembri 2020 bolo zverejnené vyšetrovanie „Tajná priateľka Vladimíra Putina a jej dcéra“, ktoré tvrdí, že v deväťdesiatych rokoch Vladimir Putin mal vzťah so študentkou Svetlanou Krivonogovou a má s ňou nemanželskú dcéru Jelizavetu Vladimirovnu, narodenú roku 2003. Od čias, keď sa Putin stal prezidentom, sa Svetlana stala miliardárom a akcionárom Banky "Rossija".
Dokument Alexeja Navaľneho "Dvorec dľa Putina. Istorija samoj boľšoj vziatki" tvrdí, že oligarchovia blízki Putinovi financujú Svetlanu, jej matku, Alinu Kabajevovú (podľa Borisa Nemcova, ona je ďalšou priateľkou Putina), jej starú mamu a matku.
Podľa viacerých zdrojov je bývalá ruská atlétka Alina Kabajevová Putinova dlhoročná milenka a majú spolu 4 deti. Informácie o ich vzťahu Putin aj Kremeľ dlhodobo popierajú. Dňa 6. júna 2013 verejne oznámil svoj rozvod s Ľudmilou Škrebnevovou-Putinovou.
Kariéra Od roku 1985 Putin slúžil v Drážďanoch vo vtedajšom Východnom Nemecku ako legálny pracovník sovietskej vonkajšej rozviedky. Po návrate v roku 1990 pracoval na leningradskom magistráte. Zaoberal sa reguláciou hazardných hier, vývozom ropy a kovov a nákupom potravín. Komisia z Leningradského Sovietu obvinila Putina z toho, že tunelovaním mestu spôsobil škodu 850 miliónov dolárov. Trestné stíhanie nebolo začaté. V roku 1996 Putin stál na čele volebného štábu Anatolija Sobčaka, voľby prehral. Sobčak utiekol do Francúzska pred trestným stíhaním za zneužívanie právomocí, zneužívanie úradu a sprostredkovanie pri prevode úplatkov, Putin odišiel do Moskvy. Ďalších niekoľko rokov budúci prezident zastával viaceré významné funkcie, až sa nakoniec v lete 1998 stal riaditeľom nástupkyne KGB – Federálnej bezpečnostnej služby (FSB). Celý ten čas však stál v pozadí a verejnosť ho takmer nepoznala.
Politika 19992006 thumb|left|Putin skladá prezidentskú prísahu po boku Borisa Jeľcina, máj 2000
Dňa 9. augusta 1999 bol Vladimir Putin zvolený na post prvého námestníka predsedu vlády, čo mu umožnilo aby bol neskôr toho istého dňa vymenovaný za predsedu novej vlády, pretože predošlý premiér Sergej Stepašin bol Jeľcinom odvolaný. V roku 1999 sa v Rusku mali konať parlamentné voľby a v roku 2000 konať prezidentské voľby. Jeľcinovi odporcovia, moskovský starosta Jurij Lužkov a bývalý premiér Jevgenij Primakov, mali dobré hodnotenia a sľúbili, že po víťazstve vo voľbách začnú trestné konania proti oligarchom spojeným s Jeľcinom. Na jeseň 1999 došlo v Rusku k sérii teroristických útokov, bombových útokov na obytné domy. V dôsledku paniky a prísľubu tvrdých opatrení proti čečenským teroristom, ktorých považovali za ich strojcov, si Putin rýchlo získal obľubu u voličov. Opozícia obvinila FSB, jeho materskú organizáciu, z organizovania výbuchov domov na tento účel. Jeľcin 31. decembra toho istého roku odstúpil a prenechal právomoci Vladimirovi Putinovi. V marci 2000 Putin vyhral prezidentské voľby už po prvom kole a začal neúprosný boj proti slobode prejavu. Za mreže sa dostal mediálny magnát Vladimir Gusinskij, na slobodu sa dostal až po predaji opozičnej televízii NTV štátu. Po katastrofe ponorky Kursk a následnej kritike Putina na televíznom kanále ORT, jeho majiteľ, bývalý spojenec Boris Berezovskij musel odovzdať televízny kanál oligarchovi Romanovi Abramovičovi a odísť do exilu.
Pokračujúce problémy však prinášala vojna v Čečensku, ktorú Putin obnovil ešte ako premiér a hneď ju označil za protiteroristickú operáciu. Neutíchajúce boje a opakujúce sa krvavé teroristické útoky sa stali významným problémom krajiny. Životy vojakov, výbuchy alebo rukojemnícke tragédie v očiach verejnosti marili všetky hospodárske úspechy Putinovej vlády. Obmedzenie slobody slova v médiách a obvinenia z porušovania ľudských práv naštrbili imidž Putina na Západe. Ruského prezidenta však kritika nezastavila.
V roku 2003 pred parlamentnými voľbami Michail Chodorkovskij, majiteľ ropného giganta Jukos, začal financovať opozičné strany. Putin ho podozrieval z toho, že chce byť zvolený do parlamentu a urobiť z Ruska parlamentnú republiku. Chodorkovskij bol zatknutý a odsúdený na 9 rokov väzenia. Jukos prešiel do rúk štátu, pod kontrolou bývalého kolegu Putina v KGB Igora Sečina.
Po teroristických útokoch na USA 11. septembra 2001 bol Putin jedným z prvých, kto ubezpečil Georgea W. Busha o plnej podpore, že nebude zasahovať proti americkým odvetným akciám proti teroristom.
V roku 2004 po tragédii v Beslane prišiel Putin s návrhom ešte väčšej centralizácie moci a potlačenia práv médií. V tejto dobe však Putin zároveň podnikal kroky na zblíženie Ruska so Západom, za čo si vyslúžil kritiku svojich viacerých stúpencov. Jeho ústupky sa týkali najmä ekonomickej sféry – ratifikoval Kjótsky protokol, nútil ruských výrobcov prispôsobovať sa konkurencii na svetových trhoch, adaptovať ruské hospodárstvo na vstup do Svetovej obchodnej organizácie.
2007súčasnosť thumb|left|Putin, Bill Clinton, George H. W. Bush a Ľudmila Putinová na štátnom pohrebe Borisa Jeľcina v Moskve, apríl 2007.
Kritici Putina však upozorňujú, že za vlády Putina Rusko stratilo šancu stať sa skutočne demokratickým štátom. Podľa nich chaos a úpadok za Jeľcina boli lepšie než riadená demokracia a nútená stabilita za Putina. Stále v ňom vidia človeka s mentalitou dôstojníka KGB, ktorý bolestne prežíval rozpad Sovietskeho zväzu a snaží sa o jeho obnovenie. Putin udržuje blízke vzťahy s pravoslávnou cirkvou, za jeden z jeho úspechov je považovaný podiel na uskutočnení rokovaní o zjednotení exilovej a domácej pravoslávnej cirkvi v máji 2007. Ruská pravoslávna cirkev sa stala postupne jeho nekritickým podporovateľom.
Dňa 10. februára 2007 Putin na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii (Münchner Sicherheitskonferenz) predniesol kritický prejav, kde ostro odsúdil politiku Spojených štátov, obchádzanie medzinárodného práva a snahy o vytvorenie unipolárneho sveta (riadeného USA), ako aj rozširovanie NATO na východ o bývalé krajiny sovietskej sféry vplyvu.Horemuž, M., 2021: Politický vývoj Ruskej federácie po roku 1991, Vybrané témy vo vzájomných súvislostiach. Dostupné online s. 40
thumb|Putin s Dmitrijom Medvedevom, marec 2008.
Na jeseň 2007 Putin menoval nového premiéra Viktora Zubkova. 1. októbra 2007 Putin oznámil, že po skončení svojho prezidentského obdobia bude opäť viesť svoju bývalú politickú stranu Jednotné Rusko do decembrových parlamentných volieb čo aj skutočne spravil a bol neskôr zvolený za premiéra. Nástupcom Putina na poste prezidenta sa stal jeho blízky spolupracovník a rodák z Petrohradu Dmitrij Medvedev. Putin ako premiér presadil zmenu ústavy a predĺžil funkčné obdobie prezidenta na 6 rokov. Vo voľbách do štátnej dumy jeho strana Jednotné Rusko získala takmer 50% hlasov. Po voľbách vypukli po celej krajine dovtedy nebývalé protesty. V roku 2012 opäť kandidoval za prezidenta a bol zvolený vo voľbách v prvom kole, keď získal vyše 63 percent hlasov.
Začiatkom roka 2014 po tzv. euromajdane na Ukrajine, kedy bol za pomerne dramatických okolností zvrhnutý ukrajinský pro-ruský prezident Janukovyč, obsadili ruské sily v marci 2014 Krymský polostrov. V nasledujúcom období začalo Rusko vojensky, materiálne, a diplomaticky podporovať pro-ruských separatistov na východe Ukrajiny v Luhanskej a Doneckej oblasti, kde sa v priebehu roku 2014 rozhorel ozbrojený konflikt.
thumb|Putin oznamuje svoju nomináciu na kandidáta v ruských prezidentských voľbách 2018
Dňa 1. marca 2018 Putin pri výročnom príhovore Federálnemu zhromaždeniu slávnostne prezentoval 6 nových strategických zbraní (supersonické a strategické strely, napr. RS-28 Sarmat, Ch-47M2 Kinžal; podmorské drony a iné). Nepriamo sa vyhrážal „Nikto nás vtedy nepočúval. Tak budú počúvať teraz...“ Tento prejav sa výrazne líšil od všetkých jeho predošlých každoročných príhovorov Federálnemu zhromaždeniu. Bol správou pre Západ, aby ukázal silu potenciálnym nepriateľom ako aj pre domáce publikum, kvôli nadchádzajúcim prezidentským voľbám, ktoré nasledovali o niekoľko týždňov. V marci 2018 bol opäť zvolený do prezidentskej funkcie. Od 25. júna do 1.júla 2020 sa v Ruskej federácií uskutočnilo hlasovanie v ktorom voliči rozhodli aj o tom, že Vladimir Vladimirovič Putin môže byť Prezidentom počas ďalšieho 16 ročného obdobia.
thumb|left|Putin vedie videohovor s americkým prezidentom Joeom Bidenom, 7. december 2021
Na prelome rokov 2021 a 2022 začali na verejnosť prenikať informácie a hromadení ruských ozbrojených síl na hraniciach s Ukrajinou. Dňa 17. decembra 2021 Rusko predložilo USA a NATO bezpečnostné požiadavky, ktoré zahrnovali stiahnutie jednotiek NATO a zbraní z východnej Európy, ako aj vylúčenia možnosti vstupu Ukrajiny do NATO. Putin požadoval aby krajiny východnej Európy, ktoré boli prijaté do NATO po roku 1997 nemohli na svojom území nasadiť jednotky NATO. Niektorí už v tej dobe naznačovali, že nesplniteľné ruské požiadavky sú vlastne zámienkou na pripravovaný konflikt. 28. januára 2022 Rusko vyhodnotilo reakcie Západu ako nevyriešené.
thumb|Putin víta čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga v Moskve, 21. marec 2023
Ráno 24. februára 2022 Vladimir Putin ohlásil „špeciálnu vojenskú operáciu“ s cieľom „demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny“. Začala sa ruská invázia na Ukrajinu. Ruské sily vtrhli na Ukrajinu z 3 rôznych smerov, vrátane územia formálne neutrálneho Bieloruska.
Ukrajinská strana získala v dôsledku nepriateľskej agresie Ruska celosvetovú podporu a Rusko sa dostalo od bezprecedentej svetovej politickej, hospodárskej a kultúrnej izolácie. V súvislosti so zvažovaním vojenského zásahu viacerými krajinami, vrátane krajín NATO sa Putin vyhrážal použitím jadrových zbraní a nariadil uviesť ruské jadrové sily do pohotovosti. Ako vrchný veliteľ ruských ozbrojených síl Putin nesie zodpovednosť za masaker v Buči v marci 2022, bombardovanie mesta Mariupoľ na jar 2022 ako aj opakované útoky na civilné obyvateľstvo v rôznych častiach Ukrajine, vrátane útoku na kyjevskú detskú nemocnicu „Ohmadit“ v roku 2024, či iné.